Sibír, Rusko, Mongolsko, Ukrajina, Kosovo, Macedónsko, Albánsko, Balkán a iné krajiny. Sibir.sk

» Fotogalérie

» Mongolsko
» Kosovo
» Rusko
» Ukrajina
» Macedónsko
» Iné krajiny

email:
info@sibir.sk

Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk

Inzercia

Fotogalérie: 1:13 [13]

Strany: |< 1 [1]

12.01.2010 , Potiči PF2010
Ing. Igor Staník

25.09.2009 , Prokletyje,
3. diel
Ing. Igor Staník
Na bicykloch okolo Prokletyjí

Konečne sa mi podarilo presvedčiť partiu, že Albánsko je tá najlepšia voľba, ako stráviť pár dní na bicykli. Nechcelo sa im tam, do krajiny " mercedesov, bunkrov, pyramídových hier, kalašnikovov a hlavne mafiánov ". Čo už, keď naše názory na " iných " formujú médiá a podľa nich sme tam mali byť minimálne okradnutí, keď nie dačo horšie. Nič také sa nekonalo. Za celý čas sme sa nestretli s nejakou negatívnou reakciou. Ľudia boli milí, pohostinní. Boli zvedaví, odkiaľ sme. Jediný problém bolo dohovoriť sa. Pomocou rúk a sem tam aj nôh sme to nejako zvládli. Nuž a keď už spomínam ruky, vďaka Mirovým sme zvládli aj jediný kritický moment, veď ísť domov s medzinárodnou prehrou v krčmových hrátkach, to by bol čierny fľak na inak úspešnej ceste :-)

14.07.2009 , Prokletyje,
2. diel
Ing. Igor Staník
Na bicykloch okolo Prokletyjí

Konečne sa mi podarilo presvedčiť partiu, že Albánsko je tá najlepšia voľba, ako stráviť pár dní na bicykli. Nechcelo sa im tam, do krajiny " mercedesov, bunkrov, pyramídových hier, kalašnikovov a hlavne mafiánov ". Čo už, keď naše názory na " iných " formujú médiá a podľa nich sme tam mali byť minimálne okradnutí, keď nie dačo horšie. Nič také sa nekonalo. Za celý čas sme sa nestretli s nejakou negatívnou reakciou. Ľudia boli milí, pohostinní. Boli zvedaví, odkiaľ sme. Jediný problém bolo dohovoriť sa. Pomocou rúk a sem tam aj nôh sme to nejako zvládli. Nuž a keď už spomínam ruky, vďaka Mirovým sme zvládli aj jediný kritický moment, veď ísť domov s medzinárodnou prehrou v krčmových hrátkach, to by bol čierny fľak na inak úspešnej ceste :-)

28.06.2009 , Prokletyje,
1. diel
Ing. Igor Staník
Na bicykloch okolo Prokletyjí

Konečne sa mi podarilo presvedčiť partiu, že Albánsko je tá najlepšia voľba, ako stráviť pár dní na bicykli. Nechcelo sa im tam, do krajiny " mercedesov, bunkrov, pyramídových hier, kalašnikovov a hlavne mafiánov ". Čo už, keď naše názory na " iných " formujú médiá a podľa nich sme tam mali byť minimálne okradnutí, keď nie dačo horšie. Nič také sa nekonalo. Za celý čas sme sa nestretli s nejakou negatívnou reakciou. Ľudia boli milí, pohostinní. Boli zvedaví, odkiaľ sme. Jediný problém bolo dohovoriť sa. Pomocou rúk a sem tam aj nôh sme to nejako zvládli. Nuž a keď už spomínam ruky, vďaka Mirovým sme zvládli aj jediný kritický moment, veď ísť domov s medzinárodnou prehrou v krčmových hrátkach, to by bol čierny fľak na inak úspešnej ceste :-)

06.04.2009 , Storočná
Ing. Igor Staník
Na to, že ju volajú storočná, prejavila celkom slušnú silu. Každopádne vytvorila v Žiarskej doline nový fenomén – lavínoturistiku. Možno sa v lete dočkáme aj nejakej ľadovej ( skorej ľadovcovej ) jaskyne a na niektorých miestach vydrží s nami zrejme až do budúceho roku. Musím uznať, niečo také som ešte nevidel. Posúďte sami, aj keď fotky asi nie sú to pravé orechové.

31.03.2009 , Triglav
2864m n.m.
Ing. Igor Staník
    Triglav ( 2 864 m.n.m. ) strecha Slovinska

    Najznámejší, najvyšší, najnavštevovanejší, najkrajší asi nie, vrchol Slovinska. Aj na Slovensku túra notoricky známa, dokonca aj v kruhoch liptovských ltpešnikov.
    Prvý krát počas slovtuliek sme sa s Jančim rozdelili. Obidvaja sme síce išli z doliny Vrata, no Janči cez prelaz ( sedlo ) Luknja a potom po Bambergovi poti ( Bambergovou cestou ) a ja potom cez Prag. Tretiu cestu, Tominškovi pot, sme vzhľadom k tomu, že sme boli iba dvaja, neoprobovali. Z doliny sú ešte dostupné vršky Škrlatica a Stenar. Cez prelaz Luknja sa dá prejsť do doliny Trenta. Východiskom na všetky túry je Aljažev dom ( 1 015 m.n.m. ). Jeho história siaha až do 19. storočia, kedy v r. 1895 bola postavená prvá Aljaževa koča. Tá bola v r. 1904 prebudovaná na Aljažev dom, ktorý v r. 1908 „ odnesel plaz „ ( žeby ho vzala lavína ? ). Postavenie nového trvalo 2 roky a tak od r.1910 trvá vyše storočná história súčasnej chaty. Slovinci chodia na Triglav na dva dni, keď využívajú k prespaniu Triglavsky dom na Kredarici ( 2 515 m.n.m. ). Keďže nie sme Slovinci, museli sme si vystačiť s jedným – dlhým. Dalo sa to zvládnuť v podstate v pohode aj s mojim každochvíľovým fotením. Dolu dolinou sme sa na chvíľu zastavili pri vodopáde Peričnik. Ony sú tie slapy vlastne dva. Spodnji Peričnik, ku ktorému som vyskackal bez nohufúkajúceho Jančiho, padá z výšky 52 metrov. Zgornji Peričnik „ je prava pomanjšava spodnjego a je visok 16 metrov „.     Povinnú jazdu sme teda zvládli, akurát telesné schránky si už ku koncu čoraz neodbitnejšie začali žiadať rest day.

06.03.2009 , Grintavec 2558m n.m.
Ing. Igor Staník
   Strecha Kamnišiek Grintavec (2 558 m.n.m.)

    Na úvod musím uviesť opravu mylnej informácie z minulého príspevku. Vrchol Storžič nepatrí zrejme do Karavaniek, ale citujem Wiki ( pre neznalých Wikipédiu ) „ Západně od hlavního hřebene leží další část hor - skupina Storžič. Má jasně vymezený protáhlý hřeben a tvoří výrazný val nad Ljubljanskou kotlinou. Na západě sousedí s Karavankami. Spadá prudce k jihu strmými skalnatými úbočími. „
    K samotnej túre. Počko ako na objednávku, rozchodení, ako by nás za to platili, budík zvonil presne, akurát biľu zavčasu, no proste všetko ako má byť. Pod nákladnú lanovku klasika – autom. Na Českú koču klasika – polokrokoklusom. Tu sme si nechali poradiť, ako to chodia domáci. Odporúčam dodržať, bo každý si pozná najlepšie tú svoju :-) Chodník vedie najprv rozsiahlym suťoviskom v podstate rovnomerne strmo hore. V závere odbočí vpravo a plynule prejde do položenej, zato o to viac rozbitej steny Kočny. Veru by som tadiaľ nechcel schádzať, šutrovisko držalo asi iba silou vôle. Hrebeň ( najprv sme naň museli vyliezť ) bol v pohode, sem tam zaistený, sem tam sme niečo obliezali traverzami, v ktorých sa samozrejme držal čerstvý sneh, zrána ešte primrznutý. Vo výraznom sedle sa chodník delí. Vľavo sa ide priamo na Grintavec, vpravo na Kočnu. Keďže Janči prekypoval energiou, smer bol jasný – Kočna ( 2540 m.n.m. ). S čiastočným využitím jaskyniarskej techniky plazenia, v podstate neustále kopírujúc hrebeň vedie chodník do vrcholového žliabku, ktorý končí krátkym výlezom priamo na vrchol. Zostup trochu komplikoval sneh, o5 plazenie a kúsok za ním známe sedlo. Odtiaľ popod výrazný hrebeň vedie chodník pod vrcholovú stenu Grintavca. Krátkym výšvihom a následne zaisteným traverzom sme sa dostali na druhú stranu hrebeňa, nad Mrzlu dolinu. Stena v tvare trojuholníka bola pomerne položená, no plná čerstvého snehu. Cestu hore sme našli len intuitívne, no pokiaľ nie je značkovanie zakydane, nemal by byť žiaden problém. Z vrcholu je pomerne slušný rozhľad. Treba si uvedomiť, že prevýšenie nad okolitou krajinou je cca 2 km. Slovinci to dokážu využiť. Na Grintavec sa z Bystrice behá vraj najextrémnejší pretek v rámci svetového pohára v behu do vrchu. Bližšie info na http://www.kgtpapez.com/slo/index.asp Do Mlynarskeho sedla chodník miestami vedie hrebeňom, väčšinou ho však traverzuje. Na úrovni sedla sa nachádza pomerne rozľahlá krasová planina, ktorá je zaujímavá výškou okolo 2300 m.n.m. Zo sedla vedie do Mrzlej doliny typický slovinský „ preistený „ chodník ( v Taliansku by to bola zaistená feráta ako vyšitá, tu asi jedno zaistené miesto ), ktorý vedie naprieč stenou s klesaním cca 500 metrov. Spod steny je to už na Česku koču brnkačka, čiastočne suťou a následne chodníkom dôverne známym z ranného výstupu.
    Počas celej túry sme hore stretli asi 4 ľudí, z toho 3 boli naši federálni bratia. Jedno je isté, počasím to istotne nebolo :-) Toto je nesporne výhoda oproti Julkám, o čom sme sa onedlho mohli presvedčiť.
    Podvečer ramovanie stanu, presun cez Jesenicu do Dovje, hľadanie kempu, stavanie stanu pri čelovkách, Janči tuším aj sprcha a nočné šmýkanie sa dolu kopcom.

20.01.2009 , Babia hora
1723m n.m.
Ing. Igor Staník
Na základe pozvania Los Pedros Uraľčikos som sa v nedeľu zúčastnil ich kondično – mrazového výstupu na najvyššiu kótu tretieho najvyššieho slovenského pohoria – Babiu horu ( 1723 m.n.m. podľa našej mapy, Poliaci uvádzajú 1725 m.npm, tak si vyberte ). Za východzie miesto sme zvolili chatu Slaná voda, ktorá leží kúsok od najchladnejšieho miesta na Slovensku ( však nácvik na ruskú kosu, nééé ). Ráno bolo všelijako, len kosa sa akosi nedostavila. Čím vyššie sme išli, tým sme sa viac potili – z tepla, bo aj Oskar sa rozhodol, že si na nás posvieti. Akurát Baba jedna babia sa ku nám zachovala macošsky. Najprv nás navnadila, no v najlepšom zatiahla oponu a mali sme po výhľade ( typická baba ). Cestu dole nám vyznačila svorka skútristov ( celý les je obvešaný tabuľkami so zákazmi rôzneho druhu, no preškrtnutý skúter sme veru nevideli ). Túru sme zakončili samozrejme na chate, bo nielen zážitkami je človek živý. Záverom by som chcel chlapom popriať veľa šťastia na ich zauralskej ceste a už sa teším na podrobné info nielen faktografického zamerania.

16.01.2009 , Karavanky, vrchol Storžič
Ing. Igor Staník
Aj po najväčšom lejaku svitne slnko. Ráno to ešte síce nevyzeralo na modré nebo, no div sa svete, presne podľa predpovede sa to okolo desiatej začalo pretàhať a do hodiny bola obloha ako vyzametaná. Mokré veci sme s dovolením domácich rozvešali po plote, reku, nech sa sušia. Náhradný cieľ Storžič sme mali celý čas rovno pred nosom. Je to výrazný vrchol v hraničnom hrebeni zrejme ešte stále Karavaniek. Do Jezerského sedla ( prechod do Rakúska ) sme sa podviezli autom. Nástup na turistický chodník bol trochu komplikovaný prechodom cez zahradený súkromný pozemok, no potom to už bola taká nedeľná prechádzka. Kúsok pod vrcholovým hrebeňom sme natrafili dokonca na reťaze, ktoré sú tam umiestnené zrejme pre rakúskych skorej narodených turistov. Nám robil spoločnosť manželský pár. Našťastie sme moc nenadávali, lebo z pani sa vykľula Češka roky vydatá niekde v Rakúsku. Trochu sa posťažovala, že už tak nevládze, ako za mladi. Nuž v jej veku, vravela, že má 75 rokov, by som aj ja chcel tak nevládať. Z vrcholu je perfektný výhľad na hrebeň Kamnišských Álp, skupiny Škuty, Kočny a Grintavca – ako sme dúfali, náš najbližší cieľ.

18.12.2008 , Kapustnica "potičov"
Ing. Igor Staník
Tradičná vianočná kapustnica sa tohto roku konala na biľu netradičnom mieste, no vzhľadom k zloženiu osádky a vďaka kvalitnému zatepleniu garáže, vysokej výhrevnosti pece a ešte vyššiemu nasadeniu pekelníka bola dodržaná základná podmienka účasti a síce vysoká teplota potiarne so zodpovedajúcou vlhkosťou. Dokonca sme nepotrebovali ani eukalyptovú esenciu.

16.12.2008 , Kamnišské Alpy
Ing. Igor Staník
Slovinci nemajú Iľka. Slovinci majú rosničkárov, ktorým chodenie po rebríku vychádza. Pre Julky a Kamnišky hlásili na nasledujúci deň pribúdanie oblačnosti a po obede búrky až do obeda ďalšieho dňa. Nemýlili sa. Tiež mohli urobiť výnimku.
Ráno sme vyrazili do Mrzlej doliny, smer Česka koča (1545 m). Plán bol, však sa uvidí. Po údolnú stanicu nákladnej lanovky sa dá vybehnúť autom, čo sme aj využili. Potom už len prudko hore až na chatu, ktorá je východiskom na perly Kamnišských Álp – Grintovac, Kočnu, Škutu. Na chate sa uvidelo. Zvolili sme náhradný cieľ, prechod na druhú chajdu v doline – koču na Ledinach (1700 m). Chodník bol miestami celkom zaujímavý s výhľadmi na výrazný vrchol Veliku Babu. Na ňu vedie feráta i keď u Slovincov je dosť odvážne používať tento názov. Na chate som sa nechal ukecať Jančimu Mrvovi z Kalamien, toho času pracujúcemu za euráče v Írsku (aby som urobil zadosť adminovi-admin ďakuje :-)) ešte na Jezerske sedlo (2034 m) – chyba. Búrka nás chytila kúsok pod sedlom. Teda prvá búrka. Ïalšie si nás podávali ako štafetový kolík. Ponaučenie – keď Slovinci predpovedajú búrky, myslia tým ozaj búrky a keď vravia, že budú až do nasledujúceho dňa, nepočítajte s tým, že sa po hodine vyčasí.

12.12.2008 , Karavanky, hrebeň Košuty
Ing. Igor Staník
    Po celonočnej ceste diaľnicami Rakúska sme sa nadránom prehupli na slovinskú stranu. Janči statočne odolával spánku a aj čoraz užšej a strmšej ceste. Postupne sme stúpali cez mestečko Tržič a dedinu Jelendol až pod planiny hrebeňa Karavaniek. Feldu sme odparkovali v doline, čo to prežuli a vyrazili v ústrety vraj najkrajšej časti tohto hraničného pohoria medzi Slovinskom a Rakúskom. Hrebeň Košuty, nazvaný podľa najvyššieho vrcholu, sa ťahá v dåžke cca 10 kilákov. Na rakúsku stranu spadá strmými stenami, sú tam aj nejaké feráty. Slovinská stranu tvoria trávnaté svahy, tiež pomerne strmé. Na obidvoch stranách sa voľne pasie dobytok aj ovce. Asi tam nemajú našich „ochranárov“. K salašochatám vedú kamenisté cesty. V prípade auta s vyšším podvozkom sa dá ušetriť pomerne dlhý nástup a hlavne otravný zostup (nás našťastie dole zviezli miestni drevorubači a ani podvozok nemali vyšší, zato boli o to rýchlejší).
    Prvý vrchol na hrebeňovke od západu je Veliky Vrh a potom to už ide neustále hore dole s pomerne strmými stúpaniami. Správy o kráse hrebeňa neklamali. Ozaj to stojí za to. Nám sa nepodarilo prejsť celý hrebeň. Prebdená noc a horúčava sa na nás podpísali. Zabalily sme to asi v dvoch tretinách za vrcholom Hohe Spitze. Možno nabudúce, no každopádne z východu, veď už ostáva iba tretina.
    Týmto chcem ešte raz poďakovať drevorubačom – pretekárom, vďaka ktorým sme sa stihli presunúť pod ďalšie slovinské pohorie Kamnišské Alpy a dokonca ešte za vidna postaviť aj stan v planinarskom táborisku nad dedinou Jezersko pod stenami Grintovca, Škuty a Kočny.

19.08.2006 , MOLDAVIATOUR ( 31.5.- 10.6.2006 )
Ing. Igor Staník
Moldavsko je krajina, kde vám bežne na stop zastavia autá idúce opačným smerom, otočia to a odvezú vás, keď ste v núdzi.