Jaskyňa Botovska

Jaskyňa Botovskaja sa nachádza na okraji Stredo-Sibírskej náhornej plošiny, v Lensko-angarskom plató, ktoré dosahuje nadmorskú výšku do 1100 metrov. Administratívne patrí do Žigalovského rajónu Irkutskej oblasti. Jej 6 vchodov sa nachádza 310 metrov nad korytom rieky Leny, na ľavom brehu potôčika Garevogo, ktorý predstavuje ľavý breh rieky Bota, ľavého prítoku Leny. Od osady Žigalovo sa nachádzajú 70 km v smere toku Leny a 15 kilometrov od dediny Konošanovo proti toku sibírskeho veľtoku. Botovská jaskyňa sa nachádza v oblasti vnútrokontinentálnej klímy. Približne 20 km od jaskyne v osade Golovskoe je meteorologická stanica a z dlhodobých pozorovaní vyplýva, že priemerná ročná teplota tu dosahuje –4,3°C. Najchladnejší mesiac je január s priemernou teplotou –27,4°C, najteplejší je júl so 17,4°C. Maximálna nameraná teplota je 38°C a minimálna -54°C. Priemerný počet dní bez mrazu je 94. Mrznúť prestáva 1. júna a začína 4. septembra. Do roka v tejto oblasti spadne 469 mm zrážok. Až 80 % z nich je sústredené v teplom období s maximom v júli. Minimum zrážok je v marci. Maximálna výška snehovej pokrývky dosahuje 40 cm, na horských hrebeňoch 80 cm. V oblasti sa nachádzajú veľké územia s večne zamrznutou pôdou. Jej hrúbka dosahuje 30-40 metrov. Podľa známych údajov bola jaskyňa po prvý raz preskúmaná v roku 1946 geológmi z Irkutskej univerzity V. B. Belovym, A. P. Trufanovou, V. S. Kondratevou, a študentkou L. K. Kominovou pod vedením M. M. Odincova. Nepoznajúc literatúru o Botovskej jaskyni ju v roku 1955 opäť preskúmal a opísal miestny znalec a archeológ P. P. Chorošich. Nasledujúca výprava do tejto jaskyne bola až po 30. rokoch v júli 1985. Bola to speleologická skupina Irkutskej mestskej sekcie pod vedením A. Pupykina. V Botovskej jaskyni sa vtedy zameralo 1700 metrov chodieb. V roku 1989 jaskyňu skúmala geologická skupina Východosibírskeho vedecko-výskumného inštitútu geológie, geofyziky a minerálnych surovín (ВостСиб-НИИГГиМСа) pozostávajúca zo 4 účastníkov. Bolo zameraných 4,5 kilometrov chodieb, vykopané sondy v jaskynných sedimentoch, skúmaná litológia, odobratá palinologická vzorka, premyté šlichy, opísaná výzdoba, ľad, jazerá a odobratý paleontologický materiál. V lete 1991 skupina pod vedením A. G. Dokučaeva Иркутская городская секция спелеологов (ИГСС) zamerala 1,5 km chodieb a jaskyňa dosiahla dåžku 6 kilometrov, v júli 1992 druhá skupina predåžila jaskyňu na 8 kilometrov. Podstatný vklad do ďalšieho výskumu Botovskej jaskyne priniesli expedície speleoklubu Arabika pod vedením A. Osinceva. Už v roku 1992 dosiahla dåžka jaskyne 16 320 metrov. Plánovaná expedícia v lete roku 1993 sa neuskutočnila pre veľké sucho. Z tohoto dôvodu totiž poklesla hladina Leny a nebola splavná pre pravidelnú lodnú dopravu. Od tohoto obdobia sa ťažisko expedícíí presunulo do zimných mesiacov, keď po zamrznutej a od snehu vypluhovanej Lene existuje niekoľko mesiacov ľadová cesta ktorá spája osady a dediny na jej brehoch. K 23. 8. 2000 má Botovská jaskyňa dåžku 51 112 metrov. Jaskyňa je vytvorená v prvohorných vápencoch usť-kutského súvrstia spodného ordovika, monoklinálne uložených pod sklonom 3°. Ich hrúbka je necelých 8 metrov a táto vrstva sa nachádza medzi červenkastými pieskovcami rovnakého veku. Na povrchu možno vápencovú vrstvu veľmi dobre pozorovať ako rozlámané vápencové bloky tvoriace skalné mesto s vežami vysokými do 4 metrov. Je zaujímavé, že táto oblasť nie je pokrytá tajgou, tak ako územie budované pieskovcami, ale kríkovitým porastom v ktorom dominuje aromatická smorodina (čierne ríbezle). Podzemné priestory Botovskej jaskyne predstavujú rozsiahly dvojrozmerný labyrint chodieb v ktorom sú výrazné najmä koridory s priebehom východ-západ, teda kolmé na terénne vrstevnice. Jaskyňa pozostáva zo Starého a Nového mira (sveta). Už názov napovedá, že ide o dve viac-menej samostatné časti jaskyne, z ktorých novšia, väčšia časť bola objavená v polovici 90. rokoch členmi speleoklubu Arabika. Spojnicu medzi týmito časťami predstavujú veľmi tesné prepojky v tektonicky narušených horninách. Z pôdorysného priemetu jaskyne sú na prvý pohľad zrejmé dve biele miesta v ktorých nie sú známe žiadne priestory. Výška chodieb sa pohybuje od 0,3 cm do 2,5 metra pri priemernej šírke okolo 80 centimetrov. Jeden z najväčších podzemných priestorov sa nachádza v podzemnom tábore Šut (Šašo) a dosahuje v pôdoryse rozmery 5 x 15 metrov pri priemernej výške 2 metre. V stabilnom podzemnom pásme je celoročná teplota 2,7˚ C. V blízkosti umelého povrchového otvoru sa nachádza na dne chodby hrubý podlahový ľad ktorý sa počas prieskumu intenzívne topil. Vo vstupných častiach jaskyne sa na stenách nachádza hmyz, hlbšie sa nachádzajú pozostatky po netopieroch a drobných cicavcoch. Najčastejšie nálezy však patria medveďovi hnedému, ktorého pozostatky sa nachádzajú v celej doteraz známej časti jaskyne. V oblasti vchodov sú to brlohy, hlbšie stopy láb v mäkkej hline a početné osteologické nálezy. Zaujímavo znelo rozprávanie A. Osinceva o objave novej chodby na dne ktorej boli v mäkkej hline otlačené stopy medveďa. Objaviteľ rozmýšľal či stopy majú deň, rok alebo storočia. Nakoniec sa záhada vyriešila. Asi po 100 metroch stopovania medveďa našiel Alexander kompletnú kostru medveďa hnedého, ktorý tu skonal azda pred stáročiami… Pri prieskume jaskyne sme našli pozostatky z dvoch kusov ucháča svetlého (Plecotus auritus) a ryšavky (Apodemus uralensis), určil Ing. J. Obuch. Počas pozorovania netopierov pri hlavnom vchode jaskyne dňa 24. augusta od 21.40 do 22.05 sme zaregistrovali 9 netopierov do jaskyne vletieť, 9 vyletieť a 9 preletieť v širšom okolí vchodu. Z doteraz známych a zameraných priestorov vychádza hustota jaskynných chodieb 136 km/km². Z celkovej plochy masívu v ktorom je Botovská jaskyňa vytvorená (325 km²) možno jednoducho vypočítať, že teoreticky môže táto jaskyňa dosiahnuť neuveriteľnú dåžku 44 200 kilometrov. Táto perspektíva je skutočne ohromujúca a doterajší stupeň poznania naznačuje, že jaskyňa sa začína prieskumníkom ešte len otvárať a v budúcnosti sa určite speleológovia dočkajú nejedného prekvapenia.