Putovanie za Šamanskou jaskyňou doseverného Mongolska, časť 3.

ŠAMANSKÁ JASKYŇA

Šamanská jaskyňa Dajan dérchín aguj (Jaskyňa Najväčšieho nad všetkými) je vytvorená v malom krasovom ostrove s plochou len 0,1 km², vklinenom medzi nekrasovými vulkanickými horninami. Vek karbonátových hornín, v ktorých je vytvorená, sa zaraďuje do spodnopaleozoického až predkambrického veku. Ide teda o veľmi staré mramory, ktorých vek sa odhaduje na 570 miliónov rokov. Ich maximálna hrúbka dosahuje len 80 metrov. Vchod do jaskyne sa zďaleka javí ako začiatok umelo vytesanej štôlne štvorcového profilu, avšak ide len o špecifické zvetrávanie lavíc bieleho mramoru.
Z iniciatívy Jana uzatvárame stávku. Každý na kúsok papiera napíše odhad dåžky jaskyne. Údaje vložíme do obálky a po preskúmaní jaskyne sa uvidí, kto mal najlepší cit a odhad. Po odchode sympatickej rodiny sa prvé prieskumné družstvo vyberá na prvý orientačný prieskum jaskyne. Ostatní stavajú tábor a pripravujú večeru. Keď sa po dvoch hodinách všetci stretávame pri čaji a ovsených vločkách, diskusiám niet konca-kraja. Charakter jaskyne predčil všetky očakávania. Nielen šamansko-lamaistickým oltárom, ale aj podzemnými priestormi, ktoré predstavujú chodby v minulosti pretekané väčším tokom, je teda nádej, že podzemie môže byť rozsiahle, aj keď limitované rozsahom mramorovej šošovky. Pretože pre úsporu hmotnosti máme len tri jaskyniarske výstroje, sme nútení plánovať prieskum po trojiciach a zostaviť harmonogram návštev podzemia.
Ráno 20. júla vchádza zavčas ráno prvé prieskumné družstvo do podzemia. Za nimi s oneskorením J. Vajs a A. Oberfalcerová, ktorých čaká asi najnáročnejšia úloha, opísať oltár za pomoci rád Enebiša. Rozbehnutú prácu narušuje príchod príslušníkov mongolskej pohraničnej stráže. Keďže sa nachádzame v tesnej blízkosti Ruskej federácie, požadujú od nás povolenie na pobyt v hraničnom pásme a povolenie na prieskum jaskyne. Je nám jasné, že z tohto stretnutia nám môže byť ešte poriadne horúco, veď máme v živej pamäti utajený pobyt v aute pri výjazde z Ulánbátaru. Našťastie opäť uplatňuje svoje majstrovstvo diplomatického rokovania J. Vajs a po chvíli sa zo strohého úradného rozhovoru stáva priateľská debata. Zrazu sa v kruhu okolo ohniska objavuje kožená fľaša naplnená šimiarchou, mliečnou vodkou. Ide o alkohol vzniknutý vypálením kvaseného kobylieho mlieka. O jeho chuti a kvalite svedčí fakt, že ani počas niekoľkých hodín 15 ľudí nebolo schopných asi pol litra tohto nezabudnuteľného nápoja zlikvidovať. To sa však nedá tvrdiť o našich liehových zásobách, ktoré rýchlo miznú. Dlho do noci rozoberáme azda všetky témy. Usilovný J. Vajs zapísal podľa rozprávania našich návštevníkov zaujímavé legendy viažuce sa k jaskyni:

DUCH JASKYNE

V jaskyni žil kedysi láma a mal veľmi dlhú bielu bradu. Čítal sväté písmo. Čítal každý deň viac a viac. Postupne prestával jesť, až nepotreboval prijímať žiadnu potravu a nepotreboval ani piť. Čítal sväté slová celé dni a neskoršie začal ukrajovať aj zo svojho spánku. Sedel mierne predklonený so skríženými nohami a očami prechádzal po písmenkách božieho slova napísaných v Sútre. Sútru roloval na kolenách a cítil, ako mu večné pravdy prechádzajú očami, mozgom a celým telom. Čím viac čítal, tým viac cítil silu všemohúceho a tým menej ho tlačila telesná schránka. Dni plynuli a noci ich prestali striedať, pretože už nespával vôbec, len čítal a čítal. Odpútal sa úplne od pozemského bytia, zmenil sa na myšlienku, na ducha. Takto sa vznášal v otvore jaskyne, prechádzal jej chodbami, dómami a stenami. Stal sa súčasťou vrchu a sídli v ňom dodnes.

Dajan DÉrchín

Džingischán cválal proti prúdu rieky Egín gol. Chcel sa dostať až k veľkému mongolskému jazeru Chövsgöl. Bolo krásne letné počasie s vysokou modrou oblohou. Jeho malý koník cválal pokojne. Okolitá krajina už dávno prešla zo stepi do lesov. Prišiel až k miestu, kde sa dve veľké rieky Egín gol a Ûr gol zlievali a vytvárali široké koryto ticho, dôstojne sa valiacej rieky. Či chcel alebo nie, musel prejsť na druhý breh Ûr golu. Popohnal koníka do vody. Ten pomalým a rozvážnym krokom vošiel do rieky a opatrne našľapujúc začal brodiť. Zo začiatku brodenie nebolo ťažké, pretože rieka vytvárala veľký oblúk vypuklý v smere pochodu. Za polovicou však voda nabrala na sile a bola hlbšia a hlbšia. Džingischán cítil, ako koník prestal stúpať na dno a začal plávať. Prúd ich unášal dolu k sútoku s Egín golom, ale koník bol a za chvíľu doplával na druhý breh.
Ľahkým cvalom prebehol malým údolím popri osade Dzerleg, zbehol smrekovcovým hájom opäť k Ûr golu a po jeho vysokom brehu došiel na miesto, kde sa vlieva potôčik Dérch do rieky Ûr gol. Bolo tu postavených niekoľko júrt. Žila v nich rodina veľkého bohatiera Dajana. Džingischán vošiel do jeho jurty, pozdravil sa a sadol si. Vtedy ešte nevedel, že pri Dajanovi ostane niekoľko dní. Spriatelil sa s ním, veľa spolu rozprávali a chodili na poľovačky do okolitých lesov. Prečo naozaj ostal tu v hlbokých lesoch, to vedelo len Džingischánovo srdce. Od prvej chvíle sa mu zapáčila Dašma, Dajanova dcéra. Jej hnedé oči mu jatrili dušu. Pálili ho na celom tele, nedali mu spať a viedli k hroznému činu. Jedného dňa urobil to, čo mohlo zahnať smäd jeho túžby po krásnej Dašme. Uniesol ju a utekal s ňou k jazeru Chövsgöl. Vedel, že Dajan má svoju dcéru rád a že jeho čin zničí ich priateľstvo.
Dajan veľmi rýchlo prišiel na to, prečo Džingischán odišiel bez rozlúčenia. Jeho dušu zahalil smútok. Život stratil zmysel. Celé dni sa túlal po okolitých lesoch, dolinách a prechádzal vysoké hory. Nikde nemohol nájsť pokojné miesto pre svoju utrápenú dušu.
Jedného dňa sa brodil hlbokými močiarmi na ľavom brehu potoka Dérch. Koník sa zabáral hlboko do čiernej rašeliny močiara. Dajan vzdychal od únavy a trápenia. Uprel oči na horu pred ním, ako keby sa chcel niečoho chytiť. Vtedy zbadal vysoko v skale otvor, ktorý ho stále viac a viac priťahoval. Prešiel hore svahom porasteným brezami a smrekovcami. Do polovice lúčneho svahu vyšiel na koni a ďalej pokračoval pešo. Po skalách sa vyškriabal k veľkému otvoru. Vošiel do jaskyne a cítil, ako mu telo stráca únavu, ako ho prestáva tlačiť smútok za stratenou dcérou. Vedel, že našiel miesto, ktoré tak dlho hľadal. Zmenil sa na všemohúceho boha v kraji Dajan dérch.
Neskoršie Dajan dérchovi postavili chrám na sútoku Dérchu a Ûr golu. Lámovia, ale aj jednoduchí ľudia sa k nemu chodili modliť. On im pomáhal a trestal zlo.
Pevnosť viery museli lámovia a ľudia preukázať v roku 1931, keď kláštor zrúcali. Predstavený lámov zobral drevenú sošku Dajan dércha a odniesol ju skryť do jaskyne v údolí Dérchu, kde sa stal Dajan bohom.

S návštevníkmi sa lúčime v hlbokej noci za streľby do vzduchu svietiacimi nábojmi zo služobného kalašnikova. Na túto návštevu najviac doplatil neborák Enebiš. Dostal totiž od vojakov poriadnu pokutu za pušku, ktorú mal stále pripravenú na použitie, keby sa náhodou objavila na dostrel zver vhodná na večeru. Bohužiaľ, aj napriek snahe sa z pušky nevystrelilo a Enebiš sa musel živiť na naše pomery nezvyčajnou, vlastnou lyofilizovanou stravou. Podobne sa živia polárnici a horolezci pri náročných expedíciách, keď nerozhoduje cena, ale hmotnosť potravín. Lyofilizácia je proces, keď sa z potraviny voda dostáva preč sublimáciou čiže vyparovaním priamo za zmrznutého stavu. Suché a studené mongolské zimy sú priam predurčené pre tento spôsob úpravy mäsa. Takto konzervované mäso je veľmi ľahké a zachováva si na rozdiel od sušenia prirodzenejšiu formu. Výhoda tejto potraviny je najmä v jej trvácnosti a v rýchlom spôsobe prípravy. Stačí kúsky mäsa zaliať horúcou vodou a hodnotná strava je pripravená. V prípade núdze je možné takéto mäso konzumovať aj priamo bez akejkoľvek úpravy. Skúšali sme to a veru treba priznať, že azda niet rozdielu v chuti medzi kartónovou škatuľou z televízora a týmto suchým mäsom. Lyofilizovaním sa údajne dá usušiť napríklad celá krava, ktorá sa po rozomletí zmestí do vlastného močového mechúra. Táto dokonalá konzervácia potravín bola pravdepodobne jedným z dôvodov, prečo sa vojská slávneho Džingischána mohli bez problémov prepraviť cez nehostinné púšte a stepi a pôsobiť tisíce kilometrov od svojej domoviny.
Nasledujúce ráno ešte dokončujeme prieskum a dokumentáciu jaskyne a niekoľko hodín čakáme v stanoch na zlepšenie počasia, pretože opäť prší. Táto zdanlivá nečinnosť je však užitočná na dopåňanie zápiskov a triedenie poznatkov. Jano otvára zapečatenú obálku a bavíme sa rozoberaním jednotlivých odhadov. Diametrálne sa od seba líšia. Minimálny odhad je 6 metrov a ďalšia krajná hodnota je niekoľko kilometrov.
V jaskyni sme zamerali 304 metrov chodieb pri vertikálnom rozpätí medzi najvyšším a najnižším miestom 36 metrov. Teplota v jaskyni sa pohybuje okolo nuly. Niet sa čomu čudovať, veď sa nachádzame v oblasti večne zamrznutej pôdy, ktorá tu zasahuje z rozsiahlych permafrostových oblastí Ruskej federácie. Hlavná chodba sa končí rozsiahlym závalom, za ktorým možno očakávať ďalšie pokračovanie. Nám však na postup do nových priestorov nezostal čas.
Podľa vyjadrenia Enebiša je jaskyňa omnoho dlhšia, ako sa nám ju podarilo preskúmať. Koncový zával je údajne bránou do ďalšieho pokračovania, ktorá sa však otvorí len tomu, koho tu pustí Dajan dérch. Toto mystické tvrdenie sa podobá na rozprávanie o tajuplnej podzemnej ríši Agartha, ktorej vchod by sa mal údajne nachádzať v tejto časti sveta.
Jaskyňa je pozoruhodná aj z náboženského hľadiska. Okrem hlavného oltára vo vchode sa v celom podzemí nachádza ďalších 6 obetných kultových miest. Ich tvary sú rôzne. Najčastejšie ide o skalných mužíkov, ale v dvoch prípadoch rituálne miesta tvoria väčšie stalagmity. Ako obetu sem najčastejšie návštevníci kladú mongolské bankovky menšej nominálnej hodnoty. Najväčšou zaujímavosťou jaskyne Dajan dérchín aguj však z hľadiska náboženského a zároveň aj kultúrneho je hlavný oltár nachádzajúci sa vo vstupnej časti. Pôvodne tu bolo postavené klasické šamanské ovó, ktorého charakter sa po roku 1936, teda po vypálení kláštora Dajandérchín chüré zmenil. Z ohrozeného kláštora v smrteľnom nebezpečenstve lámovia zachránili najcennejšie relikvie a umiestnili ich k pôvodnému ovu, vznikol tak pozoruhodný prírodný ekumenický oltár využívaný šamanmi a lámami. Čelná strana ova pripomína klasický lamaistický oltár. Orientovaný je v smere vchodu na juhozápad, presne na rozhraní svetla a tieňa, čím sa len umocňuje dominantné postavenie chrámu vo vstupe do jaskyne. Hlavným bodom oltára je v strede umiestnená asi 80 cm vysoká soška boha Dajan dércha (Najvyšší nad všetkými), pochádzajúca z vypáleného kláštora. Boh sedí na vyzdobenom koni oblečený do tradičného mongolského délu (dlhý plášť opásaný látkovým opaskom) a ozbrojený tradičnou výzbrojou. Okolo sošky sú nahusto priviazané stužky látky z Chadakov, hodvábnych šálov darovávaných na znak priateľstva. V spodnej časti oltára sú drevené lavice použité ako obetné stoly. Na nich je množstvo rôznych mincí, bankoviek a viacerých druhov syra. V početných miskách je maslo, voda, čaj s mliekom a nechýba ani šimiarcha. Zaujímavosťou je azda obetovaný červený preukaz Mongolskej ľudovej revolučnej strany. Fľaše s mliekom, vodou a vodkou sa nachádzajú aj po bokoch sošky a oltára. O spodnú časť sošky je opretý obraz, na ktorom je opäť hlavnou témou Dajan dérch. Vpravo sa nachádza hlinený reliéf so sediacim Budhom. V hornej časti oltára sme našli šogal – drevenú podlhovastú truhličku, do ktorej sa vkladali sväté knihy. Okrem toho tu bol budhistický klepací bubienok damar a lyžica cacal používaná pri mliečnych obradoch. Na oltári nechýbala ani tradičná lamaistická formulka „ÓM MANI PADME HUM“, ktorá zarámovaná a napísaná v tibetštine sa opiera o podstavec sošky Dajan dércha. Šamanizmus tu reprezentujú prívesky, tvoriace súčasť odevu šamana, palička od šamanského bubienka potiahnutá kožou a veľký chumáč vlasov. Pôvodný charakter ova dokazujú drevené meče a kopije vztýčené z kamenného základu oproti stropu jaskyne. Na spodku ova leží 60 cm dlhý had ušitý z látky. Ten má spolu s trojicou tigrov na modrej hodvábnej šatke, napnutej cez chodbu, ktorou sa vstupuje do podzemia, symbolicky chrániť jaskyňu. V tesnej blízkosti oltára sa nachádza krátky fragment krátkej plazivkovitej chodby, zvanej echín umaj čiže matkino lono. Podľa tradície, ktorá je súčasťou obetného rituálu, kto do tohto otvoru vojde hlavou, dnu sa otočí a opäť hlavou vyjde von, symbolicky sa opäť narodí zbavený všetkých hriechov. Samozrejme, že každý tento proces niekoľkokrát absolvuje v márnej snahe zbaviť sa hriechov, ktoré bude azda páchať v budúcnosti.

CESTA K JAZERU

Po obede dážď prestáva, a tak po necelých dvoch dňoch pobytu pri jaskyni vyrážame 21. júla na cestu späť. Cesta je poriadne rozmočená a najmä lúky sa zmenili na rozsiahle močiare. Po chvíli sa opäť husto rozprší. Niet nálady na obdivovanie lúk a nedotknutých lesov. Každý má hlboko sklonenú hlavu a rýchlo kráča k Ûr golu, kde plánujeme nocovať. Po ceste stretávame menšiu skupinu Mongolov na koňoch, ktorí sprevádzajú k jaskyni pani z Ulánbátaru, ktorá nemôže mať deti a poslednú nádej vkladá do obety Dajan dérchovi. V duchu jej prajeme, aby návšteva jaskyne a dlhá cesta neboli zbytočné. Približne po necelých štyroch hodinách rýchleho presunu staviame stany asi kilometer za ruinami kláštora Dajandérchín chüré.
Noc je pokojná, ráno však máme o vzrušenie postarané. V blízkosti tábora sa totiž pasie čierny jak, ktorého si ranostaj Miro poplietol s medveďom. Počas niekoľkých sekúnd sa po poplašnom výkriku „medved¡“ všetci vyrútia zo spacákov s rôznymi úmyslami. Odvážnejší pripravujú fotoaparát s cieľom zvečniť toto majestátne zviera. Po zistení, čo je vo veci, je o smiech postarané. Na obranu Mira asi treba dodať, že pri určitom uhle pohľadu sa naozaj dá zameniť huňatý jak za medveďa.
Po raňajkách sme svedkami nebývalej veselosti. Nášmu sprievodcovi sa splaší kôň, ktorý sa zúfalými skokmi zbavuje postroja a šialeným cvalom letí po cestičke okolo brehu Ûr golu. Enebiša s bratom, inak vážnych starších pánov, to tak rozveselilo, že si museli sadnúť na zem a dlhý čas so smiechom váľať po zemi. Na nás mala táto príhoda skôr opačný účinok, veď vidieť z niekoľkých metrov splašeného koňa, ako sa v nebezpečnej blízkosti stanov snaží zbaviť postroja, sa hneď tak každý deň nevidí.
Cesta k osade Dzerleg prebieha v pokojnej atmosfére. Tých niekoľko hodín šliapania sa dá absolvovať naboso. Pre zmočené nohy z močiarov je jemný piesok príjemný relax. Ako samozrejmosť berieme fakt, že črepiny zo skla, hrdzavé klince a pichľavá burina sa v týchto končinách nevyskytujú. Z času na čas stretávame Mongolov na koňoch, všetkých odetých v tradičných odevoch. Sme očarení atmosférou, ktorá vanie z aktu pozdravu, keď s výrazom v tvári pripomínajúcom suseda, ktorého stretávame niekoľkokrát denne, opätujú náš pozdrav Sajn bajnú.
Cez Ûr gol premáva plť, poriadne vyťažená dopravou miestnych obyvateľov, nákladu a oviec. Neostáva nám teda nič iné, len čakať. Enebiš po návšteve domu prináša syr a trpezlivo s nami čaká na čas, keď bude plť voľná, aby nás prepravil na druhú stranu. Syr je poriadne tvrdý, veru doplatil na to jeden môj zub. Zaujímavý je zážitok, ktorý sa nám naskytol pri pohľade na prepravu niekoľkých koní cez rieku. Odvážny Mongol ťahá po strmom brehu asi päť vzpierajúcich sa zvierat k plti. Najväčší problém vzniká, keď kone, cítiac dych rieky, sa začínajú vzpierať a plašiť. Mongol však nekompromisne ťahá vzpínajúce sa tátoše do vody. Jeho vôľa po chvíli víťazí a kone ťahané za ohlávku poslušne skáču do vody a plávajú za plťou. Nasledujúc ich príklad rozhodneme sa aj my preplávať cez prekážku a zveriť prepravu batohov na plti Monike, Alene, Davidovi a M. Verebovi. Po dažďoch sa však v rieke poriadne zvýšil prietok. Voda ochladla o niekoľko stupňov. Podmienky na plávanie sa tak podstatne zhoršili odvtedy ako rieku prekonal plávaním Richard. Rešpektujúc silu prúdu teda nadbiehame oproti toku rieky poriadny kus a po jednom sa nerozvážne vrháme do nej. Prvé tempá vôbec nenapovedajú, že plávanie bude skutočný boj o život. Ale už v tretine rieky sa prejavia nástrahy toku. Pri zúfalom plávaní, keď sa breh nepribližuje a pred očami sa hmlisto mihá okolitá krajina, niet myšlienok na varovanie ostatných. Celá životná sila sa sústreďuje len na prekážku a jej zdolanie. Prúd unáša plávajúce telá ako pierka, vysmievajúc sa zo záberov rúk a nôh. V polovici rieky, keď sila rieky kulminuje, sa začínajú prejavovať následky studenej vody, ktorá nemá azda ani 10 °C. Pľúca odmietajú prijímať vzduch a dýchanie sa mení na trhané nádychy, pri ktorých sa nedostáva do tela životodarný kyslík. Našťastie aj dravá a široká rieka sa raz končí, a tak sa takmer všetkým šťastne podarí preplávať na druhý breh. Len neboráka Dana, vydávajúceho tlmené pokriky „Help me!“, duchaprítomne zachraňuje Ench. Najväčšiu rozvahu pri tomto nebezpečnom kúsku ukázal Jano, ktorý po niekoľkých krátkych tempách reálne zhodnotil situáciu a vrátil sa späť na breh. Až s odstupom času sme si uvedomili nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo pri našom nerozvážnom konaní.
Pri aute sa lúčime s Enebišom, dobrým človekom, ktorý aj napriek jazykovej bariére a krátkemu času na nás zapôsobil tým najlepším dojmom. Obdivovali sme napríklad jeho prirodzený cit pri zaťažovaní nákladného koňa našimi batohmi. Vedel vycítiť, kto má otlak, kto nevládze a komu treba podať pomocnú ruku pri brodení potokov. S radosťou prijal naše dary – polyamidové lano, padákové popruhy či posledné zásoby slovenského tabaku Taras Buľba. Ïakujeme a azda ešte niekedy dovidenia, Enebiš. Rieka nám pred očami stúpa, zrejme v horách muselo poriadne liať. V priebehu azda polhodiny dokonca zalieva ohnisko, v ktorom sme piekli pstruhy nachytané Enchom. Je teda najvyšší čas rozlúčiť sa posledným pohľadom s riekou a presunúť sa ďalej.
Opäť prší. Znie to síce neuveriteľne, ale v Mongolsku, v našich predstavách suchej aridnej krajine, leje každý deň. Po ceste do významného centra severného Mongolska, Mörönu, nás na koni dobieha Mongol v tradičnom fialovom déle. Dozvedel sa, že ideme z jaskyne, tak sa s nami prišiel porozprávať a vybrať pre dedinu, do územia ktorej jaskyňa patrí, správny poplatok za pobyt v horách. Suma to nie je horibilná, ide o 12 dolárov. Zaujímavý je však spôsob účtovania. Zo zošita pripomínajúceho počtovník pre II. ročník ZŠ vytrháva stranu, na ktorú napíše rukou pre nás doklad o zaplatení.
V Möröne, správnom stredisku Chövsgölského ajmaku, sa zastavujeme na trhu. Okrem tradičných mongolských produktov, ako je syr, mäso, maslo, kože a dobytok sú tu obchodníci s odevmi, elektronikou a kadečím iným. Ide najmä o tovar čínskej produkcie, ktorý je rovnaký azda na všetkých trhoviskách od Vladivostoku po Viedeň. Namiesto obeda máme mongolskú špecialitu – chúšúry. Ide o mleté baranie mäso uvarené s obalovým cestom, ktoré chutí vynikajúco. Po chvíli, ako jediní cudzinci v meste, sa stávame stredobodom pozornosti. Auto v tesnom kruhu obkľúči hàba usoplených a otrhaných detvákov, za nimi sa zhromažďujú starší a cítiť napätú atmosféru. Ench sa ich síce snaží odohnať hrsťou drobných bankoviek, ale kruh začína byť čoraz tesnejší. Pomáha len rýchly odchod.
Noc trávime pri výtoku Egín golu z jazera Chövsgöl, pri osade Chatgal, ktorá sa nachádza okolo 100 km severne od Mörönu. Podľa rozprávania F. Ossendowského (Okolo osoby F. A. Ossendowského (1878–1945), spisovateľa, chemika, cestovateľa a publicistu, sa šíri v Poľsku legenda o tom, že práve on ukryl v Mongolsku na priamy pokyn baróna Ungerna von Šternberg pred postupujúcou Červenou armádou rozprávkový poklad, a ktorý doteraz nebol objavený.), poľského utečenca zo Sibíri pred Červenou armádou je Egín gol nebezpečnou, zvodnou a diabolskou riekou, v ktorej zahynulo pri brodení veľa ľudí a dobytka.

CHÖvsgÖL NUUR

Ráno sa budíme na škrekot orlov. Niekoľko týchto dravých vtákov sa trhá o zvyšky baraniny, ktoré sme vyhodili včera pri príprave večere. Sú neobyčajne smelé a ani blízka prítomnosť človeka ich neodradí od boja o hlt mäsa. V Chatgale dlho hľadáme kompetentného človeka, od ktorého by sme získali povolenie na táborenie pri jazere. Naša snaha je však márna, a tak sa po dlhšej prestávke naše vozidlo škriabe po suchom riečisku do sedla, odkiaľ sa dá terénnym autom dostať na breh jazera. Po kratšej jazde sa pred nami otvára nevídaná panoráma. Vetrom ošľahané červené smreky, vysoké mramorové štíty Východných Saján a modrozelená, krištáľovočistá voda navodzujú neopakovateľnú atmosféru, porovnateľnú azda len s prvým pohľadom na Bajkal.
Jazero Chövsgöl leží v nadmorskej výške 1624 metrov, jeho plocha je 2620 km², najväčšia zistená håbka 250 metrov. Po slanom a bezodtokovom jazere Uvs na západných hraniciach s Ruskou federáciou ide o druhé najväčšie jazero Mongolska. Podobne ako do Bajkalu vteká doň viac riečok a potôčikov, ale vyteká len jediný tok –Egín gol. Ten vteká do Selengy, najväčšej zdrojnice sladkovodného mora Sibíri. Na tvrdení, že Chövsgöl je mladší brat Bajkalu, je teda niečo pravdy.
Po niekoľkých kilometroch jazdy po brehu jazera táboríme v menšom zálive. Voda je úplne priezračná, na dne vidno každý kamienok. Splnil sa mi tu dávny sen piť vodu z jazera, v ktorom plávam. Teplota vody však nedosahuje ani 4 °C, a tak sa tieto radosti rýchlo končia. Azda takáto studená voda je príčinou, že len veľmi málo Mongolov vie plávať a s umývaním sa to tu tiež nepreháňa. V súvislosti s hygienou som si spomenul na príhodu pána Miloša Krna, ktorý sa v 60. rokoch zúčastnil ako spisovateľ cesty do Mongolska. Počas dobrej zábavy sa ho mongolský kolega opýtal: „Prečo sú Vaše ženy také špinavé, keď sa umývajú niekoľkokrát za deň? Našim sa stačí umývať len párkrát do mesiaca.“
Opäť prší, no po chvíli sa mraky trhajú a na oblohe sa zjavuje dúha, oplývajúca sýtymi farbami. Táto skutočnosť nás vyburcuje k baleniu vecí na dvojdňový pochod po okolitých mramorových štítoch pohoria Bajan. Batohy sú po niekoľkých minútach plné a v rekordnom čase vyrážame na západ. Bojíme sa totiž ďalšieho dažďa, ktorý by nás mohol odradiť od nášho úmyslu. Ak sa však rozprší počas pochodu, tak sa už nikomu nebude chcieť vracať k autu a budeme kráčať ďalej aj napriek zlému počasiu. Najskôr sa predierame cez hustý les, kde je samozrejme všetko mokré. Potom nás zdrží prekonanie zárezu cesty, ktorá tu bola urobená kvôli pripravovanej ťažbe fosfátov. Údajne sa tu nachádzajú najväčšie ložiská tejto suroviny v celej Ázii. Našťastie udalosti v roku 1989 asi tento úmysel naveky zažehnali. Potom nás čaká stúpanie dlhým a tiahlym hrebeňom po nádhernom koberci alpínskych lúk. Nad nadmorskou výškou 2000 metrov však vegetácie začína rapídne ubúdať. Opäť leje. Vietor prifúkol hmlu, nevidieť ani na niekoľko krokov. Teplota klesla na 4 °C, nálada je však na bode mrazu. Našťastie sa nám darí zo zakrpatených kríkov založiť zázrakom ohník. Polievka a puding chutia vynikajúco. Celú noc sa trepocú plachty stanov od silného vetra.
Ráno po hmle nie je ani stopy, ale stále popàcha. Bez nálady a raňajok vystupujeme na 2515 metrov vysoký štít Chirbiot. Na jeho vrchole sme prekvapení, že sa nenachádzame stopy po ľudskej civilizácii. Žiadny skalný mužík, náznak chodníčka, hrdzavá plechovka alebo vrcholový zápisok, ako je to bežné aj v tých najodľahlejších ruských horách. Len kamenná pustatina so živoriacimi machmi a lišajníkmi. Na oživenie týchto skalných pustatín na každom štíte a sedle za Chirbiotom ula staviame skalných mužíkov. Počas pochodu sa silný vietor pohráva s oblakmi, a tak striedavo kráčame cez hustú hmlu a krátke úseky vyjasnenia. Je to podobný pocit, ako pohľad z lietadla vznášajúceho sa na rozhraní oblačnosti. Stále však prší. Pomedzi diery v oblakoch občas obdivujeme úchvatný pohľad na jazero Chövsgöl, ktoré leží takmer o kilometer nižšie. Po niekoľkých hodinách takéhoto pochodu si už každý želá návrat k autu, vec to nie je jednoduchá. Pohybujeme sa totiž po ostrom mramorovom hrebeni a pod nami sú niekoľko desiatok metrov vysoké skalné steny. Navyše hornina tu je neobyčajne lámavá. Niet sa čomu čudovať, veď striedaním zimných a letných období kolíše teplota v tejto oblasti od –50 po +30 °C. Pri traverze neprístupného štítu sme našli 20 metrov dlhú jaskyňu, ktorá sa končí úplným zaľadnením. Ïalší prieskum by azda priniesol objavy nových, zaujímavejších otvorov, ale teraz na to nemáme čas ani chuť.
Ír David sa pomaly vlečie posledný, ale prvý začína strácať trpezlivosť. Nalieha, aby sme sa už konečne začali orientovať podľa mapy a buzoly a prestali blúdiť v týchto upršaných horách. Márna je naša snaha vysvetliť mu, že čiernobiela kópia mapy v mierke 1:200 000 nie je práve tým najlepším podkladom na orientáciu v neprehľadnom teréne. My musíme opustiť hrebeň na mieste, kde bude terén bezpečný pre zostup a táto informácia sa ani pri najlepšej vôli vyčítať z našej mapy nedá. Intuitívne sa nám však darí hrebeň opustiť a po niekoľkých hodinách prichádzame už za šera do tábora a k autu. Tu nás príjemne prekvapí varená baranina a plné vedro chutného kefíru. Ench kúpil ovcu od miestnych obyvateľov, ktorí ju zabili podľa mongolského zvyku vytrhnutím srdca z hrude. Údajne pri tomto spôsobe zabíjania zvierat, ktoré spôsobuje okamžitú smrť , je mäso lepšie ako zo zvieraťa, ktoré sa zabije podrezaním tepny a vykrvácaním.
Večera je vynikajúca a najmä veľmi sýta. Po nej sa najsmädnejší účastníci výpravy vydávajú do tábora turistickej kancelárie Džúlčin. Ide o organizáciu, ktorá za veľké peniaze sprostredkováva bohatým klientom najmä zo Spojených štátov pobyty v Mongolsku. Po chvíli prichádzajú s filipínskym pivom a so správou, že tu, 9000 km od domova, sa predáva naše víno z Pezinka. Napriek vytrvalému dažďu sa dlho do noci ozývajú medzi prastarými pokrútenými červenými smrekmi slovenské, mongolské, české, anglické a írske ľudové pesničky. Reč príde aj na tajomného snežného muža, ktorého v Mongolsku nazývajú almas. Náš šofér verí v jeho existenciu, hoci ho na vlastné oči nikdy nevidel. Údajne pri jeho rodnej dedine Dúm v ajmaku Chovd v pohorí Mongolský Altaj ho často vídať na odľahlých miestach. Správu o tom, že v Mongolsku žije podivný tvor, na ktorého sa hodí opis snežného muža, priniesol na sklonku minulého storočia ruský cestovateľ N. M. Prževalskij. Veľký zástanca existencie almasa bol mongolský etnograf B. Rinčen, ktorý dokladal jeho existenciu rozprávaním niekoľkých príbehov. Aj slovenský geológ D. Kubíny opisuje stretnutie s týmto podivuhodným tvorom pri jeho pracovnom výjazde na koni v severnom Mongolsku v roku 1964. Ťažko sa zaujíma stanovisko k týmto zaujímavým historkám, ale existenciu tohto tajuplného tvora potvrdí len nespochybniteľný dôkaz.
Ráno sa na naše prekvapenie počasie zlepšuje. Hladina jazera je pokojná a iskrivý pohľad na okolité mramorové štíty je nezabudnuteľný. Miro skúša šťastie s rybárskym prútom. Ako návnadu používa lesklý pliešok – blinker. Je to neuveriteľné, ale azda každé nahodenie znamená záber a rybu. Po chvíli je kotlík plný pstruhov a lipňov. Rybačka sa teda musí prerušiť, pretože väčšie množstvo rýb nie sme schopní skonzumovať. Neuveriteľné bohatstvo mongolských vôd sa dá vysvetliť riedkym osídlením krajiny, čistotou tokov, ale aj náboženstvom. Ryby sú v lamaistickom náboženstve posvätné, a teda celé stáročia ich tu nik nechytal. Len neradi sa lúčime s jazerom, avšak čas je neúprosný. Prenajaté terénne auto sa musí vrátiť do Ulánbátaru.

NÁVRAT DO ULÁNBÁTARU

V Chatgale dlho stojíme pri čerpacej stanici pohonných hmôt, ale márne. Paliva máme akurát tak na 100 km. Vyzerá to zle. Benzín v dohľadnom čase v týchto končinách nebude, preto sa s poloprázdnou nádržou a obavami vydávame na cestu naspäť. Pred Mörönom nás pri Egín gole Ench so šoférom vysadzujú z auta a idú zháňať benzín.
My zatiaľ chystáme večeru. V tejto oblasti sú už stromy a kríky vzácnosťou, a tak sa musíme prispôsobiť miestnym podmienkam. V rojniciach prečesávame step a zhromažďujeme argal čiže vyschnutý trus z jakov a kráv na oheň. Bez problémov sa nám podarí navariť všetky chody a dokonca aj čaj pripravený z kakaovo kalného Egin golu je vynikajúci. Po niekoľkých hodinách prichádza auto s neveľkou zásobou benzínu na cestu naspäť. Budíček je podstatne skôr, ako sme zvyknutí, pretože na dnes je plánovaný dlhý presun čo najbližšie k Ulánbátaru. Po niekoľkohodinovej ubíjajúcej ceste krátko zastavujeme pri jurte za mestom Bulgan, strediskom ajmaku s rovnakým názvom. Pohostinná mongolská rodina nás srdečne víta a pozýva do jurty. Pri vstupe do tohto tradičného obydlia obyvateľov stepí sa riadime podľa rád Encha. Podľa zaužívaného zvyku nesmieme stúpiť na prah dverí. To sa tu totiž považuje za poriadny prehrešok. Traduje sa, že ten, kto stúpil v Džingischánovej jurte na prah, bol na mieste nemilosrdne popravený. Podľa starých tradícií si sadáme do ľavej časti jurty, vyhradenej pre návštevy. Hneď nás ponúknu tradičným kumysom, skvaseným kobylím mliekom obsahujúcim malý objem alkoholu. Je to pre nás netradičný, ale osviežujúci nápoj, hoci máme z neho obavy, pretože údajne vyvoláva črevné ťažkosti. Doteraz sa nám totiž akékoľvek brušné problémy vyhýbali aj napriek tomu, že nám to všetci predpovedali, navyše neprevarenú vodu sme pili aj z veľkých riek. Vzápätí po vyprázdnení misky nám starostlivá domáca pani naberá novú dávku kumysu. Keď sa to niekoľkokrát opakuje, obraciame sa s prosbou na Encha, aby nás zachránil. Rada je jednoduchá. Stačí na dne misky zanechať trochu nápoja, čo je znak pre hostiteľov že stačilo.
Pozoruhodná je výroba kumysu. K priviazaným ožrebeným kobylám sa privedú žriebätá. Po nacicaní mlieka sa nasilu odtiahnu a podoja sa kobyly. Nadojené mlieko sa preleje do koženého mechu, s ktorým sa na koni jazdí po stepi. Po čase preniknú do mlieka kultúry kvasiniek a to začína kvasiť. Napokon sa mlieko preleje do veľkej nádoby. Z kobýl sa zbiera niekoľkokrát denne ďalšie mlieko. potom sa varí a vyrábajú sa z neho ďalšie produkty. Po kumyse nasleduje ďalší chod, varené baranie mäso. Ide o jednoduchý, ale veľmi chutne pripravený pokrm. Nevieme si doteraz dobre vysvetliť, prečo mongolská baranina na rozdiel od našej nie je cítiť charakteristickou lojovou chuťou. Ako zákusok je z plechového lavóra servírovaný tarbagan čiže mongolský svišť. Jeho mäso je od baraniny mastnejšie, ale tiež veľmi chutné. Vegetariáni by to mali v tejto krajine veru ťažké.
V najlepšom sa nám prichodí rozlúčiť s týmito príjemnými hostiteľmi. Čas je neúprosný, a tak opäť hltáme kilometre, ktoré nám zostávajú do Ulánbátaru. Po dlhých hodinách neprerušovanej jazdy zastavujeme nadránom pri nevýraznej ceste. Z rečí Encha a šoféra cítime, že sme zablúdili. Ide o výnimočnú udalosť, pretože Mongoli sú známi svojím vynikajúcim orientačným zmyslom. Niet sa však čomu čudovať, je hlboká noc a smerových tabúľ tu akosi niet.
Ráno 29. júla po krátkom spánku však šofér bez váhania vedie auto po stepi a po niekoľkých minútach sme na asfaltke vedúcej do Ulánbátaru. V meste sa spamätávame z útrap cestovania a plánujeme ďalší program. Ench sa totiž musí venovať svojim povinnostiam a my sa musíme postarať sami o seba. Po zvážení situácie sa delíme na tri skupiny: Monika s Alenou, Danom a Davidom sa vyberajú na východ hľadať geologické pozoruhodnosti. J. Vajs s M. Verebom a M. Eliášom sa rozhodnú navštíviť púšť Gobi. Ulánbátaru ostávajú verní M. Kováčik, R. Zatloukal a ja. V okolí hvezdárne by sa totiž mali nachádzať puklinové jaskyne s historickými maľbami na stenách.

NÁVŠTEVA VLÁDNEJ REZIDENCIE BEZ POCTY

Dôkladne poučení Enchom sa usilujeme ešte v ten istý deň nájsť hvezdáreň, ktorá by mala byť základným orientačným bodom pri lokalizácii jaskýň. Pri námestí Süchbátara sa najskôr lámanou ruštinou dozvedáme číslo autobusu, ktorý by mal mať konečnú s názvom Uliastaj. Po jeho príchode sa však tešíme predčasne. Po takmer hodinovom trmácaní po rušných uliciach sa opäť ocitáme pri námestí Süchbátara. Ïalšie pokusy zistiť, ako sa dostaneme do autobusu smerujúceho do stanice Ulia,staj sú márne. Na anglické vety nedostávame nijaké odpovede a na ruské otázky dostávame väčšinou odpovede zmätené.

Z tejto situácie nás zachraňuje Mongol, ktorý nás oslovuje čistou slovenčinou. Po krátkom vysvetľovaní sa dozvedáme, že ide o absolventa obuvníckej školy v Partizánskom. Dlho s ním diskutujeme o Slovensku, na ktoré má príjemné spomienky. Sťažuje si na súčasnú ekonomickú situáciu v Mongolsku. Súkromne podniká a väčšinou pracuje na prestavbe panelákových bytov pre bohatších obyvateľov Ulánbátaru. Ochotne ide s nami na konečnú stanicu správneho autobusu a ukazuje nám cestu do hvezdárne. Tá vedie cez železničný most cez rieku Túl. Hneď za násypom trate sa začína voňavá lúka obsypaná u nás takými vzácnymi a chránenými plesnivcami. Všade sa rozlieha cvrkot kobyliek. Na chvíľu si sadáme v suchom koryte potoka a vychutnávame túto atmosféru stepi. Onedlho prichádza hlúčik detí. Palicami bijú dve malé teliatka, ktoré v strachu utekajú pred prenasledovateľmi. Chlapci sa snažia sadnúť na chrbát zvierat a pokúšajú sa jazdiť. Aj táto činnosť je sprevádzaná svišťaním palíc. Po tomto výjave začíname chápať správanie sa niektorých mongolských psov, ktoré pri prudšom pohybe sťahujú chvost medzi nohy a utekajú do bezpečnej vzdialenosti. Hvezdáreň Odon oron sudlach orgil, kam sa dostávame po kratšej chôdzi, je však zavretá.
Začína husto pršať. Našťastie v objekte hvezdárne vidíme okolo dreveného zrubu motať sa mladého Mongola. Nevieme, čo máme robiť, terén na výskyt jaskýň nevyzerá, a tak sa odvažujeme zaklopať. Mongol nás pozýva dnu. Chata je na miestne pomery komfortne zariadená. Aj napriek obojstrannej snahe sa nám však komunikácia nedarí v žiadnom jazyku. Niekoľko ruských slov vie mladá pani, zrejme manželka nášho hostiteľa. Nakoniec sa však zaujímavo rozprávame cez telefón. Mongol vytočí číslo známeho ovládajúceho ruštinu. Najskôr my do telefónu hovoríme po rusky, čo dotyčný v telefóne preloží a povie to nášmu hostiteľovi. Potom sa situácia opakuje v opačnom poradí. Bohužiaľ, o maľbách a jaskyniach sa nedozvedáme nič. Dostávame však milú ponuku na prenocovanie pod strechou, čo samozrejme neodmietame.
Ráno pohostení kumysom opúšťame útulnú chatu. Zapamätali sme si len meno mladej panej, ktoré znelo Odončimeg. Ešte raz ďakujeme. Pri hľadaní jaskyne nás zdržujú jahody, ktoré tu v celých lánoch rastú v tráve na čistinkách. Opäť prší. Samozrejme, po jaskyni niet ani stopy. Cítime sa ako v Patagónii. Hmla, vlhko, močiare, prales, lišajníky a neustály dážď. Ako cieľ si stanovujeme výraznú kótu, vyznačenú na mape, ktorú nám daroval Ench. Je to však náročná méta, pretože nenachádzame žiadne orientačné body. Pomáha nám len buzola, ktorá ukazuje vytýčený smer. Vystupujeme po zalesnenom hrebeni, kde nie je ani len náznak po cestičke či chodníku. Cestu spestrujú len nevýrazné bralá a početné sutinoviská. Niekoľkokrát zablúdime, pretože v hmle opúšťame stúpajúci hrebeň a začíname klesať. Iba s námahou sa nám darí držať smer, pri ktorom stále stúpame. Charakter terénu sa nepodobá na nič, čo sme doteraz poznali. Dlhé a tiahle, niekoľkokilometrové stúpanie je nekonečné a stále nie je zrejmé, kde je cieľ, 2256 metrov vysoká kóta Cecégün. Našťastie sa oblaky trhajú, čo prináša výrazné zlepšenie nálady. Zrazu počas družného rozhovoru sa pred nami otvára panoráma hôr vypínajúcich sa nad Ulánbátarom. Ide o rozťahané a od určitej nadmorskej výšky husto zalesnené doliny a hrebene. Na vrchol sa nám však vystúpiť nedarí. Zastavujú nás pokrútené kríky a nekonečné močiare.
Ako sa blíži večer, začíname mať obavy o nocľah a začína nás trápiť smäd. Sme totiž na rozsiahlom sutinovisku, kde je postup vinou porastu veľmi pomalý. Potôčiky pod nami síce zurčia, ale k vode sa vôbec nedá dostať. Nepomáha ani prehadzovanie skál, voda je poriadne hlboko. Jediným riešením, ako sa napiť, by bola dlhšia hadička na sťahovanie vína. Pretože ju nemáme, tak trpíme smädom. Nie je tu ani miesto na postavenie stanu. Situácia na zúfanie, najmä preto, že obloha sa opäť začína zaťahovať mračnami a slnko sa dotýka horizontu. Našťastie ešte za vidna nachádzame väčší plochý kameň s rozmermi nášho stanu. Pomocou šnúrok ho ukotvujeme a ako zázrakom pri zhromažďovaní dreva nachádzame aj dostupnú vodu. Huby, ktoré tu rastú vo veľkom počte, vhodne doplňujú našu stravu. Archeológ Richard odkryl aj tajomstvo limbových semiačok. Už v Nauškách sme si všimli, že čakajúci Mongoli stále niečo lúskajú a zostávajú po nich celé kopy hnedých šupiek. Pri bližšom pohľade sme zistili, že ide o olejnaté oriešky pochádzajúce z borovice limby. Po príchode do Ulánbátaru od Chövsgölu sa vrece roztrhlo s pouličnými predavačmi úhľadných, fialovozelených šušiek, čerstvo našklbaných zo stromov. Samozrejme, že niekoľko ich kupujeme. Neobratne, najmä s pomocou zubov sa dostávame k orieškom, ale tá námaha a ruky a ústa zababrané živicou nestoja za drobnú pochúťku. Na stromoch okolo nás je veľa týchto šušiek, a tak ich zopár nazbierame. Pri ohni sa s nimi trápime, ale je to utrpenie. Richard prvý stráca trpezlivosť a s pre neho typickou poznámkou ich hádže do pahreby. Po chvíli sa však z ohniska šíri príjemná vôňa pripomínajúca pečené zemiaky. Pochádza z pripekaných orieškov. Z pahreby hneď vyťahujeme ohorené šušky a takmer bez práce sa dostávame k pochúťke. Po tejto skúsenosti sa ešte niekoľkokrát škriabeme na stromy, aby sme si doplnili zásoby šušiek.
Ráno sa budíme do idylického slnečného rána. Priamo zo stanu pozorujeme stádo jeleňov pasúcich sa na čistinke medzi stromami. Stretnúť v tejto oblasti zver nie je zvláštnosť, napriek tomu, že do roku 1962 mal v Mongolsku každý právo loviť zver a zbrane a strelivo sa voľne predávali. V tejto krajine má ochrana prírody totiž hlbokú tradíciu. Hory v okolí Ulánbátaru boli chránené zákonom kerejtského chána už v roku 1041. Ide pravdepodobne o prvú vyhlásenú prírodnú rezerváciu na svete. Túto oblasť s rozlohou 36600 ha nazývanú Bogdchan úl (Božie hory), vyhlásili za chránené územie opäť v roku 1809, čiže omnoho skôr ako územie Yellowstone v USA, ktoré sa pokladá za prvý národný park na svete.
Pri zostupe do údolia prekračujeme akýsi plot z hrdzavého ostnatého drôtu, ale nevenujeme tomu zvláštnu pozornosť. Keď však po dlhšej chvíli Miro zbadá vojakov v plnej zbroji, pochopili sme, že sa nachádzame v stráženom objekte. Cesta naspäť však neprichádza do úvahy, pretože by sme sa museli vracať niekoľko hodín trvajúcou okľukou a súmrak sa blíži. Opatrne opúšťame teda len stepnú časť objektu a až v lese prekonávame sedem plotov, kým sa nám darí dostať z tejto chúlostivej situácie. Najbližšou cestou sa vraciame do Ulánbátaru, pozorujúc zvedavé svište. Priamo v meste pri rušnej ceste ešte pohľadom registrujeme laň, ktorej neprekáža blízky čulý ruch veľkomesta.
Ench, ktorý nás po samostatnom pôsobení v horách s neskrývanou radosťou víta, nám po príchode do Ulánbátaru objasňuje tajomstvo plotov. Náhodou sme totiž vnikli do objektu vládnej rezidencie. Mali sme teda šťastie, že sme vyviazli z tejto situácie len s roztrhanými gaťami a poranenými rukami, ktorými sme prekonávali ostnaté drôty a podhrabávali pletivo. Zostáva nám ešte čas do príchodu priateľov z Gobi, ktorý trávime túlaním sa po Ulánbátare.