EXPEDÍCIA SIBÍR 2005

CIELE

Po dohode s Alexandrom Osincevom, predsedom irkutských speleológov z klubu Arabika sa naše úsilie sústredilo na tri hlavné ciele. Ako prvý sme si stanovili prieskum a dokumentáciu jaskýň v okolí osady Moloďožnyj na hornom toku rieky Leny v Žigalovskom rajóne Irkutskej oblasti. Kras v tejto oblasti reprezentujú vápence ordovického veku, ktoré sa v tenkých vrstvách vyskytujú medzi pieskovcami. Druhým cieľom bola Botovská jaskyňa a jej blízke okolie. Je to najdlhšia ruská jaskyňa, dosahuje dåžku viac ako 60 km. Od Moloďožného je vzdialená asi 40 km. Krasové oblasti tu na európske pomery imajú nesmiernu rozlohu a z jaskyniarskeho hľadiska sú prakticky neznáme. Posledným našim plánovaným pôsobiskom sú jaskyniarske lokality v okolí zálivu Aja na Bajkale. Ide o pozoruhodné trojrozmerné jaskynné labyrinty vytvorené v proterozoických mramoroch. Medzi nimi dominuje 1300 metrov dlhý jaskynný systém Aja-Rjadovaja

CESTA K JASKYNIAM NA LENE

Podľa informácií, ktoré sme dostali od A. Osinceva, z Irkutska premáva každodenne spoj do Žigalova. Smutná správa je však tá, že pravidelná lodné doprava na Lene už dlhší čas nepremáva. Tak budeme musieť na mieste improvizovať a hľadať všetky dostupné prostriedky, ako vyriešiť transport asi 100 km k Botovskej jaskyni a späť. S pomocou zástupcu starostu okresnej obce Žigalovo sa darí presun do obce Usť-Ilga, keď nám bol k dispozícii UAZ so šoférom. Tam sa kontaktujeme so starostom A. V. Šelkovnikovom a s poľovníkom Alexandrom Kartašovom, ktorý nám poskytuje bližšie podrobnosti o prvom cieli výpravy. Starosta nás potom vlastným člnom na dvakrát prevezie k osade Moloďožnyj.

JASKYNE POĽOVNÍKA ALEXANDRA

Na brehu rieky Leny, priamo oproti bývalému gulagu Moloďožnyj postavíme tábor a podľa pokynov poľovníka Alexandra vykonávame povrchový prieskum. V súlade s jeho informáciami nachádzame 18. 8. 2005 dve rozsadlinové pásma v nadmorskej výške 760 - 820 mnm vzdialené okolo 6 km od Leny. V týchto pásmach je niekoľko kratších puklinových jaskýň s dåžkou do 20 m. V ďalšom postupe bránila sutina s ľadom. Nepredpokladáme výraznejšie pokračovanie týchto jaskýň, ktoré sú vytvorené v nekrasových pieskovcoch. Až po návrate do Irkutska sme sa dozvedeli, že poľovník A. Kartašov má informáciu aj o ďalšej jaskyni o ktorej rozprával A. Osincevovi. Ide o lokalitu v závere doliny Šalena, vzdialená asi 12 km od rieky Leny. Do otvoru mu vbehli psy, ktoré sa v podzemí zdržali dlhšiu dobu. Pretože nemal vtedy lampáš, tak v podzemí nebol. Je možné, že ide o podobnú jaskyňu ako neďaleká Botovská. Škoda, že sme o nej nevedeli, pretože sme mali čas a priestor na jej prieskum. Azda nasledujúca výprava objasní tajomstvo tejto zaujímavej lokality, či je tu jaskyňa skutočnosťou, alebo len nafúknutou poľovníckou skazkou.

Ráno 19. 8. sa popri rieke Lene pešo presúvame do Gruznovky, ktorá je vzdušnou čiarou vzdialená 14 kilometrov, cesta popri rieke má však 22 km. S plnými batohmi nám to trvá aj s krátkymi prestávkami na oddych celých 5 hodín. Náš cieľ je však zimovijka v údolí potoka Boty. Našťastie tu, kde neexistuje pravidelná osobná a ani nákladná doprava, stretávame ochotného Sibírčana. Vasilij nás na loďke vezie do ústia riečky Boty, ktorá je vzdušnou čiarou vzdialená 19 km. V rámci šetrenia úzkoprofilového benzínu, ktorý sa predáva až vo vzdialenom Žigalove, ideme niekoľko hodín v prúde pokojnej Leny bez motora. Od pristátia na brehu Leny severne od riečky Boty ešte kráčame 6 kilometrov do bázy irkutských jaskyniarov, ktorý skúmajú najväčšiu jaskyňu Ruskej federácie. Ide o tradičný sibírsky zrub – zimovijku, ktorá pripomína naše trampské búdy a v minulosti slúžila ako základňa pre zberačov čiernych ríbezlí, ktoré sa tu profesionálne zbierali pre potreby potravinárskeho priemyslu.

PÔSOBENIE V OBLASTI BOTOVSKEJ JASKYNE

Až do 28. 8. sa snažíme hľadať nové jaskyne alebo ďalšie vchody do rozsiahlej Botovskej jaskyne, ktorá sa od základne nachádza vzdušnou čiarou iba 3 kilometre. V prieskume sme vedení výrazným pásom bez lesného porastu, ktorý v okolí jaskyne kopíruje výstup 8 metrov hrubej vrstvy vápencov v pieskovcoch. Najskôr sme hľadali otvory východne od známych vchodov do Botovskej jaskyne. Nič pozoruhodné sme však nezaregistrovali. V krasovom páse západne od Botovskej sme našli viac zaujímavostí. Väčšinou sa však jednalo o rozsadlinové diery paralelné so svahom. Pravdepodobne nevedú do podzemia. Iba na jednom mieste viedla úzka puklina do podzemia. Vial z nej intenzívny studený prievan. Nebolo však v našich silách túto úžinu prekonať. Podľa požiadavky irkutských jaskyniarov sme navštívili aj susednú dolinu, pretekanú potokom Pokojnyj. Tu vystupuje ten istý pás vápencov, v ktorom je vytvorená Botovská jaskyňa a podľa všetkého by tu mohli existovať vchody do podzemia. Ak by sme tu našli lokalitu, ktorá by viedla správnym smerom, tak by to mohla byť nesmierna pomoc v prieskume podzemného labyrintu oblasti. Bohužiaľ pás vápencov na tejto severnej strane je rozlámaný na suť bez pevného masívu. Iba na jednom mieste sme našli puklinu v správnom smere do podzemia. Naviac tu intenzívne fúkal studený prievan. Po niekoľkohodinovej práci sme sa dostali do jaskyne s dåžkou 5 metrov, ktorá vedie priamo do masívu ďalej. V ďalšom postupe nás zastavila úžina za ktorou vidno zrejmé pokračovanie. S pomocou nástrojov  sa táto prekážka dá jednoducho prekonať. Z údajov GPS a mapy jaskyne vyplýva, že priama vzdialenosť, ktorá delí túto lokalitu od známych priestorov v Botovskej jaskyni je okolo 2 km. Ak by mali jaskynné chodby v doteraz neznámom úseku rovnaký charakter, tak by po ich prípadnom prepojení vznikol jaskynný systém s pozoruhodnou dåžkou vyše 100 km.

Popri hľadaní nových jaskýň sme sa jeden deň (25. 8.) venovali aj prehliadke Botovskej jaskyne. Labyrint je tu dobre vyznačený výraznými číslami, ktoré zároveň predstavujú meračské body. Orientovať sa tu dá len podľa mapy, alebo sledovaním vyznačených farebných ciest. My ideme po takzvanej žltej ceste, ktorá vedie do bivaku Šut. V podzemí však narážame na problémy s vetvením žltej cesty. Pohyb po labyrinte pripomína logické úlohy z časopisov, keď si treba pamätať postupnosti čísiel, ktoré sme už prešli. V podzemí sme prešli asi kilometer, potom sa rozdelili a dvomi rôznymi cestami sme sa vrátili na povrch. Je to neuveriteľné, ale tento rozsiahly labyrint má iba 6 známych vchodov, nachádzajúcich sa v dvoch skupinách. Ten ktorým sme vstúpili do jaskyne my, je umelo vykopaný z jaskyne. Pokúšali sme sa nájsť ešte ďalšie vchody, severne od umelého, nič sme však nenašli. Nás, podobne ako aj irkutských jaskyniarov by zaujímala odpoveď na otázku, aká bude skutočná dåžka Botovskej jaskyne. Dnes je tu zdokumentovaných takmer 61 km chodieb. Teoreticky môže mať jaskyňa dåžku až 44 200 km. Z doterajších meraní totiž vyplýva, že hustota jaskynných chodieb je 136 km/km². Z celkovej plochy krasového masívu, ktorá činí 325 km² vychádza toto neuveriteľné číslo. V odľahlých severovýchodných oblastiach jaskyne sa nachádzajú desiatky chodieb, ktoré ešte nestihli speleológovia z Irkutska preskúmať a zamerať. Do jaskyne sa chodí spravidla v zime expedičným spôsobom, keď je zmrznutá rieka Lena a nie sú problémy so zjazdnosťou ciest, pretože ľad je najlepšia autostráda. Jaskyňu po prvý raz preskúmali odborníci v roku 1946. Išlo o geológov z Irkutskej univerzity. Nezávisle od nich ju preskúmal aj archeológ P. P. Chorošich v roku 1955. Jaskyniari ju po prvý raz navštívili v roku 1985. Zamerali tu 1,7 km chodieb pod vedením A. Dokučeva. V roku 1989 dosiahla dåžku 4,5 km. Podstatný prínos do výskumu Botovskej jaskyne priniesli irkutskí jaskyniari zo speleoklubu Arabika. Už v roku 1992 dosiahla dåžka jaskyne 16 km. Letná výprava sa v roku 1993 neuskutočnila kvôli veľkému suchu, keď poklesnutá hladina rieky Leny neumožnila lodnú dopravu. Odvtedy sa konanie expedícií presunulo do zimných mesiacov. Jaskyňa sa nachádza približne 300 m nad hladinou rieky Leny a pozostáva z dvoch oblastí. Ide o Starý a Nový svet. Už názov napovedá, že ide o dva viac-menej samostatné časti jaskyne. Novšia časť bola objavená v polovici 90. rokov členmi speleoklubu Arabika. Spojnica predstavuje tesné prepojky v silno narušených horninách. Výška chodieb sa tu pohybuje od 30 cm do 2,5 metra pri priemernej šírke 80 cm. Jeden z najväčších priestorov v jaskyni dosahuje v pôdoryse rozmery 5 x 15 m. Jaskyniari ho využívajú ako bivak s názvom Šut (Šašo). V blízkosti vchodov sa celoročne vyskytuje podlahový ľad. V stabilnom pásme jaskyne je celoročne rovnaká teplota 2,7 °C, čo zodpovedá priemernej ročnej teplote v okolí. Keď už uvádzame klimatické parametre, tak najchladnejší je mesiac január s priemernou teplotou –27,4 °C a najteplejší je júl so 17,4 °C. Maximálna nameraná teplota je 38 °C a minimálna –54 °C. Priemerný počet dní bez mrazu je 94. Podľa dlhodobých pozorovaní mrznúť prestáva 1. júna a začína 4. septembra. Do roka tu spadne 469 mm zrážok. Až 80 % z nich spadne v teplom období s maximom v júli a minimom v marci. Maximálna výška snehovej pokrývky je 40 cm, na horských hrebeňoch 80 cm.

Po ukončení pôsobenie v povodí Leny sa vynoril veľký problém s dopravou z údolia do Irkutska. Od riečky Boty do osady Usť-Ilga sme išli 54 km pešo. Pochod popri rieke nám po asi 10 km uľahčili miestni obyvatelia s motorovými člnmi tým, že nám za úplatu prepravili batožinu a neskôr postupne aj dvoch členov výpravy. Z Usť-Ilgy do Žigalova nás odviezol starosta Usť-Ilgy na UAZ-e. Zo Žigalova do Irkutska sme išli na prenajatom mikrobuse, ktorý nám pomohli zabezpečiť domáci obyvatelia s ktorými sme sa spriatelili.

BAJKALSKÉ JASKYNE V OBLASTI ZÁLIVU AJA

Od 2. 9. do 7. 9. 2005 sme pôsobili s irkutskými jaskyniarkami O. Koledou a A. Rodovskou v jaskyniach na Bajkale, v oblasti zálivu Aja. Táborili sme na utešenej terasovej lúčke nad Bajkalom v tesnej blízkosti pozoruhodných jaskýň. Ide o lokality vytvorené v bielych tažeranských mramoroch z obdobia predkambria. Ich vek sa odhaduje na 2 miliardy rokov. Ako prvú sme navštívili jaskyňu Okťabrskaja. Jej otvor je situovaný v strmej stene nad Bajkalom. Ide o priepasťovitú lokalitu s håbkou 33 metrov, ktorá sa však celá dá prejsť voľným lezením. Vanie tu prievan a na bočnom dne sme za extrémnou úžinou našli zaujímavé miesto na sondovanie. Počas dvoch pracovných návštev sme tu sprístupnili cestu a prenikli kopaním asi o 2 metre hlbšie. Úzka puklina vedie ďalej, je možné ju rozširovať. V jaskyni sa nachádza veľa kostí z drobných stavovcov, dokonca aj mumifikované netopiere, pretože v jaskyni je pomerne sucho a zima. Táto lokalita je zaujímavá aj archeologickými nálezmi z obdobia od 10-tisíc rokov pred našim letopočtom do neskorého stredoveku. Ïalej sme navštívili jaskynný systém Aja-Rjadovaja, ktorý má dåžku 1350 metrov s prevýšením 65 metrov. Ide o najdlhšiu jaskyňu v bajkalskej oblasti. V sedimentoch jaskyne sa tu našli zvyšky rýb, ktoré tu žili pred 20 miliónmi rokov. Nachádzame tu zaujímavé miesto na sondovanie, kde vanie aj zreteľný prievan, ale bohužiaľ nemáme tu naše vàtačky. Jedná sa o problém dvoch dobre vyvàtaných dier. S kladivom sa ani nepokúšame pracovať. Biely mramor je húževnatý a len ťažko sa poddáva, ako sme si to vyskúšali v Okťabrskej jaskyni. Sondy bez prievanu vykopané v sedimentoch nás príliš neoslovili a tak sme tu vo výkopoch ruských jaskyniarov nepokračovali. Šťastie sme skúšali aj v jaskyni Vologodskogo, ktorá sa nachádzala najďalej, asi 500 m od nášho tábora. Po prehliadke tejto priepasťovej jaskyne sme si vytipovali perspektívne miesto na sondovanie. Nachádza sa neďaleko koncového závalu, kde padajú skalky ďalej do neznáma, ale odolné mramorové bloky sú však bez techniky nad naše sily. Tak sme sa zahåbili v hlinených sedimentoch pred závalom v smere na predpokladané pokračovanie. Vykopali sme tu počas dvoch pracovných akcií asi 2,5 metra do håbky. Podarilo sa nám prejsť do menšej dutiny s prievanom, ale nejasným ďalším pokračovaním. Najjednoduchšie by tu bolo asi začať rozoberať vzdušný zával na neďalekom dne. Tieto jaskyne sú pozoruhodné aj z etnografického hľadiska. V ich blízkosti v minulosti, ale aj dnes, po zmene politického režimu v krajine nachádzajú vhodné miesta šamani pre svoje rituálne tance. Neďaleko sa nachádzajú aj nástenné maľby a archeologické zaujímavosti z obdobia pred mongolskou érou osídlenia Bajkalu. Ide o Kurikánov, čiže turkických predchodcov Jakutov, ktorí tu žili do obdobia 10. – 11. storočia nášho letopočtu. Ïalší výskum a objavy by mohli posunúť hranicu poznania aj v týchto oblastiach, tesne príbuzných so speleológiou.

Zhodnotenie expedície

Treba pri hodnotení cesty zdôrazniť fakt, že sme boli prvá nielen slovenská, ale vôbec zahraničná speleologická expedícia, ktorá na Sibíri pôsobila samostatne. Toto by ešte pred pár rokmi bolo nemožné, veď základné produkty sa dostávali na prídel a pohyb cudzincov bol pod prísnou kontrolou. Z tohoto hľadiska je demokratizácia Ruska chvályhodná. Odvrátenou tvárou reforiem je postupné vyľudňovanie tajgy, narastajúce ťažkosti s dopravou a všeobecné zvyšovanie cien. Je možné, že budúce expedície budú finančne náročnejšie, my sme sa streli s cenovou hladinou na Sibíri o niečo nižšou než u nás. Organizovaniu budúcich výprav pomôžu veľmi dobré vzťahy medzi slovenskými a irkutskými jaskyniarmi. V sibírskej tajge sa naisto ukrývajú ďalšie kilometre dosiaľ neobjavených jaskýň.

Na záver by sme sa chceli poďakovať J. Dzúrovi z fy. TELSYS, Ľ. Kružliakovi z fy. KELCOM, M. Rybanskému z fy. Mountainsport, J. Rúčkovi zo stavebnej firmy z Liptovského Hrádku a priateľom M. Mišíkovi a P. Vaněkovi za materiálnu pomoc. Samozrejme že naše poďakovanie patrí aj všetkým našim priateľom na Sibíri, ktorí nám pomohli, osobitne zástupcovi starostu Žigalova A. L. Molčanovovi, starostovi Usť-Ilgy A. V. Šelkovnikovi, poľovníkovi z Konošanova V. P. Kuprjakovovi, poľovníkovi z Usť-Ilgy A. Kartašovovi, poľovníkovi z Gruznovky V. G. Jevdokimovovi, pani K. Anučinovej z Konošanova, bábuške N. I. Kuprjakovej zo Žigalova a jej vnučke. Obzvlášť srdečné poďakovanie patrí predsedovi irkutského klubu speleológov Arabika A. Osincevovi a jaskyniarke O. Koledovej z Irkutska za rady, ubytovanie a pomoc.

Literatúra:

Archív speleoklubu Arabika, Irkutsk.
ЦЫКИН, Р. А., 1990: Карст Сибири. Издательство Красноярского университета, Красноярск.
ФИЛИППОВ. А. Г., 1994: Пещера Ботовская. Вопросы физической спелеологии, МГУ, Москва, 142-159.
HOLÚBEK, P., 2000: Spomienka na najväčšiu ruskú jaskyňu. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 31, 4, Liptovský Mikuláš, 38-47.
HOLÚBEK, P., 2002: Expedícia АГУЙ-AGUJ 2002, reportáž z putovania. Spravodaj SSS, 33, 3, Liptovský Mikuláš, 4-11.
Kол., 1993: Иркутская область (Природные условия административных районов). Издательство Иркутского университета, Иркутск.
MAGDOLEN, P., 1991: Sibír '90. Speleofórum, 10, Brno, 58-60.
ПУЛИНА, М., ТРЖЦИНСКИЙ, Ю. Б., 1996: Путеводитель по отдельным карстовым районом Восточной Сибири и Урала. Сосновец.
ШОЦКИЙ, В. П., a kol. 1997: Иркутск и Иркутская область. Aтлас, Новосибирск.
ВОЛКОВ, С., 1999: Вокруг Байкала, Путеводник. Рекламно-издательское агентство ”РИКО” Иркутск.