obr. 1: Romsdal - Trolltind, v strede 1600m vysoký Trollveggenský pilier, vpravo v tieni 1200m vysoká stena Trollveggen
obr. 2: Pohľad na stenu Trollveggen a s vyznačenými cestami, naša cesta č. 8
obr. 3: Vyznačená výstupová cesta
obr. 4: V pozadí steny Trollveggenu, vľavo Romsdalhorn - Matterhorn severu, pravým pilierom, obtiažnosť IV. sme krásnou cestou v pevnej skale vystúpili hore
obr. 5: V stene


    Skalná skupina Trolltind, oblasť Romsdalu je obrovská hradba skalných stien, ktorá nemá v Európe páru:
Breitind ( 1759 m.n.m. ), Sondre Trolltind ( 1616 m.n.m.), Trollveggen ( 1742 m.n.m.), Store Trolltind Nordre Trolltind ( 1618 m.n.m.), Adeslsfjel a Norafjell ( 928 m.n.m.).

    Unikátne kolmé až previsnuté steny vysoké 800 až 1400 m, medzi ktorými sa vypína slávne trio veľkých pilierov. Niektoré z týchto najnáročnejších ciest boli prelezené yosemitskou technikou. Najväčší je pilier Trollveggenský, vysoký1600 m, vpravo od neho je tretí kotol, nad ktorým sa vypína 1 200 m vysoká kolmá stena Trollveggen. Výstupy touto stenou sa ako jediné v Európe porovnávajú s výstupmi na útes El Capitan v amerických Yosemitoch. V skutočnosti však lezenie v ťažkých nórskych stenách nemá „skleníkový“ charakter Yosemitov, ani jeho typické vklinencové, vertikálne čisté škáry. Mokrá, rozrušená skala a zaliate či blatisté škáry si vyžadujú odlišnú techniku aj taktiku lezenia, odlišný výstroj aj výzbroj. Výstupy často sťažuje daždivé a hmlisté počasie. Zimné lezenie v Romsdale patrí medzi najnáročnejšie - citované z knihy Horolezectvo zblízka od Ivana Diešku, 1984.
    Po troch dňoch strávených v Ávii, sme v daždivom počasí prišli pod stenu Trollveggen. Boli sme len 50m nad morom a pre hmlu nebolo vidieť vôbec nič. Mali sme horolezeckého sprievodcu a tak sme hľadali vhodnú cestu primeranú našim schopnostiam. Zistili sme, že na výber nám ostávajú len dve prípadne tri cesty, samotným pilierom Nórska cesta. Jej obtiažnosť VI ( výška 1600 m ). V tejto ceste však pri zimnom výstupe, pred pár rokmi, zahynulo päť českých horolezcov, a tak nám ostávajú len dve: Švédska cesta, obtiažnosť VII+ a Anglická, stredom steny obtiažnosť VI+ A2. Anglická je cesta, ktorá je prvým prielezom steny Trollveggen anglickými horolezcami z roku 1965, teda klasika. Rozhodli sme sa pre túto cestu. Ostatné cesty sú s kvalifikáciou VI+ A3, A4+ a na ich prelezenie potrebujeme 5 až 10 dní a to platí samozrejme pre najlepších lezcov.
    O dva dni sa zrazu počasie zlepšilo, vyjasnilo sa, a my sme s úctou pozerali na obrovskú hradbu stien nad nami. Vrcholy sú 1,7 km vysoko. Na obed sme vyrazili. Ľubo a ja. Dve hodiny sme sa prebíjali suťoviskom pomedzi bloky a zastavila nás asi 80m stena ( obtiažnosť III a IV), dvoma dåžkami lana sme ju preliezli a zistili, že až teraz sme pod samotnou stenou. Za chvíľu sme objavili nástup do steny, šestkový kút. Je to jediné miesto, kde sa dalo začať volne liezť. Do večera sme preliezli asi desať dåžok, 400m s obtiažnosťou V až VI+A2. V jednom spacáku sme strávili noc, presne na mieste, kde spali aj prvolezci. Cestou pri lezení nás dobehli dvaja belgický horolezci Lei a Patrik, a tak sme v bivaku neboli sami. Aká náhoda? V obrovskej stene sa zrazu stretli dve skupinky. Boli sme na severe a v tomto období sa tu stmieva o 23. hodine a svitá 3. hodine ráno. Nie je to úplná tma, len také husté šero.
    Celý druhý deň sme pokračovali v lezení ( obtiažnosť IV až VI )až sme sa dostali do výšky 900 m, do druhého bivaku. Tento už nie je taký pohodlný, a sediac-ležiac na úzkej skalnej lavici sme pozerali na nórsku krajinu. Došla nám voda, Belgičanom strava a tak sme si navzájom pomáhali. Ani jednu noc sme nespali, len tak sme podriemkavali. Teplota klesla slabo pod nulu a bolo sa  treba hýbať. Už niečo po 4. hodine ráno sme pokračovali v lezení. Posledných 200-300 m sa stena mení na mohutné skalné bloky naukladané na seba, a tak sme kľučkovali pomedzi ne.
    Na obed sme stáli na vrchole. Čakal nás ešte 5 hodinový zostup, pri ktorom si Lei vykåbil nohu. Zaťal zuby a nahodil si ju späť. Vraj to nebolo prvý krát a je mi až zle, keď si pomyslím, že by sa to stalo v stene. Zobrali sme jeho batoh a pomáhali mu pri zostupe, ktorý sa značne predåžil. Začalo snežiť, nižšie pršať, ale nakoniec sme sa po viac ako troch dňoch vrátili dole, kde nám chlapci pripravili v Ávii skvelé v privítanie s horúcim vínom. Preliezli sme krásnu stenu, na ktorú tak ľahko nezabudneme.

    Príspevok venovaný k Rybanského blížiacej sa 50tke, máj 2007 a belgickému priateľovi Leovi Verbakel , ktorý zahynul pádom zo skalnej steny v roku 1992.

    Ján Šmoll: NORSKO 1988 – STENA TROLLVEGGEN – ROMSDAL


obr. 6: V stene
obr. 7: J. Šmoll a Ľ. Rybanský v 1. bivaku
obr. 8: Náš priateľ Belgičan Lei, zahynul v roku 1992 pádom zo skalnej steny
obr. 9: Lei pri debate s Janom a Ľubom
obr. 10: Belgičan Patrik, J. Šmoll a Ľ. Rybanský v 2. bivaku
obr. 11: Belgičan Lei, J. Šmoll a Ľ. Rybanský