Hobby pre 21. storočie

obr. 1: Martin Hurtaj a Saša Osincev bivakujú v najdlhšej ruskej jaskyni Botovska, foto: P. Holúbek
obr. 2: Martin Hurtaj a vodný tok počas jarnýho topenia snehu, jaskyňa Sokolová, foto: P. Vaněk
obr. 3: Kopání v bahně a vodě v jeskyni Eskavátorová trvalo tři dny, foto: J. Wágner
obr. 4: Obetný oltár v Šamanskej jaskyni, Mongolsko, foto: P. Holúbek
obr. 5: Juraj Szunyog prekonáva vodné jazero pomocou primitívnych pomôcok, jaskyňa Gorna Babuna, Macedónsko, foto: P. Vaněk

    Zdalo by sa, že dnes, keď všade preniká technika, existujú družicové snímky z celého sveta a turistické kancelárie ponúkajú aj výlety na Severný pól, takáto otázka môže byť považovaná za neopodstatnenú. Veľkou neznámou určite ešte ostávajú morské hlbiny, ale skúmať toto človeku cudzie prostredie je možné len s využitím zložitej techniky. Avšak ešte existujú na svete miesta, ktoré ešte len čakajú na svojho objaviteľa. Sú to rozsiahle krasové oblasti v ktorých sú vyvinuté početné jaskyne, ktoré ešte ani zďaleka nevydali všetky svoje tajomstvá. Veď krasovatejúcou, teda vodou rozpustnou horninou je na svete budované územie s rozlohou viac ako 5 miliónov kilometrov štvorcových. Voda tu hlboko pod zemou vytvorila podzemné sály, meandre, dómy, priepasti, labyrinty a bludiská, ale aj tesné prielezy, pukliny, rieky, vodopády, jazerá a vodné sifóny. Vo svete je niekoľko stoviek jaskýň sprístupnených pre verejnosť. Tieto sú zvyčajne prevádzkované v atraktívnom prostredí, kde sa pohybuje veľa turistov a umožňuje im aj bez špeciálneho výstroja navštíviť podzemie. Známe sú svetové jaskyne ako Postojna v Slovinsku, sprístupnená už v roku 1818 a dnes pohodlne prístupná vláčikom, ďalej systém Karlsbadských jaskýň na juhu USA, alebo Kungurská ľadová jaskyňa v ruskom pohorí Ural, ktorej plán už v roku 1703 vyhotovil S. U. Remezov. U nás navštívi známu Demänovskú jaskyňu slobody ročne okolo 150 000 návštevníkov. Sprístupnené jaskyne však tvoria len nepatrnú časť z ich celkového počtu. U nás na Slovensku je pre verejnosť sprístupnených rôznym spôsobom iba 16 jaskýň (Belianska jaskyňa, Bojnická hradná jaskyňa, Bystrianka jaskyňa, Demänovská jaskyňa slobody, Demänovská ľadová jaskyňa, Dobšinská ľadová jaskyňa, Domica, Driny, Gombasecká jaskyňa, Harmanecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Jaskyňa màtvych netopierov, Krásnohorská jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Važecká jaskyňa, Zlá diera) z ich doteraz registrovaného počtu takmer 4300. Samozrejme, že nie všetky majú dåžku niekoľko kilometrov, ale väčšina z nich je zaujímavá svojim vznikom, polohou, históriou, využitím, archeologickými či paleontologickými nálezmi, alebo možnosťou ďalšieho pokračovania.
    Rozsiahle podzemné systémy sa nachádzajú aj ďaleko od ľudských sídiel. Napríklad vápencové plató Hodža Gur Gur Ata s mnohými jaskyňami v južnom Uzbekistane je vzdialené dva dni chôdze od miesta, kde sa dá materiál dopraviť autom. Jaskyniarom ostáva na ceste k cieľu len dlhý pochod, alebo let vrtuľníkom. Najodľahlejšie priestory v rozsiahlych jaskyniach sú prístupné po náročnom pohybe, keď je prieskumník nútený prekonávať najrozličnejšie prekážky a pri tom je odkázaný len na vlastné sily, pretože členité prostredie jaskýň neumožňuje využiť žiadne dopravné prostriedky. V prípade nehody zraneného jaskyniara treba len s pomocou svalov vyniesť na povrch, čo je cez priepasti, úzke meandre a plazivky často na hranici možností záchranárov. Napríklad prístup na dno dnes najhlbšej jaskyne sveta, 2158 metrov hlbokej Voronjej, nachádzajúcej sa v kaukazskom masíve Arabika v Abcházii je možný len dobre zohratej partii s podzemnými tábormi a trvá niekoľko dní. Treba pri tom použiť materiál s hmotnosťou niekoľko sto kilogramov. Iba lezecké laná na prekonanie vertikálnych stupňov vážia okolo 200 kilogramov.

    Počiatky speleologického prieskumu

    Kde však môžeme hľadať počiatky speleologického prieskumu? Na túto otázku sa jednoznačne odpovedať nedá. Najstaršie nálezy z Afriky dokazujú, že ľudskí predchodcovia - australopitekovia sa v jaskyniach zdržovali už pred 5 miliónmi rokov. Nálezy z doby kamennej dokazujú, že okrem úkrytu využíval človek vtedajšej doby jaskyne aj ako kultové a obetné miesta. Asi pred 10 000 rokmi sa vplyvom celkového otepľovania začali stavať osady v otvorenej krajine, toto obdobie sa dá charakterizovať ako ústup z nepríjemných a vlhkých jaskynných priestorov. Ïalšiu kulmináciu v osídlení jaskýň predstavuje doba bronzová a staršia doba železná. Naopak, nálezy z mladšej doby železnej a rímskej sú skôr výnimočné.
    Využitie podzemných priestorov vyplýva z funkcie, ktorú jaskyňa plnila. V paleolite napríklad slúžili ako stále obydlie, neskoršie len na krátke, viac-menej len sezónne pobyty. Z rytiny na bronzovej doštičke je zrejmé, že už okolo roku 853 pred našim letopočtom asýrsky kráľ skúmal podzemný tok v blízkosti prameňa rieky Tigris. Najstarší písomný dokument o jaskyniach pochádza zo starovekej Číny. V Knihe o horách, ktorá vyšla v roku 221 pred n. l., je opis niekoľkých jaskýň v severnej časti krajiny. Približne z roku 300 nášho letopočtu pochádza aj čínsky opis jaskynných kvapľov. V antickej kultúre bol motív jaskyne bežný nielen v bájach, ale o krasových javoch sa zmieňovali také osobnosti ako Aristoteles, Homér, Platón, alebo Seneca. V stredoveku vedecký záujem o jaskyne upadol, čo súviselo s rozkladom antickej kultúry a celkovým úpadkom vtedajšej spoločnosti. Do podzemia ľudská obrazotvornosť umiestnila drakov, diablov alebo démonov, čo samozrejme nebránilo ľuďom na okraji spoločnosti ako zbojníkom alebo falšovateľom mincí ich prakticky využívať.
    Jedna z prvých zmienok o slovenských jaskyniach sa nachádza v darovacej listine uhorského kráľa z roku 1266. V stanovovaní hraníc majetku v Gemerskej župe sa tu spomína Pustovníkova jaskyňa. K najstarším správam o odbornom výskume európskych jaskýň patrí expedícia z roku 1490 do nemeckej jaskyne Sophienhöhle, ktorú organizoval Hans Breu z Bayreuthu, ktorý tu ťažil liadok na výrobu čierneho prachu. S príchodom renesančných myšlienok sa zvyšuje záujem o prírodné vedy. Z tohoto obdobia pochádza opis jaskyne od známeho Leonarda da Vinci. Prvý zaznamenaný zostup do priepasti sa pripisuje brnenskému mníchovi Lazarovi Schopperovi, ktorý v roku 1723 skúmal 138 metrov hlbokú priepasť Macocha v Moravskom krase. Tento na svoju dobu až príliš odvážny čin sa dnes môže hodnotiť ako zrod špecifickej disciplíny - speleoalpinizmu. V roku 1733 profesor petrohradskej Akadémie vied J. G. Gmelin, účastník Veľkej severnej expedície meral teplotu v Kungurskej ľadovej jaskyni s cieľom objasniť vznik celoročnej ľadovej výplne v jaskyni. Expedícia pokračovala ďalej na východ a Gmelinova správa o ďalekovýchodnom Zabajkalsku patrí k prvým prácam opisujúcim mimoeurópske krasové územia. Na príkaz cisára Františka I. skúmal v roku 1748 dvorný matematik J. A. Nagel niektoré jaskyne monarchie. Okrem iného objavil aj spodné poschodie Sloupských jaskýň v Moravskom krase po zostupe priepasťou, dnes známou pod jeho menom. V 19. storočí nastal búrlivý rozvoj výskumu jaskýň. V roku 1829 boli vykopané v Belgicku pozostatky neandrtálca. Prvú fotografiu v jaskyni urobili v roku 1854 v USA. Koniec 19. storočia je poznamenaný polemikou o uznanie paleolitického nástenného umenia, zahájeného v roku 1879 objavom malieb v španielskej jaskyni Altamira.

    Pôvod slova speleológia, jaskyňoveda

    Jaskyne sú však dnes najmä predmetom záujmu špecifickej ľudskej činnosti zvanej speleológia. Je to fyzicky a psychicky náročná činnosť, ktorá prináša z podzemia široko využiteľné poznatky. Tento medzinárodný, zaužívaný výraz má však svoju históriu. Je zložený z dvoch gréckych slov jaskyňa a rozprava. Toto však nebol prvý termín používaný pre výskum jaskýň. Vo Viedni už v roku 1850 vyšiel v tlači článok s termínom Höhlenkunde, znamenajúcim štúdium jaskýň. Neskoršie bol v nemeckej literatúre pre výskum jaskýň používané aj slovo Höhlenforschung. Obidva výrazy sa dodnes používajú. Ïalšie slová, znamenajúce výskum jaskýň boli caveológia a grottológia. Grottisime bol špecifický výraz pre športovú časť grottológie. Žiadne z týchto slov však nebolo medzinárodne zaužívané a akceptované. Niekedy v roku 1890 francúzsky prehistorik E. Rivièra začal používať výraz speleológia. Toto slovo vyjadrujúce prieskum jaskýň sa presadilo ako medzinárodné, až potom, ako ho prezentoval v roku 1893 E. A. Martel na zasadnutí Francúzskej asociácie pre rozvoj vedy. U nás sa v 30. rokoch 20. storočia profesor J. Volko-Starohorský pokúšal zaviesť pre speleológiu domáci pojem jaskyňoveda, avšak tento termín prakticky nik neakceptoval.

    Prvé jaskyniarske spolky

    Začiatkom roku 1879 bola vo viedenských novinách publikovaná krátka správa pre záujemcov o výskum jaskýň. Ohlas bol dobrý a tak koncom roku 1879 bola založená vo Viedni prvá reálna spoločnosť združujúca záujemcov o prieskum rakúskych jaskýň. Neskoršie, v roku 1892 vznikol v Anglicku speleologický klub zameraný na športovú speleológiu a v oblasti Yorkshire sa začali systematicky skúmať neprístupné priepasti. V roku 1895 bola v Paríži založená E. A. Martelom Francúzska speleologická spoločnosť, ktorá rozvinula rozsiahlu činnosť. Dokonca začala vydávať prvé speleologické periodikum na svete a jej zakladateľ sa právom nazýva otec speleológie. V roku 1910 bola aj v Juhoslávii založená spoločnosť pre výskum jaskýň. Známy český speleológ K. Absolon v roku 1914 sprístupnil dno priepasti Macocha suchou cestou a dokončil práce na plavbe po podzemnej Punkve. Hrôzy prvej svetovej vojny však prerušili sľubne sa rozvíjajúci speleologický výskum v Európe. V roku 1941 vzniká Národná speleologická spoločnosť (NSS), organizácia združujúca jaskyniarov z USA, ktorá je najväčšou speleologickou organizáciou na svete združujúcou viac ako 6000 členov. Na Slovensku už v roku 1930 vzniklo v Liptovskom Mikuláši Múzeum slovenského krasu, ktoré zhromažďovalo a spracovávalo dostupné informácie o krase a jaskyniach. V roku 1944 vznikol Jaskyniarsky zbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov, ktorý sa v roku 1949 pretransformoval na Slovenskú speleologickú spoločnosť. V susedných Čechách, hoci tu má speleologický výskum dlhšiu tradíciu, vznikla Česká speleologická spoločnosť až v roku 1978. Napríklad v susednom Poľsku nie je dodnes vytvorená jednotná jaskyniarska spoločnosť a speleológiu, ktorá tu dosahuje svetovú úroveň, reprezentujú silné samostatné kluby.

    Dnešná speleológia

    Po druhej svetovej vojne nastal búrlivý rozvoj speleológie. Začína obdobie veľkých výprav do hlbokých jaskýň. Nezabudnuteľná je francúzska výprava z roku 1951 do priepasti Pierre Saint - Martin na francúzsko-španielskych hraniciach. Do obrovských chodieb spúšťali výskumníkov na vrátku cez 350 metrov hlbokú priepasť. V roku 1956 vo francúzskom jaskynnom systéme Gouffre Berger bola prekročená magická håbka 1000 metrov. Dnes je vo svete evidovaných už viac ako 67 lokalít prekračujúcich kilometrovú deniveláciu. V 80. rokoch dvadsiateho storočia vyvrcholilo úsilie speleológov z USA a dåžka gigantickej Mamutej jaskyne prekročila dlho očakávanú métu - 500 kilometrov. Za ňou nasleduje ukrajinská jaskyňa Optimističeskaja, ktorá predstavuje ohromný dvojrozmerný labyrint s dåžkou 214 kilometrov. Naša najdlhšia jaskyňa – Demänovský jaskynný systém s dåžkou viac ako 35 kilometrov sa nachádza v svetovej tabuľke niekde na sedemdesiatom mieste.
    V posledných desaťročiach sa začal v speleológii presadzovať expedičný trend a to skúmať jaskyne aj v iných krajinách, kde speleológia buď nemá tradíciu alebo rozloha krasu je príliš veľká a tak sú veľké územia nedostatočne preskúmané. Takto každoročne pribúdajú kilometre chodieb v Chorvátsku, Slovinsku, Číne, Vietname, Mexiku, Španielsku, Novej Guineji, ale aj v susednom Rakúsku. Napríklad u nás na Slovensku, ktoré je relatívne dobre preskúmané len v roku 2005 pribudlo podľa štatistiky Slovenskej speleologickej spoločnosti takmer 14 kilometrov nových priestorov.
    V roku 1965 bola založená Medzinárodná speleologická únia - UIS (Československo patrilo k zakladateľom), ktorá združuje 65 členských štátov. Táto nevládna organizácia je konzultačným členom UNESCO a združuje teoretické, aplikované ale aj amatérske speleologické hnutie. Každé 4 roky usporadúva medzinárodný speleologický kongres, vždy v inom členskom štáte. Okrem prednášok a referátov ku kongresu patria aj exkurzie po významných jaskyniach a krasových územiach. V roku 1973 bolo hostiteľskou krajinou aj Československo. Posledný kongres za účasti jaskyniarov z celého sveta sa konal v roku 2005 v Grécku.

    Definícia speleológie

    Takže čo to vlastne tá speleológia je? Zjednodušene by sa dalo povedať, že všetko čo je medzi dobrodružnými chlapčenskými výpravami so sviečkami do podzemia a vedeckou konferenciou, kde sa prezentujú najnovšie vedecké výsledky z výskumu jaskýň. Speleológia to je však predovšetkým vzťah medzi tmavým, tak trochu tajomným podzemím a človekom, ktorý tu hľadá odpovede na mnohé otázky. Archeológovia, paleontológovia a historici sa zaujímajú o pozostatky z dávnych dôb, zoológov láka skrytý svet jaskynných živočíchov, lekárov možnosti jaskýň na liečbu chorôb, čiže speloterapiu. Praktických prieskumníkov lákajú priebehy chodieb, smery vodných tokov a možnosť odkrytia nových priestorov, geografov a geológov vznik jaskyne v súvislosti s vývojom povrchu a geologickou stavbou, klimatológov trápia otázniky ktoré sú zašifrované napríklad v jaskynnej výplni. V jaskyniach treba rátať aj s podnikavcami, ktorých zaujíma zisk zo sprístupnených jaskýň. Sú aj romantici túžiaci po samote v podzemí, hľadači adrenalínu, fotografi, hudobní skladatelia alebo básnici, ktorých inšpiruje mystický tmavý svet. Tento výpočet samozrejme nemôže byť úplný, ale jedno je zrejmé. Jaskyne so svojim nádychom tajomna vzbudzovali záujem človeka už od jeho prvých krokov po svete a tento pretrval až po dnešné dni. V minulosti boli jaskyne jedným z útočísk ľudskej civilizácie a dnes sú to miesta, kde možno nájsť únik pred výdobytkami tej istej civilizácie.
    Často sa hľadajú paralely medzi speleológiou a horolezectvom. Je však viac toho, čo tieto na prvý pohľad podobné aktivity rozdeľuje, ako spája. V horolezectve sa totiž hľadajú tie najťažšie cesty na vrchol a naopak v jaskyniarstve cesty najľahšie, pretože odľahlé miesto v jaskyni, alebo dno priepasti neznamená koniec, ale môže to byť len odrazový mostík k ďalším, neznámym priestorom. Pocit, keď jaskyniar prehrabe zával, vyčerpá sifón alebo prekoná úžinu a vstúpi do priestorov, kde pre ním nik nebol, sa nedá opísať. Azda sa to dá prirovnať k udalosti, keď starí moreplavci plaviaci sa celé týždne na drevených koráboch po neznámych moriach počuli dlho očakávaný výkrik „zem na obzore“.

ing. Peter Holúbek : Hobby pre 21. storočie, alebo čo je to vlastne speleológia?

obr. 6: Príprava a kontrola lezeckého materiálu na planine Jakupica, Macedónsko, foto: J. Szunyog
obr. 7: Jano Šmoll v akcii v Jaskyni s malým vchodom, Macedónsko, foto: J. Szunyog
obr. 8: Martin Hurtaj v priepasti Tatrovka, jaskyňa Zápoľná, foto: P. Vaněk
obr. 9: Atmosféra, jaskyňa Sokolová, foto: P. Vaněk
obr. 10: Brčká, jaskyňa Mieru, foto: P. Vaněk