5.55 budíček na Studlhutte
    7.15 sme sa konečne vymotali z chaty Danca, Miňko, Tomáš a ja
    7.30 sme sa pohli od informačnej tabule pred chatou, na ktorej bola krásne schéma celého Studlgradu dokonca aj v slovenčine J
    Počasie bolo krásne, obloha čistá bez mráčika, teplota primeraná ročnému obdobiu, trochu viac snehu...
    Vyšlí sme prvý serpentovitý výšvih od chaty, ľavou stranou sme prešli po ľadovci, tam začal fúkať pomerne silný vietor. Počkali sme sa na prvom „sedielku“ - Luisenchart, kde sa dalo prejsť na druhú stranu. Potom sme pokračovali po hrebeni, Minko šiel stále po ľadovci. Nakoniec sa ukázalo, že zvolil ľahšiu cestu a aj tak sme sa stretli na tom istom mieste. Okrem Tomáša, ktorý skončil asi 3m nad nami, bez ďalšej možnosti pokračovať. Tak zliezal po kolmej stene v mačkách s veľmi chabým istením ku nám.
    9:30 To bol vlastne miesto, na ktorom sme sa rozhodli, že použijeme lano. Pod nami bola totiž celkom pekná šluchta a nad nami pomerne kolmá stena. Tomáš vytiahol prvý úsek. Jeden fix, ostatné istenie len cez fremdy a „okolo skaly“.
    10.30 Miňko s Dancou sa rozhodli pre návrat k Luisenchartu a výstup na Grossglockner normálkou. Ja som sa rozhodla pokračovať... vyliezla som k Tomášovi...
    11.00 – 16.00 Prekonávali sme skalný hrebeň, ktorý bol 90% pokrytý novou snehovou vrstvou, ktorá vôbec nedržala, nedalo sa na ňu stupiť ani oprieť, zato dokonale skrývala skaly a prípadné istenia. V tejto časti sa nám podarilo objaviť asi 4 borháky. Náš postup bol neuveriteľne pomalý, aj keď sme sa snažili ako sa dalo, nemali sme žiadne prestávky, všetko sme zautomatizovali: ja som istila Tomáša, ktorý ťahal dåžky asi takým štýlom, že najskôr musel pred sebou, prípadne nad sebou odhrabať množstvá snehu, aby našiel akýkoľvek pevný bod – skalu, okolo ktorej omotával lano, prípadne škáru, do ktorej umiestňoval fremdy, potom hľadal vhodne miesto na fix, ja som doliezala, zberala istenie, príchod, prepnutie istení a znovu to iste! Už pri 2hej dåžke sme vedeli, že návrat je nemožný (absolútne nič na zlanenie). A pred nami ešte tak veľa... v diaľke som videla na skale žltú tabuľu, ktorá sa mi zdala nedosiahnuteľná...
    Potom začal kolmejší úsek, snehu ubudlo a tak sa aj náš postup trochu zrýchlil. Žltá tabuľka sa približovala a my sme naberali na optimizme. Povedali sme si, že tam si dáme 1. krátku pauzu. Keď som však zbadala, čo je na nej napísané, začala som sa smiať :
    „Fruhstuckplatz 3550m!!! Cesta zo Studlhutte sem trvá 3 hodiny, ak vám to trvalo viac, zvážte návrat. Posledné miesto na ústup. Je to otázka života! Odtiaľto začína ťažká časť cesty!!!
    16.00 Nám to trvalo 8,5 hodiny!!! A možnosť návratu sme nemali po 2-hej dåžke!!! Iná možnosť nebola, museli sme isť ďalej. Dali sme jednu musli tyčinku a Tomáš už ťahal ďalšiu dåžku.
    Keďže lezenie nám nerobí problémy a začína ťažká strmá časť, kde snehu, ktorý nás najviac brzdil, bude pomenej, predpokladali sme, že náš postup sa zrýchli... Ale už pri druhom štande som usúdila, že to nemáme šancu stihnúť!!! Nakoľko sme 20m šli 1/2hodiny!!! Snehu bolo stále príliš veľa, terén exponovaný a istenie skoro žiadne (neviem, kto to vyčítal na internete, že je tam xy istenia!?! – možno bolo ukryte pod vrstvou snehu).
    17.00 sms od Minka, že spia na Studlhutte a že čí niečo nepotrebujeme. Moja odpoveď, že áno – číslo na helikoptéru. Tomáš nie je moc nadšený mojim nápadom volať vrtuľník, situácia sa mu nezdá kritička. Síce ani mne.
    Ale slnko, ktoré neuveriteľné rýchlo klesá k obzoru, teplota, ktorá sa dostáva pod bod mrazu, vrchol v nedohľadne... to všetko prispieva k moju realistickému názoru, že to dnes „nedáme“. ...pokračujeme však ďalej: štandy vyzerajú tak, že lano je obmotané okolo skaly, podomnou kolmá stena, prípadne ľadovec. Ja ledva stojím na jednej nohe (druha je len do páru), istím sa ločkajúcim vklínencom, je mi kosa, fučí (našťastie je totálny plech a ...úžasné výhľady) Tomáš postupuje pomaly, divím sa, že vôbec ide – nemá sa čoho chytiť, pred každým krokom odhádže okolo seba 50cm vrstvu snehu, ruky musí mať zmrznute na kosť – nechápem...
    18.15 Nakoniec doliezam k jednej železnej tyči, slnko je už na obzore, už riadne mrzne... nechce sa mi zamrznúť na Studlgrade - vyťahujem mobil – volám helikoptéru – Tomáš síce namieta niečo o tom, že mame stan (neviem síce, kde by sme ho v tej kolmej stene postavili, ale uznávam, že by nám pomohol a okrem toho sme boli celkom dobre oblečení, ale aj tak, už som všeličo počula...)
    18.18 niekto mi to na druhom konci zdvihol – predstavím sa, opíšem situáciu, poprosím o pomoc, udám polohu, výšku, pýtajú sa na zranených, ako sme na tom – psychicky, fyzicky, oblečenie, ako dlho vydržíme... a telefónne číslo.
    Lezieme ešte 1 dåžku, aby sme sa dostali vyššie na hrebeň (odkiaľ nás lahsie vezme vrtuľník) Ïalšia 1/2hodinka.
    18.48 Telefón záchranárov, dávajú pokyny, aby sme svietili lampami, upresňujem im polohu a výšku, čo mame oblečené ...už počujeme helikoptéru...o chvíľu ju aj vidíme ...oni nás však nie L Najskôr letia príliš vysoko, potom oblietavaju príliš nízko, na tretí raz náš zbadali. Záchranár visí na lane pod vrtuľníkom – Tomáš je na hrebeni, ja asi 10m nižšie, ťahajú ma. Som pri nich – všetko je neuveriteľné rýchle – záchranár ma odopol (odrazu stojím na hrebeni - 1m x 25cm bez zaistenia) strašný vietor od rotora, sneh sa nm zabodáva ostro do tváre, záchranár mi odopína všetok matros, odhodí cepin, vyhadzuje lano z batoha... (Tomáš to zbiera). Pripína nám trojrohe „plachty“ pod zadok, zapína nás na lano pod vrtuľník – ja len behám ocami, čí sme dobre zapnutí – hádam všetko OK, veď uvidíme...
    Záchranár dáva pokyn na vzlet a my – všetci traja sa odliepame od Studlgradu... 1m nad hrebenom, a odrazu 600m nad ľadovcom... neuveriteľný pocit... Ten vietor od rotora vrtuľníka je síce nepríjemný, ale ten pocit – let na 50m lane nad ľadovcom, okolo nádherné hory a za nami Grossglockner – vidíme vrchol, neboli sme ďaleko a predsa ďaleko...
Stmieva sa neuveriteľne rýchlo, nad obzorom len oranžová čiara a sme pri Studlhutte... pristávame, mäkký dopad, odopíname sa, tu už nás čakajú naši kamaráti... Záchranári sa však ponáhľajú – sáčkujú nás do vrtuľníka, ja mam ešte dosť blbú otázku, že čí nás zavezú aj naspäť ;-) oni, že nie, ja že tu mame všetky veci, tak to nakoniec dohadujeme tak, že Tomáš mi dáva jeho Alpinverein, ostáva na chate a ja idem sama vrtuľníkom do Lienzu spísať zápis.
    Záchranári boli neskutočne milí a zlatí, ospravedlňovala som sa a ďakovala – oni, že sú na to zvyknutí. Starali sa o mňa – tekutiny, teplo, ticho, tíšenie bolesti a transport ;-) Vypísali sme papiere.
    20.00 Koniec smeny záchranárov, pýtajú sa ma, čí mi majú najst hotel, ja že nemám pri sebe ani korunu-euro, tak mi ponúkli, že ma odvezú na červený kríž. Kde sa o mňa zase postarali, dali mi kávičku, čokoládky, časopisy... a čakala som na tomáša, kedy príde a čí príde, lebo posledné info bolo, že je možné, že cestou vrtuľníkom, vytratil kľúče od auta...
    00.30 Prišiel Tomáš, prekecali sme ešte asi 2 hodiny, našli pri ceste miesto na spanie a zaľahli a spali až do rána bieleho...
    Ráno sme sa stretli s ostatnými a pokračovali domov :-)