Sme opilci alebo nie?

   Už asi týždeň strávil Taras Buľba so synmi za Siči. Ostap a Andrej sa neveľmi venovali výcviku. Sič neobľubovala vojenskú výuku a pokladala ju za stratu času; jej mládež sa vychovávala a cvičila jediným spôsobom, až v ohni bojov, keďže sa bojovalo takmer nepretržite. A pre kozákov nebolo dosť príťažlivé, aby sa v prestávkach medzi bitkami v niečom zdokonaľovali, azda okrem streľby na cieľ, príležitostných konských pretekoch alebo honu na zver po stepiach a vrbinách.Všetok ostatný čas venovali hýreniu; v ňom sa zjavne najplnšie prejavovala ich bytostná nezávislosť.
   Celá Sič pôsobila týmto nezvyčajným dojmom. Jako nepretržité hodovanie či zábava, ktorá prepukala veľmi búrlivo a nebrala konca. Niektorí kozáci sa venovali remeslu, iní predávali v skliepkoch alebo obchodovali, ale väčšina hýrila. Od rána do večera, pokým sa im len vrecká ohlášali cvengotom a pokým ich priekupníci a šenkári neopleli o posledný groš.
   Toto všeobecné hodovanie malo v sebe čosi príťažlivé. Nebola to kompánia opilcov, ktorí sa nadájajú zo žiaľu; to iba prepukala divá nespútaná veselosť. Ktokoľvek sem prišiel, zabúdal a zanevieral na všetko, čím sa dovtedy zapodieval. Lepšie povedané, prehodil cez plece celú minulosť a bezstarostne, plnými dúškami hltal slobodu v kruhu práve takých ľahkomyselníkov, jako bol aj sám, a ktorí rovnako jako on okrem šíreho neba nad hlavou a väčného smädu po hodovaní nemali ani príbuzných, ani vlastnú príchuľu, ani rodinu. Z toho pramenila tá neskrotná samopaš, ktorá, ktorá nemohla vystreknúť z nijakého iného žriedla.
   Povedačky a prekáračky v húfe kozákov lenivo povyvaľovaných na zemi boli neraz až do popuku a zároveň také hodnoverné a výstižné, že člověk naozaj musel mať povestnú chladnokrvnú záporožskú náturu, aby sa opanoval a nemihol ani fúzom, čo je ostatne črta, ktorou sa až dodnes líši Malorus od ostatných svojich bratov. No při tom všetkom nešlo o odpornú slopanicu, v ktorej by člověk chmúrnou či oplzlou veselosťou zalieval žiale. Skôr akoby sa tu zišiel krúžok spolužiakov.
   Jediný rozdiel bol v tom, že namiesto, aby sedeli nad úlohou alebo sledovali učiteľov nezáživný výklad, usporiadali bojové hry na päťtisíc koňoch. A pravda, namiesto lúky, kde sa školáci hrajú s loptou, mali nestrážené, voľné hranice, na ktorých Tatár vystrkoval prefíkanú hlavu a ponad prísne a nehybne hľadel Turek v zelenom turbane. A rozdiel bol ešte v tom, že ich nik nenútil jako v škole, aby sa zhromaždili, ale sami opúšťali otcov, matky a utekali z rodných chalúp. A tak sa sem zišli takí, ktorým sa okolo krku už-už ovíjala slučka, no miesto prízraku sinavej smrti uzreli tu život, a to život v najkrajšom rozpuku. A prišli sem aj takí, ktorí z vrodenej veľkorysosti nevedeli udržať päták v kešeni, a zas aj takí, čo až dovtedy pokladali dsukát za hotové bohatstvo. Židovskí árendáši sa už postarali o to, aby sa ich vrecká mohli naruby vyvrátiť bez najmenšej obavy, že z nich niečo vypadne. Zhromaždili sa tu seminaristi, ktorým sa zunovali trstenice v Seminári, a pritom si neosvojili ani za necht vedomostí. Ale našli sa medzi nimi aj takí, čo vedeli, kto bol Horatius, Cicero, ba aj čosi o Rímskej republike. Ocitlo sa tu i nemálo dôstojníkov, ktorí sa potom vyznamenali v kráľovských šíkoch. Množstvo cvičených a skúsených rodených vojakov sem priviedlo šľachetné presvedčenie, že nezáleží na tom, kde skrížia zbrane, len aby bojovali, lebo sa nepatrí aby pravý chlap žil bez boja. Ale zase nechýbali ani takí, čo sem prišli, aby sa potom vystatovali, že boli v Siči a že sú ohňom a mečom zakalení rytieri.
   Ťažko povedať, že kto tu vlastne nebol! Táto podivuhodná republika bola plod storočia, ktoré si ju vynútilo. Iba obdivovatelia ženského pohlavia tu nemohli nájsť, čo hľadali, lebo nijaká žena sa nesmela ukázať ani len na okolí Siče. Ostap a Andrej sa nesmierne čudovali, že za ten čas, čo boli v Siči, dohrnuli sa tu celé zástupy ľudí, no nik sa ich nevypytoval, kto a odkiaľ sú, ani jako sa volajú. Prišli akoby sa vracali do vlastného domu, odkiaľ iba nedávno odišli. Každý sa len ohlásil u atamana, ktorý s ním mal obyčajne takýto rozhovor: Daj boh zdravia! A čo, v Krista veríš? Verím, odpovedal príchozí. A v svätú trojicu veríš? Verím. A do kostola chodíš? Chodím. Tak sa prežehnaj. Príchodzí sa prežehnal. V poriadku, rozhodol ataman, vyber si do ktorého oddielu chceš vstúpiť.
   Pripravte sa kozáci, všetci sa dôkladne prihotujte, vyzýval ich ataman! Dajte si dom poriadku vozy a doplňte kolomaznice, vyskúšajte zbrane! A mnoho hábov si neberte! Košeľu a dvoje šarovárky na kozáka, za hrnček omastenej pohánečnej kaše a tlčeného prosa, viac nech u nikoho nenájdem! Na vozoch bude všetkého nadostač. A každý kozák aby mal dva kone! No predovšetkým, páni bratia, dodržujte poriadok. Viem, že sa nájdu aj takí, ktorí len čo boh zošle nejakú korisť, začnú driapať hodváby a drahé zamaty na onuce. Zbavte sa toho prekliateho zlozvyku. Zahadzujte všetky sukne a berte iba zbrane, ak natrafíte na dobré. Ïalej zlatky a strieborniaky, lebo tie všetko zmôžu a zídu sa všade a hocikedy. A ešte Vám páni bratia, vopred poviem: ak sa niekto na výprave opije, nebude sa nad ním konať nijaký súd. Ako psa ho dám za krk priviazať k vozu v sprievode, nech by to bol aj ten najudatnejší kozák. Ako psa ho dám na mieste zastreliť a bez obradu pohodiť napospas krkavcom. Lebo pijan na pochode si ani kresťanský pohreb nezaslúži.