obr. 1: Kúpanie v Eufrate
    obr. 2: Turecká colnica
    obr. 3: Osada pastierov
    obr. 4: Za nami je Ararat
    obr. 5: Škorpión pri našom stane

    Neviem, či to bolo zlyhanie zodpovedného človeka v prípravnej fáze, alebo len úradnícky šimeľ si dával na čas. S malými dušičkami či vôbec víza do Iránu dostaneme a či neprídeme o deň dovolenky pobehovaním po úradoch sme postávali pred konzulátom. Šťastie stálo pri nás a o tretej popoludní odchádzame už správnym smerom na východ. Maďarsko sme prešli rýchlo a pred polnocou sme zastavili na prenocovanie v srbskom Smedereve. Druhý deň sme mali rozcvičku v podobe defektu a potom cez Bulharsko sme viac stáli len na tureckých hraniciach. Hnusná colnica, ale k počudovaniu rýchlo vybavujeme víza. Dvesto kilometrov za hranicami, niekde pred Istambulom spíme pri Marmarskom mori v campe na turecký spôsob – nelámeme si hlavu s hygienou. Streda ráno začína v prepchanom Istambule a prechodom cez Bospor. Motor auta štrajkuje, ale veľmi operatívne sa ho darí opraviť. Za Istambulom postupne redli autá na diaľnici na prijateľnú mieru. Ankaru sme obišli vonkajším oblúkom a takmer celý deň obdivovali Strednú Anatóliu. Noc bola opäť provizórna v spacákoch na terase reštaurácie. Štvrtková cesta bola zaujímavá. Vystúpili sme do vyšších nadmorských výšok a prekonali niekoľko horských sediel s viac ako 2 000 m. Príjemným prekvapením je síce bez lesnatá krajina, ale s pekne obrobenými políčkami. Mestá Erzincam a Erzurum majú takmer horský charakter a hlbokým zážitkom je brodenie rieky Eufrat. Večer nás už víta naše dočasné sídlo hotel Isfahán v Dogubayazite. Míňame sa so skupinou Slovákov, ktorí majú už Ararat zlezený. Je medzi nimi aj známy slovenský jaskyniar Gusto Stibrányi.
    V piatok ešte za tmy nás svojím vykrikovaním zobudil muezín, ktorý zvolával moslimov k modlitbe. Na aklimatizačku odchádzame až na obed. V rukách držíme rozmnožené nekvalitné mapy a snažíme sa z nich zistiť na ktorý kopec to vlastne vystupujeme. Trochu nás vzrušili tureckí vojaci, ktorí kontrolujú hlavne cudzincov na každom významnejšom bode. Zdá sa, že z niečoho majú veľký strach. V sedle Cilli (2 070) začíname pri kurdskej osade s pár kamennými domčekmi s rovnými strechami a pekne naukladaným trusom – palivom na zimu. Na aklimatizačnom dvojdňovom výstupe sme vyšli najskôr na vrch Dolar (2 543 m) pri ktorom sme prenocovali a potom na Kale (3 243 m). Na úpätí kopcov sa k nám pridala skupina šarvancov, ktorým sa podarilo vydrankať od nás nejaké cukríky. Len Ivan vykonal čin milosrdenstva a dal sa im napiť svojej koly. Neostalo mu nič, takže mohol viesť úvahy o zmysle milosrdenstva. Celý čas pieklo slnko a pod skalami sme našli živých škorpiónov, ktorí sa popri Ararte stali hlavnými objektmi našich fotoaparátov. Noc na hrebeni bola pekná. Z jednej strany svetlá Dogubayazitu, z druhej mesta Iğdir a v diaľke svetlá arménskeho hlavného mesta Jerevanu. Cez deň sme videli aj siluetu najvyššieho arménskeho kopca Aragatu (4 090 m). Výhľady sú pekné a geomorfológovia tu majú otvorenú učebnicu. Čo najviac obdivujeme, to sú osady pastierov postavené v neuveriteľných výškach. Neviem si ani predstaviť tvrdosť tunajšieho bytia a žitia. Zostup dole do údolia bol náročný hlavne pre nohy. V kurdskej osade svorka kaukazských pastierskych psov, ktoré majú hlavu ako kýbeľ a telo medveďa, pohrýzla Dušana. Nemali čas ho roztrhať, lebo zasiahli domáci. Po návrate do Dogubayazitu bol na injekcii proti besnote. Ostatní sme sa venovali očiste, pretože neustály vietor tu víri jemný sopečný prach, ktorý sa dostane všade.
    Nedeľu sme mali oddychovú. Najskôr sme v Nuhun Gemisi navštívili miesto, kde údajne leží zvyšok Noemovej archy. V jej blízkosti je malá rotunda s expozíciou, ktorá objasňuje spojenie medzi archou a súčasným stavom. Je to lepkavá argumentácia, ktorá narúša ateistický prístup k faktom. Ïalšou zastávkou bola architektonická lokalita palác Ishaka Pašu, ktorý je v stálej rekonštrukcii a hrobka kurdského spisovateľa Ahmedi Haního. V blízkej reštaurácii sme urobili jeden z cestovateľských rekordov – jedli sme najhnusnejší šašlík. Voľný deň sme uzavreli návštevou tureckého hamamu. Je to kúpeľ spojený so saunou a masážou. Tá bola tvrdá a poriadne som si zareval, keď mi masér vlastné päty pritláčal na kríže.
    Druhý pondelok bol začiatkom výstupu na Ararat. Miestnym mikrobusom sme sa po skalnatých a rozbitých cestách dostali do výšky 2 000 m. Z auta sme ťažké batohy preložili do veľkých sisalových vriec na drobné koníky. Neuveriteľné aké sú húževnaté a vytrvalé. Vystupujeme spolu so skupinou Arménov, pre ktorých je Ararat posvätnou horou. Sem do Turecka prichádzajú okľukou cez Gruzínsko, pretože ich spoločná hranica je nepriepustná. Počas krátkych prestávok nám vysvetľujú históriu tohto kúta sveta. Opäť je to hlavne o vojne, zrade a vraždení. Cestou míňame pastierov s ovcami a kozami, ktoré strážia nám už známe kaukazské psie obludy. Všade sú skaly, medzi ktorými sem tam vykukne chumáč trávy. O bohatých pastvinách sa nedá hovoriť. Celý čas sa nad nami vypína bohatier Ararat. Od deviatej do piatej popoludní bol zakrytý jedným veľkým mrakom, ale potom sa ukázal v plnej kráse a mohutnosti. V zapadajúcom slnku, jeho zlatistých lúčoch, budil rešpekt. V tábore C-1 vo výške 3 200 m sme dosť dlho čakali na koníky s batohmi. Len čo sme stihli postaviť stany a vybehnúť sto výškových metrov po zajtrajšej ceste, už sa zmrákalo a veľmi rýchlo nastala tma.
    Neuveriteľné, ale podarilo sa nám spať od siedmej hodiny večera do skorého rána takmer 11 hodín. Je to dobre, pretože nasledujúce dva dni budeme potrebovať veľa síl. Cesta do druhého tábora vo výške 4 200 m je už strmšia a v zložitejšom teréne. Skaly a sutina si vyžadujú väčšie sústredenie. Slnko pečie od rána, ale postupným pribúdaním výšky je vietor silnejší a chladnejší. Niekde nad 3 400 m som začal pokašliavať, ale nebolo to následkom prechladnutia, ale prachom. Sústavný vietor dvíhal jemný sopečný prach, ktorý zle pôsobil na oči a hrdlo. Cez nos a ústa som si natiahol univerzálnu čelenku, ktorá mi robila dostatočný filter vzduchu. V tejto výške nikto z nás nepociťoval problémy. Stále vystupujem v trekových sandáloch, tričku a ľahkých nohaviciach. Jediný problém je slnko a prach, ale aj tie sme dokázali eliminovať ochranným krémom. Okrem nás sa na Ararat driapu aj Američania a starší Poliak Juzek. Američania zo začiatku držia s nami krok, ale v polovici výstupovej trasy im začali dochádzať sily a zaostali. Juzek so svojimi 69 rokmi sa drží statočne. Vždy počas zastávky nás dobehne. Prestávky sú dobrou príležitosťou pre Ivana, chodiacu encyklopédiu, ktorý nás zaplavuje svojimi vedeckými a metafyzickými úvahami. Do tábor C-2 sme sa dostali už o jednej popoludní. Posledných dvesto výškových metrov už bolo chladnejšie a postupne sme sa obliekali do búnd. Nielen Američania mali problémy, ale aj nákladné koníky. Jeden z nich tesne pod táborom odmietol poslušnosť. Darmo ho mladý pohonič ťahal za rozstrapkanú sisalovú uzdu, nepohol sa dopredu. Z papule mu vytekali krvavé sliny, potil sa a chvel na celom tele. Aj nekvalitná ohlávka mu odrala kožu na spodnej sánke, z ktorej mierne krvácal. Nič sa nedalo robiť, zložili z neho náklad a preložili ho na ďalšieho koníka z nasledujúcej karavány. Po príchode do tábor C-2 sme medzi veľkými skalami hľadali vhodné miesto na táborenie. Po predchádzajúcich výpravách sú tu malé skalné plošinky, ale aj tie treba upraviť, aby sme si nepoškodili podlahu stanu. Z jednej strany kopeme malý žliabok, aby sme odviedli vodu z topiaceho sa snehu. Stavba stanu je náročnejšia ako v predchádzajúcom tábore, pretože musíme hľadať najvhodnejšiu polohu medzi ostrými skalami, dbať na smer vetra a na sklon podlahy. Aby nám ho neuniesol vietor, zaisťujeme ho špagátmi o veľké skalné balvany. Pri stavbe stanu cítime intenzívne výšku. Bolia nás hlavy a rýchlo sa zadýchame pri práci. Rýchlo varíme sáčkovú polievku a pokiaľ sa nám dá jesť, dosycujeme sa slaninou. Zvyšný čas dňa využívame na výstup po zajtrajšej trase. Cestou stretávame zostupujúcich Arménov. Sú roztratení po celom svahu. Vidieť, že nie pre každého to bol jednoduchý výstup. Ich skrátený plán výstupu za dva dni sa podpísal na každom z nich. Obzvlášť dvaja ktorí zostupovali na chvoste, mleli z posledného. Jeden z nich mal horúčku a nohy sa mu viditeľne plantali. Neviem ako zostúpia úplne dole, pretože do večera už veľa času neostáva a tu na Ararate sa rýchlo stmieva. Náš krátky aklimatizačný výstup nepriniesol úľavu, ale zhoršenie. Bolí ma hlava a je mi zima. Pred šiestou večer som oblečený zaľahol do spacáku. V noci som sa na krátko zobudil, ale už som nepociťoval bolesť hlavy. Asi účinkovala tabletka proti bolesti. O pol druhej ráno nás zobudil Ramazán. Za pol hodiny sme boli oblečení a zbalení. Tento kurdský horský vodca je tu ako doma. Od začiatku výstupu nasadil veľmi rýchle tempo. Hoci bola celkom jasná noc, nevidel som nikomu do tváre a musel som bojovať v domnienke, že len ja nevládzem a len pre mňa je to rýchle tempo. Ani nie po hodine začal zaostávať Marián, ktorý sa priznal, že celú noc nespal, pretože mal horúčku. Potom sa tempo dostalo do normálnych koľají a na prvej zastávke sa väčšina priznal, že im nasadené tempo nevyhovovalo. Hlava nebolí a jediným problémom je sucho v ústach. Snažím sa ísť rovnomerne tak, aby sa mi nerozbúchalo srdce a aby som pravidelne dýchal. Pred očami mám dvoch veľmi starých Kanaďanov, ktorí vystupovali na Elbrus systémom „krok sun krok“. Tiež sa snažím postupovať malými krokmi, ale stále, pričom si hovorím, že oddychujem za jazdy. Tento sebaklam je účinný a pomáha k pomerne viditeľnému pokroku vo výstupe. Keby nebolo sucho v ústach, pripadal by som si ako na nedeľnej prechádzke. Trasa výstupu sa nekonečne kľukatí pomedzi skaly a ja musím opatrne stúpať, aby som sa na skalnej drti nepošmykol a nestratil sily. Nevyhneme sa vyšším skalným stupňom. Tu musíme zmeniť tempo a vynaložiť viac síl. Potom stojíme a snažíme sa dych a tep dostať do pravidelného rytmu. Fúka studený vietor a vrchol Araratu je celý v mrakoch. S čelovými lampami vyzeráme ako svätojánske mušky. Chôdza a prestávky sa dostali do prijateľného rytmu. V jednom momente nás Ramazán zastavil a prekvapil návrhom aby sme sa vrátili:
    - Zdá sa, že dnes nebude dobré počasie. V priebehu pár minút
    nás pohltia mraky a nebude nič vidieť.
    Na krátky čas ostalo ticho. Mne sa zdalo, že je málo oblečený a je mu zima. Ponúkol som ho čajom. Napil sa a bol schopný prijať naše odmietnutie návrhu na návrat. V mrakoch sme nešli dlho. Tie sa znovu objavili na okraji ľadovca. To už bolo šesť hodín ráno a viditeľnosť napriek hmle bola dobrá. Zapli sme si mačky a pokračovali vo výstupe miernym ľadovcom. Zrazu sme cítili prílev nových síl. Neviem čím to bolo spôsobené, ale najpravdepodobnejšie vedomím, že vrchol je už blízko. Voľne sa nám dýchalo a ľahko kráčalo. Na krátky okamih sa mraky roztrhli a vykukla snehová čiapka Araratu. To bol ohromný pocit. Pár zvyšných metrov sme vybehli veľmi rýchlo. Nebolo ani sedem hodín ráno a už sme si na vrchole podávali ruky a fotili sa. Pre každého z nás to bol osobný výškový rekord. Jedine Ramazan neprejavoval veľké nadšenie. Ani nevedel, koľkokrát už bol na vrchole Araratu. Bol slabšie oblečený a snažil sa nás rýchlo obrátiť na cestu zostupu.
    Odhadovali sme, že môže byť asi 20°C pod nulou, ale pocit chladu zvyšoval nepríjemný vietor a hustnúca hmla. Na širokom a rovinatom vrchole vládne neporiadok okolo zhodenej vrcholovej tyče. Najväčšiu radosť má Ivan, ktorému vyšiel druhý pokus o výstup. Pobehuje od jedného k druhému a vynukuje domácu slivovicu, ktorú aj napriek silnému vetru cítiť. Na záver nášho pobytu na vrchole sa niektorí pomodlili pri ikone Panny Márie, ktorú tiež vyniesol Ivan. Po vlne radosti nás ovládla zima a tá nás hnala smerom dolu. Na spodnom okraji ľadovca nás Ramazán opustil a my sme zostupovali voľným tempom dole. Nemali sme sa kde ponáhľať. Dostali sme sa pod mraky a otvoril sa nádherný výhľad na krajinu pod Araratom. V duši sme cítili radosť z úspešného výstupu a potešenie z nádherného výhľadu. Výškové problémy boli zatlačené úplne do hlbokého podvedomia. Do tábora C2 sme zostúpili pred desiatou hodinou. Veľký problém si vyrobil Dušan, ktorý pri zostupe niekde nechal brašnu s fotoaparátom, dokladmi a peniazmi. Vlado sa s ním vrátil niekoľko sto výškových metrov, ale neboli úspešný. Únava sa začala hlásiť a s problémami sme pomaly zbalili tábor a pred druhou po poludní sme začali zostupovať.
    Vracia sa s nami aj Poliak Juzek, ktorý prežil hroznú noc. Do tábora C1 ešte držal s nami krok, ale pod týmto táborom mu viditeľne ubudli sily a my sme kvôli nemu zostupovali stále pomalšie a pomalšie. Do toho prišlo prudké zhoršenie počasia. Obloha potemnela a začala nefalšovaná vysokohorská búrka s množstvom bleskov a lejakom, ktorý prerástol do krupobitia. Aj to prešlo, uschli sme a stále sme neboli dole. Kone s batohmi už boli dávno dole a my sme sa motkali v malých údoliach pomedzi veľké balvany. Ramazán tvrdil, že za 10 – 15 minút budeme dole, ale prešla jedna hodina a stále sme len išli. Tesne pred zotmením sa vybral po koňa na ktorom by sme Juzeka zviezli dole. Dal nám inštrukcie, že rovno zostúpime na cestu a po tej sa dostaneme ku autu. Ararat ale nie je malý kopček a nie je na ňom jedno údolie s jednou cestou. Čím sme zostupovali nižšie, počet údolí pribúdal a s cestami to bolo tak isto. Prišli sme na križovatku a nevedeli sme ako ďalej. Za pár minút sa zotmelo a my sme videli len svetlá dedín a Dogubayazitu hlboko pod nami. Juzek sa začal triasť od zimy. Dal som mu moju flanelku a napiť sa. Situácia hustla. Skúsil som zavolať do hotela riaditeľovi, ale ten nám nevedel pomôcť. Vyslali sme dvojicu po ceste späť a tá narazila na pohoniča, ktorého zohnal Ramazán. Juzeka sme naložili na koňa a pokračovali sme v zostupe. Od únavy sa nám zdal nekonečný. Nad Ararat vyhupol krásny mesiac a aspoň trošku nám spríjemnil cestu. Dobre skončila aj táto zostupová epizóda a s ňou výstup na posvätnú horu Ararat.

napísal ing. Ján Vajs

Fotogalériu k článku si môžete pozrieť tu: Sen menom ARARAT

    obr. 6: Stanovanie s výhľadom na Ararat
    obr. 7: Noemova archa
    obr. 8: Kameň Noemovej archy na Esperanto-obo
    obr. 9: Malá pastierka