obr. 1: Damavand z obce Polur ( 2 340 m)
    obr. 2: Nafta je lacná
    obr. 3: Semafóry sú len na ozdobu
    obr. 4: ŠPZ čitateľné
    obr. 5: Interiér hotela príjemný

    Výsledkom sú dlhé rady osobných áut pred benzínovými pumpami. Tesne pred Teheránom nám tento systém skomplikoval život natoľko, že sme museli popýtať jedného kamionistu, aby nám predal pár litrov nafty. Nebol to problém, cez hadičku a bandasku sme natankovali viac ako sme potrebovali, pretože šofér podobne ako ostatní obyčajní ľudia bol srdečný a milý. S touto vlastnosťou Peržanov sme sa stretávali na každom kroku. Na diaľničných mýtniciach sme boli pre nich exotickými návštevníkmi, že nás púšťali zadarmo. To však neplatí o policajtoch, ktorí sa neskoršie prejavili ako uniformovaní zbojníci. Do Teheránu sme prišli o pol noci, dlho sme hľadali náš hotel a obchádzali sme ulice, ktoré boli uzavreté pre masové zhromaždenia. Vesal Hotel v ktorom sme sa ubytovali patrí k tým skromnejším so spoločnými toaletami a sprchami. Od veľkej únavy sme ani nevnímali celú noc chrčiacu klimatizáciu a až ráno sme prišli na to, že na náš balkón nevedú žiadne dvere.
    Na druhý deň ráno sme mali hotelové raňajky takmer európskeho typu, akurát chlieb bol nahradený plackami. Včera bol sviatok a dnes v sobotu pracujú. Hneď sme to zistili na uliciach, kde kypel život ázijského veľkomesta. Všade je plno ľudí, áut, prachu a je veľmi horúco. Doprava pôsobí veľmi chaoticky. Dopravné značky nikto nerešpektuje, semafóry sú len na ozdobu a dopravní policajti sú len štatisti. Veľmi pomaly sa ťaháme von z mesta. Na jeho konci je obrovské ohradené územie s vysadenými stromčekmi, ktoré je prísne strážené – podľa nadpisu tu sídli nejaká vesmírna inštitúcia. Pár kilometrov za Teheránom sa cesta dvíha do vysokého sedla Emamzadeh Nashem (2 700m). Po zjazde dole prichádzame do dedinky Polur (2 300 m), kde sme dokúpili vodu a placky. Z nej je vidieť masív Damavandu. Za dedinou sa cesta rozdvojuje – jedna pokračuje hlbokým údolím dole na sever a druhá paralelne stúpa na svahy Damavandu. Najskôr ideme po ceste s upraveným asfaltovým povrchom, ale po pár kilometroch sa zmenila na prašnú kamenistú cestu, ktorá nás doviedla až do nadmorskej výšky 3 040. Tu cesta končí pri malej mešite. Malé parkovisko slúži pre turistov a aj pre pohoničov mulíc. S nimi sme začali ťažké jednanie o cene dopravy do výškového tábora. Malo to charakter originálneho orientálneho obchodného rokovania. Raz oni vstávali a odchádzali, potom sme sa zdvihli my a očistomok sme balili veci do malých ruksakov. Tento rituál sa niekoľkokrát zopakoval, až sme sa dohodli na kompromisnej cene. Jednanie nám zabralo veľa času. Výstup začíname o štvrtej popoludní. Do zotmenia sme chceli vystúpiť do výškového tábora. Po tri a pol hodine sme vo výške 4 150 m. Sú tu urobené pekné terasy a nad nimi stavajú vysokohorskú chatu. Hneď sme začali stavať stany. Nejde nám to, pretože fúka studený vietor a prsty máme skrehnuté. Do toho prišiel domáci mladík, asi aktivista turistickej organizácie a chce, aby sme si prečítali vyhlásenie Iránskej federácie a zaplatili nedefinovaný poplatok. Poslali sme ho do teplých krajín. Vladkovi sa podarilo uvariť vodu na instantnú polievku a do termosiek sme naliali čaj na zajtrajší výstup. Oblečený líhame do spacákov a až v nich sa zohrievame a prestávame triasť od zimy.
    Výstup sme začali až o pol šiestej ráno. K našej skupine sa pridal Talian, ktorého priatelia ostali vo výškovom tábore, lebo sa necítili dobre. Ideme miernejším tempom v porovnaní s Araratom, robíme častejšie prestávky na vydýchanie a držíme sa po kope. Hodne pijeme, čo sa prejavuje na výstupovej pohode. To trvalo len prvých 200 výškových metrov. Kríza sa u mňa prejavila tak, že mi nesmierne išiel na nervy stály výhľad na výškový tábor. Zdalo sa mi ako keby sme stáli na jednom mieste. S pribúdajúcou výškou sa viac a viac vtierali nepríjemné myšlienky. Odbíjal som ich hlbokými výdychmi a osvedčenou autosugesciou som si tvrdil, že oddychujem za pochodu. Nekonečné serpentínky pôsobia deprimujúco a na každej otočke je vidieť výškový tábor. Zas sme nepostúpili. Postupne mi oťaželi nohy a občas som zavrávoral. Podržali ma lyžiarske paličky, ktorými som udržiaval rovnováhu. Slnko dlho a pomaly vychádzalo. Na náveternej strane fúka silný západný studený vietor a vtedy nestačí čiapka a musím si natiahnuť aj kapucňu. Robím to v rukaviciach a väčšinou si čiapkou zatlačím okuliare na koniec nosa a občas ich aj zhodím. Táto drobnosť ma veľmi hnevá. Prekračujeme výšku osobných rekordov, ktoré sme si urobili na Ararate a vystupovanie je opäť ťažšie. Skúšam pravidelnosť krokov a prestávok, ale počítanie ma unavuje. Bezducho ako mulica nasledujem môjho predchodcu. Ani neviem kto to je a pravdupovediac mi je to jedno. Našťastie ideme celá skupina po kope. Nikto nefrfle. Zastávky sú tiché, len nejaké pokyny alebo otázky. Po deviatej hodine máme prvé pokusy o jedenie. Dušan ma ponúkol kolieskom keksu s lekvárom a čokoládou. Fantastická chuť. Drzo si pýtam ešte jedno koliesko a zapíjam ho teplým čajom z termosky. To je dobrý znak, že mi chutí, ale mám obavy o žalúdok. A opäť šliapeme. Ide to čoraz ťažšie. Negatívne myslenie dosahuje vrchol svojej vlády. Silu načerpalo z mojich nevládnych nôh a ťažko roztiahnuteľných pľúc. Pár krokov, hlboký nádych a výdych aj so sopľami z nosa. Únava sa stupňuje a tie otázky:
    - Bolo ti to treba?
    - Čo si chcel týmto dokázať?
    - Cítiš pôžitok z tejto turistiky?
    - Možno tento stav nazvať športom alebo turistikou?
Snažím sa odpovedať na otázky kladne, ale vnútorné „ja“ mi každú odpoveď rozmláti jedinou protiotázkou:
    - Neklameš sám seba?
No a musím si priznať, že tak trochu áno, ale to je len v záujme dosiahnutia vytýčeného cieľa. Ale vnútro nie je spokojné. Aby to bolo ešte ťažšie, viditeľne trpiaci Vladko sa ma pýta:     - Myslíš si, že v našom veku je normálne to, čo teraz robíme?
Dosť som bol rozladený z vlastných úvah a ešte táto otázka pichnutá rovno pod kožu. Tak trochu podráždene zo mňa vypadlo:
    - Keď sme mladí nedokázali naplniť svoje sny, musíme tak činiť ako starci!
    A opäť šliapeme. Kratšie kroky, hlbšie výdychy, vrávoranie. Pozriem dolu a základný tábor stále vidím. Medzi skalami sa začína objavovať sneh. Musím klásť čo najopatrnejšie kroky, lebo každé pošmyknutie na snehu alebo v sutine ma stojí veľa síl. Ak sa dostanem do rytmu a nemám väčších prekážok, postupujem rýchlo dopredu. Stačí ale skalný stupeň, ktorý musím prekonať väčším krokom a už mi srdce bije na sluchách a v krku. Pľúca sa namáhajú, ale deficit vzduchu je veľký. Ivan veľkoryso ponúka kyslík. Lognem si trochu z hadičky, ale má to skôr psychologický ako fyziologický účinok. A znovu šliapanie. Na vrchole sú mraky, ale je tak ďaleko, že nad tým nerozmýšľam. To, čo teraz prežívam nemá nič spoločné s pôžitkom. Tento druh turizmu nazývam masochizmom. Na druhej strane si hovorím, že som príprave venoval dosť pozornosti a vyhol som sa chybám, ktorých sme sa dopustili na Mont Blancu a Elbruse. Viem, že 3800 m je moja hranica a z Araratu mám veľmi čerstvú skúsenosť, že viem prekonať aj 5000 m výšku. Áno, ale Damavand je o pol kilometra vyšší a cítim to poriadne. Nedarí sa mi presne definovať čo mi je, ale je to zvláštna únava a úplná redukcia myšlienok len na šliapanie. Nefotím a nerozprávam. Cez prestávku sa len napijem a kráčam. Občas si zohrievam prsty na rukách tak, že ich v rukaviciach dám dokopy a paličky držím ako malomocný. Postupným nadobúdaním výšky sa výhľad stáva nádherným. Je vidieť, že Damavand nemá v okolí konkurenciu. Všetky kopce sú menšie o viac ako tisíc metrov. Radosť z výhľadu je intenzívna, ale krátka. Zas pár krokov a opäť vydýchať. Dobré znamenie, ktoré prichádza je zároveň problém. Výduchy síry. Dobrým znamením je, že vrchol je už len 200 výškových metrov a zlo predstavuje zadúšajúci sírnatý plyn. Teraz je vietor veľkým pomocníkom, lebo plyny rozptyľuje a odfukuje preč. Smrad síry odštartoval rozpad skupiny. Už nejdeme spolu a nerobíme spoločné prestávky. Vietor rozfúkal nielen smrad, ale aj mraky a bolo vidieť vrcholové skaly. Chcem pridať do kroku, ale výsledkom je prudké oťaženie nôh. Na chvíľu prestane fúkať a smrad sa tlačí všade. Nepomáha ani šatka na ústach, síru cítim stále. Neviem, kto povedal, že Damavand je najvyššia nečinná sopka v Ázii? Tieto žlté diery s vyfukovanými plynmi hovoria o niečom inom. Fotiť budem až pri zostupe. Je len pár metrov na vrchol, ale musím spraviť ešte dve krátke prestávky. A potom je tu okamžik podávania rúk, únava ustúpila, nad dýchaním nerozmýšľam a cítim nesmierny pôžitok z podarenej veci. Asi niečo podobné cíti umelec, keď namaľuje obraz, alebo natočí film. Rozhliadam sa po okolí a vidím obrovský kráter plný snehu a na jeho dne je postavený stan. Tak takto má vyzerať sopka. Damavand sa mi viac páči ako Fuji, ktorej v čase našej návštevy chýbal sneh a bola preplnená ľuďmi. Okrem nás tu nie je nikto. Fotíme sa a chceme zachytiť krátky okamžik blaženosti, ktorý je jedinou odmenou za vynaloženú námahu. Fotím aj mumifikované teľa, ktoré je priskrutkované na skalnú stenu. Je tu aj niekoľko pamätných tabúľ, ale tie sú pre nás absolútne nečitateľné, lebo sú písané v jazyku farsi. My z neho ovládame akurát čísla, preto si poznačujem dvadsiaty prvý september dvetisícosem číslami tohto jazyka ٢١ ٩ ٢٠٠٨ Vracajúce mraky nás prebrali z eufórie. Až tu som si všimol, že nevidím základný tábor, ktorý ma počas výstupu rozčuľoval. Na vrchol sme vystúpili okolo obeda po šiestich hodinách šliapania. Čaká nás neľahký zostup dole. Počas neho dobieha zanedbané fotenie. To mi berie čas a ocitám sa medzi poslednými zostupujúcimi. Až teraz oceňujem paličky, ktoré mi veľmi pomáhajú pri zostupe. Bez nich by som bol každú chvíľu na zemi. Vzdialenosti medzi nami sa zväčšujú a každý bojuje so svojou únavou sám. Objavuje sa základný tábor ale teraz sa potvora nepribližuje. Idem, idem a on je rovnako ďaleko. Je tu viac chodníkov a treba sa medzi nimi vybrať. Vybrať znamená myslieť a myslenie v týchto výškach bolí tak isto ako chodenie alebo dýchanie. Únava sa stupňuje a často sedím a oddychujem. Počas prestávok si vychutnávam výhľady na okolité kopce a musím si priznať, že je to veľkým zážitkom, ktorý dokonca prebíja na okamžik aj únavu a malátnosť. Na poslednom skalnom výstupe nad základným táborom som sa posilnil iránskymi plackami a čajom. Pridal som do kroku a zostupom do výšky 4 100 m som cítil ako sa mi vracajú sily aj nálada. O pol štvrtej sme boli všetci v základnom tábore. Nie každý sa cítil lepšie. Likvidácia tábora je namáhavá a trvá nám dosť dlho. Na rozdiel od výstupu, keď nám ťažké batohy vynášali mulice, dole sme mulicami sami. Na chrbty sme si naváľali všetky veci. Odľahčujeme ich tým, že si nechávame obuté ťažké horské topánky a oblečenie. Mám obavy, že mi bude horúco, ale na počudovanie sa nepotím pod toľkou váhou. Zostup sme začali pred piatou poobede. Po ceste stretávame vystupujúcich domácich turistov, ktorí sú veľmi priateľskí. Prihovárajú sa nám, ponúknu džús, fotia sa s nami a dokonca nám zahrali na ústnej harmonike a zaspievali. Veľký kontrast s tým nepríjemným aktivistom, ktorý nás otravoval včera večer. Už za tmy schádzame k mešite a k autu. Na poslednom úseku sme museli použiť čelovky. V ich svetle sme videli svetielkujúce oči pastierskych psov, ktorí sa od nás držali v dostatočnej vzdialenosti. V komplikovanom teréne si navzájom pomáhame svetelnými signálmi a vďaka ním nikto z nás nezablúdil. Prechádzajúce stádo oviec viac tušíme ako vidíme. Len zvírený prach dáva vedieť o veľkosti stáda. Totálne unavení, ale šťastní nastupujeme do auta a odchádzame do Teheránu.

    Napísal: Ing. Ján Vajs

Fotogalériu k článku si môžete pozrieť tu: Irán - Damavand


    obr. 6: Cestou pod Damavand
    obr. 7: Cesty v Iráne sú dobré
    obr. 8: Konečná cesty v 3. 040 m.n.m.
    obr. 9: Pod nami sú kopce vysoké 3 000 m.n.m.