Krasové horniny v Rumunsku zaberajú 49 527 km2, čo predstavuje 20.85% povrchu krajiny (Sencu, 1968). V tejto skupine hornín sú okrem vápencov, dolomitov a kryštalických vápencov (mramorov) zahrnuté aj sádrovce a kamenná soľ (ktoré zaberajú 4700 km2 čo predstavuje 2% územia), súvrstvia pieskovcov a zlepencov s vápnitým tmelom a spraše s vulkanickým materiálom, ktoré zaberajú 44 700 km2.
   Pretože karbonátové horniny, mezozoické vápence a dolomity umožňujú vďaka vysokému stupňu čistoty (okolo 85-95 % CaCO3) vývin typického krasového reliéfu s celou škálou povrchových i podzemných krasových javov, v ďalšom sa budeme zaoberať len s krasom vytvoreným v týchto horninách. Zaberajú celkovo 2912 km2 a sú nerovnomerne rozšírené v reliéfe: 1762 km2 v Apusenských horách a v Banáte, 626 km2 v Južných Karpatoch a 237 km2 vo Východných Karpatoch a 267 km2 v Dobrudži.
   V závislosti na rozlohe vápencovej oblasti a faktoroch ovplyvňujúcich genézu krasových foriem na povrchu aj v håbke, sú tieto veľmi rozmanité v rámci rôznych geomorfologických jednotiek a dokonca i v tej istej jednotke.
   Pri genéze krasových foriem je viacero faktorov ovplyvňujúcich postup rozpúštania a ktoré môžu byť rozdelené do troch kategórií, každá s niekoľkými zložkami: geologické faktory (tektonika a hrúbka vrstiev), chemické faktory (agresivita vôd, teplota) a fyziografické faktory (morfológia).

   Povrchový kras

   Krasové oblasti predstavujú jedinečný terén, charakteristický podzemným odvodňovaním, ponormi a vývermi vôd, nápadný vhåbenými formami vytvorenými rozpúšťaním a podzemnými dutinami s veľkosťou od milimetrov až po mnoho kilometrov.

   Škrapy predstavujú tvary vytvorené rozpúšťaním, vo forme menších i väčších rýh a žliabkov alebo vhåbenín: malých oválnych alebo eliptických dier. Tvoria sa na odkrytých vápencoch i na vápencoch pod pôdnou pokrývkou, ako samostatné formy alebo ako škrapové polia. Z mnohých pokusov o klasifikáciu škrapov Rumunska spomenieme najdôležitejšie: Viehmann (1964) použil genetické kritériá (prívalové, pobrežné, glaciálne, fosílne, podzemné škrapy), Bleahu (1982) klasifikuje škrapy podľa miesta kde sa tvorili (voľné škrapy, napoly pochované škrapy a pochované škrapy, každé s viacerými podtypmi) a Onac (2000) používa morfogenetické kritériá a rozlišuje tri kategórie: lineárne škrapy, oválne škrapy a zmiešaný typ, každý s viacerými podtypmi. Škrapy nachádzame vo větkých krasových oblastiach krajiny. Za zmienku stojí rozmanitosť a rozloha škrapových polí z Ponoarele (planina Mehedinþi) a z pohorí Mehedinþi, Bihor, Piatra Craiului, Vâlcan, Locvei a Anina.
   Krasové jamy (závrty) sú kruhové alebo oválne uzavreté depresie, s veľkosťou od niekoľko metrov po viac ako 1000 m. Klasifikácia týchto foriem je založená na morfologických kritériách: kónické jamy, s plochým dnom, misovité jamy, valcovité jamy (Bleahu, 1982) alebo genetických kritériách: jamy vytvorené rozpúšťaním, rútené jamy, sufózne jamy (Onac, 2000). Môžu sa vyskytovať izolovane ale najčastejšie tvoria závrtové polia ako na krasových planinách Vaºcãu (pohorie Codru Moma), Zece hotare (pohorie Pãdurea Craiului), a Colonovãþ - Mãrculeºti (pohorie Anina). Často sú situované pozdåž tektonických línií ako napríklad v pohorí Mehedinþi. V tomto krase sú najväčšie krasové jamy v Rumunsku (Sencu, 1983): Crovu Medvedului (1000m v priemere a 170 m håbka) a Crovu Mare (500 m priemere a 150m håbka).

   Úvaly sú veľké uzavreté krasové depresie, s nepravidelným tvarom a s nerovným dnom a bez tečúcej vody. Geneticky a čo do veľkosti sú nadradené krasovým jamám (závrtom). Sú dosť rozšírené v krase Rumunska: krasová oblasť Giuvala v pohorí Pãdurea Craiului, v pohoriach Bihor, Mehedinþi, Anina atď.
   Polja sú najväčšie vhåbené uzavreté formy povrchového krasu. Majú ploché dno, niekedy s vystupujúcimi vyvýšeninami (humy), môžu mať vlastnú hydrografickú sieť, vody sú krasového pôvodu. V daždivých obdobiach sa po záplavách môžu tvoriť občasné jazerá.
   Jediné formy v Rumunsku úplne spåňajúce kritériá pre polje sú Poiana Ponor v pohorí Bihor a polje Zaton na planine Mehedinti.
   Otvorené krasové depresie sú prechodné formy medzi úvalami, poljami a krasovými zarovnanými povrchmi s rozmermi od niekoľko 100 m po 1-2 km (Bleahu, 1982). Sú veľmi rozšírené v krase Rumunska a mnohé boli nesprávne klasifikované ako polja. Najcharakteristickejšie sú Ciumerna (pohorie Trascãu), Brãtcoaia (pohorie Codru Moma) Brǎdet (pohorie Anina), Beletina (pohorie Mehedinþi).
   Krasové doliny majú rôznu funkciu v odvodňovaní a odlišnú morfológiu. Podľa funkcie v odvodňovaní krasových území ich rozdeľujeme (Bleahu,1982 ) na: priečne doliny (Cheile Bicazului, Cheile Turzii, Cheile Râmeþilor, Cheile Olteþului, Cheile Nerei atď.), slepé doliny (Valea Cetãþilor, pârâul Ursului v pohorí Bihor, Topolniþa ºi Ponorãþ - planina Mehedinþi), vrecovité doliny (ªura Mare a Cioclovina v pohorí ªureanu, Galbena v pohorí Bihor a Bigãr a Jitin v pohorí Aninei), antecedentné doliny (doliny Gârda a Ocoale v pohorí Bihor) a suché doliny (dolina Sohodol-Albioara v pohorí Pãdurea Craiului atď.).

   Podzemný kras reprezentuje vyše 12 000 registrovaných jaskýň. Väčšina je vytvorená vo vápencoch a dolomitoch (98,5 %) a malá časť v iných horninách (1,5 %). Zoznam jaskýň je vedený na Inštitúte Speleológie "Emil Racoviþã" v Cluj Napoca. V roku 1982 bolo podľa vydaného zoznamu (Goran, 1982) zapísaných 6816 jaskýň.
Rozšírenie jaskýň v jednotlivých geomorfologických jednotkách je nerovnomerné: 47.2% je v Južných Karpatoch, 37.27% v Apusenách a 14.5% vo Východných Karpatoch.
   Do roku 2000 najdlhšie jaskyne Rumunska sú: Jaskyňa Vântului - Veterná (48.5 km), v pohorí Pãdurea Craiului, Jaskyňa Humpleu-Poieniþa (39 km) a Hodobana Cave (22 km) obe v pohorí Bihor, Topolniþa Cave (20.5 km) - planina Mehedinti a jaskyňa Valea Rea (18,5) v Bihore. Najhlbšie jaskyne Rumunska do r. 2000 sú: Avenul Grind (-540m) v pohorí Piatra Craiului, Jaskyňa Tãuºoare (-356m) v pohorí Rodnei, systém Poieni-Humpleu (-347m) v Bihore, Stanu Foncii (-339m) v Pãdurea Craiului a Avenul Jghiabul lui Zalion (-298.5 m) v Rodnei (Onac, 2000). V 2008 je najhlbšou jaskyňou Rumunska Avenul din Faþa Muncelului V5 (Vãrãºoaia 5), - 643 m, na planine Vãrãºoaia v pohorí Bihor (Damm et al. 2007).

   Literatúra:

Bleahu M. (1971) – Les surfaces d’applanissement karstique des Carpates Roumaines et leur evolution, Studia geomorphologica Carpatho-Balcanica, Cracovia (pg. 41-48).
Bleahu M. (1974) – Morfologia carsticã. Edit. ªtiinþificã, Bucureºti.
Bleahu M. (1982) – Relieful carstic. Edit. Albatros, Bucureºti (296 pag.)
Bleahu M., Decu V,.Negrea St., Pleºa C,. Povarã I., Viehmann I.., (1976) Peºteri din România, Edit. stiinþificã ºi enciclopedicã, Bucureºti (415 pag).
Bleahu, M., Rusu, T. (1965) – Carstul din România. Lucr. Inst. Speol. „Emil Racoviþã”, t. IV, Bucureºti, (pg.59- 73).
Cocean P. (2000) – Munþii Apuseni. Procese ºi forme carstice. Edit. Academiei, Bucureºti, (253 pag).
Damm P.-E., Zih J., Zih-Perényi K., Pop C. (2007) The ”V5” aven, the history of a national depth record. http://fsue.ffspeleo.fr/main3/papers/eurospeleo/eurospeleo_enews/romania/v5_aven/v5_aven-en.doc
Goran C. (1982) - Catalogul sistematic al peºterilor din România, Edit. Sport-Turism, Bucureºti, (496 pag.).
Goran C. (1983) - Les types de relief karstique de Roumanie. Trav. Inst. Spéol. „Emile Racovitza”, t XXII, Bucureºti (pg. 91- 102).
Ilie, I. (1970) - Carstul din nordul Olteniei, rezumatul tezei de doctorat, Bucureºti (46 pag.).
Ilie, I. (1972) – Contribuþii la tipizarea carstului din Carpaþii Meridionali, Lucr. simpoz. geogr. fizicã a Carpaþilor, Bucureºti (pg. 165-181).
Onac B. (2000) – Geologia regiunilor carstice, Edit. didacticã ºi pedagogicã, Bucureºti, (399 pag.).
Posea, Gr., Popescu N, Ielenicz, M. (1974) - Relieful României, Edit. ªtiinþificã, Bucureºti, (483 pag.).
Sencu V. (1968) – La carte du karst et du clasto-karst de Roumanie. RRGGG, Geogr., 12, 1-2 (pg. 35-41).
Sencu V. (1973) – Carstul, Atlasul geografic naþional, Fasc. III-4, Edit. Academiei, Bucureºti.
Sencu V. (1975) – Le karst des Monts Mehedinþi. Rev. roum. géol., géophys., géogr. Série géographie, 19, 1. Bucureºti.
Török-Oance M. (2000) – Tipuri de relief carstic în Munþii Mehedinþi. Lucr. celei de-a IV-a ediþii a Conf. Reg. de Geogr. Timiºoara, Edit. Brumar, Timiºoara, (pg.219-223).
Trufaº V., Sencu V. (1967) – Tipuri litologice de carst din România. Analele Univ. Bucureºti, seria geol.-geogr., XVI, nr.1, Bucureºti (pg. 115-122).
Viehmann I. (1964) – Note cu privire la geneza lapiezurilor, D.S.Sed. Com Geol XLIX (pg 271-288)
* * * (1983) - Geografia României. Geografia fizicã, Edit. Academiei, Bucureºti, (662 pag.).

Preložený materiál zo stránky (skrátené):
http://facultate.regielive.ro/cursuri/geografie/carst_in_romania-39305.html

Preklad Jozef Psotka, Košice