obr. 1: Casablanka – tu sme začali cestu po Maroku
    obr. 2: Značenie ulíc v Casablanke
    obr. 3: Mešita a minaret LA KUTUBIJA v Marakéši
    obr. 4: Na námestí DŽEMA EL FNÁ



    Z Marakéša vedie cesta do Vysokého Atlasu cez rozľahlé olivové sady a kultúrnu poľnohospodársku krajinu, ktorá je zavlažovaná vodami stekajúcimi z tohto pohoria. Vôbec sme si nepripadali ako v Afrike. Vysoké kopce boli zavalené snehom a na túto dobu tu bolo pomerne chladno. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká v horách. Východiskovým bodom výstupu je mestečko Imlil. Tu sme odstavili auto a začalo tuhé jednanie s pohoničmi mulíc. Dostali sme sa do kritického bodu jednania a už, už sa zdalo, že my sami budeme mulice a ťažké batohy ponesieme na vlastných chrbtoch. Informáciu pohoničov, že v poslednej štvrtine cesty na chatu Nelter (Muflón) je vysoká vrstva snehu, sme brali ako vyjednávaciu obštrukciu. Zo začiatku nás v tom utvrdil aj pohodový začiatok výstupu širokým údolím a pomerne príjemným chodníkom. Nevadili nám ani nazbierané tmavé búrkové mraky. Boli tak vysoko a ďaleko, že sme sa necítili ohrození. Dravý potok Ouagounss svojimi vodami zavlažuje terasovité políčka a sady. Vidieť, že si tu ľudia vážia každú piaď zeme. Nad Imlilom je v hlbokom údolí vytvorená z riečnych nánosov veľká štrkovitá rovina. Nad ňou sa vypína dedina Around, ktorá je postavená na strmom svahu. Viem si predstaviť, čo by sa stalo pri malom zemetrasení alebo väčšej povodni. Chodník sa driape do pravého svahu doliny a skromné políčka ostávajú kdesi vzadu. Nenápadne začína obloha oťažievať a ako by sa zotmelo. Obavy v nás nevzbudzujú ani kde tu padnuté kvapky. Keď po dvoch hodinách prichádzame k horskej osade Chamharouch v nadmorskej výške 2 284 m, už nám je jasné, že výstup sa zmení na boj. Leje ako z krhly a fúka studený vietor. Na chvíľu sa zastavujeme vo veľmi jednoduchom bufete s rákosovou strechou a z termosky pijeme teplý čaj. Veľmi krátka prestávka stačí na prudké ochladenie a len chôdza do strmého svahu nám rozprúdi krv v nohách a rukách. Chodník prechádza na druhú stranu údolia a stúpanie sa zväčšuje. K dažďu sa pridáva hmla a naša skupinka sa nebezpečne delí. Dážď postupne prechádza do sneženia. Vyzerá to tu ako v Tatrách uprostred zimy a nie ako v Afrike v neskorej jari. V zlom počasí sa zdá, že cesta trvá nekonečne dlho. Každý kráča sám zahåbený do seba. Najväčšia pohroma nás čakala v poslednej štvrtine pod chatou. Prvý veľký snehový jazyk nedovoľoval muliciam pokračovať v ceste. Pohoniči jednoducho zhodili naše batohy do blata a snehu a porúčali sa preč. Problém bol v tom, že každý z nás niesol malý batoh a bolo potrebné zobrať ťažké veľké batohy. Niečo sme preukladali, ale studený vietor nám z prstov spravil drevené hrable, ktoré nepočúvali naše pokyny. Za pár minút nás triasla zima na celom tele. Utrpenie spôsoboval čerstvý sneh, ktorý sa pod nami často prebáral a malé ruksaky, ktoré sme niesli vpredu, nám znemožňovali výhľad pod nohy. Husté sneženie nás oblepilo vločkami tak, že sme v hmle vyzerali ako monštrá. Viditeľne každý z nás trpel. Posledná hodina výstupu trvala nekonečne dlho. Nech som akokoľvek namáhal zrak, nedarilo sa mi vidieť chatu. Keď som si myslel, že to už nevydržím, zjavila sa strecha chaty. To mi dodalo síl dôjsť a vrátiť sa pomôcť ženskej časti našej skupiny. Veľká chata vo výške 3 200 m je plná turistov. Všade kde sa dá zavesiť, sú mokré časti odevov, preto je aj v chate cítiť veľkú vlhkosť. Jeden veľký krb viac čmudí ako hreje. Len dobré spacáky a hlboký spánok nám môžu vrátiť sily.
    Tie sme potrebovali 29. apríla hneď od skorého rána. Ešte bolo šero, keď sme obutí v mačkách začali stúpať na Jebel Toubkal. Na mape je vyznačená trasa len ako krátky chodník. V hlbokom snehu na strmom svahu je to náročný výstup. Viem si predstaviť, ako ľahko sa dá vystupovať v lete, keď tu nie je sneh. Oproti včerajšku máme ale veľké šťastie. Mrcha počasie skončilo a na oblohe nevidieť ani mráčik. Po východe slnka je príjemne teplo, ale musíme si dávať pozor na spálenie. Naša skupina sa opäť trhá a každý ide tempom, ktoré mu vyhovuje. Väčšina z nás v takejto výške ešte nikdy nebola a tak počas prestávok sa vedú pochybovačné reči o tom, či vyjdeme na vrchol. Narastajúcou výškou síce pribúdajú bolesti hlavy, ale pesimistické reči rednú a v sedle pod vrcholom ustanú úplne. Každému je jasné, že hore vyjdeme. V sedle odopíname mačky a posledné úseky vystupujeme v skalách a sutine. Slnko praží veľmi intenzívne, veď sme v Afrike. Zo sedla vystupujeme po hrebeni, ktorý z jednej strany prudko padá do hlbokej priepasti. Na vrchol Jebel Toubkalu (4.167 m) sme všetci vystúpili bez väčších problémov. Tradičné fotenie dopåňame aj o fotenie s esperantskou zástavou a spomíname na nášho federálneho predsedu Asťa, ktorý určite povie, že turistika nemá nič spoločné s esperantom. Veď tu na vrchole nie je žiadny jazykový kurz a nie sú tu ani esperantskí blogeri. Tak čo dáka masochistická turistika? A ešte k tomu vysokohorská? My to ale cítime inakšie. Vrchol kopca je pre nás vždy víťazstvom nad sebou samým a pocit šťastia, ktoré pociťujem v týchto chvíľach, som pri počítači niky neprežil. Zostup bol už len zábavou. V hlbokom snehu na strmých svahoch nami vytvorené tobogány veľmi zrýchlili zostup. Tesne po obede sme boli na chate a večer sme nocovali už v Imlile.

           Jano Vajs