Zamurovaní tibetskí mnísi

    obr. 1: P. Vaněk pri jaskyni v púšti Gobi s oltárom br />     obr. 2: gesguj láma Š. Bátar s GAZ-om
    obr. 3: gesguj láma Š. Bátar, v pozadí kultové jaskyne
    obr. 4: M. Hurtaj pri obetnom mieste v púšti Gobi
    obr. 5: kláštor Chamaryn chíd


    Keď sme v roku 2002 navštívili v Mongolsku púšť Gobi, tak sme pri meste Sajnšand prišli 6. 8. 2002 do kláštora Chamaryn chíd. Zhovorčivý gesguj láma Š. Bátar nám spomenul že pri kláštornom komplexe sa nachádzajú kultové jaskyne. Starým rozheganým Gazom, ktorý miesto brzdy mal tehlu, ktorá sa vložila pod koleso sme sa odviezli asi dva kilometre k tmavočerveno sfarbeným sopečným horninám. Tu sa nachádza viac menších jaskýň s dåžkou do 8 metrov. V jednej bol lamaistický obetný oltár, v druhej tibetské knihy a v poslednej okrem vchodu, úzkeho neprielezného okna na povrch aj jediný predmet, stolík. Po ňom láma šúchal spojenými prstami, ako keby nám chcel naznačiť ako bol stolík počas dlhej doby vytvorený. Podľa informácií, ktoré sme získali v múzeu v Sajnšande, v týchto lávových jaskyniach strávil meditáciami takmer bez vody a jedla 108 dní lamaistický mních D. Danzanražv (1803-1856). Tento všestranný mongolský intelektuál je známy ako spisovateľ, pedagóg, divadelník, hudobný skladateľ, maliar, lekár, múzejník, herec, vodca budhistickej sekty Červených čiapok, ale aj ako rebel.
    V knihe Svena Hedina o Tibete sme našli stať o podobných kultových jaskyniach, avšak trochu staršieho dáta. Je možné, že v oblasti tibetskej kultúry do ktorej patrí aj Mongolsko sa tieto jaskyne dávno v minulosti podobne využívali a azda dávno v prehistórii boli takto využívané aj lokality u nás v Európe. Pre záujemcov sme voľne preložili časť jeho opisu týchto miest. Text je pozoruhodný a azda stojí aj za prečítanie a zamyslenie.
    Dňa 16. apríla v roku 1907, teda v deň v ktorom som pred jeden a pol rokom opustil Štokholm, bolo pošmúrne veterné počasie s hustým snežením a nepreniknuteľnými mrakmi. Išli sme do kláštorného mesta Lingou, kde by sa mal nachádzať už tri roky zamurovaný láma v jaskyni. Vedel som však, že nebudem smeť vidieť mnícha a ani vnútrajšok jeho príšerného obydlia, ale nechcel som si nechať ujsť príležitosť pozrieť sa na jeho obydlie.
    Mních zamurovaný v jaskyni žil v malom kláštore Samde-puk, pobočke kláštora Lingy, ktorí má len 4 mníchov. Bol som tu milo privítaný. Bezprostredne vedľa kláštora na úpätí hory je pustovňa zvaná dupkang v ktorej pustovník prežíva svoje dni a roky. Nachádza sa nad prameňom, ktorý vyteká v miestnosti, ktorá je štvorhranná a má dåžku 5 krokov. Múry sú tu veľmi hrubé, pevne stavané a bez okien. Otvor pre dvere ktoré sú zavreté a zamknuté je veľmi nízky. Dvere však nevidno, lebo pred nimi je múr z veľkých balvanov a menších kameňov a aj najmenšie medzery sú vyplnené. Vedľa vchodu je úzky tunel, ktorým sa strká pustovníkovi pokrm. Denné svetlo, ktoré preniká týmto priechodom je zaiste nepatrné. Svetla je tu však aj tak málo, pretože predná strana pustovne je obmurovaná, čím je vytvorené malé preddvorie na ktoré môže vstúpiť len jeden zo štyroch mníchov, ktorý prinášajú pustovníkovi denne potravu. Na plochej streche je komín, pretože každý siedmy deň si môže pustovník uvariť čaj. Za týmto účelom sa mu do otvoru vsúva dvakrát do mesiace raždie na kúrenie. Tiež týmto komínom asi vstupuje do pustovne svetlo a týmito dvoma otvormi sa obnovuje vzduch v jaskyni.

    Na otázku ako sa volá mních zamurovaný v diere som dostal odpoveď:

    „Nemá meno a aj keby sme ho poznali tak by sme ho nemohli vysloviť. Voláme ho iba Láma Rinpoče. (Podľa Köppena znamená Láma niekto, kto nad sebou nikoho nemá a Rinpoče drahocennosť, svetosť).
    Odkiaľ prišiel?
Narodil sa v Ngoru v Naktsangu.
    Má príbuzných?
Nevieme a ak aj nejakých má, tak nevedia že je tu.
    Ako dlho už žije v tme?
Sú tomu už tri roky čo tam vošiel.
    Ako dlho tam ostane?
Až dokým nezomrie.
    Pred smrťou nesmie vyjsť na denné svetlo?
Nie, pretože zložil najprísnejší sľub, že dieru opustí iba ako màtvola.
    Koľko má rokov?
Nevieme, ale vypadal ako štyridsiatnik.
    Keď ochorie, kto mu pomôže?
Musí trpezlivo čakať až mu bude lepšie, alebo zomrie.
    Neviete teda ani ako sa mu darí?
Pred jeho smrťou nie. Každý deň sa vsunie miska campy (tibetské jedlo z praženej jačmennej múky na jačom masle) do otvoru a každý siedmy deň trochu čaju a kúsok masla. Toto si berie v noci a stavia tam prázdnu misku aby sme ju opäť naplnili. Keď však nájdeme jedného dňa misku plnú tak vieme, že sa zamurovanému nedarí najlepšie. Ak sa na druhý deň nedotkne jedla, tak sa naše obavy zväčšia. A keď uplynie šesť dní a nedotkne sa jedla, pokladáme ho za màtveho a prebúrame vchod.
    Stalo sa to niekedy?
Áno pred tromi rokmi zomrel láma, ktorý strávil v pustovni 12 rokov. Ale pred 15 rokmi zomrel iný, ktorý tam žil 40 rokov a do tmy išiel vo veku 20 rokov. Bombo počul o lámovi, ktorý žil v pustovníckej jaskyni kláštora Lung-gandän-gumpa 69 rokov úplne odlúčený od sveta a slnka.
    Nie je možné aby zamurovaný hovoril s mníchom, ktorý mu vsúva misku s campou do prieduchu? Veď pri tom nie je svedok, ktorý by dával pozor či ide všetko podľa poriadku.
To sa nikdy nestane a nesmie stať, odpovedal mních s úsmevom. Privolal by tým na seba večné prekliatie ak by priblížil ústa k prieduchu a pokúšal sa hovoriť so zamurovaným. Ak by prehovoril ten vnútri, tak by mu neboli posledné tri roky počítané za zásluhu a toho sa veľmi vystríha. Ak láma v kláštoroch Linga alebo Samde-puk ochorie, tak môže na prúžok papieru napísať čím trpí a že prosí o pomoc. Tento vloží do misky s campou, ktorá sa vsunie do otvoru. Potom sa zamurovaný modlí za chorého a ten ak verí v silu tejto modlitby a nevedie neslušné reči, tak Láma Rimpoče pomáha a už po dvoch dňoch sa chorý uzdraví. Zamurovaný však sám nepíše žiadne písomné správy.
    Teraz sme od neho iba niekoľko krokov, nemôže počuť o čom spolu rozprávame, alebo aspoň počuť že tu niekto hovorí?
Nie, zvuk nášho hlasu nemôže ku nemu preniknúť lebo múry sú príliš hrubé a ak by aj tak tomu bolo, tak by toho nedbal, lebo je ponorený do hlbokého rozjímania a neprináleží už tomuto svetu. Vo dne sedí skrčený v kúte a modlí sa modlitby ktoré pozná spamäti, alebo číta v posvätných knihách, ktoré má pri sede.
    Tak to potom má svetlo aby mohol čítať.
    Áno v nástennej poličke v jaskyni stojí pred dvoma obrazmi malá maslová lampička a jej malé svetlo mu stačí. Ak však zhasne je dnu úplná tma.“
    Naplnený divnými myšlienkami som sa rozlúčil s mníchom a išiel dolu cestou, ktorou prešiel zamurovaný iba raz za život. Pred sebou som mal nádhernú vyhliadku a keď som sa pozrel hore do kláštorného údolia, tak som si nemohol nespomenúť na toho nešťastníka, ktorý sedí tam v temnej jaskyni. Neznámy a bez mena prišiel do Lingy, kde počul je prázdna jaskyňa a oznámil mníchom, že zložil záväzný sľub, že pôjde navždy do tmy. Keď prišiel jeho posledný deň jeho pobytu v tomto svete márnosti, tak išli s ním všetci mnísi v mlčanlivom sprievode slávnostne tak ako pri pohrebe, sprevádzajúc ho do hrobu v jaskyni, ktorej dvere sa mali za ním zavrieť na celý zvyšok jeho života. Zdalo sa mi, že vidím tento sprievod pred sebou, mníchov v červených kutniach idúcich krok za krokom mlčky s telom zohnutým a očami uprenými do zeme, pomaly sa pohybujúc, akoby chceli aby sa pustovník ešte čo najviac tešil zo slnkom a svetlom. Či boli uchvátení nad jeho obrovskou silou vôle? Určite ho mnísi sprevádzali so súcitom s akým duchovní sprevádzajú odsúdencov na popravisko. Čo si však myslí on sám na tejto poslednej ceste po zemi? Všetci ideme tou istou cestou, ale nevieme kedy to príde. On však vedel, že nikdy slnko už neohreje jeho ramená a už nikdy neuvidí svetlá a tiene vysokých hôr, ktoré ho obklopujú. Teraz došli a dvere hrobu sú otvorené. Vstupuje dovnútra, prestierajú mu v jednom rohu rohožku upletenú z pruhov látky, postavia obrazy bohov a položia sväté knihy na ich miesto. Do jedného rohu sa postaví drevený stojan pripomínajúci detskú stoličku, ktorú však nesmie použiť skôr ako sa bude blížiť smrť. Posadí sa a modlí sa modlitby, nie však obyčajné posmrtné, ale iné, ktoré hovoria o živote a svetle v Nirváne. Vstanú, rozlúčia a s ním ešte raz a zavrú za sebou dvere. Teraz je sám a nebude počuť nikdy iný hlas ľudský ako svoj, keď však bude odriekať modlitby tak tu nebude nikoho kto by ho počúval. Čo si asi tak myslel, keď ostatní odišli a doznela krátká, dutá ozvena hluku, ktorý počul keď boli dvere zatvorené a aby sa opäť otvorili až po jeho smrti? Snáď niečo podobné, čo vyslovil Fröding v týchto veršoch:

    Tu môže duša rozviazať posledné puto,
    ktoré pútalo ju k zemi a životu,
    tu sa ide cestou do krajiny tieňov,
    do krajiny večného zničenia.
    Počuje ako bratia privaľujú ku dverám ťažké balvany, kopia ich na seba v radách niekoľkých vrstiev a vyplňujú všetky medzery. Úplná tma tu ešte nie je, pretože dvere majú ryhy a ešte je tu hore trocha svetla. Avšak múr rastie. Ostáva už iba malý otvor, ktorým dovnútra padá posledný lúč. Či teraz upadá do zúfalstva, vyskakuje, opiera sa rukami o dvere a pokúša sa ešte zachytiť zrakom posledný záblesk slnka, ktorý za okamih stratí sa jeho očiam? Nikto to nevie a nikto sa to nedozvie...

    Voľne spracoval podľa knihy Sven Hedin: Tibet, Orbis, Praha 1943, P. Holúbek