Cestovateľský okruh začal a končil v Palerme prehliadkou pamätihodností tohto mesta. Pred Teatro Maximo sa stále niečo deje. Rôzne zhromaždenia, demonštrácie alebo zábavné podujatia sa tu miešajú s aktivitami rôznych predajcov a rečníkov. V Národnom archeologickom múzeu dostane človek obraz o pestrej a veľakrát tragickej histórii tohto ostrova. Normanský palác s Palermskou katedrálou sú najznámejšími stavbami hlavného mesta Sicílie. Depresívne na nás pôsobili vysušené màtvoly v Kapucínskych katakombách. Nepríjemný pocit sme sa snažili odbúrať adrenalínovou činnosťou a napriek zákazu sme ich tajne fotili. Ešte väčší zážitok bolo vybavovanie auta v požičovni. Pôvodne sme chceli mikrobus pre 7 ľudí, ale ani v jednej z troch požičovní ho nemali, tak sme si požičali Fiat Bravo a malú, ale dravú Pandu. Prekvapilo nás, ako banky svojvoľne strhávajú rôzne poplatky za požičanie auta. V blízkej budúcnosti asi využijeme služby bankového ombudsmana.

    Lepší zážitok sme mali v národnom parku Madonie. Od pobrežia Tyrrhenského mora sme sa úzkymi serpentínami vydriapali popri pútnickom mieste Gibilmanna, kde bola náboženská procesia vysvätenia kvetov, až k mestečku Isnello. Je postavené v strmých svahoch hôr obdobne ako mesto Castelbuono z ktorého sme vychádzali na prvý turistický výstup na vrch Gozzo Luminaro (1 512 m). Tu sme zistili, že turistické značenie a informácie sú na Sicílii v začiatkoch.

    Ïalším cieľom boli Liparské ostrovy. Začali sme na ostrove Lipari, podľa ktorého je pomenované celé súostrovie, hoci taliani súostrovie volajú Isole Eolie podľa gréckeho boha vetrov Aeola.Na ostrove Vulcano, ktorý dal meno sopkám, sme z prístavu Porto diLevante v časovej tiesni vybehli na okraj stále živej sopky Gran Cratere. Príjemný okruh po kraji sopky nám znepríjemnil vietor, ktorý zmenil svoj smer akurát v čase nášho prechodu pomedzi sírnaté fumaroly, ktoré chrlili horúci štipľavý sírnatý plyn. Na vlastných pľúcach sme si overili jeho nedýchateľnosť a veľa nechýbalo, boli by sme spanikárili, lebo plyn zahaľoval chodník a my sme stratili smer. Ïalší závan vetra priniesol čerstvý vzduch a odhalil chodník. Výstup na sopku a zostup sme stihli tak rýchlo, že nám ostal voľný čas na návštevu bahenných sírnatých kúpeľov vedľa prístavu. Ostrov Panarea patrí intelektuálom, hlavne spisovateľom a je to na ňom vidieť. Na rozdiel od Sicílie je tu poriadok, smeti takmer nevidno a fasády budov sú upravené. Veľkým divadlom bola návšteva ostrova Stromboli. Pri večernom súmraku sopka v krátkych časových úsekoch chrlila lávu a ohňostroj žeravej pemzy.

    K výstupu na Etnu sme pristupovali s veľkým rešpektom. V poslednom desaťročí veľké erupcie zmenili tvár tejto sopky. Asfaltová cesta vedie až k RefugioSapienze (1 910 m), kde je vybudované veľké turistické a lyžiarske stredisko. Tu je najlepšie vidieť ako sa láva valila na chaty a domy. Vidieť aj ochranné valy, ktorými sa ľudia snažili chrániť stavby pred žeravou lávou. Je 7.00 hod. ráno a stredisko ešte spí. Nikde nevidieť ani človiečika. Jediným živým tvorom je mladá suka, ktorá sa k nám pridala a vystupovala s nami hore. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Jedna postupovala po prašnej ceste plnej serpentín a druhá šla rovno po zjazdovke paralelne s kabínkovou lanovkou. Za hodinu a pol sme boli pri hornej stanici lanovky. Na parkovisku terénnych autobusov, ktorými vyvážajú návštevníkov pod sopku, bol pokoj. Ruch nastal až po deviatej hodine, keď lanovka začala chrliť davy návštevníkov. V tom čase sme už boli na širokých snežných pláňach pod bočnými krátermi Etny. Približujúc sa k Torre delFilosofo (2 920 m) sme videli ísť po ceste terénne auto Národného inštitútu geofyziky a vulkanológie. Hneď za ním sa hnalo auto s príslušníkmi GuardiadiFinanza, čo neveštilo nič dobré. Naše obavy sa potvrdili po príchode k chate horských vodcov na Torre delFilosofo. Ïalší výstup na Etnu je zakázaný pre jej zvýšenú aktivitu. Stojíme v nemom úžase a nevieme pochopiť ako môžu zakázať výstup k hlavnému kráteru, ktorý len občas bafne a vypustí obláčik plynov. Pokúšame sa skorumpovať najskôr jedného a potom druhého horského vodcu, ale ich odpovede sú strohé. Nie. Ukazujem na skupinku štyroch ľudí, ktorých v diaľke vidíme sa blížiť k žľabu medzi dvoma hlavnými krátermi.

    - A tí môžu?
    - To je GurdiadiFinanza. Kontrolujú, či sa dodržuje zákaz výstupu a keď niekoho chytia hneď mu dajú pokutu.
    Je nám jasné, že dnes sa na vrchol Etny nedostaneme. Stojíme a ticho sledujeme dvojvrchol, ktorý nám z jednej strany pripomína Vysokú v Tatrách, lenže táto je viac do žlta a dymí sa z nej. Medzitým terénbusy navozili kvantá vyobliekaných a navoňaných ceprov, ktorí sa idú prejsť na dva bočné krátery. Cez ne si spravíme aj my skratku pri zostupe z Etny. Sú živé, na dne kráterov je vyfukovaná horúca para. Aj na okrajoch sú malé fumaroly, cez ktoré uniká plyn. Pri zostupe z krátera nám pod nohami uteká zem pokrytá pórovitou struskou. Lepšie sa ide v mäkom snehu. Schádzame na snehové pláne za ktorými je náš ďalší ciel – kráter Escríva (2 650 m). Z vrchu sa nám zdal maličký, ale výstup naň je utrpením. Sneh siaha len do ¼ sopečného kužela, potom je len pohyblivá sopečná struska. Jeden krok dopredu a šup pol metra dole. Teplo a námaha rýchlo odčerpávajú sily. Na okraj krátera prichádzame úplne unavení. Z krátera sa plazia dusivé plyny, takže sa nemôžeme ani poriadne nadýchnuť. Vďaka tvrdohlavosti sme schopní fotiť divoké vnútro krátera. Zle pomyslieť, keby ožilo a začali erupcie. Nedávno, v roku 2001, bol tento kráter schopný zaplaviť lávou svahy až na úroveň chaty Sapienze v nadmorskej výške 1 910 m. Veľmi rýchlo schádzame z krátera Escríva až na vrcholovú stanicu kabínkovej lanovky. Priamo v budove lanovky je inštalovaná výstava fotografií o Etne a jej erupciách. Na monitoroch bežia filmy, na ktorých sú zdokumentované aktivity sopky a boj človeka s prírodným živlom. Obdivujeme schopnosť vulkanológov odkláňať žeravé prúdy lávy od ľudských obydlí. Po krátkej prestávke zostupujeme zjazdovkou k autu na parkovisku.

    Po návšteve Etny sa presúvame na juh Sicílie do mestečka Pozzallo, ktoré sa nám stáva východiskovým bodom pre návštevu tiesňavy „CavadiIspica“. Hneď vedľa mesta Ispica je v silných vápencových vrstvách povrchovými vodami vytvorené niekoľko tiesňav. Z nich vznikol bralnatý ostrov na ktorom už od nepamäti budoval človek svoje opevnené sídlo. Tak vzniklo bohaté a silné mesto Forza, ktoré odolávalo útokom nepriateľa, ale neodolalo zemetraseniu v roku 1693 a mesto bolo úplne zničené. Dnes na jeho troskách je pekná archeologická lokalita, kde môžeme obdivovať základy stavieb, v skalách vydlabané miestnosti, schodištia, chodníky a veľké vodné nádrže. Udivuje tajné podzemné schodište, ktorým sa z údolia vynášala voda. V okolitých tiesňavách je množstvo malých jaskýň, vedľa ktorých sa nachádzajú vydlabané ľudské obydlia. Priamo v stene je vytesaný kostolík Santa Maria dellaCava, ktorý svojmu účelu slúži dodnes. Turisti v ňom obdivujú namaľovanú bizantskú ikonu Madony. V spodnej časti tiesňavy je nekropola s vytesanými hrobmi vo vápencovej skale. Malé hroby nám pripomínajú hroby v Kartágu, kde prvorodených synov obetovali bohovi Bálovi. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, pretože Sicíliu okupovali Púni. Nad nekropolou je mlyn a okolo neho sú v skale vytesané rozvodné kanáliky a rôzne nádrže. Svedčí to o tom, že tu bola manufaktúrna výroba. Informácie a popisky chýbajú, takže návštevník je odkázaný len na svoju fantáziu. Ïalším zaujímavým mestom, ktoré sme navštívili bola Ragusa, od roku 2002 zapísaná v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Aj toto mesto bolo v roku 1693 zničené zemetrasením ale bolo znovu postavené a preto je tu veľa pamiatok z obdobia baroka. Dominujúcou stavbou je dóm San Giorgo, ale zaujímavá je aj katedrála San Giuseppe a mestský park.

    V návšteve pamiatok sme pokračovali v Agrigente, kde je známe Údolie chrámov, v ktorom sú stavby z gréckeho obdobia. Silne na nás zapôsobila výstava poľského sochára Igora Mitoraja, ktorého gigantické sochy veľmi dobre zapadli do tohto prostredia. Kúštik na západ od Agrigenta je ScaladeiTurchi, čo sú nádherné belostné útesy. Človek na nich pociťuje nesmiernu radosť a búriace more dávalo tomuto miestu úžasnú dramatičnosť. Zaujímavé boli aj bahenné sopky v Macalube, ktoré z útrob zeme vytláčajú na povrch tony sivého blata. To po zaschnutí vyzerá ako láva. Nezabudli sme z neho zobrať vzorku na E-obo na Poludnici. Záver našej cesty mal rýchly spád. Stihli sme ešte najzápadnejší bod ostrova CapoBoeo s historickým mestom Marsala, historickú lokalitu EracleaMinoa s bielym mysom CapoBianco. Poslednú túru sme robili v psom počasí, hmle a vetre na 1 578 m vysoký kopec Monte Cammarata, ktorý sa vôbec nechoval kamarátsky. Cestu sme ukončili krátkou stážou v literárne známom meste Corleone, kde sme konštatovali, že tunelárske technológie sú na Slovensku už na vyššej úrovni. Možno by stálo za úvahu otvoriť v Bratislave pobočku Anti-Mafiánskeho múzea, ktoré tu má sídlo.

    Na záver môžeme konštatovať, že po návšteve Sicílie je pravdivé heslo Európskej únie „Jednota v rozmanitosti“. Cudzinca to napadne pri jazde autom po sicílskych cestách, kde značky majú inú, nepochopiteľnú logiku, alebo na WC, kde sa použité papiere dávajú do košov, lebo sú tenké odpadové rúry, alebo pri kvantách odpadu, ktoré nikto neseparuje. Krajina je to úžasná, plná zaujímavých ľudí a prepchatá historickými pamiatkami. Geologická stavba ostrova ho predurčuje na jaskyniarsky raj a horská turistika je tu ešte len v plienkach. V každom prípade je Sicília navštívenia hodná.