Fotografie P. Mittera z Expedície Hindukúš 1974:

    obr. 1: Bande Amir, celkový pohľad na travertínovú sedimentáciu medzi dvoma jazerami
    obr. 2: P. Rajtár na vrchole Korpus-e-Yakchi (5780 m), vľavo masív Tirič Mir (7 704 m)
    obr. 3: Bamyán, dnes zničená socha Budhu vysoká 53 metrov vytesané v hlinených sedimentoch prstávky
    obr. 4: Bamyán, celkový pohľad na miesto a sochy v pozadí
    obr. 5: P. Mitter na zastávke počas cesty v Iráne

    Už dlho dostávame z Afganistanu toľko nepriaznivých správ, že sme si zvykli na myšlienku, že je to zem nebezpečná, plná teroristov.
    Patrím medzi tých, ktorí tu prežili nezabudnuteľnú časť života a súhlasím s mikulášskym geológom P. Mitterom, horolezcami z Tatier Kriššákom, Neumannom a mnohými inými, že kto raz túto zem navštívil, nemôže byť k jej osudu ľahostajný.
    Zdanlivo neutešená hnedosivá skalnatá, hornatá púšť po jarných dažďoch zakvitne kobercami červených tulipánov, sýtomodré nebo je plné hviezd a do kosáka orientálneho mesiaca padá tá najjasnejšia z nich.

    Afganistan 60. a 70. rokov minulého storočia bol mnohotvárny, ale vždy zaujímavý, tolerantný, priateľský, pohostinný a vďaka politike Mohammada Záhira Šáha sa pomaly otváral svetu. Medzi československými odborníkmi bol aj môj otec, mikulášsky kožiar, ktorý pri preberaní ovčích kožiek – karakul, precestoval skoro celý Afganistan. Na niektorých cestách som mu robila spoločníčku, príležitostnú kuchárku a tlmočníčku. Navštívila som takto matku miest Balch, vykúpala sa v zelenomodrých vodách jazier Band-i-Amíru a pohladila zvyšok tváre veľkého stojaceho Budhu v Bamiane. Šahr-e Sorch, červené mesto pamätalo Zarathustru - na tráve medzi ruinami palácov sa pásli ovce a my sme obdivovali úchvatné fresky a zvyšky fajansových ozdôb z predislamských období.
    S lekárom-chirurgom, ktorý v provinčných nemocniciach zachraňoval životy som navštívila Nuristan. Jeho modrookí obyvatelia prijali Islam až v 19. storočí a veria, že sú potomkami Alexandra Veľkého. Je to afgánsky Kašmír kam neprenikli mongolské hordy, zostali tam lesy v ktorých žije snežný leopard a drevené stavby dedín s obyvateľmi v pestrých krojoch pripomínajúcich našu Východnú na začiatku júla v čase slávností.

    Ako čerstvá absolventka strednej zdravotnej školy, odbor detská sestra som pracovala v Kábulskej nemocnici Wazíra Akbara Chána. Viedli ju československí zdravotníci – liečili, prednášali, vychovávali afgánsky personál a ich práca bola vysoko cenená.
    Afgánske deti sú vnímavé, rýchlo sa naučili dodržiavať hygienické návyky – boli k tomu prostriedky. Pre lepšiu komunikáciu som sa však musela učiť aj sama. Na doporučenie vedenia nemocnice som bola po čase prijatá na Kábulskú univerzitu k štúdiu perštiny – Dari a histórie Afganistanu. Otvoril sa mi nový svet. My cudzinci sme boli veľmi obľúbení a spolužiaci nás často pozývali do svojich rodín a zaujímali sa o náš rodinný život. Podobností bolo oveľa viac ako rozdielov.
    Univerzita pre nás poriadala výlety s prednáškami z histórie. Najprínosnejšia bola návšteva mesta Ghazni, odkiaľ v 11. storočí vládol Mohammad celej veľkej perzskej ríši. Na jeho dvore pôsobil známy lekár a vedec Avicenna, filozof Al Bírúní, matematik astronóm a básnik Omar Chajjám a básnik Firdausí tu pre veľkého šáha písal svoj epos Šáhnáme. Afganistan bol vtedy srdcom kultúrneho sveta. Okrem iného dal svetu aj prvé monoteistické náboženstvo – Zarathuštra pôsobil z afgánskeho Balchu – matky miest. Stáročia bol domovom Budhizmu, keď jeho prívrženci boli v Indii kruto prenasledovaní, bol tiež dôležitou zastávkou na Hodvábnej ceste. Pamiatky nádhernej grécko-baktrijskej kultúry, ktorý Afganistan v 60. A 70. rokoch štedro ponúkal dychtivým študentom už žiaľ nie sú. Zdá sa, že všetka krása tejto krajiny bola nenávratne zničená.

    Myslím však, že je treba si tieto veci pripomenúť, keď sa nám po tých únavných stále sa opakujúcich správach o teroristoch chce odsúdiť celý Afganistan.
    Dajme Afgáncom šancu, nie sú to náboženskí fanatici, oni tiež chcú konečne žiť, smiať sa a pokojne vychovávať svoje deti.

    Dostalo sa mi možnosť poznať ľudí na ktorých nikdy nezabudnem a vďačím svojim rodičom, ktorí z pohodlia svojich zamestnaní a záujmov, zo šťavnatej zelene liptovských hôr odišli do Afgánskej púšte. Otvorili mi tým cestu k budúcemu povolaniu učiteľky perštiny a mojej celoživotnej láske Afganistanu.

    Jana Hanáková Sounleitnerová v Prahe 30. júla 2010

    Fotografie P. Mittera z Expedície Hindukúš 1974:

    obr. 6: Vchod do jaskyne Lalandar, ktorá vznikla v premenených triasových vápencoch
    obr. 7: Bande Amir
    obr. 8: Kundúz, P. Mitter v čajovni s miestnymi spolusediacimi
    obr. 9: Bande Amir, celkový pohľad
    obr. 10: Pani Hanáková sedí vľavo so svojimi kamarátkami pri Stanišovskej jaskyni