VAJCE PŠCHÁ

    Cisár si najviac pochutil na vajíčku pčchá. Doniesli mu ho vždy, keď na strieborný zvonček zazvonila tá z jeho žien, u ktorej sa toho rána zobudil.

    Muselo byť snehobiele a muselo ležať na malej miske. Na snehobielom bielku musela ležať zelenučká pažítka, len troška, trošička. Od zazvonenia k servírovaniu nesmelo ubehnúť viac ako tri minúty. Tieto vtedajšie tri minúty sa v dnešnom storočí rovnajú necelým dvom.

    Za túto chvíľku, ktorú cisár meral tak, že si rozplietol a zaplietol vrkoč, čo ovládal so smrteľnou presnosťou, za túto chvíľu muselo byť vajíčko pčchá uvarené, donesené a naservírované. A uvariť vajíčko pčchá nebolo len tak! Zručný kuchár si pripravil vriacu vodu, zvolil vajíčko najčerstvejšie, naklepol škrupinu o okraj nádoby, kde vrela voda, pootvoril škrupinu a chrstol bielok so žåtkom do vody. To musel vedieť! Chrstnutie sa muselo odohrať jedným razom a voda nesmela v hrnci klokotať. Inak sa vajíčko rozprsklo ako v rascovej polievke a bolo zle. Cisár vrkoč rozplietol, cisár vrkoč zaplietol, vajíčko nebolo a ešte v ten deň kuchár, ktorý pri varení neuspel, bol spomienkou svojich pozostalých.

    Posledný, ktorého vrchný kuchár Hi Fi poveril varením vajíčka pčchá, vydržal jeden a pol roka. Mal šťastie, že v tom čase si cisár zvolil svoju tristojedenástu ženu. Nikto nevedel prečo, iba cisár, sa táto mladá nikdy neprebudila pred desiatou. Zvonilo sa desať desať, vtedajšieho času, čo je asi deväť po polnoci súčasného času. Voda vrela, žblnk! A všetko ostatné šlo ako po masle. Až sa niečo udialo medzi cisárovničkami, čo zle naručilo zabehnutý systém.

    Vraj to zavinila tristodvanásta, ktorú cisár uvidel po prvý krát, keď sa potápala po perly. Každý kto sním bol na lodi, odkiaľ ju uvidel, musel jeho voľbu schváliť. Nebola o nič krajšia ako tristojedenásta, alebo dvestopäťdesiatatretia, nakoniec Sedemdesiatpäťka, sa im svojho času vyrovnala tiež, no bola to čo žiadna zo žien na druhej nemá rada. Bola iná. Mala inú chôdzu, iný smiech, iné nápady a iné výstrelky. Tak napríklad zazvonila pre vajíčko pčchá raz o siedmej, druhý raz o ôsmej, a raz dokonca o druhej po polnoci. Nakoniec to všetko dobre dopadlo, lebo keď vajíčko s oneskorením priniesli, cisár spal a tristodvanásta bola opitá.

    Od vtedy začal kuchár, poverený varením vajíčka pčchá, chradnúť. Stával pri hrnci s vriacou vodou od polnoci, napnutý ako luk. Bol tak vyčerpaný, že keď víchrica rozbila okno, on ten hrmot považoval za zvonenie strieborného zvončeka a chrstol vajíčko do vriacej vody. Sám sa tomu smial. Bol to smutný smiech a smiech posledný.

    Cisárovníčky, ktoré sa nikdy nemali radi, čisto zo ženských dôvodov sa spojili a vyslali chudú, ale zato múdru Jednostostriciatku k Prvej a Jedinej Manželke, ktorú nenávideli najviac, lebo jej deti a len jej by mohli zasadnúť na cisársky trón.

    Tá stará, skúsená žena im odkázala, aby každá po svojom, v rámci svojich pôvabov – tu sa opravila a povedala možností – aby sa snažila každá po svojom od cisára vyzvedieť, ako a čím je ta nová iná. Aby ju chválili, aby prejavili ochotu pochytiť čo sa len dá, len aby ju neohovárali.

    Prvé a Jediné Manželky sa málokedy mýlia.

    Cisár vysvetľoval veľmi rád. Výborne sa bavil, keď vidiel oči doširoka otvorené údivom, niekedy predstieraným, niekedy skutočným. Niektoré oči sa mu náhle zmenil na most, most vedúci na breh, na ktorom kedysi rád býval, a na ktorý sa však už nemienil vracať. Prebúdzal sa potom na druhom brehu a strieborný zvonček zaznel vo chvíli, v ktorú to nik nečakal, a z komnaty, do ktorej už dlho vajíčko pčchá nenosili.

    Netrvalo dlho, ani pol roka, keď jedného rána, po zazvonení, cisár vrkoč rozplietol a zaplietol sedem krát a vajíčko nikde. Tak poslal do kuchyne kata, aby mu priniesol hlavu toho, ktorý varil vajíčko pčchá.

    Kat sa vrátil naprázdno. Muž, ktorého mal zbaviť hlavy, bezvládne visel nad kotlíkom vriacej vody.

    Kat, miesto toho aby priniesol cisárovi požadovanú hlavu, hlava zo živého je predsa rovnako màtva ako hlava z màtveho, sa vrátil bez hlavy. Cisár dal kata popraviť.

    Popraviť kata nie je tak zložité, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Katovi paholci a pomocníci s radosťou kata zviazali a za chvíľu položili jeho hlavu cisárovi k nohám.

    Cisár ich pochválil za usilovnosť. Cisárov právnik pošepkali cisárovi, že ale po právnickej stránke je to vzbura paholkov a pomocníkov proti katovi.

    Cisár vymenoval nového kata a dal mu paholkov a pomocníkov popraviť.

    Cisársky právnik mal právnicky pravdu, ale šepkať cisárovi do ucha bez prítomnosti troch najvyšších sudcov sa trestá smrťou. Cisár dal cisárskeho právnika popraviť.

    Hneď nato traja najvyšší sudcovia, pretože sa ukázalo, že neboli prítomní, aj keď podľa pravidiel majú byť v dosluchu.

    Po ich smrti sa preukázalo, že herold (ceremoniár), titulom Posol Nebies ich načas neupozornil. Bol chorý, lekár mu púšťal žilou, a to aj keď nebol spln.

    Cisár dal popraviť Posla Nebies za to, že prehovoril lekára, aby mu pustil žilou, keď nebol spln, a lekára za to, že púšťal žilou, aj keď vedel, že spln nie je.

    Pacienta držal pomocník lekára, heroldov syn a jeho žena nespali a modlili sa za heroldovo zdravie, slúžka upratala nástroje. Cisár ich dal popraviť.

    Slúžky boli dve. Boli si podobné, obe zapierali. Pre istotu ich popravili obidve. Nakoniec sa však ukázalo, že krvavé škvrny boli na šatách slúžky Čchi, a nie na šatách slúžky Čche. Cisár prikázal hlavu slúžky Čche zabalzamovať a uložiť do chrámu u jazera. Tak zmazal justičný omyl.

    Notár, ktorý zapisoval priebeh popráv, vymazal jej meno zo zápisu. Urobil to však veľmi nešikovne, pošpinil cisárovu pečať.

    Keďže to bol cisárov vrstovník a priateľ, cisár pri jeho poprave plakal.

    Kotúľanie hláv trvalo týždeň. Koncom týždňa už bol celkom nový kat, jeho paholci a pomocníci, nový právnik, tak isto traja najvyšší sudcovia, nový Posol Nebies, nový lekár aj s novým pomocníkom. Heroldovu ženu a jeho syna, tak isto aj slúžku Čchi nebolo nutné nahradiť. Pribudol ešte nový notár a nový človek, poverený varením vajíčka pčchá.

    Bol to chlapec z hôr, jeho meno bolo Y.

    Keď ho Hi Fi zaučil, keď mu všetko vysvetlil a keď videl, že chlapec Y všetko chápe, zbil ho palicou. Vraj preto, že sa málo triasol, že mal malú trému, a že tým ukázal ako málo sa bojí cisára. Ako málo si ho váži. Ako málo cisára miluje.

    Chlapec Y sa naozaj netriasol a skutočne sa nebál. Čo je na tom hodiť vajíčko do vriacej vody a aby voda neklokotala? Čo je na tom napnúť uši a počuť strieborný zvonček, bežať za jeho hlasom a položiť bielučké raňajky pred cisára? O čo zložitejšie bolo zo slonieho kla ozdobne vyrezať tri gule, ktoré boli sami v sebe, z jedného kusa, tromi nožíkmi a za tri týždne? A to pracoval pre kupca, ktorý prácu nikdy nepochválil, aby nemohol vyjednávať o mzde. A teraz varí jednoduché vajíčko pre cisára! Chlapec Y vedel, že nikdy nepríde neskoro. Vedel, že cisár si ho všimne a pre jeho presnosť z neho urobí najhlavnejšieho kuchára až Hi Fi bude taký slabý, že neunesie ani palicu.

    V ten deň, keď mal začať službu, bolo zatmenie slnka. Podľa prastarého zákona najdlhšia noc patrí Prvej a Jedinej Manželke cisára.

    Sedeli proti sebe, cisár a jeho prvá žena. Keď sa zotmelo, rozsvietila olejovú lampu. Boli sami a poznali sa. Dívajúc sa jeden na druhého, stali sa každý sebe zrkadlom uplynulých rokov. Zdvihla oči. Cisár vedel, že niekto vošiel za jeho chrbtom, lebo plameň na olejovej lampe sa zachvel.

    A potom to šlo všetko podľa plánu. Počas najdlhšej noci, ktorá patrila Prvej a Jedinej, vyzliekli màtvole cisára šaty a obliekli ich synovi, ktorý sa tajne vrátil z vyhnanstva. Potom zbalili màtveho cisára do vreca a naložili na somára. Vyslali ešte sedem somárov, každého s rovnakým vrecom, na sedem rôznych smerov. Tristodvanásť cisárovničiek tvrdo zaspalo po čaji s mandľovou príchuťou.

    Chlapec Y stál nad vriacou vodou pripravený celú noc, lebo počas tejto najdlhšej noci mohol zvonček zazvoniť kedykoľvek. Ale nezazvonil. Ani o polnoci, ani na svitaní. Štyrikrát dolial vodu do kotlíka, aby sa všetka nevyparila, a slniečko medzitým začalo svietiť do parku a hriať. Za hodinu bude poludnie. Nemyslel na nič len na okamih keď začne cisárovi slúžiť. Slúžiť presne, bez strachu, verne. Stál, čakal a nevšimol si, že už je pomaly poludnie.

    „Na čo čakáš?“
    „Až cisár zazvoní.“

    Hi Fi o neho rozbil palicu.

    Keď bol v bezvedomí, chytili ho a odniesli do cisárovej väznice. Súd ihneď zasadol nad omráčeným chlapcom Y. Bol obvinený z obdivu k cisárovi, ktorého odstránili.

    Pred súdom potom Hi Fi svedčil, že chlapec Y vôbec nezobral na vedomie, že zlý cisár bol odstránený k radosti všetkých, ale naopak, že chlapec Y sa protivil novému cisárovi a novým zákonom. Čo nestál nad kotlíkom vriacej vody, čakajúc na zazvonenie, keď už cisára nebolo? Keď už nový cisár zrušil hlúpe zákony aj so zákonom o vajíčku pčchá? Ten chlapec bol podozrivý hneď ako prišiel! Bol ochotný slúžiť bývalému krvilačnému cisárovi, tak že sa triasol rozčúlením a strachom, aby sa mu zapáčil. Musel ho len výpraskom zmravniť.

    Po výsluchu hlavného svedka traja najvyšší sudcovia s Poslom Nebies, notárom aj katom a jeho pomocníkmi sa zhodli na tom, že takýto chlapec by predstavoval veľké nebezpečie pre nového cisára a pre nich tiež. Na krk mu zavesili ceduľu so znamením smrti. Dali mu náradie nech si vykope hrob na brehu riečky. Keď bol s prácou hotový, sťali mu hlavu.

    Od svojho zatknutia až po svoju smrť chlapec neprehovoril ani slovo. Vedel, že v jeho materčine, a ani v žiadnom inom jazyku neexistujú slová, ktorými by sa dalo vysloviť jeho obrovské sklamanie.


    Napísal: Jan Werich
    Ilustroval: Peter Uchnár
    Preložil: Peter Vaněk
    Jan Werich, DEODUŠI alebo Dospělé pohádky, vydalo vydavateľstvo Albatros v Prahe 2010