Ako sa už blížime k mestu Alba Iulia, badáme aj rozvoj hospodárstva a priemyslu. Cítime to aj na kvalite ciest, čo nás veľmi teší. Naša prvá zastávka je Vintu de Jos. V tejto obci sa niekedy poroku 1620 (Bitka na Bielej hore) pri rieke Mures usadili Habáni. Na bicykloch si chceme pozrieť obec, možno nájdeme nejaké známky po Habánoch, možno dom v ktorom žili, možno stretneme niekoho s nemecky znejúcim menom. Vintu de Jos má asi 5 000 obyvateľov, školu, obecný úrad, niekoľko obchodov a pohostinstiev, tri kostoly – katolícky, rumunský a ortodoxný. A nakonci dediny stojí opustený evanjelický kostol. Kostol bol zničený pri povodni v roku 1970 a nikdy viac nebol obnovený. Na konci dediny stojí taktiež opustený kaštieľ rodiny Horváth a zrúcanina zámku Martinuzzi. Neskôr sa dozvedáme, že práve tu na konci dediny, pri brehu rieky Mures sa usadilo niekolko habánskych rodín. Ïaľej sa poberáme na bicykloch do susednej dediny – Pianu. Tu nachádzame cintorín s nemeckými menami. Pomníky sú väčšinou z bieleho kameňa a nemajú žiadne priznaky.
;    Na druhý deň sa vydávame na cestu na bicykloch do mesta Alba Iulia. Tu navštívime, vojenskú pevnosť Alba Carolina, ktorú dal vybudovat princ Eugen Savojský. Ïalej nás svojou veľkoleposťou zaujala ortodoxná katedrála, kde boli v roku 1922 korunovaní Ferdinand I. a Mária Rumunská za kráľa a kráľovnú Rumuska.
    Naším ďalším cieľom je mesto Sibiu. Po ceste do Sibiu sa ešte raz zastavujeme vo Vintu de Jos na obecnom úrade. Prekvapenie u úradnikov je veľké a ešte väčšie je vtedy, keď sa dozvedajú, že sa zaujímame o dejiny ich obce. Naša návšteva sa rozvinula do zaujímavej a milej komunikácie, z ktorej sa určite každý prítomný dozvedá niečo z dejín obyvateľov obce. S pocitom spokojnosti a s darčekom od obecného úradu – knihou o dejinách obce, opúšťame Vintu de Jos a cestujeme ďalej.
    Sibiu, nemecky Hermannstadt, bolo v 12. storočí osídlené sedmohradskými Sasmi. A nemeckého ducha je tam cítiť dodnes pri prechádzkach starým mestom. Badáme to na architektúre všetkých domov, niekedy počuť na ulici nemčinu. Medzi známe pamiatky mesta patria evanjelický kostol sv. Márie, katolícky kostol, mestské domy a mestská veža.
    Ako východiskový bod pre náš druhý hlavný cieľ sme si zvolil mesto Victoria. Očakávame aspoň turistické informačné centrum, ako nám to oznamujú tabule popri ceste, ale žiaľ žiadne nenachádzame. Čoraz častejšie zistujeme, že v Rumunsku, sa môžeme spoľahnúť na pomoc obyčajných ľudí. Dokonca ani rečová bariéra nie je prekážkou. Naša túra začína v nadmorskej výške 650 m. Stúpame stále iba do kopca panenskou prírodou. Obednú prestávku strávime na chate Turnuri vovýške 1 520 m, kde si pochutnávame na chatárovej zemiakovej polievke. Neskoro po poludni prichádzame na chatu Podragu vo výške 2 100 m, kde aj prenocujeme. Naša predstava o útulnej drevenici sa rozplynula hneď pri prvom pohľade na chatu. Chata pôsobí chladno a neútulne. Teplota vonku sa pohybuje okolo 3°C a teplota v chate možno iba okolo 2°C. Ale aj táto chata má svoje prednosti – sprchu a veľa lôžok na spanie. Návštevnosť Podragu je dosť veľká, stretáme tu turistov z Čiech, Slovenska, Nemecka, Francúzska a Bulharska. Najvyšší bod Moldoveanu (2 544 m) sme dosiahli 7. 7. 2011 o 14.10 hod. miestneho času. Vlastne až po čas zostupu sa môžeme kochať prírodou a nádhernou scenériou kopcov pohoria Fagaras. Dokonca sa tam v nadmorskej výške 2 500 m pasú ovce. Vidíme, ako malé potôčiky a bystrinky stekajú a tvoria veľký horský potok. Tu neexistuje žiadny výťah alebo lanovka. Zásobovanie spomenutých chát zabezpečujú somáriky poháňané mladými mužmi.
    Naša posledná zastávka v Rumunsku je hrad Mateja Korvína v meste Hunedoara. Tento hrad bol postavený v 14. storočí Jánom Huňadym a neskôr rozšírený Matejom Korvínom a Gabrielom Betlenom. Na hradnom nadvorí sa nachádza studňa, ktorú dal vykopať knieža Gabriel Betlentrom tureckým zajatcom s tým, že keď nájdu vodu, budú slobodní. Knieža zomrel a keď zajatci našli vodu,vdova po kniežati povedala, že o dohode nič nevie. Sklamaní a bezradní zajatci napísali na stenu hradu v blizkosti studne: „Vodu možno máte, ale cit žiadny!“
    V meste Hunedoara sa do konca deväťdesiatych rokov nachádzala druhá najväčšia oceliarňa v Rumunsku. Koncom deväťdesiatych rokov bola fabrika zavretá. Terajší obraz tejto veľkej fabriky je dosť smutný, zanedbané a dokonca zčati zbúrané budovy – dá sa povedať, že ruina.
    Naša cesta trvala presne sedem dní. Cestovali sme prekrasnou krajinou, stretali milých ľudí. Rumunsko je veľká krajina, v ktorej je určite veľa čo odkrývať a navštevovať.

            Sylvia Koller, Rakúsko