V 4. storočí p.n.l. začali vznikať na územiu dnešného Mongolska prvé kmeňové zväzy a štátne útvary. Prvým centralizovaným štátnym útvarom – v 3. stor. p.n.l. – bola Hunská ríša. Jej expanzívny tlak na Čínu mal zadržať Veľký čínsky múr (214 p.n.l.). Vďaka ďalším opatreniam sa vládcom dynastie Chan podarilo Hiungov vytlačiť z Číny (175 p.n.l.) a rozbiť ich kmeňovú konfederáciu (58 p.n.l.). Po vyhnaní Hiungov – Hunov zo strednej Ázie odtiaľto utekali v mocenských bojoch porazené turko-mongolské kmene na západ. Cestou sa pokúšali jednak nastolovať vlastné vrchnostenské vlády nad menej vyspelými a vojensky slabšie organizovanými národmi, jednak sa usilovali preniknúť do kultúrnych a mocenských centier na juhu. Tak prišli na západ Avari, Turci, Chazari, Maďari, Pečenehovia či Kumáni. Nie je bez zaujímavosti, že Panónia a Uhorsko, ktoré v malom poskytovali rovnaké životné podmienky ako stredoázijské stepi, sa stali tri kráť centrom týchto vrchnostenských vlád: Hunov za Attilu, Avarov a Maďarov. V 5. storočí Huni (Hiungovia) pod Attilovým vedením začali výboje na západ a podmanili si mnoho kmeňov. Ich ťaženie ukončili až Rimania a Vizigóti roku 451v bitke na Katalunských poliach (v dnešnom Francúzsku). Po Attilovej smrti sa Hunská ríša rozpadla. Iné turko-mongolské kmene smerovali svoje dobyvateľské snahy ďalej na východ, v južnom Rusku (Bulhari, Pečenehovia, Kumáni, Tatári Zlatej hordy) alebo medzi Uralom a Kaukazom (Chazarovia). Po Hunoch prišli Sienpiovia, starí Turci (6. – 8. storočie), Ujgurovia (v 8. – 9. storočí), Kirgizi (9. a začiatok 10. storočia). V 10. storočí sa na území Mongolska rozkladala ríša Kitanov, ktorí sem prišli z Mandžuska na severovýchode Číny. Ich nadvláda trvala až do 12. storočia. Turko-mongolské národy takmer 2000 rokov mnohostranne pôsobili na dejiny Číny, Indie, Perzie, Blízkeho východu, Malej Ázie, Egypta a Európy. Avari do Európy priniesli strmeň a zakrivenú šabľu, Mongoli prvé primitívne palné zbrane. Mali zásadný význam v takých svetodejných procesoch ako bolo sťahovanie národov, križiacke výpravy alebo expanzia Európy do zámoria. Na začiatku 13. storočia mongolské kmene zjednotil Temûdžin a na základe mohutného a silného kmeňového zväzu vybudoval najväčšie územne celistvé impérium v dejinách ľudstva – Mongolskú ríšu (cca 1220 – cca 1335). Temûdžin, ktorý prijal meno (titul?) Džingischán (vládca sveta), ovládal územie od Kóreje po Rusko a Irán. Mongolské cisárstvo siahalo od Kaspického mora po Peking a zasahovalo až do severnej časti dnešnej Indie. V rozsiahlych výbojoch Mongoli dobyli väčšinu územia svojho úhlavného nepriateľa – Číny, podstatnú časť Ruska a  ich ťaženie do Európy sa podarilo zastaviť až v Uhorsku a na Morave, keď boli porazení v bitke pri Olomouci roku 1241. Ríša sa po dvesto rokoch v druhej polovici 14. storočia rozpadla na množstvo drobných kniežactiev, ktoré si postupne podmanila Čína. V roku 1636 bola krajina rozdelená na Vnútorné a  Vonkajšie Mongolsko; územie Vonkajšieho Mongolska zodpovedá súčasnému mongolskému štátu. Obe časti Mongolska si podrobili a až do pádu dynastie Čching ovládli mandžuskí vládcovia Čínskej ríše. Roku 1686 najskôr južné Vnútorné Mongolsko,  neskôr aj severné Vonkajšie Mongolsko. Obsadené územia boli v rokoch 1691 – 1911 súčasťou Číny. Odpor proti cudzej nadvláde prudko zosilnel na prelome 19. a 20. storočia. V priebehu 19. storočia sa v tejto oblasti sveta pokúšali získať vplyv Rusko a Japonsko. Pád čchingskej dynastie roku a tzv. mladočínska revolúcia v rokoch 1911 – 1913 vytvorili pre Mongolov príhodnú situáciu. S ruskou podporou sa Vonkajšiemu Mongolsku podarilo získať (aspoň formálne) samostatnosť. Čínske vojská museli krajinu opustiť a rusko-čínska deklarácia z 5.11.1913 už označovala Vonkajšie Mongolsko už ako autonómnu oblasť. Aj keď krajina formálne zastala súčasťou Číny, fakticky sa stala ruským protektorátom. Po boľševickej revolúcii boj o kontrolu Vonkajšieho Mongolska medzi Ruskom, Čínou a Japonsko prepukol s novou silou a roku 1919 sa sem opäť vrátili čínska armáda. Vnútorné Mongolsko po celý čas zostalo súčasťou Číny. Revolúcia v Rusku inšpirovala skupinu revolucionárov okolo Suche Batora a Čojbalsana, ktorí s pomocou Červenej armády porazili čínskych interventov a bandy baróna Ungerna von Sternberga. 11.7.1921 bolo vyhlásené víťazstvo ľudovej revolúcie. Avšak ostré mocenské konflikty proti feudálom a lámom pokračovali až do roku 1924. Bolo zrušené nevoľníctvo a feudálne dane. Pôda bola znárodnená. 13.6.1924 bola zrušená monarchia a vyhlásená republika (Mongolská ľudová republika). Vnútropolitické spory a zápas o orientáciu vývoja krajiny však pokračoval aj v ďalších rokoch. Dôsledkom bol v rokoch 1929 – 1931 ostrý kurz proti feudálom, pričom asi 1500 najbohatších rodov bolo vyvlastnených. Násilnou cestou bola obmedzovaná náboženská moc lámov a kláštorov. Tí využili svojho silné vplyvu ako aj nespokojnosti aratov (pastierov), ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva krajiny, a roku 1932 vyvolali v krajine povstanie. Situáciu spacifikovala až Červená armáda (v krajine boli dislokované jej jednotky na základe zmluvy o priateľstve z 5.11.1921). Pozemkové vlastníctvo lamaistickej hierarchie bolo skonfiškované a mnoho kláštorov (okolo 700) bolo zlikvidovaných. Na začiatku štyridsiatich rokov v krajine začali podľa sovietskeho vzoru budovať socializmus. v 50. rokoch prebiehal proces kolektivizácie poľnohospodárstva. Mongolská ľudová republika až do deväťdesiatych rokov zostala silnými väzbami prepojená so Sovietskym zväzom. Až po jeho rozpade začal proces postupnej demokratizácie krajiny. V rokoch 1989 – 1990 nastúpila k moci demokratická opozícia a začal sa odsun sovietskych vojsk. V roku 1990 bol za vedený systém viac politických strán. Od roku 1991 má Mongolsko pluralitný parlament. Zvolený bol prezident ako hlava štátu. Roku 1992 bola prijatá nová demokratická ústava, všetky ruské vojská opustili krajinu, ktorá prijala oficiálny názov štátu Mongolsko. Zákonom z roku 1994 bol mongolský (tibetský) budhizmus (lamaizmus) vyhlásený za štátne náboženstvo. Komunistická strana v roku 1996 po víťazstve koalície nekomunistických strán stratila po 75 rokov vlády moc v krajine.