Zakaždým náš pobyt v Mongolsku trval približne 4 mesiace v letnom období a naše skúmané plochy ležali (sa nachádzali) takmer výlučne v južnej časti krajiny v oblasti Gobi. Poznámky a dojmy, ktoré sú obsiahnuté v tomto článku budú snáď nápomocné niektorým súčasným návštevníkom Mongolska pre porovnanie a zistenie, ku akým zmenám došlo v Mongolsku za uplynulých štyridsať rokov.
Tieto expedície boli organizované poľskou stranou a finančne ich zabezpečovala Poľská akadémia vied. Celé vybavenie, vrátane áut, benzínu, potravín a rôzneho materiálu (napr. dosiek) bolo prevážané po železnici z Poľska. Vďaka tomu boli expedície viac-menej sebestačné aj keď samozrejme využívali pomoc aj zo strany mongolskej. Poľskí účastníci (v každej expedícii cca 11 – 15 osôb) pricestovali lietadlom do Ulan-Batoru. Veľmi nás prekvapilo, že cestovné pasy boli kontrolované len zriedka, v podstate iba na letisku a neskôr pri prihlasovaní sa v hoteli v Ulan-Batore. Okrem toho sa nik o naše cestovné doklady nezaujímal. V roku 1964, počas mojej prvej návštevy, malo Mongolsko len niečo málo vyše 1 milióna obyvateľov, z čoho okolo 1/10 býva v hlavnom meste Ulan-Bator. Charakteristickým prvkom mesta boli veľké štvrte postavené výlučne z júrt. Okrem toho boli jurty rozložené aj pomedzi murovanými domami, dokonca na jednej strane reprezentačného centrálneho námestia bolo niekoľko júrt. Obytné štvrte postavené z nových, murovaných dvoj alebo trojposchodových domov boli iba ojedinelé a nie príliš rozľahlé. Pozdåž hlavných a niektorých bočných ulíc boli položené rôzne budovy úradov, univerzity, divadla, škôl a iných inštitúcií. Blízko centrálneho námestia bol veľký moderný hotel v hlavnom meste, pretože budova druhého hotela bola v tom čase rekonštruovaná.
Ešte v polovici 60. rokov veľká väčšina obyvateľov nosila rôznofarebné „delji“, tradičný mongolský odev. Takto boli oblečené predavačky v obchodoch, úradníčky v úradoch, bankách, na poštách a pod. V meste boli autobusové linky, ale všeobecne bol na uliciach minimálny pohyb áut.
V priebehu niekoľkých rokov, do roku 1970 sa tvár mesta veľmi zmenila. Predovšetkým vznikli nové, rozľahlé štvrte postavené z murovaných obytných domov a aj keď štvrte postavené z júrt, pribudli nové budovy, reštaurácie, dva veľké hotely. Nepochybne vzrástol počet obyvateľov a ubudlo ľudí oblečených v tradičných „delji“. Na uliciach pribudli autá, ale naďalej z Ulan-Bátoru viedli mimo mesta iba dve asfaltové cesty: jedna ku letisku a druhá do blízkej (asi 40 km) uhoľnej bane Nalajcha.
Pred 40 rokmi bola komunikačná sieť v Mongolsku tvorená takmer výlučne cestami s nespevneným povrchom, využívanie týchto ciest bolo náročné nielen s ohľadom na neupravený povrch, ale aj preto, že tu neexistovali žiadne orientačné smerové tabule. Rýchlosť presunu nákladným autom nebola príliš veľká, zvyčajne to bolo okolo 300 km na deň.
Ako som sa už zmienil, väčšina výskumov v rámci našich expedícií bola na juhu v blízkosti hraníc s Čínou na území Zaaltajskej Gobi, hlavne v rozľahlej (dlhej cca 300 km) Kotline Nemegt, vzdialenej od hlavného mesta asi 1000 km. Cesta z Ulan-Bátoru do tábora expedície trvala približne 5 dní. Po celej kotline a aj pri výskumných cestách mimo územie Kotliny sme jazdili autami naprieč, mimo ciest neraz aj na mnohokilometrových úsekoch. Cesta z Ulan-Batoru do Kotliny Nemegt viedla zo začiatku cez pásmo stepí, ktoré bolo čoraz suchšie tak, ako sme sa posúvali na juh. Po 600 km sme došli do Dalandzadgad, hlavného mesta juho-gobijského ajmaku (t. j. obdoba nášho kraja). Pozdåž tohto hlavného ťahu viedli aj telefónne káble. Jednotlivé jurty sme videli zriedka, jedinou výnimkou bolo mestské sídlisko Mandal Gobi so skupinkami júrt a niekoľkými murovanými domami a bolo zároveň hlavným mestom iného ajmaku. Treba zdôrazniť, že na celom dlhom úseku cesty sme nevideli ani jeden strom!
Najväčším mestom na území mongolskej časti Gobi bolo Daban-dzadgad. Rozkladalo sa na rozľahlej rovine, ktorá sa jemne nakláňala na sever. V strede sa nachádzala veľká plocha, kde sa nepochybne nemalým úsilím snažili založiť a udržiavať park a kde rástlo niekoľko skupiniek pokrivených krov a stromov. Po obidvoch stranách stálo niekoľko murovaných domov, ale iba prízemných. Vynikala medzi nimi budova divadla v klasicistickom slohu, ktorá pripomínala grécku svätyňu. Stála tam tiež jednoposchodová budova hotela, kde bola aj reštaurácia (po mongolsky glanc). V iných budovách boli 2 obchody, pošta, pekáreň aj úrady. V najbližšom okolí sa nachádzali tiež školy, internáty, dielne, sklady, pavilón nemocnice (nemocnica bola podľa nášho lekára pomerne dobre vybavená). Ïalej sa potom nachádzala artézska studňa, pri nej kúpele a kaderníctvo.
Obyvatelia bývali v jurtách, ktoré tvorili neveľké štvrte. Do júrt bola dovedená elektrina. Ako palivo používali podobne ako v stepiach sušený trus (argal). Neďaleko mesta bolo letisko, kde pristávali menšie lietadlá vnútroštátnych liniek. Nebola na ňom betónová štartovacia dráha a ani nebolo ohradené, stredom viedla cesta na juhozápad do Kotliny Nemegt a do jej administratívneho centra somonu (ekvivalent nášho okresu) Gurwan Tes.
Poštové zásielky chodili hlavne letecky z Ulan-Batoru do Dalan-dzadgad, menšie lietadlá slúžili aj na prepravu osôb, ale ani raz sme žiadne lietadlo na letisku v Dalan nevideli. Počas mojich pobytov v Mongolsku som mal príležitosť poznať aj hlavné mestá troch iných ajmakov na juhu zeme. Mali viac mestský charakter než Dalan-dzadgad, hlavne preto, že tam majú viac murovaných domov a aj viac obyvateľov. Vo všeobecnosti však mali všetky podobný charakter. Počas prvých dvoch expedícií (1964 a 1965) patrila väčšia časť Kotliny Nemegt do somonu, ktorý mal administratívne centrum v Gurwan Tes, nachádzajúce sa približne 300 km západne od Daban-dzadgad. Toto centrum tvorilo sídlisko zložené z niekoľkých prízemných domov postavených z nepálených tehál, avšak ovakovaných a prikrytých plechovými strechami. V nich sa nachádzali: obchod, pošta, kancelária somonu a tiež už nepoužívaná časť, kde sa varila soľ. Teraz soľ ťažili z blízkeho slaného jazera a varili ju tradičných spôsobom v neveľkých drevených barákoch.
V jednom dome sa nachádzala aj reštaurácia (glanc), ktorú tvorila kuchyňa a jedáleň. Tá bola zriadená iba niekoľkými stolmi obitými plechom, okolo ktorých boli drevené lavice. Na stenách viseli veľké olejomaľby. Na nich boli hlavne krajinky a namaľovali ich maliari prechádzajúci tadiaľto. V glanci ste mali nepretržite počas celých 24 hodín polievku (podobnú na náš vývar s rezancami) a čaj (zelený alebo s mliekom) a na objednávku (čo ale trvalo dosť dlho) tzv. chusziur t. j. druh placiek plnených sekaným mäsom ochuteným divým cesnakom. Gurvan Tes tvorili prevažne jurty, tamojší hotel sa tiež nachádzal v jurte. Tam bolo umiestnených niekoľko postelí vyrobených v Číne, na ktorých namiesto matracov boli kusy hrubých huní. Malé záhlavky boli naplnené pieskom. Na umývanie slúžila niekoľkolitrová nádrž na vodu s malým kohútikom, pod ktorým bol predložený lavórik. Existovala avšak aj možnosť použiť miestne kúpele pri artézskej studni, ktorá zásobovala vodou celé sídlisko. Ak aj to bola veľmi primitívna kúpeľňa, predsa len okúpať sa pod silným prúdom vody bolo naozajstnou rozkošou.
V Gurvan Tes bola tiež benzínová čerpacia stanica. Bola to vlastne väčšia kovová nádrž umiestnená na kopci a vybavená ručnou pumpou. Autá, prevažne nákladné sa objavovali v Gurman Tes dosť zriedkavo a benzín bol výlučne na prídel a vydávali ho iba na špeciálne poukážky.
Počas ďalšej expedície v roku 1970 sa administratívne centrum somonu nachádzalo už na inom mieste vzdialeným od „starého“ Gurvan Tes o približne 40 km juhozápadne, ale stále malo pôvodne meno Gurvan Tes. Takého presuny pri ktorých sa zachovali pôvodné názvy boli vo vtedajšom Mongolsku celkom bežné.
Pri našich cestách a pobyte v teréne sme boli zaskočení a takmer uveličení mnohými pozitívnymi vlastnosťami Mongolov, hlavne ich srdečnosťou, pohostinnosťou a čestnosťou, čo môžem doložiť niekoľkými príkladmi. Pri návšteve jurty okolo ktorej sme prechádzali, vždy nás uhostili sušeným syrom a čajom a často aj kumysom (na Gobi ťavím a na stepiach kobylím). V Kotline Nemegt ste mohli nechať pri ceste skriňu s potravinami a byť si istí, že sa odtiaľ nič nestratí.
V našom sklade pohonných hmôt v Gurvan Tes bolo niekoľko sudov s benzínom a aj keď je tam benzín ťažko dosažiteľnou, nie voľne dostupnou komoditou, nikdy sa nestalo aby nám niečo ubudlo zo sudov.
Všeobecne sa dá povedať, že sme sa na rozľahlých pláňach Mongolska cítili veľmi bezpečne a mali pocit, že nám nič nehrozí a naopak, že kedykoľvek môžeme počítať s ich nezištnou pomocou.

Preklad: Kristína Urbanová




prof. Ryszard Gradzinski: Mongolsko pred niekoľkými desiatkami rokov ( preklad )