Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia

Základné informácie | Prírodné pomery | História(3) | Odporúčania(6) | Jaskyne(8) | 

Ïaleko je hora Tsambagarav
Juraj Švolík 
[01.11.2006, 10071]

Keď sme plánovali „expedíciu“ Mongolsko 2004, jeden z našich cieľov bol aj výstup na najvyššiu horu Mongolska – Huyten Ogul (Tavan Bogd 4374m).




Pretože sa nakoniec počet členov expedície znížil na dvoch účastníkov - mňa a Alenku, vybrali sme si bezpečnejšiu alternatívu, horu Tsambagarav, vysokú (podľa niektorých prameňov) 4 165 m.n.m. Leží viac na východ a prístup by nemal byť náročný. Je rozhodnuté, zajtra 16. júla štartujeme.

    Ráno o 8:00 nás Alenka Enchtajvanovie hodí na Dzach (vďaka) – ulanbátarský trh, známy tým, že tam zoženiete skoro všetko, ale aj tým, že tam okradli užnejedného svetaskúseného cestovateľa. Na obrovskom parkovisku pred trhom stoja so svojimi tátošmi šoféri, zabezpečujúci dopravu po celom Mongolsku. Gruzovik do mesta Khovd je pristavený, 35 000 tugrikov za cestu sa nám zdá prijateľných a tak si spokojne sadáme do prázdneho auta. Áno, pôjdeme za chvíľu, ešte zoberieme pár ľudí a sme tam za noc a deň. Tieto šoférove tvrdenia sa nám začali po ôsmich hodinách čakania zdať silne podozrivé. A keď sa na deväť miest natlačilo 18 ľudí aj s batožinou (kde naše dva batohy neboli najväčšie kúsky), podozrenie sa zmenilo na istotu. Je skoro päť hodín poobede a konečne opúšťame Červeného bohatiera, čo je doslovný preklad mongolského mena Ulaanbaatar. Pred nami je 1425 km, bude to hard way.

    Pár sto kilometrov je ešte asfalt, ale jeho kvalita zúfalo klesá. Prvýkrát som videl cestárov, ako jamy v asfalte zasýpajú hlinou! Asi zo zúfalstva. A potom celú trasu už ideme po klasických mongolských prašných cestách. Naše poľné sú popri nich I. trieda. Prach, náklaďáky, osobáky, každé auto si hľadá najlepšiu trasu, niekedy ich je aj desať vedľa seba (tých trás:). Na deviatich miestach sa tlačíme osemnásti, nohy popreplietané, stàpnuté, ale kupodivu nikto nestráca nervy, deti sedia ako pena, dokonca si pospevujú (nielen deti, ale všetci domorodci) a chvíľami to pripomína školský výlet. Ľutujem, že nemám magnetofón. Občas sa zastavíme, či už opraviť defekt, alebo niečo prehryznúť v guanze (miestny bufet), v noci na pár hodín odpočinok popri ceste. Mladé Mongolky (sú to kočky) pri každej zástavke venujú čas na svoje skrášľovanie a celú cestu (na rozdiel od nás) vyzerajú čerstvo a upravene. Dohovárame sa zmäťou mongolčiny (máme slovník) ruštiny a angličtiny, ale je to dosť biedne, a aj keď niektorí sú vysokoškoláci, robí im problém aj ten slovník. Najskôr ideme na západ, potom stáčame k juhu a cez Arvajheer, Boyanhongor a Altay – teda cez západnú Gobi postupujeme k nášmu cieľu. Teplota stúpa, je polovica leta, hitom medzi cestujúcimi je fľaša s rozprašovačom.

Druhú noc – teda pár hodín z nej – strávime v jurte na púšti, jedinom mieste s vodou široko-ďaleko. Pán domáci si prevádzkuje niečo ako zájazdný hostinec. Jeho deti nás chvíľu obkukujú – belochov tu asi nevidia každý deň. S nami cestujú štyri deti – 1,5 až dvanásť rokov. Za celú cestu, pri otrasných podmienkach a absencií akéhokoľvek pohodlia sme nepočuli ani slovko ponosy. Neviem si predstaviť, čo by tu robili moje deti už po hodine cestovania :). Z horúčavy, nepohodlia a únavy som dosť otupený a apatický, už mi ani nevadia ostré mongolské kolená. Máme za sebou vyše tisíc kilometrov, keď zbadáme zázrak v púšti – prudká vodnatá riečka, na brehu pár júrt, trochu zelene. Všetci sa kúpeme a zmývame prach, voda je príjemne teplá, a znovu do auta.

 

Na tretiu noc prichádzame do Khovdu, šofér rozváža ľudí po meste a nás vysadí pred hotelom. Našťastie, hoci je už po polnoci, nás ubytujú (5 000 Tg) a konečne sa poriadne vyspíme. Ráno stávame o deviatej a zisťujeme, ako sa dostať pod našu vytúženú horu. V hoteli, v ktorom sa čas zastavil tak pred päťdesiatimi rokmi, nám vôbec nevedia pomôcť – jazyková bariéra (anglicky nevedia a rusky už asi zabudli). Nakoniec sa vyberieme na trh a pred ním narazíme na gazík, ktorý chodí do Bajan Olgiy. Šofér sa volá Zanibeg, našťastie hovorí po rusky a tak sa dohodneme (15 000 Tg), že urobí odbočku zo svojej trasy a hodí nás pod kopec.

Do hodiny odchádzame a čuduj sa svete, jedno miesto je ešte voľné. Krajina sa mení, je už úplne iná, ako v predchádzajúce dni, ideme popri vodnatých riečkach, stádach oviec a kráv, popri ceste sa dvíhajú skalné steny a cesta sa miestami dosť zhoršuje. Miestami je vidieť aj trávnaté plochy v okolí riek, na ktorých sme zazreli niekoľko nádherných žeriavov. Jediné, čo nám trochu vadí je, že sa začína mračiť a po čase aj pršať. Po asi 2,5 hodinách jazdy odbočujeme z hlavnej cesty a Zanibeg nás vezie pod náš kopec. V daždi a hmle míňame stáda tiav a koní. Vedľa cesty zazrieme na okamih párik obrovských supov. Asi po hodine auto zastaví, Zanibeg nám do hmly ukáže smer, kde leží hora a zostávame sami. Rýchlo staviame pri malom úvale stan, aby sme sa mohli prezliecť a zahriať v spacákoch. Keď začneme variť, zisťujeme, že sme bez vody. Našťastie z tropika nachytáme toľko, že zaspávame zasýtení a „zavodnení“.

 

Ráno balíme, už neprší, ale všetko naokolo je stále v mrakoch. Prichádza návšteva, pastier s chlapcom a stádom kráv. Otec vie celkom dobre po rusky, ukazuje nám, kadiaľ ísť pod Tsanbagarav a pozýva nás do svojej jurty. Hoci sa veľmi snaží vysvetliť nám, kde hora stojí, nemáme najmenšiu predstavu, ako ju v tomto obrovskom priestore nájsť. Vyberáme sa naznačeným smerom a po trávnatých pahorkoch a niekoľkých hodinách chôdze sa oblaky  začínajú trochu dvíhať a v diaľke vidno stekať vodu po strmom zráze a počuť jej hukot. Tušíme, že je to voda stekajúca zo snehov na vrchole nášho kopca.

Naďabíme na chodník, vedúci k skupinke júrt, vyberáme sa k nim. Domáci obedujú a pozývajú nás dnu do bohatej jurty na čaj. Do misiek nám nalievajú čierny čaj s mliekom. Ponúkajú nás chlebom, ktorý si robia z ruskej pšenice, vyzerá ako náš a vypraženými kúskami, asi tiež z nejakého chlebového cesta. Skúšame neslaný tvrdý syr, na stole je tvaroh, maslo a smotana. Domáci jedia baraninu. Hlava rodiny vie dobre po rusky, tak trochu rozprávame. Jeho žena je v kroji a je jej riadny kus. Okrem nej sú v jurte ešte dve dámy – dcéra a nevesta a tri malé deti. Sú to Kazaši, v lete kočujú, v zime sa usadia v zimných sídlach. Deťom cukríky veľmi nechutia, asi to nebola ich značka :).

Odchádzame smerom, kam nás naviedli domáci. Úžľabinou medzi dvomi hrebeňmi vychádzame vyššie a nachádzame chodník, ktorý sme videli z predchádzajúceho hrebeňa.  Pod nami sa otvára úzka a hlboká dolina olemovaná strmými skalnými a trávovými stenami, ktorou preteká ľadovcová riečka. Po hrebeni, vysoko nad riekou schádzame do sedla, z ktorého sa dá pohodlne dostať ku brodu. Pri zostupe vyplašíme skupinu siedmich obrovských orlosupov, ktorí sa hostia na starej mršine. Hoci odlietajú nenáhlivo, až neochotne, foto sme nestihli.

 

Konečne sme pri vode, ale prúd, zrejme aj v dôsledku nočného dažďa je poriadne silný, korytom sa valia masy vody. Brodenie odkladáme na ráno, dúfam, že ľadovec cez noc trochu zamrzne a voda opadne. Pomaly sa vyjasňuje, oblaky sa rozchádzajú a pred nami sa konečne vo večernom slnku odkrýva pohľad na Tsambagarav so zasneženou čapicou. Zdola sa zdá až neskutočne vysoký. Nikde nie je strom, ani krík, vzdialenosti sa ťažko odhadujú. Po chvíli predstavenie končí a zasa výdatne prší. Do noci počúvame dunenie kameňov, ktoré divoký prúd pohadzuje dolu korytom.

Odkrýva sa pohľad na vrchol  

Ráno je jasno a krásne vidieť celý kopec so snehovou čapicou. Vody je výrazne menej, ale aj tak som rád, že máme paličky. Voda je skutočne ľadová, no v sandáloch to celkom ide. Keď prejdem, hodím paličky Alenke a aj ona bez problémov prechádza riečku. Strmo stúpame asi dve hodiny. Rýchlo naberáme výšku, hustejšia tráva končí,  prichádzame na kamennú suť, odkladáme batohy a s najnutnejšími vecami na výstup ideme po krátkej prestávke ďalej. Všade jasná obloha, no okolo obeda sa začínajú zbierať oblaky  a sem-tam sa zatiahne aj náš vrchol.

Z kamennej sute vychádzame vľavo na výrazný pilier, čiastočne trávnatý, s krásnymi horskými kvietkami, potom suťou cez niekoľko výšvihov na snehové polia. Sú asi dve hodiny poobede. Obliekame vetrovky, začína solídne fučať a stále viac sa mračí. Snehovým poľom sa dostávame ku skalnému pilieriku a tým  pod snehový výšvih.  Snehom vystupujeme dosť pomaly, lebo niekde sa prepadáme až po kolená. Výšvih je strmý, vyfúkaný a zaľadnený, musíme si vykopávať stupy, aby sme sa nezošmykli niekde do håbky, veď sme možno dva kilometre nad okolitým terénom. Jedinou oporou sú nám dve paličky, mačky a čakan sme ako zbytočnú záťaž nechali doma.

Výšvih má len pár desiatok metrov, potom sa svah ukladá a pokračujeme ďalej miernejším stúpaním. Neskôr sa znovu trochu dvíha a zase mierne stúpa až k takmer rovnej vrcholovej planine. Postup je ťažký, lebo sa zabárame častejšie a hlbšie – niekedy až po zadok, pričom vyliezanie je dosť namáhavé. Navyše nám výhľad stále viac a viac zakrýva zatiahnutá obloha. Keď prichádzame na vrcholovú planinu, nevidíme si ďalej od nosa. Terén sa zvažuje nadol, takže sme na vrchole. Je okolo štvrtej poobede, rýchlo robíme fotky, chvíľu čakáme, či sa oblačnosť nerozfúka, no keď sa na počasí nič nemení, po vlastných stopách sa vraciame.

Našťastie je ich ešte celkom dobre vidieť, bez nich by sme boli „asi dosť“ stratení. Zabárame sa ešte viac, no zostupujeme rýchlo. Na suti dávame pauzu a potom už zostupujeme až k miestu, kde sme odložili batohy. Cestou nás dvakrát chytili krúpy a raz mierny dážď. Pri batohoch sme krátko pred ôsmou. Čas pokročil a  zostupovania máme dosť, rozhodujeme sa, že tu prenocujeme a k brodu zídeme ráno. Nachádzame rovnejšiu trávnatú plošinku a staviame stan. Chcem ešte odfotiť obrovského svišťa, ale po krátkej hre na schovávačku uznávam, že je lepší. Sme riadne unavení a bolia nás hlavy, možno z výšky, možno z vetra, tak si dávame Ibufen, povečeriame a zaľahneme. Vietor ustáva, noc je úplne kľudná, bez dažďa, dokonca je nám fajn teplo. A to všetko vo výške okolo 3000 m.n.m.

    Ráno je opäť jasno, krásne, pred nami je úžasný výhľad na horu Tsast, čo je ďalšia štvortisícovka, ešte viac na západ. Fotíme a  pozeráme, ako najlepšie sa dostať na planinu, odkiaľ sme vychádzali na túru. Potom balíme a bez jedenia schádzame k brodu, kým v riečke nie je veľa vody. Brodíme niečo po deviatej a na druhom brehu sa rozkladáme, sušíme topánky a ponožky. A varíme. Okolo jedenástej vystupujeme do sedla a cez  hrebienky,  porastené nízkym harmančekom, sa vraciame späť. Naposledy sa obzrieme. Po svahoch hory sa pomaly pohybuje obrovské stádo oviec, kôz, kráv, stovky možno tisícky kusov.

Teraz, za slnečného dňa, ľahko nachádzame náš prvý base camp a od neho už pokračujeme obrovskou planinou po prašnej ceste možno až 20 km na križovatku  s cestou do Bajan Olgiy. Počasie sa znovu zhoršuje, čo sa tu asi deje v apríli. Dúfame, že chytíme nejaký stop, no ako na potvoru prechádzajú tadeto len dve autá, aj to opačným smerom. Takže tú obrovskú vzdialenosť musíme za neustáleho vetra a občasného dažďa, s batohmi na chrbtoch a v nohách s výstupom na štvortisícovú horu odšlapať po vlastných. Na križovatku prichádzame unavení, premoknutí, uzimení a s pľuzgiermi na nohách. Je večer a len dúfame, že pôjde ešte niečo, čo nás odvezie do Khovdu.

Najprv prichádza gazík, totálne plný, o pol hodinu dva nákladiaky so železom. Títo nás berú, každého do jedného auta. Sú to Kazaši, ktorí v Bajan Olgiy zbierajú železný šrot a vozia ho do Číny. Vedia celkom dobre po rusky, tak s nimi fajn pokeciame. Postupujeme pomaly, tak 20-30 km/hodinu. S tým šrotom a po takých cestách sa ani rýchlejšie ísť nedá – nám to vyhovuje, vo vnútri je teplo a do rána času dosť. Hlavne, že sa vezieme. Cestou sa staviame pri jednom guanze, kde sa šoféri idú navečerať. Ideme s nimi dnu a polihujeme na posteliach, ktoré sú štandardným vybavením jedálne. Počas večere vonku zastane gazík a vstupuje chlap s mladou babou. Ten sa nám hneď ponúka, že nás vezme do Khovdu, len čo sa naje. Rozhodujeme sa ísť s ním, dúfajúc, že bude o čosi rýchlejší. Berieme batohy z nákladiakov, lúčime sa s milými Kazachmi a dávame im na pamiatku  nejaké pohľadnice a nálepky. Znovu čakáme, konverzácia s týmto týpkom trochu viazne, lebo hoci nie je najmladší, po rusky vie len veľmi málo, anglicky vôbec, mladá nič. Keď sa nalodíme, zisťujeme, že vzadu sedí ešte jeden cestujúci, no ten je spitý ako mongol :). Náš šofér je hrozne aktívny, ponúka nás svojou kávou a keď nasadneme, snaží sa nás všemožne zabaviť. Obzerá sa, spieva nám a večne zapaľuje svetlo a kontroluje opitého na zadnom sedadle. Je už riadna tma, cesta hrozná, po daždi sú koľaje plné vody, mláky niekde aj cez celú cestu a v diaľke sa neustále blýska. Šofér sa nás pýta, kde pôjdeme spať. Keď mu povieme, že asi hotela, kde sme už spali, búrlivo protestuje a vraví, že jeho dom bude náš hotel. Je nám to v podstate jedno, tak súhlasíme.

    Okolo polnoci dorazíme do  Khovdu, odvezieme opitého a mladú babu do ich domov a prichádzame k vodičovmu domu. Najskôr ide dnu sám, ale  po chvíľke sa vracia aj so svojou očividne nabrúsenou  ženou a pýta sa nás, do ktoréhože hotela sme to chceli ísť. Zrejme mu boli doma zmenené plány. Nasmerovali sme ho do nášho hotela a pretože sa zrejme cítil previnilo, ponúkol sa nám, že nás ráno odvezie na letisko, vraj práve zajtra ide lietadlo. Vybavíme si v mysli cestu sem a jednomyseľne súhlasíme. Ešte nám pomáha vybaviť ubytovanie a potom už odchádza.

V hoteli tentoraz voda tečie celkom dobre a hoci je len studená, vôbec to nevadí a rýchlo sa sprchujeme. Dežurná nám, ako starým kunčaftom, donáša termosku s horúcou vodou. Zarábame čaj a dojedáme zvyšný chlieb s nátierkami. Potom sa už ukladáme do perín (obrazne:). Budík nastavujeme na pol siedmu ráno, aby sme do ôsmej stíhali aspoň teplú polievku a v kľude sa pobaliť. Budík. Polievka je navarená, pomaly sa balíme, keď zrazu o pol ôsmej búcha milý šofér na dvere a keď odomkneme, bez vyzvania vpáli dnu s tým, že sa musíme rýchlo zbaliť, bo treba utekať na letisko. Rýchlo hádžeme veci do báglov, zatiaľ čo šofér platí za hotel. V okamihu nás sáčkuje do auta a pálime na letisko. Šofér sa snaží, asi ho mrzí včerajší trapas, vybavuje letenky, pomáha nám s batožinou a keď sa vyrovnáme za hotel a pridáme mu nejaký bakšiš za snahu, spokojný (dúfam) odchádza. V tej rýchlosti ani nestihneme spýtať sa znovu na jeho meno, lebo od včera (mali sme toho naozaj dosť) nám vyšumelo z hlavy a tak nám na pamiatku zostáva iba foto.

Ako postávame pri okienku na vybavenie, počujeme slovenčinu. Otáčame sa a vidíme známu z Ulánbátaru, Veroniku,  Slovenku - mongolistku, ktorá spolu s partiou Čechov cestovala na gazíku po okružnej ceste západným Mongolskom. Absolvovala s nimi len polovicu cesty, lebo v Ulánbátare má práve teraz iné plány, ostatní pokračujú ďalej. Prekvapení sa zvítame s celou partiou. V letiskovej reštaurácii si navzájom rozprávame o svojich zážitkoch. Sú prekvapení, ako rýchlo sme zvládli náš výstup; predpokladali, že nám to potrvá podstatne dlhšie – vlastne aj my sme plánovali stráviť tu viac dní, ale keď nám to vyšlo takto, aspoň stihneme viac z Mongolska. Odlietame štátnou linkou MIAT (146 $) okolo jedenástej. Obdivujeme zhora obrovské jazerá, nekonečné púšte, „slepé“ rieky a do metropoly prilietame okolo druhej. Jeden výlet je za nami, hurá do ďalších dobrodružstiev.




Juraj Švolík: Ïaleko je hora Tsambagarav. Keď sme plánovali expedíciu Mongolsko 2004, jeden z našich cieľov bol aj výstup na najvyššiu horu Mongolska.


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.