Orly nad stepami.

    Orol plachtí nad námestím Ulánbátaru. Ulicami sa ženú autá, v parku sa prechádza mládež. Dievčatá a chlapci majú vyšportované postavy, pod pazuchami knihy. Poniže múzea zakladateľov štátu Suche-Batora a Čojbal-Sana stoja traja starci v ošúchaných ľudových odevoch, podobným županom, akoby ich zjav kontrastoval s novými časmi. Z námestia, údajne najväčšieho na svete, vyúsťujú rovné ulice s modernými domami pod vàšky, kde sa belejú plstené šiatre – jurty.
    Mongolskú ľudovú republiku som navštívil dva razy, a to v roku 1980, kedy som sa zúčastnil snemovania Asociácie spisovateľov Ázie a Afriky, a o dva roky neskoršie ako člen delegácie na Dni československej kultúry. Prirodzene, dôkladne poznať krajinu pätnásť krát väčšiu ako naša vlasť i keď iba s desatinou počtu nášho obyvateľstva, nedá sa za krátky čas, môžete si z nej odniesť iba letmé dojmy.
    Obraz starého sveta sa uchoval v chrámoch, kde sa lamovia v žltých odevoch nahlas modlia, spievajú, trúbia a bubnujú. Budhistický chrám vyzerá o čosi teplejší ako temravý, studený kresťanský kostol, ktorý v každom rohu hrozí prísnym súdnym dňom, peklom, večným zatratením, hovorí o slzavom údolí, o tànistej ceste útrap a pokánia. Budhistický chrám je veselý, zo stien a z oltárov kričia pestré farby, zlaté sochy často znázorňujú radosť i večnosť pozemského života a s ním spojenú lásku i plodenie.
    Navštívil som starobylé mesto Char-Chorin, založené v trinástom storočí na podnet vládcu Džingischána. Postavili ho najlepší majstri tých čias, medzi nimi aj zajatci z Európy. Zo starého mesta ostali iba zrúcaniny, sochy a hrobky, medzi nimi aj hrobky dvoch synov veľkého chána. Nedávno archeológovia tam vykopali dve egyptské masky, čo svedčí o čulých stykoch starého Char-Chorina s ostatným svetom.
    V bielej ohrade so stoôsmimi káplnkami stoja staré budhistické chrámy a kláštor Erdene-Dzu, postavený v šesťnáctom storočí. Kláštor bol kedysi centrom mongolských budhistov. Zlaté sochy zobrazujú Budhu v mladosti i v zrelých rokoch, bohyňu Ajus, ktorá má všade oči – na dlaniach, na nohách, ba aj v ušiach. Boh mieru rozdáva ľuďom šťastie a preto potrebuje toľko rúk ako pavúk nôh. Strašné masky na stenách vraj odháňajú od človeka zlo. Pred sochami v Erdene-Dzu, ale aj v ulánbátarskych chrámoch človek pochopí, čo všetko mohlo neskoršie inšpirovať nejedného svetového výtvarného umelca.
    Lamovia nemeditujú iba o svojich bohoch, ale sa zaujímajú aj o osudy sveta. V roku 1979 sa v Ulánbátare konala za účasti „živého boha“ dalajlamu konferencia budhistických obrancov mieru. O rok neskoršie prišlo snemovanie spisovateľov Ázie a Afriky, ktorého som sa zúčastnil.
    Kedysi veľmi dávno zalievali Mongolsko morské vody. Pred stáročiami na jeho území kočovali Huni a iné plemená. Mongoli sa zjavili v desiatom storočí a o dvesto rokov ich zjednotil vo veľkej, výbojnej ríši Džingischán. Pred revolúciou ľudia v Mongolsku nesmeli porušiť pôdu. Bola svätá a hriech spáchal ten, čo ju poranil pluhom, čakanom, ba aj nohou. Po vzniku ľudovej republiky v roku 1921 sa postupne obrábali celiny a aj napriek ťažkým poveternostným podmienkam – v zime namerali až 56 stupňov mrazu, v lete býva horúčava – Mongoli vypestujú pšenicu, zemiaky a zeleninu. Geológovia, aj z Československa, prebádali håbky zeme, z ktorej sa dnes ťažia milióny ton rudy.
    V hlavnom meste som navštívil obrovský obuvnícky podnik, postavený našimi odborníkmi, vybavený najnovšími strojmi našej výroby, ktorý chrlil ročne vyše milióna obuvi. Stovky dievčat pri strojoch, ktoré sa zaúčali v Partizánskom a Bardejove, hovorili slušne po slovensky. Podľa dialektu ste mohli zistiť, v ktorom z oboch našich miest trávili učňovské roky. Jedna z nich, milovníčka poézie, si priniesla zo Slovenska hàbu knižiek, medzi nimi aj moje miniatúry Tisíc neviditeľných krídel, z ktorých na večierku predniesla ukážku.
    Jurty a kočovní pastieri – arati, ktorí sa sťahujú s rodinami podľa paše z miesta na miesto, nepatria do minulosti. Jurty, odolné proti zemetraseniu, naväzujú na národné tradície, no dnes sú už zmodernizované – vybavené nábytkom, železnou pecou, kobercami a rozhlasovými prijímačmi.
    Bol som hosťom u aratov v stepnej doline neďaleko hlavného mesta, Terelži. Arati predvádzali krotenie koňa, uháňali na koni za zdiveným žrebcom a dokonale hádzali laso. Dievčatká i chlapci od štyroch rokov závodili na malých koníkoch s dospelými a nad nimi plachtili orly.
    Vábila ma krajina krásami prírody s bohatou faunou, v ktorej nechýbal medveď, sivý a červený vlk, snežný bars, los, divá ťava, jeleň, diviak, rys, srnec, muflón, divá mačka, ani orol. V priezračnej rieke Orchon sa mi podarilo za pol hodiny chytiť päť tamojších hlavátok, tajmenov, čo si naši rybári vedia iba veľmi ťažko predstaviť.
    Mongoli neradi jedia ryby. Keď ma zazrel s udicou v ruke starý arat, pokrútil hlavou. Pochválil ma iba potom, keď som sa mu priznal, že aj poľujem, a spýtal sa ma, či máme u nás divé ťavy. Sklamal som ho. Starec ma poľutoval a potom sa rozhovoril ako chytá mladé divé ťavy a ako ich krotí. Obyčajne domáca ťava neprijíma divé mláďa a odháňa ho od seba, no stačí zapískať na píšťale nejakú melódiu a stará ťava znežnie a ponúkne mlieko divému mláďaťu. Pri zvukoch hudobných nástrojov vraj aj slzu vyroní.
    Varená baranina, maslo a mlieko, najmä kobylie, z ktorého mútia znamenitý kumys s liečebnými účinkami, nikdy nechybuje na mongolskom stole. Nie nadarmo pripadá v republike na obyvateľa dvadsaťštyri koní a kobýl-dojníc.
Dva razy som sa dostal do lietadla, ktoré pilotoval syn maršala Čojbal-sana. Pamätám si na let do ďalekého Ovorchangajského kraja, do mesta Arvajcher. Preleteli sme aj dvesto kilometrov bez toho, že by sme videli človiečika. Pod nami sa rozprestierali holé vršky a step, soľné jazerá a iba tu a tam sa zaligotala rieka, alebo zabeleli jurty a okolo nich sa hemžili stáda koní, kráv, jakov, tiav, oviec a kôz.
    Počas Dní československej kultúry, ktoré umožnili Mongolom vidieť vystupovať náš SĽUK, besedoval som s čitateľmi a spisovateľmi – s predsedom Zväzu spisovateľov Mongolska Cedetom, s básnikmi Daždórovom, Uranchajom a Davaniamom a s prozaikom Erdenem. Žiaľ, moji dobrí známi, básnici Čimit a Javuchulán, ktorého pozná z prekladov aj slovenský čitateľ, už neboli medzi živými.
    Na konferencii Asociácie spisovateľov Ázie a Afriky sa zúčastnili v Ulánbátare predstavitelia päťdesiatich krajín, medzi nimi sme boli aj niekoľkí spisovatelia z Európy. Účastníci zdôrazňovali, že kultúra je protikladom vojny a rasizmu. Pakistanský básnik Faiz Achmad Faiz povedal: „Hlavnou úlohou spisovateľa je pomáhať svojmu ľudu naučiť sa rozoznávať dobro od zla.“ Mongolský spisovateľ, akademik D. Damin-suren zdôraznil, že „bojujeme o to, aby na našej zemi bol človek človeku stále priateľom a nie nepriateľom, aby štáty žili v mieri a priateľstve, aby navždy zmizlo nepriateľstvo a nenávisť medzi národmi.“
    Z krajiny aratov a tritisícpäťsto jazier odniesol som si ponaučenie od ľudí, čo poznajú samotu na stepiach a v púšti, že bez priateľstva sa nedá žiť.