obr. 1: mrazový rozpad tvrdaša (odolnejšej horniny) pri ceste k jazeru Hovsgol
    obr. 2: breh jazera Hovsgol
    obr. 3: štrková pláž jazera Hovsgol
    obr. 4: priatelia Jano a Marcel na brehu EgiinGol
    obr. 5: skalný prah nad riečkou EgiinGol

    Toto mesto s 350 tis. obyvateľmi bolo založené na sútoku riek Uda a Selenga a v preklade znamená červená Uda. Na námestí v centre mesta je zaujímavé mineralogické múzeum a najmä najväčšia busta V. I. Lenina na svete a keď sa niekto spýta „hlava“, každý to pozná a je to výborný orientačný bod. Z Ulan-Ude sme sa prepravili do Kjachty, čo je hraničné mestečko na hraniciach s Mongolskom. Táto hranica nie je pre peších a dá sa prejsť, len v aute. Na tieto účely už čakajú miestny, ktorí s výdatnými nákupmi prevezú za pár Rub. Na naše prekvapenie nám neuveriteľne rýchlo prešla hraničná kontrola, samozrejme so zmenením peňazí miestnym chlapíkom a už sme sa aj viezli do Suchbátáru, čo je mestečko odkiaľ ide vlak do Ulan-Bátaru. Na naše šťastie nám vlak šiel za dve hodiny a ten čas sme strávili samozrejme na mongolských špecialitách a rozprávajúc s česky hovoriacim Mongolom. Vlak bol na spanie, 450 km, 12 hod, asi 6,5 €, no pre zápach nôh sme museli kúpiť hygienické posteľné prádlo a do Ulan-Bátaru sme prišli o 7:00 ráno. Nasledovala prehliadka mesta, parlamentné námestie – odporúčam, pred vstupom dominuje obrovská socha Džingischána. Pôsobiví kontrast moderných budov – štvrtí s jurtoviskom a korunované budhistickým kláštorom. Počas návštevy mesta ešte vybavujeme víza do Ruskej federácie na cestu späť a presúvame sa na autobusovú stanicu. Bežným štandardom naplnené vozidlo spolu 14 ľudí + šofér a dvoj ročný chlapček vyrážame toho dňa na asi 900 km cestu, zjednaná cena na asi 15 €. Časovo sme to zvládli za 18 hod s dvomi prestávkami na jedlo a toalety. V noci nás dobehlo konkurenčné auto a súťaživí šoféri sa začali pretekať, skutočne spôsobom – čo to dá, ale inak to bolo fajn, šofér zaspal iba raz a bdejúci starší pán v najhoršom zreval a šofér sa z úsmevom vrátil na cestu. Nakoniec sa 2 km pred cieľovým mestečkom Mörön pokazilo auto a prišiel druhí šofér po ľudí. To už bol známi nášho čestného, cteného priateľa Jana. Známi šofér Bascha nás vzal k sebe domou a dohodli sme ďalšiu cestu, absolvovali verejné sprchy, nákup na cestu, večeru a nocľah u Baschu. Po noci v lietadle, druhej vo vlaku a tretej v natriasajúcom aute to bol raj.
    Na druhý deň ideme na jazero Hovsgol, cestou fotíme jak šalený, krajina sa nám veľmi páči a prekonáva naše očakávania. Pri obrovskom jazere, ktoré vyniká priezračnou čistou vodou, obrovskou diverzitou kvetín, vtákov a chránených druhov všetkého možného je vybudované pre masnejšie zmýšľajúcich turistov kemp, kde môžu spať v jurtách a jazdiť na koňoch. Okúpať sa v jazere je skutočný zážitok, aj tým, že sa človek dokonale prekrví. Po peknom dni sa vraciame opäť do Mörön-u, aby sme mohli vyraziť na cieľ našej cesty – pochod popri rieke EgiinGol. Pochod začína ranným cestovaním k rieke, kde prechádzame popri liečivých prameňoch a ukážkovo vybudovaných ovách (ovo – kopček skál a všeličoho, poomotávané modrými šatkami slúžiace šamanským obradom oslavy duchov) až prichádzame k rieke. Tu sa lúčime a vyrážame v trojici na cestu posilnený jogurtom a smotanou z jaka. Pochod popri rieke bol väčšinou bez cesty, len tak, cez lúky, krovy a les. Krajina menila ráz z dokonalej roviny nivy po strmé skalné zrázy. Okolitá príroda svojou dynamicky meniacou sa morfológiou vylučovala stereotypné bezmyšlienkovité šlapanie. Vegetácia sa striedala od stepnej, predstavujúca porast tráv a plesnivcov, cez rôzne variety sfarbenými brezami rastúcimi popri rieke až po lesy výlučne porastené smrekovcom sibírskym. Farebnosť kvietkov zahàňala celú paletu farieb a často krát na štrkových brehoch, alebo v slamovo-zelenej farbe tráv priam kričali svojou intenzitou sfarbenia. Do týchto kontrastov prírody sa ako jasne modrá stuha vinula riečka EgiinGol. Ako deti šťasteny sme mali krásne a slnečné počasie v ktorom modrá obloha a snehovo-biele mraky pôsobili priam rozprávkovo, tým však nechcem povedať, že sme nevideli v búrke a vetre lietať dažďové kvapky horizontálnym smerom. Obraz krajiny dotvárajú jurty, rozsypané po krajine s náležitým rozostupom. Všade vôkol sa pásli kone, ťavy a hospodárske zvieratá ako: jaky, kraby pardon kravy, býky psy, somáre, kozy a určite som ešte na niečo zabudol... pre mňa bol tiež zážitok vidieť veľkých orlov a iných dravcov na pár metrov od seba. Asi by sa minulo účinku opisovať jednotlivé dni pochodu, lebo by sa to zrejme zlievalo do jedného.
    Počas cesty sme sa živili rybami a ryžou. V priezračnej vode sa na našu návštevu tešili pstruhy, lipne a najmä hlavátka – tajmen. Kráľovná riek, ryba pôsobiaca ako obrovská silná papuľa potom šulec mäsa a na konci plutva, telo je hnedo sfarbené s čiernymi bodkami a medenou farbou po bokoch tela. Potravinové zásoby ešte obsahovali pollitrovku po okraj naplnenú korením, fľaša oleja a samozrejme káva 3v1. Počas cesty sme stretali jurtičky a radi sme sa išli porozprávať s domácimi. Z našej slovnej zásoby sme stmolili vzájomnou kombináciou pár viet, ale ich vrúcnosť a priateľská pohostinnosť bola očarujúca. Marcelovi Zuzka nabalila asi milión plyšákov a malé mongolčiatka más odmeňovali takými úsmevíkmi s vyštípanými líčkami a rozžiarenými očkami – je až neuveriteľné ako sa dá zo žiletky spraviť veľké oko, že sme boli dojatý. Rybárske háčiky mali takisto veľký úspech. Pri „debatách“ nám ponúkli čaj s mliekom a samozrejme slaný, na čo sme si hneď zvykli. A keď sa dalo, jedli sme cujvan, teda iné sme ani nejedli, zaujímavé, že vždy bol iný. Je to výborná baraninka so slížami s rôznou kombináciou zeleniny a cesnaku. Najkrajšie na tom bolo, že tí ľudia sa stále usmievali, boli milí, dôverovali nám, ak sme prišli do väčšej dediny, ponúkli nám nocľah a večeru. Celkovo sme prešli asi 250 km pozdåž rieky, všetky obrazy v nás zanechali očarujúci zážitok. Dorazili sme do mestečka Erdenebulgan a tu náš pochod končí. Miestna učiteľka, ktorá nám poskytla nocľah nás na druhý deň pozvala do školy. Musím napísať, že mongolčiatka mali riadnu atrakciu. Na spiatočnej ceste sme zastavili jeep s dvomi miestnymi, ktorí nás hodili do mestečka Tarialan, kde sme mohli pokračovať za väčšími cieľmi na spiatočnej ceste. Tu sme však zistili, že sa nedajú zmeniť € na Tugrug v bankách, ale pomocnú ruku nám podáva pani bankárka a už sme aj u nich a súkromne nám zamieňa peniaze na ďalšiu cestu. Ponúknu sa, že nám zistia spojenie, ale vraj sa nedá a už nás aj tlačia do bytovky s hotelovo vyzerajúcim vzhľadom. Myslíme si všetko možné, ale, nakoniec od nás nechcú žiadne peniaze a ponúkajú čaj. Ráno dohodnuté auto prichádza s minimálnym meškaním, ale je to v pohodke, lebo sme ten čas strávili lúčením sa s rodinkou, kde nám mimochodom prezradia, že ich syn je v Čechách, ale teraz sa presťahoval do dedinky Bratislava.
    Dohodnutá trasa sa zmenila a nakoniec sme išli cez mesto Erdenet, čo je obrovské moderné mesto, ktoré vyrástlo na ťažbe medi a tu nám zabezpečia kúpu lístkov (boli sme bez pasov a pre cudzincov je ich treba predložiť pri kúpe lístku). Vlakom sme boli za 12 hod v Ulan-Bátare ráno 7:30, čo ešte využívame na návštevu miestneho trhoviska a bežíme na ambasádu, tu nám vydávajú pasy s ruskými vízami a spokojne odchádzame pozrieť budhistický kláštor a na vlak. V spacom vagóne nám 24 hod cesta prejde ako voda a pozorujúc krajinu a čítaním knižky sme v Ulan-Ude. Prichádzame o 23:00, na stanici prespávame v tzv. komnata oddychu – prekvapivo pekné ubytko za 350 Rub. Ráno sa maršutkou prepravíme na letisko a odlietame do Moskvy a späť cez Schwechat, kde nás už čakajú priatelia a končíme v Bratislave. Bolo to pekné osemnásťdňové dobrodružstvo, ktoré sa skončilo nadmieru pozitívne.

    Martin Kučera

    Účastníci: Janko Mock, Marcel Adam a Martin Kučera

    obr. 6 : brezový pás pozdåž riečky, na svahoch smrekovce
    obr. 7: údolie lemované skalnými hrebeňmi
    obr. 8 : tábor, a EgiinGol plná tajmenov (hlavátka)


CESTA PRIATEĽOV PO MONGOLSKEJ PRÍRODE, Mongolsko 2009, účastníci: Janko Mock, Marcel Adam a Martin Kučera