Bajkalské jazero sa podľa svojej rozlohy 31 500 km² radí na 8. miesto medzi svetovým jazerami, ale v objeme zadržiavanej vody 21 670 km³ ho predstihuje len Kaspické. Spájajú sa s ním najmä dva rekordy, a to najhlbšie jazero sveta s dnom nachádzajúcim sa až 1637 metrov pod hladinou a najväčšia svetová zásobáreň pitnej vody. Tieto všeobecne známe encyklopedické údaje však nevystihujú atmosféru tohoto prírodného skvostu Sibíri. Bajkal sa dá zjednodušene charakterizovať ako priezračné horské pleso s veľkosťou mora. Obkolesuje ho 5 pohorí s najvyšším štítom týčiacim sa 2841 metrov nad morom. Väčšinu jeho pobrežia tvoria nedotknuté severské lesy. Už len základné údaje o jazere sú fascinujúce. Dåžka jazera je 635 km, maximálna šírka 81 km, stredná håbka jazera 688 metrov, 544 prítokov odvodňujúcich 540 034 km², jediný odtok Angara, priehľadnosť vody 40 metrov, 1085 druhov rastlín (35 % endemitov), 1550 druhov živočíchov ( 60% endemitov) a 52 druhov rýb (27 endemitov). Jazero sa využíva na priemyselný lov rýb, ako dopravná tepna a v neposlednom rade aj ako rekreačná oblasť. Zaujímavý je aj prierez históriou Bajkalu. Údajne prvé písomné zmienky o jazere Bajkal pod menom Pej-chai pochádzajú z čínskych písomných pamiatok ešte spred začiatku nášho letopočtu. V 6. storočí nášho letopočtu na pobreží jazera rozkvitá takzvaná Kurumčinská kultúra. Od 10. storočia ich vytláčajú mongolské kmene a v 11. storočí sem prichádzajú aj kmene turkickej a tunguzskej jazykovej skupiny. V 12. storočí sa na brehoch Bajkalu začína formovať národnosť Buriatov. Pre Rusov objavil Bajkal oddiel 75 kozákov pod vedením Kurbata Ivanova z Toboľska v roku 1643. Ich oddiel doprevádzalo tunguzské knieža a hľadali pramene Leny a Angary. Na tejto ceste vznikli prvé náčrty Bajkalu. Z Jenisejského ostrogu (opevnená osada) prišli v roku 1644 na Bajkal kozáci pod vedením atamana V. Kolesnikova. Oboplávali a čiastočne aj obišli západné pobrežie až po deltu Hornej Angary, kde založili v roku 1646 Verchneangarský ostrog. Pri ústí rieky Barguzin založil Barguzinský ostrog a ďalej pokračoval až do delty Selengy. Hľadanie strieborných žíl priviedlo na Bajkal aj oddiel I. Pochabova. V roku 1647 plával po Angare, potom cez Bajkal a Selengu až do Mongolska. Na spiatočnej ceste založil na pravom brehu Angary Irkutské zimovisko, z ktorého neskoršie vzniklo významné mesto. Najstarší dochovaný literárny popis Bajkalu pochádza od protopopa Avvakuma Petrova. Ten v rokoch 1655 až 56 prechádzal ako jeden z prvých sibírskych vyhnancov cez Bajkal do Daúrie. Išlo o predstaviteľa takzvaných starovercov, ktorí neprijali cirkevné reformy patriarchu Nikona a ďalej sa držali pôvodných obradov. Vo svojej knihe Avvakum o Bajkale píše: …dvadsať tisíc vierst som kráčal, ale nič také som nevidel. Vtákov som videl veľa, hus a labute – po mori ako sneh plávajú. Ryby husto som videl v ňom, jesetery a tajmene, sterlede, omule a mnoho iných rodov. Voda sladká a nerpy (tulene) v nej veľké v oceáne, mori veľkom, keď som žil na Mezeni, som také nevidel… V roku 1650 podnikla misia pod vedením Jerofeja Zabolockeho cestu cez Bajkal do Mongolska. Na spiatočnej ceste ich prepadli a pozabíjali Buriati. Už v roku 1661 bol v ústí riečky Prorva na ich počesť postavený Poselský kláštor. V roku 1701 vyšlo prvé správne zobrazenie jazera v diele Náčrty zeme sibírskej, zostavené toboľským kozákom S. U. Remezovym. Na priamy príkaz cára Petra I. nemecký vedec D. G. Messerschmidt opisuje jazero. V roku 1844 boli na hladinu Bajkalu spustené dva parníky „Imperátor Nikolaj I“ a „Následník Cárovič“. V januári 1862 sa pri silnom zemetrasení prepadla pod hladinu jazera časť súše s plochou 200 km² a vznikol nový záliv s výstižným názvom – Proval. Na jeho území žilo 1300 Buriatov. Všetci ľudia sa zachránili na loďkách, ale niekoľko tisíc kusov dobytka sa utopilo. Pre zachovanie prírody Bajkalu je významný rok 1916 keď bol založený Barguzinský národný park a v dedine Koty biologická stanica. O 9 rokov neskôr bola na Bajkale založená stála vedecká limonologická stanica Akadémie vied ZSSR. Po dokončení Irkutskej hydroelektrárne v roku 1958 stúpla hladina Bajkalu o 92 cm. V tom istom roku prichádzajú komsomolskí úderníci stavať celulózno-papierenský kombinát Bajkalsk. V roku 1963 vznikol prvý film o živote bajkalských vodných organizmov. Na prelome 60. a 70. rokov bol vydaný zákaz priemyselného lovu omuľa (Coregonus autumnalis migratorius) s cieľom zvýšiť jeho populáciu a zákaz voľne plaviť drevo po Bajkale a jeho prítokoch. V roku 1974 sa s pomocou echolokátora stanovila håbka jazera na 1637 metrov. V roku 1986 boli založené na Bajkale 3 veľké národné parky (Pribajkalský, Zabajkalský a Bajkalsko-Lenský), čím ich počet stúpol na 4. V špeciálnom batyskafe sa v roku 1991 ponorili prieskumníci na dno Bajkalu do håbky 1637 metrov. V nasledujúcom roku bola vytvorená Štátna bajkalská komisia koordinujúca využívanie prírodných zdrojov s ochranou prírody. V roku 1996 bol Bajkal zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO a nakoniec v apríli 1999 bol schválený zákon o Bajkale.