Zo západu je ohraničený horskou hradbou Uralu, zo severu oceánom, z juhu kazašskými stepami a mongolskou hranicou a z východu horskými hrebeňmi odvádzajúcimi toky do Tichého oceánu. Geologicky patrí značná časť Sibíri k starému platforme nazývanej Sibírsky štít. Ide o jednu z najstarších konsolidovaných častí zemskej kôry, tvorenú horninami predkambrického veku. Väčšinu územia pokrýva tajga, ktorej šírka dosahuje okolo 2 000 kilometrov. Podnebie je drsné, kontinentálne, priemerné ročné teploty sa takmer na celom území pohybujú pod 0°C. Rozdiel medzi letnými a zimnými teplotami dosahuje až 68°C. V oblasti Ojmiakonu sa nachádza severný pól chladu, teploty tu klesajú na -70°C. Územie Sibíri je osídlené už od stredného paleolitu, spracovanie bronzu bolo známe afanasjevskej kultúre už v 3. tisícročí p. n. l. V 6. storočí vznikol v predhoriach Altaja turkický kaganát. Za Bajkalom vytvorili v 9. storočí štátny útvar Ujguri. V 13. storočí ovládli značnú časť Sibíri Mongoli. V tomto období sa v Tajnej kronike Mongolov, ktorú na priamy príkaz Džingischána písal od roku 1206 Tatár Šigi-Chutuchu je prvý raz v literatúre zmienka o Sibíri. Je tu spomínaný severný lesný národ Šibir. Obrovská Mongolská ríša sa postupne rozčlenila na Džagatajský ulus a Zlatú hordu. Po rozpade Zlatej hordy v 15. storočí vznikol na západnej časti územia Sibírsky chanát. Kusé správy o tomto území sa objavujú v ruských prameňoch od 11. storočia, prvé výpravy za Ural sa uskutočnili v 15. storočí. Avšak až po vzniku silného a centralizovaného ruského štátneho útvaru sa začína systematický prienik Rusov na Sibír. V roku 1581 si najala rodina Stroganovovcov kozácky oddiel vedený atamanom Jermakom, ktorý prekročil Ural a napadol Sibírsky chanát. Hlavným stimulom bolo získavanie kožušín. Postupne sa zakladali opevnené osady a začal tu silnieť ruský vplyv. V 17. storočí prebrala iniciatívu v prenikaní na východ ruská štátna správa. V roku 1632 bol založený Jakutsk a podrobené územie Jakutov a do polovice 17. storočia západné Buriatsko. Ovládnutie územia za Bajkalom a v povodí Amuru dokončené v 60. rokoch 17. storočia. Za vojakmi a obchodníkmi s kožušinami sem prenikali aj roľníci z centrálneho Ruska a okolo opevnených osád sa začínajú rozvíjať mestá. V 18. storočí sa ruská expanzia obrátila aj na juh Sibíri a miesto obchodu s kožušinami sa začína hľadať zlato, striebro a meď. Od 17. storočia začínajú osídľovať územie aj vyhnanci a to napríklad aj za nedovolené šnupanie tabaku, veštenie, žobranie, alebo mlátenie koňa. Odhaduje sa, že len v 19. storočí ich bolo okolo milióna. V druhej polovici 19. storočia tu boli priaznivejšie podmienky pre podnikanie ako v západnom Rusku, vzniká tu veľa podnikov a kultúrnych inštitúcií. Z vojensko-strategických dôvodov sa začala v roku 1891 stavba sibírskej železničnej magistrály, ktorá uľahčila obchod a príchod nových kolonistov. Ovládnutie Sibíri sovietskou mocou bolo ukončené obsadením Vladivostoku 25. 10. 1920. Počas trvania Sovietskeho zväzu tu bolo vybudovaných veľa priemyselných závodov využívajúcich bohaté zásoby nerastných surovín, v odľahlých oblastiach pracovali v pracovných táboroch zvaných Gulagy milióny trestancov. V roku 1974 sa začala budovať Bajkalsko-amurská železničná magistrála sprístupňujúca odľahlé oblasti Sibíri. V roku 1994 prebehli v Rusku prvé voľby gubernátorov, čím sa čiastočne oslabil centralizmus Moskvy a aj na Sibíri vznikla vplyvná miestna moc. Sibír je so svojim nesmiernym bohatstvom perspektívnym regiónom, ktorý určite čaká veľká budúcnosť.