Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Krátky slovník výrazov z oblasti polárneho Uralu
Ing. Peter Holúbek 
[30.04.2006, 10030]

„Vorkuta znamená studená smrť. Dvanásť mesiacov v roku tu je zima a zvyšok je leto.“




Takto začínal svoje rozprávanie o nedobrovoľnom pobyte v gulagu vo Vorkute francúzsky občan Armand Maloumian. Práve tieto nie príliš optimistické slová mi prišli na um, keď Štefan Labuda z Košíc dával začiatkom roku 1992 dohromady partiu na turistický prechod najsevernejšou časťou rozsiahlej horskej hradby Uralu, ktorá oddeľuje Európu od Ázie. Tento pochod by sa mal začať za polárnym kruhom práve vo Vorkute v letných mesiacoch roku 1992. Po krátkom váhaní som lákavú ponuku prijal a zúčastnil sa 370 km dlhého pochodu v náročných severských podmienkach. Zážitky z tohoto putovania predstihli všetky očakávania a možno to bol práve Polárny Ural, ktorý prebudil vo mne túžbu poznávať oblasti, o ktorých sa príliš nepíše a ani nehovorí.

GULAG – skratka „Glavnoe upravlenie lagerej“ (hlavná správa táborov), ktorá sa stala symbolom neľudských sovietskych pracovných táborov  stalinského obdobia, v ktorých podľa odhadov od vysilenia, hladu a zimy zahynulo niekoľko desiatok miliónov nevinných obetí.

CHAĽMER-JU – najsevernejšia zastávka Severopečorskej železnice, ťažba uhlia. Preklad jej názvu znie Odkiaľ sa nik nevracia.

CHANTI (OSTIACI) – málopočetná národnosť obývajúca strednú a dolnú časť rieky Ob v Západosibírskej rovine. Hlavným zdrojom obživy je poľovníctvo, rybárstvo a pasenie sobov, ktoré prebrali Chanti od Nencov okolo 13. storočia. Do dnešných sídlisk prišli Chanti koncom 9. storočia nášho letopočtu z juhu. Ich územie bolo k Ruskej ríši pripojené počas ťaženia atamana Jermaka za Ural v 16. storočí. Chanty-Mansijský autonómny okruh vznikol v roku 1930 v ázijskej časti Ruskej federácie v Ťjumenskej oblasti. Pri sčítaní ľudu v roku 1989 sa k chantskej národnosti hlásilo 22 500 obyvateľov. Ich jazyk patrí k uhorskej vetve Ugrofínskej jazykovej skupiny.

KONSTANTINOV KAMEŇ – najsevernejšia výraznejšia kóta Polárneho Uralu s nadmorskou výškou 492 metrov, začiatok 2000 km dlhého hrebeňa pohoria Ural.

KOMI (ZYRJANI) – národ obývajúci rozsiahle územia v severnej časti Ruskej federácie od polostrova Kola až po Ťjumenskú oblasť za Uralom. Ich jazyk patrí do permskej vetvy Ugrofínskej jazykovej skupiny. Podľa sčítania obyvateľov v roku 1970 sa k tejto národnosti hlásilo 322 000 príslušníkov. Územie osídlené Komi bolo v 15. storočí pričlenené k ruskému štátu. V roku 1921 bola vytvorená Komijská autonómna oblasť, ktorá bola v roku 1936 premenená na Komijskú republiku. V roku 1990 prijal Najvyšší soviet Komijskej republiky deklaráciu o suverenite a zotrvaní v Ruskej federácii.

MANSI – málopočetný národ, ku ktorému sa v roku 1970 hlásilo len 7700 obyvateľov. Spolu s blízkymi príbuznými Chantami obývajú Chanty-Mansijský autonómny okruh v Ťjumenskej oblasti. Oblasť ich rozšírenia je najmä v ľavých prítokoch západosibírskeho veľtoku Ob. Zaoberajú sa najmä lovom, rybolovom a chovom sobov. Ich jazyk patrí k Ugrofínskej jazykovej skupine.

NENCI (SAMOJEDI, NENAČ, JURIACI) – národ Ugrofínskej jazykovej skupiny obývajúci nekonečné severné tundrové teritóriá od Kolského polostrova až po rieku Jenisej. Predkovia Nencov obývali predhoria sibírskych Saján, odkiaľ boli v druhej polovici prvého tisícročia nášho letopočtu vytláčaní turkickými kmeňmi na sever, kde sa miešali s miestnym obyvateľstvom. Styk Nencov s Rusmi sa začal až v 11. storočí. Ich územie bolo v 16. storočí včlenené do Ruska. Do začiatku dvadsiateho storočia prevládal medzi Nencami animizmus a šamanizmus. Písmo medzi týchto obyvateľov severu preniklo až v 30. rokoch 20. storočia. Roku 1929 vznikol v európskej časti Ruskej federácie v Archangeľskej oblasti Nenecký národnostný okruh, ktorý v roku 1977 premenovali na Nenecký autonómny okruh. V ázijskej časti Ruskej federácie vznikol v Ťjumenskej oblasti v roku 1930 Jamalsko-Nenecký autonómny okruh. Pri sčítaní ľudu v roku 1926 sa k neneckej národnosti hlásilo 17 000 obyvateľov a pri sčítaní v roku 1970 už 29 000 obyvateľov. Zaujímavý obraz o Nencoch podáva Pavlína Brzáková vo svojej pozoruhodnej knihe, ktorú napísala na základe poznatkov z pobytu na polostrove Tajmýr v roku 1995:
Jenisejskej šaman
Poněvadž je šamanù čím dál míň, myslím těch opravdovejch, je tenhle příběh dùležitej. Zùstat za každou cenu šamanem je někdy těžký, zvlášť když na tom závisí docela všechno. Dokonce i život. On život lidskej je někdy dost spletitej a každý rozhodnutí se něčím zaplatí.
Tam někde blízko kamene, kterýmu se říka Šajtán, dělával jeden šaman obřady. Co uměl – to uměl. Někdo říká, že byl znalej tajnejch věcí, někdo ho bral tak nějak zlehka. Ale to není nic, co by nám překáželo o něm mluvit.
Tenkrát tady začal vládnout bolševik. Při všech těch třenicích nadělal plno zmatkù, že si nikdo už nebyl ničím jistej. Lidi žili, přežívali. Sovchoz si nabral, co moh, nikomu nic nenechal, jenom těm, který byli svolný dělat ve stádě brigadýry. Taky se tenkrát hodně schùzovalo. No, někomu se to i líbilo. Mluvilo se a mluvilo. Taky se pilo. A pak se už hlavně jenom pilo…
Bolševik byl nenasytnej. Hlavou administrativy se stal nějakej Rus, byl určite nasazenej a pořádek, ktorej usměrňoval sám, byl dost podivnej. V tajze a tundře se dál lovilo, ale co se ulovilo, to se odevzdalo. Většina šla stejně na černej trh. Patrony byly drahý a špatný, v jedný krabičce ze třiceti kusù bylo dobrejch nanejvejš tak patnáct a tomu se pak říkalo štěstí. Měli prošlou lhùtu. Každá sovchozní brigáda dostala vysílačku, to aby se vědělo, kde je, když měla přijít kontrola. Když si někdo zkusil zabít soba, kterej mu dřív patřil, šel sedět, protože ten sob už dávno nebyl jeho, ale sovchozní. Lágry se plnili.
Ale stejně měli komunisti strach. Museli ho mít, protože jim nestačilo, že sebrali stáda, ale měli spadýno i na naše duchy, protože jedině tak nás mohli dostat úplně. Nějakým zpùsobem se to musel dozvědět i šaman od Lajdy. Duchové mu to řekli ve snu, museli mu to říct, protože ještě dřív než bolševici přišli, aby mu sebrali buben, zařídil se docela jinak. Vzal buben, paličku s medvědí tlapou, dřevěný figurky duchù a šel k řece. Chvíli tam stál a díval se do proudu, potom všechno naházel do vody, chvíli ty věci plavaly, až je řeka odnesla někam pryč a pak se utopily navždy.
Duchové pak byly dlouho uražený. Nebylo divu. Načež šaman brzy umřel a celej rod postupně odešel s ním. Všechny lidi voda pohltila. Některý se v opilosti utopili, jiný se sami zabili, život nebyl k životu. Hodně jich taky na břehu pomrzlo. Zkrátka a dobře, nezùstal naživu nikdo, duchové si je všechny vzali k sobě. Co je svět světem, všechno souvisí se vším. Ten šaman to věděl moc dobře, ale nebylo vyhnutí.
Rozprávanie podľa Vasilija Prokopjeviča Kajárina, Nenca, hlavy veľkorodiny Kajárin, ktorý kočuje na Jadyryne a Veľkej Lajde Dudinského správneho celku prebraté z knihy Pavlíny Brzákovej – JAMTANA Vyprávění sibiřskejch Něncù, ktorá vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Citadela.

NETEM-PE – 1363 metrov vysoká kóta, najvyšší vrchol severnej časti Polárneho Uralu.

PAJ-ER – najvyšší vrch Polárneho Uralu s nadmorskou výškou 1499 metrov, južne od železničnej trate Sejda-Labytnangi.

POLÁRNY URAL – najsevernejší odrezok Uralu ohraničený z juhu riekou Chulga a na severe vrchom Konstantinov kameň. Zo západu ohraničuje Polárny Ural Boľšezemeľskaja tundra a z východu severná časť Západosibírskej roviny. Jeho plocha predstavuje okolo 25 000 km². Reliéf je veľmi členitý, početné riečky a bystriny sú hlboko zarezané v horských masívoch. Na hlavnom hrebeni oddeľujúcom Európu od Ázie sa nachádzajú sedlá neprevyšujúce 300 metrov nad morom, ktoré prudko stúpajú do nadmorských výšok nad 1000 metrov. Polárny Ural oplýva bohatstvom jazier. Celkovo sa ich tu nachádza 3327 s celkovou plochou 98 km². Najväčšie je Veľké šťučie jazero, ktoré dosahuje håbku 136 metrov. Z vtáčieho pohľadu vyzerá ako obrovská šťuka s maximálnou šírkou 1 km, má dåžku 12 km. Reliéf nesie zreteľné stopy dávneho zaľadnenia. Dodnes sa tu zachovalo 90 stálych ľadovcov. Najväčší, nazývaný Igan, má plochu okolo 2 km² a jeho hrúbka dosahuje 50 metrov. V zime tu teplota dosahuje okolo –55° C. Jar je veľmi krátka. Teplé slnečné dni prichádzajú v júli. V tomto období polárneho dňa nezachádza slnko za horizont. Koncom júla rozkvitajú kvety. Leto sa končí v strede augusta, nastupujú hmly, tráva žltne a v noci mrzne. Každý deň je noc dlhšia o 13 minút. Sneh začína padať spravidla už koncom augusta. Územie je veľmi riedko obývané a prakticky turisticky nepoznané. Sídla sú len v blízkosti Severnej železničnej trate. Rusi do tejto oblasti prenikli len v 30. rokoch 20. storočia s úmyslom ťažiť bohaté ložiská uhlia. V oblasti sporadicky žijú domorodci (Nenci, Chanti, Mansi a Komi), ktorí sa živia chovom sobov, rybačkou a lovom zveri. Rastlinstvo predstavujú najmä lišajníky, machy, zakrpatené vàby, brezy a jelše. Faune dominujú soby, vlky, medvede, rosomáky, líšky a lumíky. Počas letného obdobia prilieta množstvo vodného vtáctva. Život tu znepríjemňujú mračná bodavého hmyzu.

SEVEROPEČORSKÁ ŽELEZNICA – jedna s tratí na severe Ruskej federácie. Spája severovýchodné časti európskej časti Ruska s jeho centrálnymi oblasťami. Prevláda preprava uhlia, ropy, dreva a stavebných materiálov. Oficiálne bola železničná trať spájajúca zapolárnu Vorkutu s juhom Ruska otvorená v roku 1950, aj keď vlaky na tejto trati premávali už v 40. rokoch. Práce na 1100 km dlhej trati najrýchlejšie postupovali za nepredstaviteľných obetí na životoch v období Veľkej vlasteneckej vojny, keď sa z vojnových dôvodov snažili sovietski stratégovia sprístupniť bohaté zásoby uhlia Pečorskej panvy.

TUNDRA – typ krajiny s charakteristickým rastlinstvom, v ktorom chýbajú stromy. Vyskytuje sa v severných oblastiach Európy, Ázie a Ameriky. Na severe hraničí s arktickou púšťou a na juhu s lesotundrou. Názov pochádza z fínštiny, kde tunturi znamená holý kopec.

URAL – horský systém v Ruskej federácii s dåžkou hlavného hrebeňa 2000 km, časť hranice medzi Európou a Áziou. Najvyššia kóta – Narodnaja s nadmorskou výškou 1895 m n.m. Člení sa na Polárny, Pripolárny, Severný, Stredný a Južný Ural. Rozsiahle horstvo je budované sedimentárnymi, metamorfovanými a vulkanickými horninami. Na západe prudko spadá do Západosibírskej roviny, na západe miernejšie klesá do Ruskej roviny. Vytvorené sú tu 4 rozsiahle národné parky. Bohaté ložiská rúd železa, bauxitu, uhlia, ropy, azbestu, draselných solí a zemného plynu. Významná je ťažba dreva.

VORKUTA – mesto nachádzajúce sa 110 km za polárnym kruhom v Boľšezemeľskej tundre na rovnomennej rieke. Centrum baníckeho priemyslu Pečorskej uhoľnej panvy, jedno z väčších miest autonómnej republiky Komi. Vorkuta sa prudko rozrástla v období Veľkej vlasteneckej vojny z malej osady, ktorá vznikla v roku 1931. Stalo sa tak vďaka kilometrovým slojom uhlia, ktoré bolo treba dobývať pre vojnový priemysel, keď sa roku 1941 nemeckým vojskám podarilo zmocniť ukrajinského uhoľného revíru Donbas. Podľa odhadov si stalinské pracovné tábory vo Vorkute vyžiadali 200 000 obetí, ktoré umreli zväčša vyčerpaním. Asi 15 000 ich zomrelo za iných okolností, najčastejšie zastrelením. Posledného politického väzňa vo Vorkute prepustili v roku 1968. Mesto malo v čase najväčšieho rozmachu začiatkom 90. rokov 220 000 obyvateľov. Po uvoľnení plánovanej sovietskej ekonomiky mesto upadá, dramaticky sa znížil počet obyvateľov, stúpa kriminalita a ťažba uhlia je na hranici rentability.

Literatúra:

BRZÁKOVÁ, P., 1997: Jamtana. Vyprávění sibiřskejch Něncù. Citadela, Brantice. DVOØÁK, J., 1986: Člověk mezi životem a smrtí. Avicenum, Praha. JOHNSON, P., Dějiny židovského národa. Nakladatelství Alexandra Tomského ROZMLUVY, Øevnice. Kol., 1955: Veľká encyklopédia Sovietskeho zväzu. Moskva Kol., 1977: Dějiny SSSR od nejstarších dob do Velké říjnové socialistické revoluce. Praha. Kol., 1977: Malá encyklopédia ZSSR. Bratislava. Kol., 1985: Encyklopédia Zeme. Bratislava. Kol., 1993: Geografický místopisný slovník světa. Praha. MALOUMIAN, A., 1991: Synové Gulagu. Praha. PAVLÍČEK, J., 1989: Člověk v drsné přírodě. Olympia, Praha. SOLŽENICIN, A., 1990: Souostroví Gulag. 1. – 3. díl. OK Centrum, Praha. SLOBODNÍK, D., 1992: Paragraf: Polárny kruh. Bratislava. ŠTAJNER, K., 1991: 7000 dní na Sibiři. Naše vojsko, Praha. ŠVANKMAJER, M. – VEBER, V. - SLÁDEK, Z. – MOULIS, V., 1996: Dějiny Ruska. NLN, Praha.


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.