Z izby Petra a Jana sa ešte hodinu po „večierke“ ozývalo hlboké Janove mrmlanie. My s Maťom pozabíjame pár ( 6-7 ks ) komárov a zaľahneme spať. Po raňajkách v tichosti odchádzame na stanicu v doprovode Ingi. Vlak je prekvapenie. Ľudí je plno a po príchode vlaku do stanice sa tlačíme, aby sme sa nakoniec dostali do vagónu, ktorý už sám o sebe je zážitkom. Sedenie po troch, ulička a znovu trojica. Umožňuje to jeho šírka. Ulička medzi sedadlami je od okna poriadne ďaleko. Keď chcem uložiť batohy na policu, tak to z uličky nedokážem. Jednoducho tam nedotiahnem. Musím prejsť pomedzi sedačky až k oknu. Naostatok, keď vyložím všetky batohy a už sa mordujem s vlastným, zistím, že sa už na tú nešťastnú policu nezmestí. Zavadzá mu jedna poondiata krabica, ktorú však pre polovyložený batoh nevládzem dať dole. Som v koncoch a sibírske „bábušky“ na mňa kričia: „Zlož tú krabicu“. Bohužiaľ som naklonený a držím rukami druhý koniec batoha. Museli mi pomáhať aby všetko dobre dopadlo. Cítil som sa ako „mumák nešikovný“. Červený ako rak so sklopenými ušami stojím v tlačenici. Po tejto dráme som pomaly nazbieral odvahu zodvihnúť hlavu a poobzerať sa dookola. Tí ľudia! Tak toto sú Rusi! Nie tí v Moskve, Irkutsku, v mestských uliciach. Ale títo dedinčania, ktorí sa postupne rozchádzajú po malých dedinkách. Iste, nájdu sa aj návštevníci „dáč“ - chát, ktoré vlastnia mestský obyvatelia. Tých je s pribúdajúcimi kilometrami menej a menej. Dediniek je prekvapivo veľa, no sú malé a pozostávajú len z niekoľko desiatok dreveníc lemujúcich koľajnice. Ïalej od železnice usadlosti už nie sú a hneď za ich humnami sa začína nekonečná tajga. Niektorí ľudia vo vlaku sú krásny dedinčania, tmaví s tvrdými rysmi, veľkými rukami v ošúchaných šatoch, v starých teniskách alebo priamo v „sapagoch“ čižmách ohrnutými nad členky. Iní sú zasa hrozné napodobneniny moderných meštiakov. Je na nich komický pohľad, skoro ako u nás… Sme v uličke a skúšame s Petrom fotografovať atmosféru vo vagóne. Uvidíme. Stojí sa nám neskutočne zle, lebo ak nestojím pri sedačkách nemám sa čoho chytiť. Hore na policu nedotiahnem a medzi „šestkou“ je 3m medzera . Ľudí je veľa. Až moc. Naraz sa ozve vo vagóne z reproduktorov hlásenie: „Ľudia, ktorí chcú vystúpiť, nech vystupujú cez prvý vozeň“. Nechápeme čo toto hlásenie znamená, ale potom sa pomaličky začínajú trúsiť prvé babky, ktoré sa neohrozene derú dopredu so svojimi taškami, košíkmi …, cez všetkých, v uličke natlačených ľudí smerom do predného vozňa. Šialené. Až neskôr máme možnosť pochopiť nezvyčajné hlásenie. Zastávky, resp. nástupištia sú tvorené betónovými panelmi len v dåžke jedného vagóna a práve pri nich vlak zastavuje svojím prvým vozňom. Starší ľudia nemajú inú možnosť vystúpiť, ak teda nechcú riskovať pre nich určite nebezpečný „zoskok“. Čím sa viac vzďaľujeme od mesta vlak sa postupne vyprázdňuje a  poslednú hodinu jazdy už sedíme a  môžeme vychutnávať okolie spolu s jeho atmosférou. Napríklad dve mladé krásky. Jedna má obuté gumené lodičky, skvelý darček domov ( pomyslel som si ) , k tomu jeansy. Viac ma však láka jeden z dvojice tmavých chlapov, čo sedia oproti. Zrejme zberači lesných plodov. Vyrážajú do tajgy. Charakteristický batoh vyrobený z neznámej hliníkovej nádoby ( 40 až 50 l ), s popruhmi z obyčajnej vrecoviny. Nemám odvahu pýtať si povolenie fotografovať. Sračka. Som sračka. No nič, ale na neho a jeho tvrdosť len tak ľahko nezabudnem. Sme von z vlaku na staničke „Ťomnaja pať“ a konečne sa môžeme ponoriť do pravého ruského brezového lesíka . Viac fotografujeme ( s Maťom ) než je vhodné, to bude prvý ošiaľ. Míňame šamanský strom ovešaný prúžkami látky a vynoríme sa v dedinke „Angasoľskaja“, kde začína Bajkalský národný park. Obdivujeme veľkú tabuľu s mapou náučného chodníka pobrežia Bajkalu. Skúšame od rybárov kúpiť našu prvú rybu. Dostaneme ponuku na čerstvú alebo údenú, ale treba na ne počkať. Vydávame sa po koľajniciach smerom na sever, cez niekoľko krátkych tunelov. Časom narazíme na elektrikárov. Prišli drezinou odstrániť závadu na vedení po údere blesku. Tu začína Jano realizovať svoje včerajšie plány. Nahovára Rusov nech nás odvezú do mestečka „Sľuďanka“. K múzeám, ktoré ho zaujímajú, napriek tomu, že ho doteraz ani jedno neuspokojilo. Skôr naopak. Pomáhame ruským bratom s vyťahovaním kábla a sú veru chvíle, keď zbadáme, že pracujeme len my. Ale zachraňujeme ruské hospodárstvo a odmenou nám je odvezienie na poriadnej drezine. Nesúhlasíme však s Janovým plánom. Železničiari nás odviezli o pár kilometrov ďalej, kde sa utáboríme pri rybárskej usadlosti „Šarišajgajl“. Podarí sa nám kúpiť od miestnych rybárov „omuľa“ za „4 pyb“. Peter ich veľmi chutne uvaril po vzore Alexandra Osinceva, ktorý nám v meste pripravil túto rybu na večeru. Jeme, fotíme ( zas len ja s Maťom ), sedíme pri ohni, píšeme, počúvame bajkalské vlny… Tie mi však znejú aj v noci o 23hod., keď sa zobudím ležiac v stane na brehu necelých 10m od vôd Bajkalu. Rozmýšľam ísť ráno fotografovať z 80m brala, ktoré sa týči nad naším táborom. Na Bajkal je odtiaľ pekný pohľad. Konečne si človek uvedomí jeho veľkosť. Boli sme tam včera s Maťom, ale ja samozrejme bez fotoaparátu. Zadriemal som. Noc mi priniesla prekvapenie. Vlny šialene šľahali o breh a nedovoľovali poriadne zaspať. Rozhodnem sa presvedčiť, kde sa nachádza hranica dorážajúcich vån a tak pomaly sťahujem zips na našom stane . Je jasné, že sa snažím Maťa nezobudiť, tak si počínam veľmi opatrne. Dokončím pohyb dole a viac sa už nestačím čudovať. Ruka ma chytí pod krk a Maťo na mňa reve: „Mám ťa! Kto si?“ odpovedám mu: „Ja, ja som “ Martin sa nevzdáva a kričí znova:„Kto si?“ Odpovedám: „Vaněk. Som Vaněk!“ Martin dostane zo seba :„Aha, no dobre“. Pustí ma, uloží sa a viac si ma nevšíma. Chvíľu mi trvá kým sa spamätám, potom sa predsa len rozhodnem pozrieť von na vlny. Upokojený, že sme v bezpečí si ľahám späť a pomaly si uvedomujem čo sa mi vlastne stalo. Nemôžem sa prestať smiať a som ako žiak, ktorý sa nedokáže pre nedostatok disciplíny ovládať. Smejem sa v jednom kuse. Ležím , trasiem sa a je mi hrozne dobre. Ráno je slnko schované za mrakmi a konečne sa môžem podeliť s Maťom o moju nočnú príhodu, ktorý si samozrejme nič nepamätá. Rozprávam mu o jeho bdelosti a  skutočne si to teraz Maťo zapisuje do svojho denníku. Dáva si rôzne prívlastky ako napríklad „strážca“ a pod. Poskladáme stan, zakladáme oheň. Začneme ohrievať vodu na čaj, budú raňajky - prvé vo voľnej ruskej prírode. S Martinom odchádzame na bralo. Počasie sa však nedá s tým včerajším porovnať. Je zatiahnuté a výhľad stojí za hovno. Zaváhal som . Zbiehame dole, dobalíme sa, rýchlo sa pridáme k ostatým. Nálada je neporovnateľnejšia lepšia. Bavíme sa akoby sa medzi nami včera nič nestalo (vzbura proti Janovi). Pridáme do kroku a dôjdeme do usadlosti „Angasoľskaja“, kde sme včera začínali. Máme dobrý čas tak pokračujeme až do stanice „Kuľtut“, ležiacej o niekoľko kilometrov ďalej. Kúpime pivo, minerálku, čokoládu a dvoch údenáčov za 30 rubľov. Vypijeme a zjeme čerstvý nákup, potom sa vyštveráme hore ku koľajniciam Bajkalsko-Amurskej magistrále k stanici „Zemľjaničnaja“. Nová trasa cez Kuľtut už neprechádza. Zariadenie tejto stanice je veľmi prosté. Dve osamelé lavičky, každá na jednej strane koľají, by prekvapili aj skromnejších ľudí ako sme práve my. Spolu s nami tu čaká 30 ľudí. Nevieme kedy má vlak príchod, možno to nevedia ani ostatní, ale ich počet nám stačí na to aby sme verili, že príde. Prišiel. O 19/30 si dokonca môžeme sadnúť hneď po nastúpení. Vlak sa zapåňa až približovaním sa k samotnému Irkutsku. Blízkosť mesta nám dokázala aj návšteva žobráka, harmonikára, ktorý na chvíľku rozbúril ináč pokojnú hladinu našej jazdy. Jeho profesionálny prístup, jasný nebojácny hlas, nás nenechal ľahostajnými. Po chvíľke sme ho už fotografovali. Potešil sa. Jeho príjmy sa zvýšili minimálne o našich 5pyb a spomínal niečo o Hollywoode a jeho hviezdach. Ľudia sa smejú, my spolu s nimi, vzrušenie sa pomaly vytráca. Neskôr sa objavuje ešte jeden človek, avšak iného rangu. Postarší pán, geológ, ktorý precestoval kus Ruska a Mongolska. Bol na Munku Sardyku, Pik Čerského… Zaplnil nám svojím rozprávaním celý zbytok cesty až po zastávku „Akademičeskaja“ kde nás už čakala Sveťa, aby nás znovu doprovodila späť do betóvej džungle, ktorá sa nám sprotivila hneď na prvý pohľad tesne po pristáti v Irkutsku.