Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Cesta k jaskyni Botovskaja
Peter Vaněk 
[29.04.2006, 10023]

Odchádzame do tajgy, do dolinky „Boty“, k najdlhšej jaskyni Ruska 52 km dlhej „Botovskej“.




Sme doslova nadržaní. Predháňame sa v predstavách ako sa terigáme niekoľko dní na korbe „gruzaviku“ (nákladné auto), ako sa plavíme po rieke na dymiacom „teplachode“ (motorová loď) a podobné nezmysli. Toto teda platí pre nás s Martinom. Peter s Janom však ráno nekompromisne odchádzajú do „Internet kafé“ na internet. Nemôžeme to pochopiť. Také barbarstvo. Využívame tento čas na konzumovanie, zožratie, sibírskeho jogurtu a vynikajúceho chleba. Pri ich kúpe sme mali možnosť zoznámiť sa s prácou sibírskych smetiarov. To nacúva „Zil“ (druh nákladného auta) ku kontajneru, vyskočí z kabíny chlap, smetiar, otvorí si zadnú časť auta a hneď nato vysype celý kontajner na zem. Vytiahne lopatu a nahadzuje vysypaný obsah na korbu náklaďáku. Keď uzná, že stačí zavrie auto a odfrčí. To čo po ňom ostalo nám vyráža dych. Napratať to tak späť, tak je ten kontajner zas z polovice plný. Ešte si budeme musieť zvykať. Ide nám to celkom dobre. Vraciame sa totižto späť do bytu, kde „žijeme“ a bordel spolu so smradom z „musoru“ (odpad) na chodbe nám nepripadá až taký otrasný. Sem tam pri jedle nejaký ten „tarakan“ (niečo ako naša ploštica), ale ináč… Neznášam mesto!!! Konečne prišiel okamžik, aby sme mohli na Sašov (Osincev) pokyn odnášať už niekoľko hodín zbalené batohy dole k autu. „Gruzavik“ sa nám scvrkol na osemmiestnu Toyotu, ktorú bežne poznáme aj od nás. Aspoň, že má volant na pravej strane. Slabá útecha. Ruský šofér, spisovne vodič automobilu, je oblečený v bielej košele a saku. Nepochopiteľné, ale pre rusov je vlastnenie zahraničného auta asi obrovská spoločenská prednosť. Navyše komunizmus degradoval sako ako oblečenie robotníckej triedy a tak ho tu jednoducho nosia všetci. V meste Tkačug skončila asfaltová cesta a ostatok do dedinky Žigalovo, teda dobrých 150 km už bolo po veľmi prašnej sypanej ceste. Neviem si predstaviť nášho vodiča ako znáša vo svojom aute niekoľko milimetrové nánosy prachu a ešte k tomu oblečený ako v nedeľu do kostola. Skutočne boli okamžiky, keď sme nemohli dýchať, ale náš „šafior“ sa neohrozene rútil krajinou šialenou rýchlosťou, pritom mu odskakujúce skaly mlátili o podvozok, tak až nás z toho boleli chodidlá. Niekoľko krát som si myslel, že teraz sa už určite na ceste neudržíme. Vodič však svoj zápas hral s prehľadom a suverejne aj zvíťazil za nadšenej Martinovej podpory. Martin nieje vodič ale dobrodružstvo má rád. Tento vodič s nami cestoval takmer 7 hodín a hneď sa aj vracal späť Aj popri jeho jazde sa však dala sledovať krajina ktorou prechádzame. Väčšina trasy sa nachádza na území Buriatskej autonómnej oblasti, obývanej zväčša mongolmi - buriatmi. Dediny sú čisto drevené a oproti mestu sú domce udržiavané a naozaj veľmi pekné. Maľované okenice, dvere a vyrezávané ozdoby sú úplne prirodzené a ako celok to fantasticky zapadá do okolitej krajiny. Stále častejšie môžeme vidieť na koňoch pastierov kráv, zväčša mladých chlapcov. Konečne máme aj prvý kontakt s riekou Lenou, ktorá je tu „neďaleko“ od prameňa ešte v pomerne malých rozmeroch. Pravdaže pre nás je to už poriadna rieka. Postupne však naberá na mohutnosti a v našej konečnej je to pre nás už veľtok. Konečná je v dedinke, alebo po rusky „pasiolku“ Žigalovo. Tu, na brehu Leny nás šofér zanecháva s tým, že za osem dní sa tu stretneme. Rozkladáme svoj tábor, varíme prvú spoločnú večeru a prvý krát sa stretávame s „gnusom“ (mušky). Spolu nás je tu osem. Teda bez „gnusu“, to by sme sa nedopočítali. Slováci sú jasní. K tomu „Saša Osincev“ (predseda Irkutského klubu speleológov) skvelý človek, osobnosť, potom „Maxim Nosirev“ mladý muž, začínajúci jaskyniar. To sú muži, medvede. Ostatných 50% tvoria ženy. „Inga Bute“ jediný medveď medzi ženami v klube a naostatok „Aľjona“ dcéra známeho irkutského speleológa Stany už stoja, oheň horí a ja prichádzam o svoj klobúk s moskytierou, ktorý dávam Aľjone trpiacej tak, že si to všimol aj Janko a ponúkol jej moju. Prečo moju a nie svoju…? Pomaly si zvykám na mušky, čím je viac hodín mušiek ubúda až sa napokon úplne stratia. Saša nás upokojuje, že na „báze“ sú mušky síce menšie, ale menej aktívnejšie, kvôli nižšej teplote. Možno, že vydržím aj bez moskytiery. Rusi úplne prebrali velenie a večera sa už riadi plne v ich réžii. Pripravíme impozantný stôl o rozmeroch 2,5x1,5m okolo ktorého sú po obidvoch stranách lavice a na ňom postupne skonzumujeme polievku, chlieb, paradajky, sucháre, čaj a ako odmena „komféty“. Tie odteraz nasledovali po každom jedle. Menil sa len ich počet a zloženie ( čokoládový bol najváženejší ) podľa toho ako bol deň náročný. Zaujímavé je, že sme tento zvyk ďalej prebrali aj my, pri neskoršom pobyte v Sajanoch a skutočne nebolo ani jedného hlasu proti tejto batožine. Večer sa končí pri ohni, kde rečníci predvádzajú svoje umenie, aby sme hodinu pred polnocou zaliezli do stanu o napísali pár riadkov o tomto všetkom. Ráno nás už budí Saša. Rád sa podriaďujem jeho pokynom. Maťa trošku podráždim, veď je ráno 6/00 hod. a svojím čulým pohybom po nakuknutí Sašu, mu idem trochu na nervy. To však nič nemení na veci, že sme prví zbalení a pripravení na odchod. Pred ôsmou sa presunieme na niekoľko metrov od Leny, po ktorej pripláva naša loď „Zária“ a veru o 8/00 hod. už sedíme v nej a s nami takmer 20 miestnych ľudí. Posádku tvoria dvaja muži, dajme tomu lodivod a kapitán ( obaja majú kravatu ) a „dežurna“. Žena predávajúca lístky, žena ktorá preberá a odovzdáva vzájomné pozdravy a drobné dary dedinčanov, žena ktorá velí podstatnej časti ( priestorovo ) lodi. Domáci, aj Saša, jeden po druhom prichádzajú za ňou do jej „kancelárie“ a kupujú si lístky. Pekne v kľude a v pokoji. Je to na neuverenie. Atmosféra na palube je pre nás neobvyklá. Všetci slušne sedia, okná meter nad hladinou mocne zarosené, hukot motorov. Tu ukázal Peter jednu zo svojich predností. Zvedavosť. Oznamuje nám: „Záchod je skvelý! Choďte sa pozrieť, vážne“ Áno, bol skvelý, ale nie pre svoj účel, ale skôr pre okno, ktoré sa celé odsúva. Dalo sa cezeň prestrčiť a polovičkou tela sa ocitnúť nad ubiehajúcou hladinou „Leny“. Skvelý Petrík. Striedali sme sa toalete, aby sme slobodne fotografovali, jeden po druhom a s pobavením sme sledovali mladého sibírskeho muža, ako darmo čaká, kým ukončí Martin svoju „potrebu“. Veru sa ani nedočkal, slabčák ( tak by ho počastoval Maťo ). Naliepame nálepku mesta L. Mikuláš na umakart pod okno kde sedíme. Je to dnes už druhá. Tá prvá skončila na brehu Leny v „čakárni“. Miestny len čumeli, keď sme ju lepili na hrdzavý železný kôl a potom prchali preč. Nemôžu pochopiť čo to pre nás znamená ten pocit, že ak to tu zbadá nejaký ten slovensko-český vedátor tak bude mať pár minút o čom rozmýšľať. Zária robí len pár krátkych zastávok na niekoľko minút v troch dedinkách, skrytých za vysokými brehmi. Ich prítomnosť prezradzuje väčšinou len čln alebo dym stúpajúci z komínov. Zlý výhľad a návštevy na záchode nás osmelili. Otvoríme okno aj tu kde sedíme a bez hanby sa pri ňom tlačíme. Môžeme vidieť dedinku Moloďožnaja, zbytky pracovného táboru - gulagu. Stavby typicky drevené, gulag už iba v ruinách. Nasleduje zastávka v dedinke Gruzovka a po nej „dežurna“ s otázkou či kapitán vie, kde nám má zastaviť. Saša po nejakom čase odíde do kapitánskej kabíny upresniť miesto vylodenia a loď naozaj spomaľuje. Dostávame pokyn. Vstávame a vytvoríme živú reťaz, keď si batohy jeden po druhom podávame až na breh. Zrazu už len stojíme na brehu a pozeráme sa za vzdialujúcou sa loďou. Takže tu za osem dní.


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.