Vozidlo Kraz vyrazilo na cestu do Moskvy. Tohoto dobrodružstva sa okrem známeho jaskyniara a cestovateľa Štefana LABUDU z Košíc, ktorý celú cestu pripravil a zorganizoval, zúčastnili aj:
- spoľahlivý horolezec a jaskyniar Ján VYKOUPIL (Otec) z Prešova
- traja takmer dokonalí trampisti Miroslav MARIČÁK (Kôň), Juraj TÓTH (Traky) a Martin MOLČAN (Kid) z Košíc
- jaskyniar Peter HOLÚBEK z Liptovského Mikuláša
- neúnavní a asi nezničiteľní turisti Žeňa a Renat z Čeljabinska na Južnom Urale

20. 7. – deň sa pre nás začína krátko po polnoci v  Pečore, kde dlhší čas čakáme na pripojenie motorového rušňa k našej súprave. Noc tu v tomto čase nepoznajú. Kraľuje tu totiž polárny deň a celých 24 hodín je vidno. Konečne sa pohýname a opäť sa za oknami rýchlika Moskva−Vorkuta mihá nekonečná tundra. Občas ako spomienka na dlhú a krutú zimu sa objaví zabudnutý fliačik snehu. Vlak ide veľmi pomaly a navyše každú chvíľu stojí. Okolie železničnej trate lemujú polorozpadnuté baraky, hrozivé pamätníky neľudskej stalinskej krutovlády. Trať začali stavať v 30. rokoch, aby sprístupnila nesmierne bohatú Pečorskú uhoľnú panvu. Podľa archívnych dokumentov na stavbe 1100 km dlhej trate z Kotlasu do Vorkuty zahynulo niekoľko desaťtisíc väzňov. Na jej stavbe sa ako väzeň napríklad podieľal aj bývalý predstaviteľ poľského mládežníckeho hnutia Menachem Begin, ktorý sa neskoršie stal izraelským premiérom. Pomery, za akých sa trať stavala, výstižne charakterizuje už spomínaný A. Maloumian vo svojich knižne vydaných spomienkach: „Vorkuta bola objavená v roku 1905 skupinou britských geológov a geografov, poverených cárskou akadémiou vied v Petrohrade sledovať rieku Vorkutu a Pečoru. Našli tu nezvratné dôkazy ohromného bohatstva uhoľnej panvy a uzavreli svoje hlásenie takto: Napriek výnimočnému bohatstvu tejto oblasti je ťažba nemožná pre drsnosť podnebia, ktorému európsky organizmus nemôže odolať. To sa udialo v roku 1905. A ochranka, cárska polícia, ktorá nebola vôbec mierna, sa nikdy nepokúsila v tejto oblasti ťažiť.“
Po 11. hodine už máme za sebou takmer celých 2236 km, ktoré delia Moskvu od Vorkuty. Posledných 30 km zo zástavky Chanovej je asi najpomalších. Vlak sa doslova vlečie po umelom násype, ktorý sa čnie vysoko nad okolitou močaristou tundrou.
Konečne presne o 12.00 stojíme po 47 hodín trvajúcej ceste v očakávanej zapolárnej Vorkute. Víta nás nevľúdne mrholenie. Po krátkej prechádzke mestom nakupujeme pod vedením našich ruských priateľov posledné veci a zásoby na putovanie − napríklad lyžiarske palice a ryžu. Ubytovávame sa v miestnom divadelnom klube Balada, kde prebehnú aj posledné prípravy pred cestou, pozostávajúce z presného rozdelenia stravy a materiálu. Náš priateľ Žeňa je skúsený polárnik, ktorý už túto oblasť niekoľkokrát navštívil, avšak len v zime. Riadime sa jeho skúsenými radami. Stravu ako ryžu, cukor, ovsené vločky, čaj, sucháre, konzervy a čokoládu delíme presne na osem dielov, čiže každý bude niesť jeden diel z každého druhu stravy. Takéto rozdelenie je nevyhnutné z hľadiska bezpečnosti, aby napríklad pri prípadnej strate jedného batoha pri brodení rieky nestratila celá výprava všetku ryžu alebo zápalky. Podobne sa postupuje aj v prípade kotlíkov, variča, benzínu a ďalšieho spoločného materiálu, ako stanov a pušky.

21. 7. – vstávame o šiestej a oproti pôvodnému plánu meníme trasu. Podľa informácií ktoré sme získali na poslednú chvíľu od rybárov z Vorkuty, je po výdatných dažďoch v poslednom období brod rieky Boľšaja Usa východne od Vorkuty pre peších turistov neprekonateľnou prekážkou. Preto sa miestnym vlakom presúvame do Sejdy, kde prestupujeme na prípoj smerujúci do prístavu Labytnangi na sibírskom veľtoku Ob. My však po niekoľkých kilometroch vystupujeme v maličkej osade Jeleckij, kde sa hneď za drevenými staviskami otvára nekonečná tundra. Pred azda jediným obývaným domom sa bezstarostne hrajú dve deti, dospelých nevidno. Na poslednú chvíľu sa pokúšame zohnať kliešte, pretože pri balení sme zistili, že nám chýba kľúčik na ovládanie variča. Po dlhšom úsilí sa Žeňovi darí kliešte získať. Problém však nastáva pri platení. Staršia ženička nechce o žiadnych peniazoch ani len počuť. Musíme teda odliať z našich liehových zásob. Tu na nás Žeňa žmurkne a s potmehúdskym výrazom v tvári našepká nepísaný zákon oblasti: „Rebjata, spirt, éto zóloto séveru.“
Prvé kroky v tundre sú rozpačité. Po dňoch strávených cestovaním sme stuhnutí a tešíme sa na pohyb. Zem je silno podmáčaná a pohyb predstavujú poskoky po vyčnievajúcich trsoch tráv. Občas sa však krok nepodarí a noha skåzne do vody alebo blata. Po chvíli sa prezúvame do vysokých rybárskych čižiem, ktoré sme s takou nevôľou balili doma do batohov. Až teraz chápeme, načo sa nám zídu.
Avšak aj v novom obutí sa kráča zle, sú oblasti, keď sa celé desiatky metrov boríme takmer po kolená v bažinách. Pociťujeme prvé bodnutia komárov. Proti nim nepomáha nič, len dobrá moskytiéra. Ešte šťastie, že sme sa dopredu pripravili na túto doslova pliagu oblasti. Údajne až 90 % zoomasy v tundre predstavujú bezstavovce, čiže máme sa na čo tešiť. Obchádzame početné jazierka, ktoré predstavujú typické termokrasové útvary. Tieto vznikli v dôsledku nerovnomerného topenia podzemného ľadu. Sme totiž v oblasti večne zamrznutej pôdy čiže permafrostu alebo „mrzloty“. Jej hrúbka je rôzna, v týchto miestach dosahuje viac ako 200 metrov. Počas krátkeho polárneho leta sa jej povrch rozpúšťa a vzniknú podmienky pre život chudobnej polárnej vegetácie. Sme prekvapení, ale v tejto oblasti dokonca vidíme skákať žabu. Je to nepochopiteľné, ako môže v takýchto krutých podmienkach prežiť, veď priemerná ročná teplota tu dosahuje len –10 °C. Po 12 kilometroch chôdze nachádzame suchú vyvýšeninu, kde staviame náš prvý tábor.

22. 7. – ráno z tábora vyrážame okolo deviatej. Zdá sa, že počasie sa umúdrilo, a už od rána svieti slnko. Pred obedom stretávame Chantov s približne 200–kusovým stádom sobov. Sú to domorodí obyvatelia, obývajúci spolu s Nencami, Mansami a národnosťou Komi tieto rozľahlé oblasti Polárneho Uralu. Živia sa lovom zveri, rybačkou a najmä chovom sobov. Do príchodu Rusov tu žili úplne slobodne. Počas vlády sovietov sa tu vytvoril systém kolchozov, ktorý pracoval na výmennom princípe. Za mäso a kože dostávali títo obyvatelia severu predmety potrebné pre život, ako píly, sekery, klince, nože a náboje. Po rozklade sovietskej moci sa tu obnovuje tradičné hospodárenie. Veľkým problémom oblasti je najmä alkohol, ktorému veľa miestnych obyvateľov úplne prepadlo.
Po hodinovej chôdzi prichádzame do chantského tábora, už z diaľky sa čnejúceho na vrchole pahorku. Je to praktické riešenie proti komárom, ktoré vietor strháva z vyvýšeného miesta do údolia. Tábor tvorí niekoľko čumov (ihlanovitých stanov s drevenou konštrukciou), obklopených drevenými sánkami a rozličnými drevenými stojanmi a inými vecami. Na naše prekvapenie na pokriky nik neodpovedá. Do stanov sa však vstúpiť neodvažujeme.
Dnešný deň je poznačený častým brodením. Okrem menších potôčikov prekonávame aj väčšiu rieku Lek-elec, na brehu ktorej sa utáborujeme. Má studenú vodu, napájanú z topiacich sa ľadovcov. Až teraz si uvedomujeme nevyhnutnosť vysokých rybárskych čižiem na pohyb v tundre. Stále smerujeme na severovýchod, skoro po rovine širokým údolím popri nevýrazných pahorkoch. Dnes sa nám podarilo prekonať takmer 30 km. Tábor sme umiestnili uprostred širokého koryta rieky Lek-elec. Inú možnosť sme vlastne ani nemali, pretože všade vôkol nás sa rozprestierala podmáčaná pôda, nevhodná na postavenie stanu.

23. 7. – opäť putujeme na severovýchod k hlavnému uralskému hrebeňu. Pochod unavuje najmä svojou monotónnosťou. Stále sa pohybujeme po širokom údolí a len v diaľke pred nami sa črtajú hory. Už aby sme boli pri nich, tam by mal byť pohyb predsa len zaujímavejší. Aj nohy príliš nezvyknuté na dlhé pochody vo vysokých čižmách sa hlásia o slovo. Odreniny sa najlepšie liečia chôdzou naboso. Bolo by to celkom príjemné, keby v potokoch tiekla teplejšia voda a nelietalo toľko komárov. Ostrých skál tu však našťastie niet a bosým nohám sa po mäkkom koberci dobre kráča. Avšak až večer v stane zisťujem, že nenásytné komáre nezaháľali. Desiatky bodnutí zväčšili nohy aspoň o jedno číslo. Dnes sme postúpili k horám o 29 km.

24. 7. – tundra, tundra a opäť tundra. Batohy oťaželi a pochod rovinou začína byť otravný. Hory sú stále v nedohľadne, nevieme sa ich dočkať. Pred obedom sa dostávame do oblasti rozsiahlych močarísk. Celé hodiny sme takmer po pás vo vode a obchádzame najhoršie úseky. Len zázrakom hladina vody nikde nie je vyššia. Po nekonečných močiaroch sa pred nami zjaví ďalšia prekážka – veľká rieka Esto-vis. Prekonávame ju po dvojiciach pevne uchopení popod pazuchy a pritom si výdatne pomáhame lyžiarskymi palicami. V najťažších úsekoch ľadová voda siaha takmer po pás a v silnom prúde sa len s najväčšou námahou držíme na nohách. Na myšlienku, čo by sa stalo, keby niekomu voda podrazila nohy, radšej ani nemyslieť. Na druhom brehu rieky sa objavuje výrazná blatistá cesta lemovaná starými drevenými ståpmi elektrického vedenia. Končí sa tak, ako je to v tejto časti sveta bežné. Uprostred tundry, čiže nikde. Podľa všetkého ide o nedokončený projekt industrializácie zo stalinského obdobia.
K večeru sa opäť približujeme k rieke Esto-vis. Našťastie ju netreba brodiť. Jej piesočné nánosy využívame na stavbu tábora. Dnešný deň sme neprešli veľa, pre močariská a brodenie rieky sme postúpili len asi 20 kilometrov. Večer nám zvýšil čas na poľovačku. Prikradli sme sa ku kàdliku kačíc. Po dvoch výstreloch z brokovnice sme síce zasiahli cieľ, ale nikto nemal odvahu vrhnúť sa do ľadových vôd rieky po korisť, a tak prilepšenie večere odplávalo.

25. 7. – budíme sa do veterného a nepríjemného studeného počasia. Našťastie hory už vidíme, a to nám náladu mierne zlepšuje. Cítime sa ako turisti, ktorí chcú vystúpiť na tatranský Kriváň a na túru nastúpia kdesi v Martine. Po 90-tich kilometroch putovania v monotónnej tundre sa začína okolie utešene vlniť. Ešte pred obedom prichádzame k jazeru Esto-to. Na jeho brehu nás prekvapí čum s troma domorodcami. Sú to Nenci oblečení v kožených šatách. Nerozumejú ani slovo po rusky. Zrejme ide o prírodných ľudí, ktorí len veľmi málo prichádzajú do styku s civilizáciou. Celý život trávia vo voľnej prírode pasením sobov, rybačkou a poľovačkou. Žeňa za pohárik vodky získava od nich ryby, ktoré spestria našu stravu. Chránení pred vetrom ich opekáme na dreve z tenkých vetvičiek pokrútených vàb, ktoré sme našli v okolí jazera.
Počasie sa začína zhoršovať. Ku studenému vetru sa pridáva aj drobné mrholenie. Nanešťastie sa začíname pohybovať v oblasti, kde už nemáme dobré mapové podklady. Orientujeme sa len podľa pauzákových náčrtkov odkreslených z originálnej mapy. Tieto skice sú typické pre obdobie sovietskej turistiky. Vtedy sa mapy prísne utajovali a každý turista zo sebou stále nosil čistý pauzák. Pri náhodnom stretnutí v horách bol totiž zvyk mapy prekresľovať.
Po výstupe na sedlo s odhadovanou nadmorskou výškou 800 metrov, kde už nie je žiadna vegetácia, začíname blúdiť. Pod nami by sa podľa plánu malo objaviť veľké jazero Chadata. Avšak miesto jazera je tu len kamenná púšť akejsi náhornej plošiny bez náznaku existencie údolia s jazerom. Prvý raz vyťahujeme varič a na benzíne varíme teplý čaj, ktorý nás poriadne zahreje. Keďže počasie sa stále zhoršuje, radíme sa, čo ďalej. Padne niekoľko návrhov. Názor trampov, že sa treba vrátiť po našich stopách späť a niekde pri rieke stráviť rybačkou a poľovačkou zvyšný čas, hneď zavrhujeme. Zaujímavejší je návrh pobrať sa po hrebeni na juhovýchod a po natrafení na železničnú trať sa vybrať na západ do Sejdy a potom späť do Vorkuty. Žeňa a Renat však vytrvalo bránia názor hľadať jazero. Nakoniec sa tento názor presadí a vyrážame priamo na sever. Ku koncu pochodu sa spustí poriadny lejak. Stany staviame nad väčšou riekou. Teplota klesla len na +1 °C, je poriadna zima. Celkovo sme dnes prešli 23 km.

26. 7. – takmer celý deň prší. V stanoch čakáme na zlepšenie počasia. Žeňa si stále láme hlavu nad mapami a okolo obeda sa v plášti do dažďa vyberá hľadať cestu. Okolo 16. hodiny prestáva pršať a zároveň sa vracia Žeňa s dobrými správami. Táboríme pri rieke Boľšaja Usa a jazero Chadata sa nachádza okolo 40 km na severozápad. Sme teda východnejšie, ako bol pôvodný plán. Chvíľu po Žeňovi prichádzajú sane ťahané troma sobmi, vedené mladým príslušníkom národa Komi. Je až neuveriteľné, aké prekážky a akou rýchlosťou dokáže tento dopravný prostriedok prekonať. Terén je pomerne náročný a pripomína hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na saniach je mäso z čerstvo zabitého mladého soba a nespracované surové, vyschnuté sobie kože. Mladý Komi celkom dobre ovláda ruštinu. Vysvetľuje nám, že sa učil a pracoval v priemyselnom podniku v meste, ale život v civilizácii sa mu nepozdával, a preto sa vrátil k prírodnému spôsobu života. Po úvodných zdvorilostných frázach prebieha výmenný obchod. Mäso z celého soba za fľašu liehu a kožušiny za rybársky vlasec, háčiky na ryby a vreckový nožík. Zdá sa, že k obojstrannej spokojnosti. Počasie sa zlepšuje, a tak okolo 18.00 vyrážame na sever k jazeru Chadata. Nanešťastie opäť začína pršať. Táboríme premočení na brehu rieky Boľšaja Usa po 20 km chôdze. Fúka poriadny vietor, ktorý trepoce stenami stanov. Pre zimu nemá nikto chuť ani na večeru. Premočení sa trasieme celú noc v spacákoch za neprestajného hvízdania silného vetra.

27. 7. – našťastie sa budíme do slnečného, aj keď veterného polárneho dňa. Veci nám až zázračne rýchlo schnú. Už o 11.30 rýchlo šliapeme v nádeji, že v krátkom čase dorazíme do sedla Igan, vypínajúceho sa nad jazerom Chadata a oddeľujúceho Európu od Ázie. Po ceste často obchádzame snehové polia. Okolo 14.00 krátko obedujeme teplý bujón s kúskom čokolády s tým, že už sme takmer na sedle. Ale poriadne sa mýlime. Tiahle, len mierne stúpanie nás sprevádza ešte niekoľko kilometrov.
Konečne sme v sedle Igan oddeľujúcom dva kontinenty. Príroda akoby sama chcela označiť toto geograficky významné miesto a vytvorila tu pozoruhodný úkaz–kývavec, niekoľkokubíkový balvan, ktorý sa len nepatrnou spodnou časťou dotýka zeme. Okrem tohoto prírodného monumentu sú tu polorozpadnuté baraky, ktoré tu stoja ako svedkovia dávneho vedeckého skúmania ľadovca Igan, ktorý je jeden z najväčších na Urale. Dnes sú už opustené a ponechané napospas svojmu osudu. Zo sedla vystúpime priamo na blízky ľadovec s rovnakým názvom ako sedlo. Pre nebezpečné trhliny sa však na ňom dlho nezdržujeme a popri jeho čele sa opatrne spúšťame do údolia. Zostup je pomalý, pretože stále hrozí pošmyknutie a niekoľkostometrový pád po strmom svahu do údolia so všetkými následkami. Po šťastnom zostupe k hladine vytúženého jazera sa tešíme na spánok, no predčasne. Dlho totiž hľadáme brod na prekonanie bystrej riečky vytekajúcej z jazera. Nakoniec sa nám to po dlhšom máčaní v ľadovej vode darí a táboríme 24–kilometrovom pochode neďaleko brodu.
Jazero Chadata predstavuje rozsiahlu vodnú plochu s rozlohou viac ako 1km² a maximálnou håbkou 32 metrov. Je ľadovcového pôvodu a má nadmorskú výšku 203 metrov. Zaberá celé údolie pod zasneženým štítom Char-naurt-keur, ktorého vrchol dosahuje nadmorskú výšku 1240 metrov. Tento tajomne znejúci názov v preklade znamená Soby prechádzajúce horu. Naše stany sú postavené pri drobných chatkách, slúžiacich ako meterologické stanovište. Správcom zariadenia je príjemný starší pán, ktorý tu žije po celý rok. O drsných podmienkach, ktoré tu vládnu, svedčia jeho chýbajúce články prstov a ušné lalôčiky, o ktoré prišiel počas krutých mrazov. Pri rozhovore s ním však vycítime, že aj napriek náročným podmienkam sa tu cíti doma a polárne podmienky by už nevymenil za teplé a slnečné rodisko v okolí rieky Kubáň. Túto meteorologickú stanicu zásobujú geológovia na vezdechodoch (pásové vozidlo podobné bojovému vozidlu pechoty, spoľahlivo prekonávajúce nástrahy tundry), ktorí v okolí vykonávajú základný prieskum.
Pokúšame sa chytať v jazere ryby. Avšak okrem jednej, ktorá sa úplnou náhodou zachytí za háčik v oblasti chvosta, sa nám nedarí, aj keď ako návnady skúšame všetky výdobytky rybárskej vedy. Dlho do polárnej noci opekáme zvyšky zo soba a odľahčujeme batohy o „zóloto severu“. Presne o polnoci sa fotografujeme a vychutnávame pre nás nevšedné nočné svetlo.

28. 7. – s Koňom vstávame ráno už o štvrtej a opäť sa pokúšame chytať ryby. Bez najmenšieho výsledku. Po návrate do tábora je v ňom rušno. Prišli turisti zo Sankt Peterburgu a stavajú tábor. Ide o skúsených borcov, ktorí pochodili azda všetky hory v bývalom Sovietskom zväze, na ktoré sa dá spomenúť. Po zdvorilostných debatách začínajú stavať Žeňa a Renat s našou pomocou prírodnú saunu. Umne poskladajú kamene, pod ktorými sa rozkúri ohník živený drevom z biednych zakrpatených severských vàb a jelší. Po hodinách kúrenia sa pahreba vymetie a nad kameňmi sa postaví konštrukcia, na ktorú sme prehodili všetky stanové plachty a spacáky. A potom už vchádzame vždy dvaja do improvizovanej stavby. Žeňa polieva rozpálené kamene vodou, ktorá sa hneď mení na paru. Šľaháme sa vàbovými prútikmi. Keď vybiehame zo sauny, čaká nás chladný kúpeľ v blízkom potoku. Po absolvovaní niekoľkých kôl začínajú kamene chladnúť a príjemným radovánkam je koniec. Za tú námahu to však stálo.
Pred večerou začínajú priatelia zo Sankt Peterburgu prípravy na rybačku. Vyhliadnu si vàbové prúty na rybárske palice a kopú červíky na nástrahy. Znie to síce neuveriteľne, ale aj za polárnym kruhom vo večne zamrznutej zemi žijú červy vhodné na rybársky háčik. Po prípravách sa vyberáme k vode. Oproti tomu, čo sme tu predvádzali ráno, ide o ozajstnú rybačku. Každé nahodenie predstavuje záber a takmer istú rybu. Sme obmedzení len červíkmi, ktoré sa rýchlo míňajú, a aj keď niektoré vydržia viac záberov, za polhodinu sa lov končí. Skúšame síce ešte naše mušky a lesklé pliešky blinkrov. Naši noví známi sa len usmievajú popod fúzy. Zrejme vedia, že naše úsilie je márne a rybačka sa už skončila.

29. 7. – lúčime sa s priateľmi a presne na obed vyrážame ďalej. Naposledy pohľadom zastaneme pri jazere Chadata, skloníme šije a kráčame podľa plánu cesty na sever. Prechádzame pomerne nudnou tundrou a táboríme až po 20. hodine za nevýrazným sedlom. Prešli sme 30 km.

30. 7. – ráno sa budíme skôr a pripravujeme všetko potrebné na cestu. Invázia komárov vrcholí. Na stane v ktorom sa cez noc spalo a jeho vrchná časť je od telesného tepla zohriaty, sa tiesnia tisíce týchto krvilačných tvorov. Je ich toľko, že úplne prekrývajú aj farbu stanu. Problémy sú s nimi najmä pri vykonávaní potreby. Ak sa to neudeje rýchlo, tak na najcitlivejšie časti tela sa prisajú desiatky smädných potvor a príslušné miesta poriadne dopichajú. Tieto beštie sa na rozdiel od našich komárov vrhajú na telo prudkým letom a nedajú sa odohnať. Na komára, ktorý si sadne na nechránenú časť tela, platí len ťapnutie. Z dôvodu tejto invázie stále chodíme naobliekaní aj počas obeda, keď teplota vystúpi nad 20 °C. Už sme si zvykli aj na prítomnosť komárov v strave a v čaji. Lákané sálajúcim teplom sa po desiatkach či skôr stovkách vrhajú do kotlíka na všetko teplé. Najviac nás však trápia nechránené ruky, ktoré sú od desiatok bodnutí spuchnuté a pokryté krvavými chrastami. Dodnes nechápeme, ako sa pred týmto hmyzom chráni domorodé obyvateľstvo.
Obed máme v provizórnom prístrešku geológov na brehu rozsiahleho Veľkého šťučieho jazera. Sympatickí pracovníci drsného severu nás hostia výborným čajom, pečenou rybou a dobrotou, o akej sa nám v týchto končinách nesnívalo ani v najružovejšom sne–pečenými lievancami osladenými kondenzovaným mliekom. Pri ich jedení sa nám zdá, že väčšia slasť (samozrejme, že okrem tej jednej) asi ani nemôže existovať. Až po jedle si uvedomujeme, že sme týchto dobrých ľudí pripravili o obed. Aspoň touto formou by sme sa im ešte raz chceli poďakovať, keď tvrdošijne a vytrvalo odmietali všetky naše darčeky zo slovami: „ešte je pred vami dlhá cesta“. Po dlhom lúčení kráčame po brehu jazera ešte niekoľko kilometrov a pri malom potôčiku staviame ďalší tábor. Dnes sa nám podarilo prejsť asi 18 kilometrov.

31. 7. – zavčas ráno vyrážame naľahko k Šťučiemu ľadovcu a na okolité kóty prevyšujúce nadmorskú výšku 1000 metrov. Šťučie jazero z výšky skutočne pripomína tvarom veľkú šťuku. Je výnimočne dobrá viditeľnosť, v diaľke vidno Vorkutu aj Chaľmer-Ju. Na naše pomery sú to nepredstaviteľné vzdialenosti. Dnes sme prešli okolo 35 km v ťažkom skalnatom teréne.

1. 8. – ráno opúšťame čarokrásne miesto nášho táboriska pri úchvatnom jazere, ktoré dosahuje dåžku 12 km, šírku 300 – 400 metrov a maximálnu håbku 153 metrov. Po tri a pol hodinovej chôdzi prichádzame opäť do sedla oddeľujúceho Európu od Ázie a definitívne opúšťame najväčší svetadiel. Kúsok za sedlom stretávame Nencov. Srdečne nás pozývajú na slávnosť, ktorá by sa mala uskutočniť na mieste vzdialenom približne 40 km. Po krátkej porade však návrh odmietame. Touto obchádzkou by sme stratili minimálne dva dni a pri ďalšom zdržaní by sme nemuseli stihnúť vlak, na ktorý sme mali horko-ťažko zabezpečené lístky. Po 28–kilometrovom pochode sa utáborujeme. Dnešnú večeru spestrili niekoľké kozáky, ktoré sme našli pri hľadaní dreva na varenie večere a raňajok.

2. 8. – hneď ráno prechádzame rieku Karu. Gumené čižmy mi spôsobili odreniny a preto sa mi zle kráča aj v topánkach. Vlečiem sa posledný a pri každom brode sa vyzúvam a naboso brodím ľadovo studené toky, čo ma oproti ostatným ešte viac zdržiava. Aj batoh neuveriteľne oťažel, ale najhorší je hlad. Skromné prídely ovsených vločiek, ryže a sušeného chleba sú presne rozpočítané a vzorný hospodár Žeňa prísne dozerá na zásoby, aby z potravín mimo rozpočtu neodbúdalo. Našťastie už na obed sme dorazili k rieke Lymbato-jacha a od nej už vidno náš cieľ, 1363 metrov vysoký vrch Netem-pe.
Po oddychu a odložení nepotrebných vecí rýchlo dorazíme na úpätie kopca a krátko po štvrtej začíname stúpať po ľadovci nahor. Vo vedení sa vždy striedame. Prvý vždy vykopáva vo firne pre všetkých dobré stupy, pretože aj najmenšie zaváhanie by spôsobilo dlhý pád po šikmom zľadovatenom svahu. Obdivujeme Žeňa, ktorý nemá okrem vysokých rybárskych čižiem nič na prezutie a v tomto vysokohorskom teréne pôsobí priam odstrašujúco. No aj napriek tomuto obutiu a oproti ostatným aj dobrých 8 kg ťažšiemu batohu sa v čele objavuje azda najčastejšie. Jeho kondícia je neuveriteľná. Na vrcholovej kóte stojíme o 18.30 a dlho sa opájame veľkolepými pohľadmi. Najúchvatnejší je pohľad na sever, kde sa na obzore trblietajú tisíce jazier v nekonečnej tundre. Dlho-predlho napíname zrak, či neuvidíme Karské more, ale to je príliš ďaleko. Na špici Netem-pe čítame „zapisky“ – krátke odkazy predošlých výprav do týchto končín. Obsahujú mená, kratší text a miesto, odkiaľ členovia výpravy pochádzajú. Veľa správ je od turistov z Moskvy, Leningradu, ale nájdu sa lístočky aj z Kyjeva, alebo až z Užhorodu. V niektorých škatuľkách objavujeme kúsky cukru a dokonca aj cukríky. Je to zvláštny pocit čítať niekoľko rokov starý zapisok ešte zo sovietskej éry a dotýkať sa drobných maškàt, ktoré tu zanechali podľa starého zvyku naši predchodcovia.
Po splnení všetkých vrcholových povinností zostupujeme pre dobré miesto na táborenie takmer 500 výškových metrov, ale aj tak toho veľa nenavyberáme. Spíme na tvrdých kameňoch bez karimatiek, ktoré sme zanechali skryté pri rieke. Neuveriteľná je invázia komárov, ktoré sa záhadne objavujú v týchto drsných vysokohorských podmienkach, kde nie je ani stebielko trávy, len nekonečná kamenná púšť. Začíname mať neuveriteľný hlad. Večera nám nestačí, no nič sa nedá robiť. Zásoby sú presne rozpočítané a keby sme dnes mali viac, tak ku koncu pochodu by nám to mohlo chýbať. Je pre nás nepochopiteľné, ako je na tom Žeňa. Má omnoho ťažší batoh ako my a teda aj väčší výdaj energie. Akoby nepociťoval hlad, hoci všetci dostávame rovnaké dávky. Dokonca občas sa po večeri potľapká po bruchu a len tak pre seba si zašomre: „Oj, nikdy som sa veru takto dobre nenajedol“. Má teda omnoho vyšší koeficient využitia stravy ako my. Súvisí to asi s jeho celkovým spôsobom života a dlhoročným túlaním sa po horách. Žeňa ako polárnik zažil všeliake extrémy a tento pochod je pre neho asi len dlhšou prechádzkou. Večer je hlad taký ukrutný, že v stane so Štefanom otvoríme sušenú francúzsku polievku a ako najväčšiu pochúťku hryzieme suché cestoviny a slané granule. Dnešný peší výkon predstavuje 15 km, zväčša v ťažkom horskom teréne.

3. 8. – zostupujeme k blízkemu jazeru Očety, kde oddychujeme a opravujeme poškodený výstroj. Obdivujem Štefana, ktorý aj napriek značnej únave obíde jazero. Trvá mu to takmer 3 hodiny. Žiaľbohu, rybárske náčinie sme odložili spolu s karimatkami, a tak žiadne spestrenie stravy nebude.

4. 8. – od jazera Očety sa pomerne neskoro presúvame obchádzajúc Netem-pe k veciam, ktoré sme zanechali predvčerom pri rieke Lymbato-jacha. Našťastie ich nachádzame v úplnom poriadku. Žeňovi sa podarí zastreliť po ceste niekoľko prepelíc. Spestrujú chudobnú večeru o chutnú polievku. Dnešný deň bol bohatý na zver. Naďabili sme na medvedie stopy a veľkú sovu, belaňu tundrovú. Tento biely vták nehlučným letom kraľuje nad nekonečnou tundrou. Okrem toho sme po obede stretli stádo asi 2-3000 sobov, ktoré domorodci hnali na iné pastviská. Podarilo sa nám prejsť 14 km.

5. 8. – ráno ideme naľahko proti prúdu potôčika Ozernyj k Jazeru màtvych komárov. Odtiaľ sa cez strmé sedlo prehupneme do údolia s rozsiahlym ľadovcom Dolgušina. Keď sa nabažíme ľadovcovej krásy, vraciame sa k stanom. Rýchlo ich zbalíme a presúvame sa 6 km na západ k jazeru Gnet-ty. Opäť biedna večera–vývar zo sušenej zeleniny, suchý, na kocky nakrájaný chlieb a malá porcia kaše z ovsených vločiek Gerkules. V snahe utíšiť všadeprítomný hlad sa snažíme dlho do noci chytať ryby. Máme však smolu. Červíkov sa nám v kamenitej zemi objaviť nedarí a umelé mušky a blinkre ryby skôr odpudzujú ako lákajú. Je to úplne do zúfania! Pri vtoku potôčika do jazera sa to hemžia desiatky rýb. Ako na povel sa pred návnadou otáčajú, ale stále sa pohybujú na hranici potôčika a hlbiny jazera. Zrejme sú zvyknuté čakať na to, čo prináša potôčik. Nám sa však toto tajomstvo odhaliť nedarí a rybu nie a nie chytiť. Vyznieva to ako výsmech. Po niekoľkých hodinách to všetkých okrem Štefana omrzí a idú spať. My aj napriek všetkým neúspechom skúšame šťastie. Znova a znova sa pokúšame loviť aj na prázdny háčik podtrhnutím ryby, ale opäť márne. Našťastie si spomínam na veľkú muchu, ktorá si okolo obeda sadla na moju ruku. Ani neviem prečo som ju pripučil a strčil do vrecka. To je ono! V priebehu niekoľkých sekúnd sa asi kilová krásavica metá na brehu. Hneď končí na pekáči a jej kostru provokatívne aranžujeme pri ohni, aby ráno všetci videli, ako sa nám darilo.

6. 8. – od rána začína popàchať. Kopírujeme breh jazera a smerujeme do Chaľmer-Ju. Po niekoľkých minútach v akejsi preliačine nachádzame tri stany s dvoma rybármi. Na prvý pohľad ide o dobrodružné povahy. Hneď nás zaujali svojou bezprostrednosťou a pohostinnosťou. Za celoživotné úspory si kúpili pásový vezdechod a na rok si prenajali od štátu jazero Gnet-ty, v ktorom majú právo loviť ryby len oni. Platia tu určité obmedzenia, ako napríklad zákaz lovu výbušninami. Ryby chytajú do sietí a nakladajú do pripravených sudov do soli. Pri stanoch sa váľajú splesnené a od dažďa premočené tehly chleba. Spočiatku tým smerom len poškuľujeme, ale po osmelení sa na ne bez hanby vrháme a utišujeme mučivý hlad. Po chvíli rozhovoru s radosťou prijímame pozvanie na obed. Najskôr raz-dva nachytáme plnú prepravku čerstvých rýb. Ako návnadu na háčik používame larvy hmyzu nachádzajúce sa v jazere pod skalami. Je to také jednoduché a len so smiechom si spomíname na včerajšie chabé pokusy.
Rybačka prebieha vo dvojici. Jeden obsluhuje udicu a druhý vešia na háčik návnadu a zvešiava ryby, ktoré sa vyťahujú v niekoľkosekundových intervaloch. Po krátkej chvíli už hučí pod vedrom benzínový varič a čoskoro je 12 litrov chutnej polievky na svete. Je to príjemný pocit, keď sa po dlhom strádaní naplní žalúdok. Ako pochúťku po neskorom obede konzumujeme surové ryby nakrájané na tenké posolené plátky, odležané približne dve hodiny. S plným bruchom sa veru dobre počúvajú zaujímavé príhody našich hostiteľov. Po chvíli však prichádza rad aj na nás a debatu, trvajúcu hodiny, nie a nie skončiť. Vždy sa nájde nová téma, ktorá vyprovokuje nekonečnú diskusiu. Dážď od skorého odpoludnia do neskorého večera bubnuje na strechy stanov. Okolo polnoci sa však začínajú mračná trhať a na krátko sa začína stmievať.

7. 8. – s priateľmi -rybármi sa skoro ráno lúčime za zlého počasia. Opäť prší. Cestou ku Kare máme obavy z jej prebrodenia. Dážď môže totiž zdvihnúť hladinu a z rieky sa stane neprekonateľná prekážka. Už len predstava, ako čakáme o hlade dlhé dni na brehu rieky na lepšie počasie je krutá.
Po troch hodinách sa skutočne dostaneme ku koryte Kary, ktorá odvodňuje značnú časť Polárneho Uralu do Karského mora, a teda aj do Severného ľadového oceánu. Na tejto rieke s dåžkou 300 km nie je postavený jeden jediný most. S veľkými problémami po dvojiciach, podopierajúci jeden druhého, brodíme rieku. Trvá nám to dlhšie, pretože každá dvojica hľadá v dravom prúde optimálny priechod, ktorý sa každému javí na inom mieste. Nakoniec zmočení, ale bez vážnejších problémov sušíme namáčané veci na druhom brehu Kary. Výška vody totiž bola taká, že nám natieklo do vysokých rybárskych čižiem a vzrastom menší Štefan si namočil aj spodnú časť batoha so spacákom. Okolo 21.00 vyrážame na dlhý pochod k Chaľmer-Ju. Problémy s kolenom začína mať Otec, ktorý najmä od brodu pomaly krivká za nami. Našťastie stretávame rybára na amatérsky vyrobenej motorovej trojkolke, ktorá s prehľadom prekonáva všetky nástrahy tundry a po krátkej debate sa Otec pohodlne vezie k cieľu cesty. Približne 60 km dlhé putovanie s ťažkými batohmi nám dáva zabrať. Je to náročné, ale nádej na skorý koniec pochodu nám dodáva čerstvých síl.

8. 8. – v skorých ranných hodinách prichádzame do Chaľmer-ju. Posledný úsek cesty sa pohybujeme popri gigantických kopách uhlia vyťažených z bohatej uralskej zeme. Je neuveriteľné, koľko vagónov tejto vzácnej suroviny sa ešte musí naložiť a prepraviť na juh pred príchodom krutých mrazov. Je pomerne chladno, teplota veru nie je ďaleko od bodu mrazu. O nehostinnosti tohoto miesta svedčí i to, že v preklade Chaľmer-ju znamená miesto, odkiaľ sa nik nevracia. Polozrúcané mestečko, kde stojí a je obývaný azda len každý štvrtý dom, nám nepridáva na optimizme. Železničnú stanicu predstavuje drevený prístrešok bez okien a dverí, kde však radiátory dodávajú asi z podzemného teplovodu životodarnú energiu. Stretávame tu dvoch príslušníkov národnosti Komi, ktorí cestujú do zdravotného strediska po lekársku pomoc pre chorého príbuzného vo vzdialenej tundre. Vlak do Vorkuty, vzdialenej asi len 80 kilometrov, sa vlečie ako slimák. Na častých zastávkach pristupuje čoraz viac cestujúcich a vagón je raz-dva úplne natrieskaný. Cesta cez zelenú tundru, ktorá spoza okien vlaku vyzerá ako udržiavaný trávnik, trvá takmer celý deň.
Po príchode do Vorkuty sa ubytujeme opäť v divadelnom klube Balada. Klincom večera je návšteva verejnej parnej sauny. Tu sa snažíme zmyť špinu a pot z dlhého pochodu, veď od kúpeľa na brehu jazera Chadata sme veľa vody na tento účel neminuli. Saunovanie tu v polárnych krajoch má svoju tradíciu a samozrejme aj rituál. Každý návštevník si nesie vàbové metličky na šľahanie prepoteného tela. Vo veľkej miestnosti je rozžeravená platňa, na ktorú sa leje voda. Tá sa hneď premieňa na kúdoly bielej hustej pary. Je až neuveriteľné, ako sa niektorí saunujúci zdržiavajú v blízkosti zdroja tepla. Nám je po chvíli na nevydržanie aj v najvzdialenejšom kúte. Procedúru niekoľkokrát opakujeme, samozrejme aj so šľahaním prútmi. Koža sa tým poriadne prekrví a po opakovanej návšteve miestnosti s parou sa aj posledná špina zmyje z tela. Návšteva sauny nám odoberá posledné zvyšky síl a ledva dôjdeme do klubu Balada. Tu sa spamätávame zo saunového šoku a útrap cesty. Po slávnostnej večeri dlho do noci natáčame pre miestnu televíziu šot o jednej z prvých návštev cudzincov v tomto donedávna zakázanom meste. Podľa našich priateľov z Vorkuty pred nami navštívilo túto oblasť len veľmi málo cudzincov. Naposledy to boli športovci z Fínska s cieľom nadviazať kontakty.

9. 8. – celý deň venujeme Vorkute a jej pamätihodnostiam. Navštevujeme miestne múzeum, ktoré je zamerané na národopis, prírodné hodnoty a ťažbu uhlia. Dozvedáme sa tu zaujímavé skutočnosti. Najviac nás asi prekvapili kamenné nástroje datované do obdobia začiatku tisícročia pred naším letopočtom nájdené, v Boľšozemeľskej tundre. Jedno oddelenie v múzeu je venované hrôzam stalinských pracovných táborov – gulagov. Potom dlhšie hľadáme pamätník obetiam stalinských represálií, ktorý predstavuje kamenný balvan niekoľkokrát opásaný ostnatým drôtom na periférii Vorkuty. Určite je najmä tu, priamo na miestach hrozných pracovných táborov, ťažké vysporiadať sa s minulosťou, ale socha Lenina, ktorá dominuje hlavnému námestiu, je v ostrom kontraste so zastrčeným pamätníkom obetí kultu osobnosti. Podľa našich ochotných sprievodcov je vypracovaný projekt na prebudovanie pamätníku, ale zrejme ešte dlhší čas potrvá, dokiaľ sa tento stav zmení. Zážitok máme z návštevy kina, kde hrajú starší trhák Čeľuste. Osobité čaro má aj tržnica, kde na naše počudovanie kraľujú priekupníci z Kaukazu. Po minutí rubľov sa snažíme zmeniť doláre, ale narazíme na ťažko riešiteľný problém. V banke o valuty nemajú záujem a miestni obyvatelia sa cudziu menu boja kúpiť, pretože ju ešte nikdy nevideli. Nakoniec však jednu milú pani presvedčíme o pravosti dolárov a zásobujeme sa hotovosťou na cestu do Moskvy – tam takýto problém určite mať nebudeme.

10. 8. – kúpili sme cestovné lístky na večerný vlak s odchodom 21.08, a tak celý deň trávime opäť spoznávaním mesta. Správa o cudzincoch sa po Vorkute rozšírila, mnohí nás zdravia a pozývajú domov. Stretávame dokonca účastníka II. svetovej vojny, ktorý sa zúčastnil bojov pri Ostrave. Dlho s ním diskutujeme o živote u nás a  vo Vorkute. Získavame čoraz ucelenejší názor na život v meste. Oproti mestám na juhu Ruskej federácie je tu vyššia životná úroveň, ale ľuďom sa v tunajších podmienkam podstatne, ale skutočne podstatne ťažšie žije. Zisťujeme, aké sú tu mesačné platy. V priemere je to 4000 rubľov (približný vtedajší kurz 1 koruna československá – 5 rubľov). Platby za byty sú tu neuveriteľne nízke, len 30 rubľov za mesiac. Ceny v obchodoch: mlieko 20 rubľov, chlieb 16 rubľov, vodka 160 rubľov, benzín 6 rubľov, paradajky 120 rubľov, hrušky 150 rubľov, vetrovka 1500 rubľov. Pri narážkach na cestovanie však narazíme na akúsi hradbu mlčanlivosti. Až po dlhšom vypytovaní zisťujeme, že opustiť Vorkutu sa donedávna prakticky nedalo. Vyžadovalo to veľa úradných potvrdení, ktoré získať nebolo jednoduché. Dokonca aj návšteva Moskvy bola veľkou zriedkavosťou. S určitou nostalgiou sa lúčime s nezabudnuteľným mestom a s niekoľkohodinovým predstihom sa presúvame na železničnú stanicu. Vlak presne podľa cestovného poriadku opúšťa Vorkutu, ktorá sa s nami lúči tak ako pri príchode – mrholením.

11. 8. – 12. 8. – opäť dvojdňová cesta vlakom do Moskvy. Čas ubieha rýchlejšie ako pri ceste tam. V hlave triedime zážitky a podnety z pozoruhodného podujatia. Veľa diskutujeme so spolucestujúcimi. Menší otras zažívame pri pohľade na oplotený priestor v menšej zastávke pri Kotlase. Zrazu sa ocitáme akoby na začiatku 50. rokov. Ostnaté drôty, psy, strážne búdky s ľahkými guľometmi a väzni. Veríme, že sú to odsúdení zločinci a medzi nimi sa už nenachádza nik pre svoje presvedčenie alebo názory. Krátko po poludní vystupujeme z vlaku v Moskve na Jaroslavľskej železničnej stanici. Ubytujeme sa v olympijskom komplexe Izmajlovo.

13. 8. – zháňame cestovný lístok na vlak, ktorý by nás priblížil na západ k domovu. Kasy Inturistu, kde sa predávajú lístky do zahraničia, sú zatvorené a niekoľko fungujúcich pokladní na Kyjevskej železničnej stanici obliehajú nekonečné zástupy. Po chvíli váhania sa staviame do dlhočiznej očerede, teda radu. Po takmer hodinovom čakaní pokladňu zatvárajú a sme tam, kde na začiatku. Opäť stojíme v rade, teraz pre istotu v niekoľkých. Pokúšame sa zakúpiť si lístok aj od niekoho, kto predáva v blízkosti pokladní. Bohužiaľ, na náš smer kúpiť 6 lístkov je asi nemožné. Títo čierni predavači cestovných lístkov využívajú zmätky, ktoré na železnici nastali po uvoľnení sovietskeho režimu. V časovom predstihu skupujú lístky, ktoré so značným ziskom predávajú pod rukou cestujúcim. Po troch hodinách čakania nám však v jednom rade svitá nádej. Blížime sa k okienku. Tesne pred ním sa stavia do radu jazykovo najzdatnejší z nás. Táto výmena je nutná kvôli pracovníčke, ktorá lístky predáva. Cudzinec je totiž odkázaný pri kúpe železničných cestovných lístkov len na Inturist a podľa predpisov sa mu nesmie predať lístok v normálnej kase na stanici. Po zvolaní: „Dájte, požálujsta, šesť bilétov v Mukačevo“ sa v prstoch predávajúcej objavia lístky len štyri s tým, že viac sa pre čierny obchod nepredáva. Ani po opakovanej žiadosti sa však vytúžených lístkov nedočkáme. Kamenná tvár úradníčky je neobmäkčiteľná. Našťastie nám pomáha náhoda a do našej pokladne prichádza návšteva, zrejme nadriadený. Máme teda čas na spamätanie sa a na správnu reakciu. Rýchlo sa vymieňame a po chvíli držíme v rukách aj zvyšné dva lístky. Po chvíli už sedíme vo vlaku smerujúcom do Belehradu a o 12.40 opúšťame Moskvu.

14. 8. – cesta Ukrajinou je monotónna, striedajú sa dediny, polia a lesy. Pozorujeme život vo vlaku. Sprievodca v našom kupé na každej stanici niečo vykladá alebo nakladá. Zisťujeme, že ide o akýsi čierny železničný obchod, najmä s cigaretami. Na jednej stanici je mierne vzrušenie, keď obchod zaškrípe. Kupujúci preberie tovar a príslušnú sumu zaplatí nastrihanými papiermi. Sprievodca sa za ním rozbehne, ale nový majiteľ balíkov má aj napriek škatuliam zjavne lepší štýl a uniká. Samozrejme sa to nezaobíde bez všeobecnej veselosti a sprievodcových šťavnatých nadávok. O 16.30 opúšťame v Mukačeve príjemných spolucestujúcich. Nasleduje niekoľkokilometrový presun s ťažkými batohmi na autobusovú stanicu. Opäť sa tu na nás usmeje šťastie, keď po krátkom čakaní prichádza autobus do Užhorodu. Z konečnej stanice sa presúvame na hraničnú kontrolu. Viackilometrový rad kamiónov a áut veru nie je povzbudzujúci a azda po prvý raz sa cítime na ceste ako králi, keď proti svojej vôli uväznení šoféri stoja a my sa hýbeme dopredu pre nich nedosiahnuteľnou rýchlosťou. Vo Vyšnom Nemeckom opäť zázrakom chytáme druhý alebo tretí stop do Michaloviec, kde sa odchodom vlaku o 22.10 končí dobrodružstvo zvané Polárny Ural.