Určite nikoho nepoteší nočné zvonenie telefónu, ktoré preruší ledva započatý spánok. Nebolo tomu inak ani okolo polnoci z 28. na 29. júla 1997. No obsah vzrušených viet Svetozára Krnu, známeho expedičného turistu, ma ihneď prebral. „Na budúci týždeň, na 6. augusta, mám zabezpečené dve letenky do Chabarovska. Plánujem sa tam zdržať jeden mesiac a vystúpiť na najvyššiu horu pohoria Sichote-Aliň, potúlať sa po tajge a stráviť aj 2–3 dni pri Japonskom mori. Pokiaľ máš záujem, tak jedna letenka je voľná, do zajtrajšieho rána očakávam odpoveď." Hneď som sa zahrabal do kníh a atlasov, aby som sa dostal do obrazu, kde sa Chabarovsk nachádza. Ide o mesto na Ïalekom východe Ruskej federácie. Rozprestiera sa na brehu ázijského veľtoku Amur. Na východ od neho sa ťahá hrebeň pohoria Sichote-Aliň, ktorý dosahuje dåžku takmer 1000 km. Hneď si spomínam na film o lovcovi Dersu Uzalovi, ktorého celý život sa viazal na tajgu v tejto oblasti. Keď vyčítam, že v oblasti sú aj jaskyne, som takmer rozhodnutý ponuku prijať. Pred definitívnou voľbou však ešte stojí rozhodnutie manželky. Tá našťastie s pochopením súhlasí, a tak Svetozár už skoro ráno počuje rozhodné „cestujem“.

ZAČIATOK

Priateľ Ján Vajs ma 5. augusta skoro ráno odvezie k Svetovi (Svetozárovi) do Bratislavy, kde dokupujeme veci, kompletizujeme výstroj a diskutujeme o nastávajúcej ceste. Pred cestou sa ešte stretávam s obetavým P. Magdolenom, ktorý k Matúšovi donesie sovietske materiály o jaskyniach nachádzajúcich sa na Ïalekom Východe Ruskej federácie. Pred odletom z bratislavského letiska navštevujeme cestovnú kanceláriu APIS TOURS, ktorej predstavitelia spolu s vedením DEVÍN BANKY výrazne podporili cestu do pohoria Sichote-Aliň. Presne podľa letového poriadku štartuje 6. 8. 1997 lietadlo Aeroflotu Tu 134 z letiska v Bratislave. S domovinou sa symbolicky lúčime pohľadom na Liptovskú Maru. Chočské vrchy a Západné Tatry sú už v hmle. Po pristátí na letisku Šeremetevo II v Moskve nasledujú bežné formality. Sveto bez problémov prechádza vstupnou kontrolou. Službukonajúca práporčíčka však v mojom pase nenachádza ruské vízum. Pozastavuje sa nad už dávno neplatným záznamom AB служебная. Darmo jej vysvetľujem, že nám, Slovákom vízum netreba, dokonca ani do aliancie NATO neplánujeme vstúpiť. Nič nepomáha. Z tejto situácie ma zachraňuje len dôstojník, ktorý ubezpečuje zle vyškolenú práporčíčku, že doklady pre vstup do Ruskej federácie mám v poriadku. Po opustení letištnej haly sa na nás ako kobylky vrhajú taxikári. S bezočivosťou hraničiacou s fyzickým obťažovaním nás ťahajú k svojim autám. Na nás však nezarobia. Po presune autobusom na terminál Šeremetevo sa však už 2 hodiny od pristátia znovu odlepujeme od zeme a na lietadle Il 62 smerujeme do Chabarovska. Po takmer 8 hodinách letu pristávame. Pri výstupe z lietadla nás na letištnej ploche okrem drobného dažďa víta aj vychudnutý pes, ktorý striehne len na to, aby si naplnil prázdny žalúdok.

CHABAROVSK
alebo Začiatok boja s činovnikmi

Na letisku sa snažíme zaknihovať si spiatočné letenky na 6. septembra. Tu sa začína náš boj s povestnými činovnikmi. Navštevujeme asi 6 úradníkov, avšak bez úspechu. Každý, s kým prídeme do styku, sa vyhovára a posiela nás na inú inštanciu. Po chvíli to začína pripomínať vydarenú komédiu. Pri druhom kole obiehania úradníkov sa však dozvedáme, že centrálny počítač je pokazený a skúsiť šťastie máme v hoteli Inturist v centre Chabarovska. Našťastie tu sa nám to zázračne a bez komplikácií darí.
Najskôr hľadáme klub turistov. Tu by sme chceli získať informácie o trase na najvyšší vrch pohoria Sichote-Aliň. Bohužiaľ, na uvedenej adrese nachádzame len remeselníkov budujúcich obchod. Dozvedáme sa tu, že pred naším príchodom vytrvalo niekoľko dní pršalo. Rieky a potoky sú rozvodnené a nebudú sa dať prebrodiť. Náš prvý cieľ, výstup na 2077 metrov vysokú horu Tardoki Ani, teda bude asi nerealizovateľný. Operatívne preto meníme plán a presúvame sa na železničnú stanicu. Pri kupovaní lístkov do Nachodky, prístavného mesta na juhu Prímorského kraja sa zoznamujeme s novým fenoménom dnešného Ruska – Číňanmi. Malý, nenápadný Ázijčan sa tesne predtým, ako prichádzame na rad, zaradí pred nás. V momente, ako začne kupovať lístky, sa okolo neho zhromaždí niekoľko druhov a čakáme o dobrých 20 minút dlhšie.
Na Sibíri a Ïalekom východe je oficiálne prihlásených na dlhodobý pobyt v Ruskej federácii asi 200 000 Číňanov. Údajne sa však ich počet pohybuje až okolo 2 miliónov. Stretnúť ich môžete všade, ale najviac na trhoviskách. Obchody idú dobre, pretože v dnešnom Rusku sú ceny niekoľkonásobne vyššie ako v Číne. Napríklad v prepočte na dolár stojí v Číne fľaša dobrého chladeného piva 0,35 dolárov, ale v Rusku 0,5 litra teplého, nie príliš chutného už takmer 2 doláre. Veľa Číňanov pracuje aj na stavbách. Novým podnikateľom sa oplatí ich zamestnať, pretože pracujú za podstatne nižší plat, ako pýtajú ruskí murári.
Pri okienku kasy nás čaká opäť prekvapenie. Pokladníčka nevydá nikomu cestovný lístok bez legitimovania sa osobným dokladom. Samozrejme náš slovenský pas je pre ňu novinka, a tak v ňom listuje. Po chvíli spustí krik a plánuje zalarmovať milíciu, pretože nemáme ruské vízum. Našťastie za nami stojaci občania jej krikom vysvetlia: „Ženščina, oni z Čechoslovakii“. Toto slovo, ako sme sa aj neskoršie presvedčili, má magický účinok. Netreba ďalšie dlhé vysvetľovanie, čo vlastne to Slovensko je a kde leží. Šok však prišiel aj v podobe ceny za lístok. Keď sme v roku 1992 cestovali niekoľko dní vlakom za ceny v rubľoch po prepočte kurzu pod 100 Kčs, dnes, po piatich rokoch stojí niekoľkonásobne kratšia cesta rýchlikom z Chabarovska do Nachodky takmer 1700 Sk. No treba tiež dodať, že ak v roku 1992 sme v radách na lístok stáli 10–15 hodín, a to ešte s neistým výsledkom, tak teraz sme za 40 minút vybavení. O ďalších 90 minút sa už vezieme vo vlaku, čo pred piatimi rokmi bolo zriedkavosťou

NACHODKA
alebo Prístav na brehu Japonského mora

Presne podľa cestovného poriadku náš vlak zastavuje po 16 hodinách v železničnej stanici Tichookeanskaja (hlavná stanica v Nachodke, pod týmto názvom sa udáva aj v cestovných poriadkoch) na pobreží Japonského mora. Ide o stredne veľké mesto, ktoré malo v polovici 90. rokov 164 000 obyvateľov. Zaujímavá je jeho história. Archeológovia v tejto oblasti registrujú mnohé pamiatky pochádzajúce od doby kamennej po stredovek. Intenzívnejší rozvoj Nachodky však nastal až v minulom storočí. Do málo známeho zálivu Nachodka v zálive zvanom Amerika vplávala 17. júna 1859 parná loď pod vedením kapitána A. A. Boltina. V ten deň sa táto oblasť objavila na mape Prímorskej oblasti. Prví osadníci z Európy boli Fíni, ktorí tu v roku 1869 založili priemyselno-poľnohospodársku faktóriu. Bohužiaľ, táto osada bola bez ochrany a podpory, a preto hoci sa úspešne rozvíjala, v roku 1871 zanikla. V roku 1907 začali na mieste dnešnej Nachodky budovať presídlenci z ukrajinského Černigova osadu nazvanú Amerikánka, ktorá prežila nepokojné obdobie občianskej vojny a intervenčných vojen. V období 2. svetovej vojny tu postavili strategický prístav, ktorý mal za úlohu odľahčiť najvýznamnejší ďalekovýchodný prístav Sovietskeho zväzu – Vladivostok. Nachodka formálne vznikla len v roku 1950, keď dostala status mesta. Od roku 1992 je podľa prezidentského výnosu centrom slobodnej ekonomickej zóny a spolu s Vladivostokom tvoria najvýznamnejšie mestá Prímorského kraja.
Bez problémov sa stretávame s miestnymi turistami v ich klubovej miestnosti. Sveto sa s nimi zoznámil v zabajkalskom pohorí Kodar. Odvezú nás do Zálivu ostriežov, kde má bývalý turistický klub Sichote-Aliň, dnes pretransformovaný na komerčnú organizáciu, základňu. Ide o pobrežie prenajaté od štátu, kde majú veľké plány. Teraz sa tu v stanoch rekreujú deti z oblasti Chabarovska. V budúcnosti sa však plánuje stavba väčšieho prímorského letoviska. Táto oblasť je situovaná v najjužnejších výbežkoch pohoria Sichote-Aliň a vyznačuje sa panenskou prírodou. V časoch sovietskeho impéria totiž pobrežie Japonského mora bolo prísne stráženou pohraničnou zónou. Prístup sem mali len pohraničné vojská, po ktorých sa zachoval chodník pri pobreží. Po ňom patrolovali niekoľkokrát denne vojaci na koňoch. Dnes je však opustený a zarastá. V priebehu niekoľkých rokov určite úplne zanikne. Po srdečnom privítaní otázky nemajú konca-kraja. S vedúcim turistov, Pavlom V. Kulebinom (Pašom), vedieme dlho do noci rozhovory o súčasných problémoch Ruska, ale rozoberáme a plánujeme aj našu nadchádzajúcu cestu do hôr.
Ïalšie pôsobenie v oblasti nám však opäť komplikujú úradníci. Podľa platných zákonov sa musí každý cudzinec do 48 hodín po príchode na územie Ruskej federácie zaregistrovať na milícii. V Moskve a európskej časti Ruska sa tento zákon nedodržiava, ale na Ïalekom východe sa toto nariadenie berie prísne. Pozná to najmä Sveto, ktorého v roku 1994 práve „vďaka“ tomuto zákonu vyhostili z územia Ruskej federácie. Súvisí to určite s inváziou Číňanov na Sibír. V pondelok však úrady nemajú stránkové hodiny, a tak sa túlame celý deň po meste. Podvečer sa stretávame so Svetlanou Kurašovovou, s ktorou sa Sveto zoznámil v pohorí Kodar. Príjemný večer trávime v prítmí kaviarne. Prespíme u Pašu v jeho byte na panelákovom sídlisku. Večer začínam mať zimnicu. Je to hrozné pomyslenie, čo budem robiť,0 ak ochoriem. Nespím celú noc a rozmýšľam, čo mi môže byť. Hádam to nebude encefalitída z kliešťov, ktoré som si vytiahol z tela pri mori. Našťastie ráno sa cítim lepšie a počas dňa slabosť úplne pominula.
Celý deň 12. augusta sme vybavovali registráciu s výdatnou pomocou našich priateľov. Vôbec si pri týchto úkonoch neviem predstaviť cudzinca neovládajúceho ruštinu. Najskôr bude mať problém so spísaním žiadosti o zaregistrovanie. K tomu treba len čistý papier a znalosť ruštiny. Písací stroj vám požičajú. Komplikácie nastanú s dokladovaním, kde budete počas pobytu bývať. Nám na to stačili dve vyhlásenia našich priateľov, že sa budú o nás starať, a asi 120 minút chôdze po meste. Starosti sme mali s nájdením inštitúcie, kde by sme mohli vyplatiť správny poplatok za registráciu v sume po prepočte asi 750 Sk. Najmenší problém je s fotokópiou pasu. V najbližšej banke nám ochotne vyšli v ústrety, avšak za stranu A4 platíme neuveriteľnú sumu jeden dolár. Počas registrácie sa porozprávame s Číňanmi, ktorí podstupujú podobný proces ako my. Na naše prekvapenie veľmi dobre ovládajú ruštinu a pravdepodobne sa na pobyt v Rusku doma dôkladne pripravovali. Témy rozhovorov sú veľmi zaujímavé a cítiť určitú uvoľnenosť oproti stretnutiam s Číňanmi v samej Číne. Veľmi ich prekvapila znalosť niekoľkých čínskych výrazov, ktoré som pochytil na ceste v roku 1996.
Ïalší finančný šok zažívame na pošte. Nakúpili sme pohľadnice a po vypísaní ich chceme poslať rodine a priateľom. Ibaže úradníčky nám vysvetľujú nepochopiteľnú vec. Na sklonku druhého tisícročia bol v Ruskej federácii vydaný príkaz, že pohľadnice sa posielať nesmú. Teba ich vložiť do obálky a poslať takto. Je to však neuveriteľne drahé a poslanie jednej pohľadnice vyjde na viac ako dva doláre. Keďže ja som napísal pohľadníc 23, tak suma, ktorú mám zaplatiť len za poštovné, je neuveriteľných 48 dolárov. Aj touto cestou by som sa všetkým chcel ospravedlniť, že z Nachodky pohľadnicu v obálke okrem syna a manželky nedostal nik.
Ráno 13. augusta čakáme na autobusovej stanici na spoj smerujúci do Laza, menšej osady v horách. Na trhu dopåňame zásoby na cestu, ako slnečnicový olej, ryžu, pohánku, soľ a chlieb. Všetko je neuveriteľne drahé a väčšina tovaru pochádza zo zahraničia. Rusko sa stalo jedným veľkým trhoviskom, kde sa nič nevyrába, len sa obchoduje. Dávame sa do reči s mnohými trhovníkmi, ktorí sa sťažujú na súčasnú situáciu. Starší Kórejec, ktorý v Rusku žije od obdobia kórejskej vojny, nám vysvetľuje, že jeho dôchodok mu ledva stačí na cigarety. Preto sa musí živiť, ako vie. Teraz je pomerne priaznivé obdobie, pretože dozrieva ovocie a on ho môže predávať. Horšie je to v zime, keď nemá nijakú možnosť privyrobiť si. V čakárni jeme čerstvý chlieb s maslom a paradajkami. Dlhší čas sa na nás díva starší pán. Keď dojedáme, pýta si od nás kôročku, lebo už niekoľko dní nič nejedol. Dáme sa s ním do reči. Ide o staršieho sympatického učiteľa na dôchodku, ktorý celý život učil v škole deti a teraz zostal sám. Dôchodok má veľmi malý a navyše už niekoľko mesiacov ho vôbec nedostal.

PRÍMORSKÝ KRAJ

Autobus pristavia presne podľa cestovného poriadku o 15.30. Cestovný lístok do Laza, vzdialeného od Nachodky len niečo viac ako 100 km stojí v prepočte až 10 dolárov. Pri nastupovaní si ma jeden pasažier pomýli s dávnym známym. Vysvetľujem mu, že ide o omyl, a že ja nie som ani občan Ruska. Doma sa s takýmito zámenami stretávam pomerne často, ale ani vo sne by mi neprišlo na um, že sa to stane práve tu. Počas cesty študujeme materiály o oblasti, ktoré sa nám podarilo kúpiť od kníhkupca na trhu.
Základné údaje o Prímorskom kraji:
- poloha: juhovýchod Ïalekovýchodného teritória Ruskej federácie
- rozloha: 165 000 km² (0,97 % rozsiahleho územia Ruska)
- počet obyvateľov: 2 300 000
- hustota zaľudnenia: 13,9 obyvateľov / km²
- obyvatelia:
Rusi – 88,6 %, Ukrajinci – 6,6 %, Bielorusi – 0,95 % Tatári – 0,32 %, Ugrofíni – 0,16 %, Uzbeci – 0,15 %, Moldavania – 0,27 %, Čuvaši – 0,26 %, Kórejci – 0,2 %, Židia – 0,14 %, Nemci – 0,14 %
- hlavné mesto: Vladivostok, 650 000 obyvateľov
- priemysel: lov rýb, dobývanie uhlia a farebných kovov, výroba elektrickej energie
- najväčší tok: hraničná rieka Ussuri (čínsky Wu-su-li), dåžka 897 km, prietok 1420 m³/s
- najväčšie jazero: Chanka, 4190 km², max. håbka 11 metrov
- najvyššie kóty: Anik, 1932 m n. m., Oblačnaja, 1854 m n. m.
- vzdialenosť Vladivostok – Moskva: 9302 km, 7 časových pásiem
- hranice: Čína, Kórejská ľudovodemokratická republika, Chabarovský kraj Ruskej federácie

Dozvedáme sa zaujímavé údaje o pohorí Sichote-Aliň. Zaberá až 70 % rozlohy Prímorského kraja. Jeho stredná výška dosahuje 800-1000 metrov nad morom. Reťaz hôr sa ťahá v dåžke takmer 950 km paralelne s Japonským morom. Najvyššia hora Sichote-Aliňu, 2090 metrov vysoký Tardoki Ani, sa nachádza už v Chabarovskom kraji. Východná časť pohoria má šírku od 50 do 100 km a pozostáva z celého radu krátkych, rozčlenených hrebeňov. Úpätia hôr sa končia pri mori strmými a neprístupnými útesmi. Západná časť Sichote-Aliňu sa skladá z hrebeňov severovýchodného smeru, ktoré sú oddelené širokými riečnymi dolinami. Pohorie s hustými lesmi a pestrým živočíšnym spoločenstvom je riedko osídlené. Na území Sichote-Aliňu je v Prímorskom kraji vyhlásených 6 národných parkov, 12 prírodných rezervácií a okolo 300 prírodných pamiatok.
Poučné je aj čítanie o histórii oblasti. Na území Prímorského kraja sa v 4. storočí n. l. objavila kultúra Mochejskaja. Jej ľud už vedel spracovávať železo. V 7. – 10. stročí bol štátny útvar nazývaný Bochaj. Po jeho rozbití tu Tunguzci, predkovia Mandžuov, založili ríšu nazvanú Zlaté impérium a začali sa nazývať Džürčeni. Tento známy kočovný národ robil nájazdy na Čínu ešte pred Mongolmi. V období od začiatku 12. do 13. storočia dokonca džürčenská (Nüzhenská) dynastia Jin vládla v severnej Číne. Obdobie Zlatého impéria však netrvalo dlho, pretože ho už v roku 1234 rozbil Džingischánov syn Batu. Od tohto obdobia bolo územie dnešného Prímorského kraja osídlené len kočovnými poľovníkmi a rybármi. Až neskoršie začali túto oblasť osídľovať Kórejci a Číňania. Ruskí cestovatelia do Prímorského kraja prenikli až v polovici 17. storočia pod vedením O. Stepanova. Aktívne osídľovanie územia sa datuje až do druhej polovice 19. storočia. Podieľali sa na ňom najmä ruskí vojaci, kozáci a roľníci pochádzajúci z Európy. V tomto období sa na mapách objavili prvé osídlenia – Oľga, Vladivostok a Ussurijsk. Pre rozvoj Prímorského kraja bolo významné železničné napojenie Vladivostoku na Transsibírsku magistrálu v roku 1897.
V oblasti Prímorského kraja dodnes žijú Udegejci, Nanajci a Tazovia, ktorí predstavujú zvyšky pôvodného obyvateľstva. Najpočetnejší z nich sú Udegejci hovoriaci tunguzsko-mandžuským jazykom. V 70. rokoch ich žilo v horách Prímorského a Chabarovského kraja okolo 1500.
Spomíname si pritom na udegejského lovca Dersu Uzala, ktorého majstrovsky opísal V. K. Arsenjev. Stal sa známym vďaka rovnomennému filmu, ktorý v roku 1974 natočili v sovietsko-japonskej filmovej koprodukcii pod vedením svetoznámeho režiséra A. Kurosavu.
Po prašných cestách sa do Laza, cieľa cesty, dostávame až okolo 19. hodiny. Táto usadlosť s 3000 obyvateľmi predstavuje správne stredisko oblasti veľkej asi ako Žilinský kraj. Je známa Lazovským zapovednikom (niečo na spôsob nášho národného parku) s plochou 120 024 hektárov, ktorý sa špecializuje na ochranu ussurijského tigra. Večer opúšťame civilizáciu lúčením sa s poslednými drevenicami v osade.

TAJGA

Chvíľu kráčame okolo fliačikov polí kukurice, zemiakov a slnečníc. Za nimi nasledujú veľké plochy pripomínajúce mongolskú step. Rovnaké vône aromatických bylín, rovnaké cvrlikanie hmyzu, len zavrieť oči a snívať... Až neskoršie sa dozvedáme, že tieto plochy sú polia, ktoré sa po perestrojke prestali obrábať a zarástli burinou. Stan staviame takmer za tmy a pri malom ohníku varíme večeru a študujeme mapy. Prvá noc je pokojná a okrem komárov nás nič neruší. Po hmlistom ráne sa po krátkom pochode dočkáme príjemného prekvapenia. Zastavuje nám vozidlo z Lazovského parku, ktoré vezie entomológa Jurija N. Cundukova do terénu. V oblasti hory Sestra (1671 m n. m.) sa mu podarilo zistiť nový, doteraz neopísaný druh chrobáka. Teraz ide na 5 dní pokúsiť sa chytiť z neho viac exemplárov, aby mohol byť nový druh uznaný. Máme veľké šťastie že sme ho stretli. Zaujímavo a poučne rozpráva o tajge.
Predierajúc sa húštinami mandžuských orechov (podobné ako vlašské, len majú hrubšiu škrupinu), liesok, briez, osík, topoľov a borovíc postupujeme proti toku potoka. Chodník je takmer nebadateľný a často brodíme potok. Šero a teplo navodzujú atmosféru tropického pralesa. Lesy v Prímorskom kraji udivujú svojou pestrosťou. Rastie tu viac ako 250 druhov stromov a kríkov a takmer 4000 vyšších rastlín. Mnohé z nich sú endemity, ktoré nerastú nikde inde na svete. V tajge sme našťastie v období, keď je už výskyt kliešťov minimálny. Z rozprávania Jurija sa dozvedáme, že na jar a začiatkom leta stačí kratšia prechádzka lesom a na telo sa prisajú desiatky týchto nepríjemných parazitov. V poslednom období sa tu rozšírila encefalitída, na ktorú ročne zomrie niekoľko desiatok ľudí. Pri chôdzi sme sa zastavili pri kráľovnej tajgy – kórejskej borovici. Tento vysoký a mohutný strom má šušky, ktoré dorastú do veľkosti 25 cm. Na jeseň chutné olejnaté oriešky z týchto plodov vyhľadávajú diviaky. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa skladba stromov mení. Okolo 800 metrov sa začína brezový les, ktorý postupne prechádza do pokrútených kríkov, kosodreviny a neskoršie tundry. Nad pásmom lesa sa nachádzajú na naše pomery obrovské plochy brusníc. Podobne ako u nás zbierajú sa aj tu a sú obľúbenou pochúťkou. Ponad hlavy nám lietajú orešnice s veľkými predmetmi v zobáku. Táto činnosť vtákov nás zaujme natoľko, že sme rozhodnutí zistiť, čo to vlastne prenášajú. Keď jedna letí okolo nás, silno vykríknem. Čosi jej vypadne zo zobáka. Zisťujeme, že ide o šušky z kosodreviny, ktoré obsahujú podobné oriešky ako u nás limba. Nie sú ešte úplne zrelé, ale aj tak sú chutné. V ussurijskej tajge rastie aj veľa húb. Na každom kroku tu nachádzame najmä brezové kozáky.

TIGER

Jurij samozrejme rozpráva aj o kráľovi oblasti, tigrovi ussurijskom, niekedy nazývanom aj sibírskym (Panthera tigris altaica). Je to najväčší zástupca mačkovitých šeliem – má hmotnosť do 380 kg a jeho dåžka od nosa po koniec chvosta dosahuje 4 metre. Má nepredstaviteľnú silu a dokáže utekať aj so strhnutou kravou. Počet týchto tigrov sa v pôvodnom prostredí, v hustých lesoch medzi riekami Amur a Ussuri, odhaduje na 120 jedincov. Vedci na základe fosílnych nálezov usudzujú, že tiger ako druh vznikol práve v tejto oblasti a až neskoršie sa rozšíril do ostatných oblastí Ázie. Lovné teritórium tohto dravca je veľké a svoj revír obchádza v povestných tigrích chodníkoch. V Prímorskom kraji sú jeho najčastejšou korisťou diviaky. Tiger je jedinou šelmou, ktorá si doplňuje príležitostne jedálny lístok ľudským mäsom.
Po pohybe v tajge nám odvahu dodávali štatistické údaje. V Lazovskom okrese za posledných 10 rokov zaznamenali len dve tragické napadnutia tigrom. V prvom prípade ranený dravec usmrtil svojho prenasledovateľa. Druhá udalosť sa odohrala priamo na poli. Za bieleho dňa sa pri poľných prácach pokazil traktor. Pri jeho oprave sa znenazdajky objavila šelma a napadla jedného traktoristu. Druhý sa v strachu ukryl v poraste. Hoci obyčajne sa tiger stretnutiam s človekom vyhýba, z času na čas robí nájazdy na ľudské obydlia, pri ktorých má ľahkú korisť. Občas zmizne z dvora pes, stáva sa, že odvlečie aj dobytok z maštale. Jeho stopy sa miestami objavujú v snehu aj na námestí neveľkého Laza.
Jurij nám porozprával o svojom prvom stretnutí s tigrom. Raz v zime naďabil na diviaka čerstvo strhnutého tigrom. Napadlo ho, že jeho mäsom by mohol nakàmiť svojho psa. Vrátil sa teda po nôž, aby s ním vyrezal z uloveného zvera mäso. Takmer sa mu to stalo osudným. Tiger sa totiž ku koristi vrátil a Jurij ho zbadal až na poslednú chvíľu z tesnej blízkosti. Našťastie sa to obišlo len tigrím revom a Jurijovým preľaknutím. Bohaté skúsenosti s touto šelmou má aj Jurijov druh, fotograf D. Mezuncev. Jeho fotoaparát na statíve často celé hodiny mieri na tigrí chodník. Výsledky trpezlivej práce však stoja za to. Sú to desiatky záberov tejto šelmy v najrôznejších polohách. Asi najcennejší je záber tigra pripraveného zaútočiť na trúfalého fotografa. Rozvaha mu však zachránila život. V momente zapálil fakľu, ktorej svetlo zahnalo šelmu na útek. Japonci túlajúci sa po Prímorskom kraji sa bez nej nepohnú ani na krok. Je to asi 13 cm dlhá tuba s priemerom 3 cm. Po jej otvorení stačí škrtnúť jedným koncom o druhý a z fakle sa rozžiari oslepujúce svetlo. Tigra chystajúceho sa skočiť na fotografa práve táto žiara pomýlila a svoju obeť našťastie minul.
V súčasnosti sa veľa poľovníkov a pytliakov špecializuje na lov tigrov. S otvorením hraníc sa objavili obchodníci, ktorí za veľké peniaze vykupujú ulovené zvieratá. V tradičnej čínskej medicíne sa totiž časti jeho tela používajú ako prísada do mnohých liečiv a afrodiziak. Napríklad jeho kosti sa melú a tento prášok sa dobre predáva v susednej Číne.

MEDVEDE

Keď som sa kochal nádherným výhľadom pri výstupe na 1671 metrov vysokú horu Sestra, ani som si nevšimol, že v 30-metrovej vzdialenosti som minul medveďa. Až vnímavý Jurij ma upozornil na jeho chrbát vyčnievajúci z kosodreviny. Medveď bol zaneprázdnený hľadaním potravy. Vyhrabával si korienky a obracal kamene, pod ktorými boli slimáky a hmyz. Pripravil som si fotoaparát a čakal. Po dlhej chvíli ma to už prestávalo baviť. Pretože bol stále sklonený, vyčnieval z neho len chrbát. V tejto polohe by fotografia nikomu nič nepovedala. Naznačujem ruskému priateľovi, že by bolo dobre, keby medveď aspoň zdvihol hlavu. Jurijovi, znalcovi medveďov najmä z okolia Bajkalu, však netreba nič vysvetľovať. Polohlasom vyslovuje: „Míša, Míša“. Medveď dvíha hlavu a zbystruje pozornosť. Aj keď je od nás len asi 30 metrov, hneď nás nezbadá. Až spúšť fotoaparátu mu ukazuje, kto ho vyrušil. Najskôr odskakuje, ale hneď sa rozbieha oproti nám. Sme zarazení nielen jeho reakciou, ale aj rýchlosťou pohybov. Našťastie medvedica iba pribieha k dvom medvieďatám, o existencii ktorých sme nemali ani len potuchy. Boli dobre ukryté v poraste. Medvieďatá sa hneď schovávajú za jej chrbát a celá medvedia rodina bleskovo mizne v kosodrevine.
Na vrchole Sestry si všimneme ďalších troch huňáčov, celkom pohrúžených do kàmenia. Veľké jedince v Prímorskom kraji dosahujú neuveriteľnú hmotnosť až 700 kg. Medveď hnedý sa k ľuďom správa dobrácky, čo už nemožno povedať o medveďovi himalájskom, ktorý dorastá do hmotnosti len 150 kg. Takmer každý pracovník Lazovského zapovedniku má svoje skúsenosti s týmto medveďom, zapísaným v Červenej knihe ohrozených živočíchov. Tragédie pri stretnutí bývajú zriedkavé, konflikt sa zväčša končí len podriapaním labami. Aj Jurija pri zbere lesných plodov jeden himalájsky medveď ponaháňal. Nakoniec sa však príhoda skončila šťastne, len s poriadnym preľaknutím a zadychčaním.
Podobne ako tigre, aj medvede sú častým úlovkom pytliakov. Ich žlč sa tiež dobre predáva do Číny, kde sa používa ako prísada do tradičných ľudových liečiv. Jednu lebku z medveďa sme objavili v bútľavom topoli. Patrila zimujúcemu medveďovi himalájskemu, ktorého pytliaci v zimnom období vypátrali a ulovili. Sekerou vyrúbali do topoľa dieru, cez ktorú medveďa usmrtili a vybrali. Pre nás, ale aj pre Jurija bolo záhadou, ako sa pytliaci dozvedeli, že strom je bútľavý a že práve tam zimuje medveď. Pri zbežnom pohľade strom totiž nebol vôbec nápadný a do bútľaviny sa vchádzalo otvorom vysoko v korune stromu. Okno bolo vyrúbané majstrovsky, presne v úrovni medvedieho brlohu. Až doma pri čítaní pútavých diel známeho V. K. Arseňjeva sme sa dozvedeli, že v treskúcom mraze sa hľadá inoväť zrážajúca sa nad brlohom spiaceho medveďa.

TIGRÍM CHODNÍKOM NA OBLAČNUJU

Ráno 16. augusta sa lúčime s Jurijom a smerujeme do údolia Ussuri. Odtiaľ je totiž nástup na najvyššiu kótu južnej časti Prímorského kraja – 1854 metrov vysokú Oblačnuju, ktorá je našim hlavným cieľom. Po ceste prechádzame okolo 1471 metrov vysokej Gorelej sopky (slovom sopka sa v tejto oblasti neoznačuje vulkán, ale ide o synonymum vrchu alebo kopca). Sveto ako rodený turista nemôže tomuto lákadlu odolať a vystupuje na jej vrchol. Od včerajška sa počasie rapídne zhoršilo. Cez sedlá sa prevaľuje hustá hmla a fúka silný nárazový vietor. Zostup do údolia je spočiatku dobrý, ale ako sa svah zmierni, začínajú sa problémy s ťažko preniknuteľnou džungľou. Po niekoľkých hodinách prebíjania sa objavujeme ohnisko a okolo neho hrdzavé konzervy. V našich horách by tento nález budil opovrhnutie nad strojcami takéhoto neporiadku, ale tu nás nesmierne teší stopa po civilizácii. Je totiž nádej, že sa objaví chodníček a prestane sa vysiľujúce predieranie cez hustý porast. Ale problémom ešte niet konca. Po chodníku niet ani stopy, a tak sa ešte dlhé hodiny prebíjame k prvému rúbanisku. Tu sú už blatisté cesty, a to nás nesmierne teší, pretože prechodu hustou tajgou máme skutočne plné zuby. Na brehu potôčika nachádzame prvú tigriu stopu. Stan staviame po náročnom dni na ostrovčeku uprostred väčšieho potoka s názvom Ussuri.
Práve tu pramení táto rieka, ktorá vošla do povedomia svetovej verejnosti nielen pre spoločné meno s tigrom, ale aj vďaka sovietsko-čínskemu pohraničnému konfliktu. Dňa 2. marca 1969 sa na dolnom toku tejto rieky pri jej sútoku s Amurom pokúšali podľa sovietskych zdrojov obsadiť čínski vojaci sovietsky ostrov Damanskij. Na prudkých bojoch sa zúčastnilo okolo 1000 vojakov. Sovietska strana nahlásila 31 svojich padlých. Z konfliktu vznikla diplomatická prestrelka v ktorej jedna strana obviňovala druhú zo začatia bojov. Táto udalosť zhoršila už aj tak zlé vzťahy dvoch susedných ázijských mocností. Na adresu konfliktu na rieke Ussuri priniesli hongkongské noviny citát čínskeho komunistického vodcu Mao Ce-tunga: „Čína je pripravená použiť jadrové zbrane v prípade sovietskeho jadrového útoku.“ Sovietska tlač po tomto konflikte Maa nazvala „zradcom komunizmu“ a objavili sa aj články o „veľkochanskom šovinizme“.
Pri Ussuri stretávame rybárov z Nachodky, ktorí tu trávia letnú dovolenku. Ako ich pozorujeme, tak z času na čas sa im podarí z vody vytiahnuť pekného lipňa.
Ráno sa budíme do dažďa. Varíme pohánku a našťastie počasie sa umúdruje. Presne podľa mapy smerujeme do Bereznikovej doliny. Po niekoľkých kilometroch sa končí lesnícka cesta a začína sa naozajstný tigrí chodník. Stopy kráľa tajgy nachádzame na každom kroku. Zmysly máme nastražené a vnímame každý šuchot. Keď nám spod nôh vyletí jarabica, srdce sa veru poriadne rozbúcha. Po asi dvoch kilometroch chodník strácame. Hneď sa dostávame do nepredstaviteľnej džungle. Prechod cez močiare, zhnité pováľané stromy a nepoddajnú húštinu je pomalý. Prejsť 200 metrov za hodinu tu znamená majstrovský výkon. Našťastie asi o dve hodiny narážame na úpätie strmého svahu. Podmienky na chôdzu sa trochu zlepšujú. V nadmorskej výške 1100 metrov prichádzame na vrchol kóty, ktorú nemáme v mape vyznačenú. Cez porast nevidieť vôbec nič a tak pre orientáci sa treba vyškriabať na strom. Ani z koruny mohutného smreka nevidno takmer nič, ale dá sa vytušiť, že smer na Oblačnuju je priamo na východ. Predierame sa medzi brezami, smrekmi, javormi a jedličkami. Stan staviame v sedle v nadmorskej výške 1055 metrov.
Ráno 18. augusta ideme v predpokladanom smere na Oblačnuju. Hneď od začiatku sa predierame po zlej trase cez pichľavé kríky a nepríjemné liany. Okolo obeda prichádzame na rozsiahly suťák. Postup vpred sa výrazne zrýchľuje. Po chvíli sme na plošine nachádzajúcej sa podľa výškomera v nadmorskej výške 1600 metrov. Okolo nás je hustá hmla, viditeľnosť azda len 10 metrov. Snažíme sa dosiahnuť vrchol, ale nevieme, ktorým smerom sa vybrať. Z mokrej kosodreviny sme po chvíli úplne premočení. Našťastie sa medzi oblakmi na Oblačnej len na niekoľko sekúnd objaví silueta vrcholu. Nám to však stačí. Odkladáme batohy a po chvíli stojíme v nadmorskej výške 1854 metrov. Sú tu početné tabule zo sovietskeho obdobia, niektoré z farebných kovov s hmotnosťou aj niekoľko kíl. Nad nimi však dominuje novopostavený kríž, symbolizujúci nové obdobie v Rusku.
Naspäť opatrne kráčame tak, aby sme neprehliadli naše batohy. Je to neuveriteľné, ale ani tu na vrchole, kde by sa mali všetky výstupové trasy spájať, niet výraznejšieho chodníčka. Po preštudovaní mapy sa rozhodneme, že zostúpime do doliny Suchá rečka. Cesta dolu je omnoho pohodlnejšia ako cesta hore, najmä cez sutinovisko, po ktorom priam bežíme. Problém nastáva až na dne doliny. Ide o staré rúbanisko, kde stromy a kríky dosahujú už výšku do 3–4 metrov. Výraznej lesnej cesty niet, a tak sa opäť predierame cez porast. Večer zabivakovávame na menšej lúčke už pri zdanlivo dobrej ceste v nadmorskej výške 680 metrov. Na večeru máme rizoto s hubami. Je tu neuveriteľné množstvo nádherných kozákov brezových. Ani ich netreba hľadať, len zbierať v najbližšom okolí stanu. Nasledujúci deň nám ráno po chrbtoch behajú zimomriavky. V noci len niekoľko metrov od stanu totiž prešiel tiger. Dokazujú to jeho čerstvé stopy v piesku, ktoré prekrývajú naše včerajšie.
Ïalší cieľ našej cesty je viac ako 50 kilometrov vzdialený vrch Snežnaja. Sveto dúfa, že na lesnej ceste chytíme stop a skrátime si monotónnu prašnú cestu. Bohužiaľ, ani po celodennej chôdzi žiadne auto našim smerom nejde, a tak sa vzdávame nádeje na ľahký presun. Po zvážení situácie (55 km tam 55 km späť = 110 km, čiže minimálne dva dni pochodu) sa nakoniec otáčame a vraciame sa do Laza. Našťastie naspäť nás berie nákladné auto so zberačmi brusníc, ktoré nás dopraví do dedinky Jasnoje. Opäť na ostrove rieky Ussuri, v nadmorskej výške 510 metrov, trávime noc z 19. na 20. augusta. Ráno navštevujeme obchodík v dedine. Je to pekná drevená horská osada, kde práca väčšiny obyvateľov je viazaná na tajgu. Po doplnení zásob smerujeme do doliny Gorelaja. Sú tu lesné zvážnice a nemusíme sa predierať tajgou. Avšak cesta nás zvádza zo smeru do Laza. Navečer stojíme na konci cesty a za ňou je znova nepriestupná tajga. Ešteže v nadmorských výškach nad 1000 metrov je porast pomerne riedky.
Opäť sú tu záhony brusníc. Kráčame s polohlasnými pokrikmi, pretože už začína byť šero a nechceme sa stretnúť s medveďom. Jeho trus a diery po vyhrabávaní korienkov sú tu pomaly na každom kroku. Je zaujímavé, že ani v oblasti Sestry, ani tu medvede brusnice nežerú, ale dávajú prednosť vyhrabávaniu korienkov. V nadmorskej výške 990 metrov staviame stan už za tmy. Večeru máme diétnu, pretože sme nepočítali s tým, že nebudeme bivakovať pri vode, ktorá nám tak chýba. Ráno sa spúšťame po svahu nadol. Našťastie asi po hodine chôdze nachádzame cestu. Je už síce zarastená, ale predsa sa po nej kráča lepšie ako v hustej tajge. Zavedie nás k drevorubačom nakladajúcim na auto spílené velikány tajgy. Sú veľmi priateľskí a sami sa nám ponúknu, že nás odvezú do Laza. V búde pri jedle dýchne na nás domovina. Lesní robotníci si totiž otvárajú konzervy vyrobené v ďalekom, preďalekom slovenskom Kežmarku. Nuž čo, svet veru nie je taký veľký, ako sa zdá na prvý pohľad.

LAZO

Po naložení nákladu sadáme do kabíny nákladného auta a smerujeme po neuveriteľne blatistej ceste do Laza. Tam však zisťujeme, že sme stratili tenké laminátové stanové tyčky. Bez nich stan nepostavíme. A tak sa ponáhľame zložiť batohy a začať hľadanie. Sme radi, že ochotní pracovníci zapovedniku nám poskytnú terénne auto – japonskú Toyotu, ktorá má volant na opačnej strane ako u nás, teda tak ako vo Veľkej Británii. Väčšina áut v Prímorskom a Chabarovskom kraji pochádza z Japonska, kde sa jazdí po ľavej strane. S neuveriteľným šťastím nachádzame 17 stratených modrých laminátových tyčiek. Máme teda všetky, okrem dvoch náhradných. Po návrate si prezeráme Jurijove rozsiahle entomologické zbierky a dlho besedujeme s pracovníkmi zapovedniku. Reč sa točí najmä okolo rozpadu Sovietskeho bloku, ale dostávame sa aj k tatrovkám, ktorých kvalitu si tu nevedia vynachváliť. Prekvapuje nás celková úroveň znalostí o bývalom Československu. Rozhovor sa vedie aj o knihách známych cestovateľov M. Zikmunda a J. Hanzelku. Na zahraničné návštevy sú tu zvyknutí, pretože do miest, kde žije tiger, chodia zoológovia z celého sveta. Kľučky si tu podávajú Nemci, Američania, Japonci a teraz tu napríklad televízny štáb z Južnej Kórey natáča niekoľkodielny seriál o prírode. Je to pre nich veľká pomoc, pretože títo návštevníci platia za služby hneď a je čo na výplatu. Peniaze od štátu totiž často meškajú, stáva sa, že z Moskvy plat „zabudnú“ poslať aj pol roka.
O tom, že sme privilegovaná návšteva, sa presviedčame pred nocľahom. Všetci sa spoločne radia, kde nás ubytujú. Jurij však vyhlasuje: „oni sú predsa naši, budú spať u mňa doma“. Večer u Jurija ešte dlho do noci pozeráme jeho knihy o horách, najmä o Bajkale. Jurij totiž dlhý čas pracoval v Barguzinskom zapovedniku na východnom pobreží Bajkalu. Vynadívať sa nevieme na fotografie tigra od D. Mezunceva, Jurijovho suseda, ktorý fotografuje tieto šelmy. Za jeho najvydarenejšiu snímku pokladá Jurij fotografiu vzácne sa vyskytujúceho leoparda pripraveného na skok.
Ráno ešte navštevujeme neďaleké hradisko Džürčenov, jedinú zaujímavejšiu historickú pamiatku v blízkosti Laza. Predbiehame pritom neuveriteľne opitého muža, ktorý kľučkuje po celej hlavnej ceste. Len so šťastím sa mu vyhýbajú okoloidúce autá. Hradisko predstavuje ťažko identifikovateľný rozpadnutý val nachádzajúci sa na nevysokom pahorku nad Lazom. Sme z toho sklamaní, pretože sme čakali aspoň ruiny stavieb, niečo na spôsob našich hradov.
Do Laza sa nevraciame po ceste, ale okolo polí, starostlivo ohradených proti diviakom páchajúcim na poľnohospodárskych plodinách značné škody. V blate nachádzam zašliapnutú plastikovú figúrku vojaka, na ktorej je ešte cenovka 4 kopejky. Veľmi sa jej poteším, pretože to môže byť darček pre syna, ktorí ma prosil, aby som mu z cesty doniesol ruskú hračku. Bohužiaľ, v obchodoch v Nachodke boli len čínske výrobky, z ktorých sa azda všetky predávajú aj u nás. Syn sa tomuto sovietskemu vojakovi veľmi potešil a dlho to bola jeho najobľúbenejšia hračka. Po návrate k Jurijovi ešte navštevujeme múzeum Lazovského národného parku. Dozvedáme sa, že toto chránené územie bolo založené na ochranu a štúdium prírodných komplexov zmiešaných lesov južného Sichote-Aliňa. Jeho 120 000-hektárová plocha je vzdialená od priemyselných centier a zaberá územie od vysokých hôr až po pobrežie Japonského mora. K parku patrí aj niekoľko menších ostrovov v Japonskom mori. V rastlinnom svete prevládajú predstavitelia mandžuskej flóry – dub, hrab, jaseň, orech, topoľ a lipa. Z ihličnatých sú to limba, smrek, jedľa, tis a borievka. Pestrosť rastlinných spoločenstiev, množstvo lesných čistiniek vytvára ideálne podmienky pre také vtáky, ako kaňa, kormorán, lelek, dudok a bažant. V parku žije množstvo diviakov, jeleňov, medveďov a na pobrežných skalách aj kamzíkov. Centrom ochrany sú kriticky ohrozené druhy zapísané v medzinárodnej Červenej knihe: tiger, himalájsky medveď a východosibírsky leopard.
Po rozlúčení sa s Jurijom a jeho rodinou odchádzame na autobusovú zastávku. Autobusom, ktorý prichádza s meškaním, opúšťame 22. augusta tesne pred 17. Hodinou Lazo. Pri stúpaní na sedlo sa autobus kazí a máme prestávku. Počas nej šikovný šofér rozoberá motor a za necelú hodinu ideme ďalej. Niečo po 19. hodine opäť predbiehame muža, ktorého sme stretli ráno poriadne opitého na ceste. Ide už podstatne rovnejšie a za 10 hodín prešiel okolo 40 km. Azda nemal peniaze na cestu, preto sa rozhodol ísť pešo. Aby cesta nebola taká dlhá, určite si predtým dal niekoľko pohárikov vodky. Z autobusu vystupujeme za osadou Monakino pri ústí doliny Alexejevka.

DOLINA ALEXEJEVKA, ŽENŠEN

V osamelom dome pri ceste sa spytujeme na najkratšiu cestu cez polia do doliny. Privíta nás starší námorník – Bielorus. Keď sa dozvedá, že pochádzame z jeho rodiska, z Európy, veľmi sa teší a pozýva nás dnu. Radšej však odmietame toto milé pozvanie a kráčame k horám. Stan staviame takmer za tmy na okraji veľkého mrkvového poľa. Pri poli je postavená chatrč, v ktorej bývajú roľníci. Teraz, keď dozrieva úroda, ju musia strážiť, aby ich niekto v zbere úrody nepredbehol. O večeru máme postarané. Starostlivá Jurijova manželka nás totiž ešte pred odchodom poriadne nabalila.
Po deviatich dňoch pobytu v okolí Laza sme sa dostali do blízkosti jednej z najväčších jaskýň Prímorského kraja – Prímorského velikána. Od Jurija máme podrobný opis, ako sa dostaneme k jaskyni Belyj dvorec nachádzajúcej sa v jeho blízkosti, teda mali by sme ju nájsť. Takmer celú noc prší, a tak ráno 23. augusta sa boríme s blatom ciest a brodmi riečky Alexejevky. Oceňujeme gumené čižmy, ktoré sú v týchto podmienkach ideálne. Všeobecne sa medzi jaskyniarmi táto obuv teší značnej obľube a jaskyniarka Linda Hipmanová zo Zvolena dokonca zložila Ódu na čižmy.

Je rosné ráno a počuť vtáčí spev,
v mokrote dolín človeka obrys,
čo čižmy majúc obuté do výšok stúpa.
Nohy má v čižmách – tak je to správne.
Pokiaľ si zažil prírody nálad,
určite vieš, že čižmy sú základ.
Sú to dve priateľky – čižma a noha,
čo deň to deň, čo rok to rok,
majiteľ priateľstva tohoto ich od seba neoddelí.
Čo je to GORE-TEX? – Membrána úbohá.
Reklama cudzia, oči nám zalepiť chce.
No postupne jaskyniar príde aj na to,
že v mokrote jaskyne čižmy sú zlato.
Kde voda je živel, dravec aj krása,
tu jedine v čižmách prebrodiť dá sa
a riedke bahná na dnách sifónov
pre čižmy stále dobrým sú rajónom.
Hlboké kaňony tiesniace ducha,
len v čižme gumenej neskåzne noha.
Je treba priznať: nie vždy sú výhrou,
keď v sparných dňoch putuješ pustatinou.
Inak je čižma priateľka skvelá.
Výmena za GORE-TEX? Príliš je smelá.

Po 18 kilometroch by sa mala dolina vetviť a jej južnejšia časť, Malá Alexejevka, by mala viesť k jaskyniam. Keď sme sa však ani po 6-hodinovom trmácaní nedostali do vetvenia doliny, začíname pochybovať, či sme ju už neprehliadli. Niet sa ani koho opýtať, pretože počas cesty sme nikoho nestretli. Riedke osídlenie, absencia dobrých máp a konfigurácia terénu, ktorý je všade veľmi podobný, sú ideálne podmienky na blúdenie. V okolí rieky Ussuri sme sa už o tom presvedčili. Nakoniec však predsa k sútoku prichádzame. Je už neskoré popoludnie, a tak sa tu utáboríme. Kvôli úspore času sa rozdeľujeme. Sveto varí pohánku a ja sa vydávam hľadať vchod do jaskyne Belyj dvorec.
Ani po hodine cesty nič nepripomína krasové územie. Cesta sa mi dávno stratila a predieranie sa tajgou po pás vo vode nie je veru nič príjemné. Pre pohyb v ruských horách po málo používaných cestách a chodníkoch treba mať cit a vypestovaný zmysel. Tento nám, odchovancom značkovaných chodníkov, akosi chýba. Po dlhšom brodení bez akéhokoľvek náznaku po jaskyniach rozum káže ustúpiť, no vôľa velí vydržať. Keď to však ani po pol hodine ďalšieho trápenia nevyzerá dobre, vzdávam sa a ustupujem. Som z toho smutný, pretože by bolo určite poučné tieto jaskyne navštíviť. Pri ceste späť, tesne pred našim táborom stretávam hľadačov rastliny ženšen. Ochotne nám podrobne vysvetľujú, ako sa dostaneme k jaskyniam. Reč príde aj na ženšen. Aj napriek tomu, že sa v lesoch túlali takmer dva týždne, nepodarilo sa im vytúženú rastlinu nájsť. Koreň z tejto rastliny predstavuje totiž celý majetok a len za jeden kus možno od čínskeho priekupníka údajne dostať hotový majetok – 2000 dolárov. Nečudo, že dobrodružnejším povahám sa oplatí túlať za touto rastlinou po horách aj celé mesiace, samozrejme, ak sa na ňu napokon podarí natrafiť. Na bežné použitie stačí koreň pestovanej rastliny. Ten však nemá také účinky ako divo rastúci koreň, ktorý znalec rozozná od pestovaného na prvý pohľad. Pri túlaní sa v tajge sme aj my podľahli ošiaľu tejto rastliny. Podarilo sa nám nájsť zvláštnu rastlinu, o ktorej sme sa domnievali, že by to mohol byť ženšen. Svetozár opatrne vykopáva jej koreň, starostlivo ho balí do papiera a uschováva. Ale v Nachodke od priateľov sme sa dozvedeli, že táto rastlina sa volá uleterokok. Má tiež liečivé účinky, no nie je taká vyhľadávaná ako ženšen.

JASKYNE

Pre pokročilý čas odkladáme výskum jaskýň až na nasledujúci deň. V noci poriadne prší, ale ráno 24. augusta sa ukazuje modrá obloha. Po raňajkách kráčame najmenej 5 km, kým konečne vľavo odbočuje z bahnitej cesty výrazný chodník. Ten nás asi po 300 metroch dovedie priamo pred vchod do jaskyne Belyj dvorec.
Vchod s výškou 2 metre a šírkou 6 metrov sa nachádza v nadmorskej výške 400 m, v päte brala vysokého približne 40 metrov. Od vchodu na severovýchod smeruje pohodlná chodba sieňovitého charakteru, ktorá sa končí po 20 metroch rozsiahlym závalom. Jaskyňa však pokračuje za tesnou plazivkou nachádzajúcou sa v blízkosti vchodu. Po jej prekonaní sa dostávame do pekného meandru, smerujúceho do menšej siene s objemom asi 100 m³. Výbežok smerujúci na západ sa končí po 15 metroch závalom smerujúcim na povrch. Zaujímavejšia je severovýchodná vetva, končiaca po 30 metroch tesným polosifónom. Pre časovú tieseň som sa ho ani nepokúšal prekonať. Hrozilo mi úplné namočenie a následné zdržanie niekoľko hodín pri sušení vecí. Pried návštevou jaskyne som si totiž proti zime obliekol aj náhradné suché šatstvo. Kvapľová výzdoba v jaskyni je katastrofálne olámaná, len v sieni sa nachádzajú zachované náteky bieleho sintra. Pravdepodobne vďaka týmto útvarom dostala jaskyňa pomenovanie Belyj dvorec, čo v preklade znamená Biely zámok. Ruská literatúra udáva jej dåžku 135 metrov. Je to však len krátka zmienka bez mapy a opisu. Preto sme Belyj dvorec orientačne zamerali kompasom Šport v dåžke 129 m. Ide o horizontálnu jaskyňu vytvorenú bočným ramenom riečky Malej Alexejevky prameniacej v nekrasových horninách. Jej výdatnosť sme pri zvýšenej vodnej hladine odhadli na 4 m³/s.
Počas môjho podrobnejšieho prieskumu jaskyne Belyj dvorec sa Sveto pokúšal lokalizovať vchod do 542 metrov dlhej a 93 m hlbokej jaskyne Prímorský velikán, ktorá dostala meno podľa rozsiahlych tunelovitých chodieb. Táto pravdepodobne staršia riečna jaskyňa môže súvisieť s Belym dvorcom. Jej vchod by sa údajne mal nachádzať 240 výškových metrov nad dnom údolia a približne 200 metrov severozápadne od vchodu do Beleho dvorca. Sveto však nenašiel ani len náznak po chodníku, ktorý by mohol viesť k Velikánovi. Ani spoločné úsilie neprinieslo želaný výsledok. Preto najmä pre začínajúci dážď sme náročné hľadanie v tajge prerušili a vrátili sa k ukrytým batohom pri sútoku oboch Aleksejevok.
Krasový ostrov budovaný svetlými prvohornými vápencami, v ktorom sa obidve jaskyne vyskytujú, zaberá podľa nášho odhadu plochu menej ako 1 km² s maximálnym prevýšením 250 metrov, nedá sa tu teda predpokladať väčší jaskynný systém. V jaskyni Belyj dvorec sme nezaregistrovali výraznejší prievan, ktorý by svedčil o jej ďalšom pokračovaní. Hromady odpadkov vàšiace sa v jaskyni ale najmä pred ňou spolu s nápismi na stenách dokazujú, že jaskyňa je častým cieľom návštevníkov. Netopiere sme v jaskyni nezaregistrovali, rovnako ani kosti drobnejších alebo väčších stavovcov. V okolí jaskyne, ani priamo v nej sme nenašli stopy tigra, hoci podľa V. K. Arseneva sa táto šelma s obľubou najmä v lete pohybuje práve pri jaskyniach. Pravdepodobne ju odpadky odrádzajú od zdržiavania sa v tejto lokalite.
Cesta naspäť je poznačená dažďom a častým brodením. Od hľadačov ženšenu sme totiž dostali radu, že najjednoduchšie cesty v okolitých horách sú korytá riek. Nasledujúcich niekoľko hodín sa brodíme riekou. Oproti včerajšku jej hladina po dažďoch vystúpila a často veru siaha takmer po pás. Našťastie nie je studená a brodenie je viac-menej menej príjemné. Vďaka užitočnej rade sme ušetrili niekoľko hodín času.
Pred zotmením sa spúšťa poriadny dážď. Prečkávame ho skrytí pod pršiplášťami. Stan staviame tesne pri hlavnej ceste, opäť na okraji mrkvového poľa. Je to zaujímavé, ale v oblasti sú samé mrkvové polia, len kde-tu sa objaví pole s melónmi alebo uhorkami. Uprostred noci nás budí energické búchanie na stan. Rozospatí vysvetľujeme príchodzím, čo tu hľadáme. Z ich rečí vysvitá, že pole, pri ktorom spíme, majú v prenájme od štátu a nás pokladali za zlodejov. Ráno 25. augusta ideme pešo do asi 8 kilometrov vzdialenej dediny Sergejevka. Čakáme tu asi 4 hodiny na autobus do Nachodky. Nechtiac sa pritom dozvedáme o denných starostiach bežných občanov. O katastrofálnej ekonomickej situácii Ruska svedčí rozhovor dvoch učiteliek, pripomínam, že koncom augusta: „Počuli ste už tú novinu? V Nachodke dostali na školách už výplatu za január.“

TAVALOŽKA

V Prímorskom kraji predstavujú ľudské sídla len akési malé ostrovčeky v zelenom mori. V dedinách sa voľný pohyb končí za poliami a plošne nie príliš rozsiahlymi lúkami, na ktorých sa pasú ovce a hovädzí dobytok. Ïalej je pohyb človeka usmernený do blatistých, často sa vetviacich ciest, ktoré zanikajú na početných rúbaniskách. Vybočiť z cesty znamená pustiť sa do zápasu s kríkmi a krovinami, čo je však boj dopredu prehratý.
Presvedčili sme sa o tom v okolí dediny Kuznecovo. Do tohto neveľkého sídla sme sa dostali večer 25. augusta osobným vlakom zvaným poeticky Primoročka, premávajúcim každý deň na trati Mys Astafjejeva – Nachodka – Vladivostok. Po vystúpení z vlaku sa ocitáme v úplnej tme. Po pouličnom osvetlení tu niet ani pamiatky, a tak si svietime pod nohy lampášom. Niekoľkokrát sa otáčame pred slepými ulicami a štekotom divých psov. Nakoniec nachádzame kúsok trávnika pri skupinke stromov. Spoločne so Svetom usudzujeme, že je to vhodné miesto pre nocľah. Až ráno zisťujeme, že náš stan stojí uprostred obce. Dokonca je len pár metrov od spoločnej studne, ktorá je zdrojom vody pre dedinčanov. Našťastie náš čin sa nestretáva s pohoršením, ale práve naopak. Dedo opatrujúci vnúčika nám prináša jabåčka, kvasené uhorky, ba aj listy ženšena, aby sme si uvarili liečivý čaj. Počúvame jeho starosti – vidno, že sa potrebuje vyrozprávať. Trápi ho ekonomická situácia Ruska, ale asi najviac je smutný so zaťa. Ten údajne robí od rána do večera a nemá čas posedieť si pri poháriku vodky.
Od zhovorčivého a milého deda sa dozvedáme, ako sa máme dostať k nášmu cieľu, 760 metrov vysokej kóte Čendolaz. Od nášho východiska, Kuznecova, nie je vzdialená viac ako 5 km vzdušnou čiarou. Zdá sa nám to málo na celodenný výlet, ideme teda ešte okľukou cez Tigriu dolinu. Z osady Kuznecovo sme podľa rady kamarátskeho deda obišli zľava menší pahorok a vydali sa smerom ku krasovému Čendolazu. Tu je podľa informácie J. N. Ušakova, jaskyniara z Nachodky, vytvorená 125 metrov hlboká priepasť Soljanik.
Po blatistej ceste sme prešli niekoľko kilometrov, keď sa na otvorenom priestranstve zrazu stratila. Naschvál som použil výraz otvorené priestranstvo, pretože to nebola lúka, nebol to les a najviac sa to podobalo na severskú tundru. Išlo o plochy, ktoré boli v minulosti vyrúbané a samovýsevom sa tu udomácnila najmä tavaložka, menej už mandžuský orech alebo lieska. Na konci cesty sme sa teda naobedovali a plní síl sme sa podľa mapy vydali na Čendolaz. Predpokladali sme rýchly postup, veď bol takmer na dosah ruky. Zblízka spoznávame na prvý pohľad sympatickú kríkovitú rastlinu zvanú tavaložka, u nás tavoľník (Spiraea sp.). Jej vinou sa náš zámer zmenil na dilemu, či obetovať na tento skutočne malý kopec dva dni a dostať sa naň s bivakom, alebo ustúpiť. Totiž tam, kde sa cesta skončila, sa začali ťažkosti s predieraním cez jej hustý porast. Susedné rastliny, vysoké aj dva metre sú medzi sebou popreplietané a bránia v chôdzi do takej miery, že je nevyhnutné ich trhať a len tak si kliesniť cestu dopredu. Niekedy je výhodnejšie ísť chrbtom dopredu, niekde sa plaziť, ale vždy je to hrozné trápenie. Nízke rastliny nevrhajú takmer žiadny tieň a prakticky celý deň sme na priamom slnku. Najhoršie je na tom ten, ktorý preráža cestu vpred. Okrem dodriapaných šiat a nechránených častí tela máme vo vlasoch, za košeľou, skrátka všade, drobné úlomky konárikov, lístočky a popučený hmyz opeľujúci tavaložky. Pri týchto podmienkach sme stratili chuť do ďalšej cesty a radšej sme ustúpili. Plní sklamania sa vraciame tam, odkiaľ sme ráno vyšli, s tým, že sme nič nevideli, nikde sme neboli a celý deň sme sa len predierali kriakmi.

KUŽEĽOVÝ KRAS

Program záveru cesty máme otvorený. Rozmýšľame o návšteve Birobidžanu, hlavného mesta Židovskej autonómnej oblasti. Máme plány aj na kratší pochod po pobreží Japonského mora. Nakoniec po úvahe smerujeme ešte do Zálivu ostriežov, aby sme sa tam poradili o ďalšej ceste s Pašom. Po ceste rozmýšľame, že nastávajúcu noc medzi 27. a 28. augustom strávime na kužeľovej kóte zvanej Sestra, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 318 metrov priamo nad vtokom rieky Partizanka do Nachodského zálivu. Budovaná je bielym prvohorným vápencom a spolu s vedľajším, dnes už čiastočne odťaženým Bratom tvoria peknú dvojicu pripomínajúcu kužeľové mogoty z tropických oblastí Číny alebo Vietnamu.
Najskôr sa vlakom dopravujeme do blízkosti cesty vedúcej k Sestre. Je už šero a po vystúpení z vlaku obchádzame jamy, železničné skladiská a iné, ťažko definovateľné prekážky. Už to vyzerá na bivak medzi hàbou šrotu, ale nakoniec stačí preskočiť jednu jamu, prekonať násyp a sme na ceste. Po chvíli prichádzame k mostu. Je tu síce tabuľa so zákazom vstupu nielen v ruštine, ale aj v angličtine, nevenujeme jej však pozornosť. Pokladáme ju za socialistický prežitok, podobne ako heslá: Buduj vlasť – posilníš mier. alebo Proletári všetkých krajín, spojte sa!, nachádzajúce sa ešte stále na verejných miestach. Len čo vstúpime na most, ozve sa štekot psa a z neďalekej strážnice vybieha ozbrojená hliadka, mieriac na nás samopalmi. Musíme sa legitimovať a podrobiť sa kratšiemu výsluchu. Dozvedáme sa, že tu stále platí nariadenie zakazujúce ísť po moste pešo. Je to možné len na aute alebo na bicykli. Oni zabezpečujú tento príkaz, majúci azda pôvod v dobách studenej vojny. Jeho zmysel nám síce nevedia vysvetliť, ale služba je služba. O tom, že prejdeme cez most po vlastných však nechcú ani počuť. Nakoniec nás na služobnom aute prevezú cez azda len 200 metrov dlhý most na druhú stranu Partizanky. Stan staviame v úplnej tme za neuveriteľnej invázie komárov. Ráno stúpame na Sestru, ktorá sľubuje pekný turistický zážitok, nádherný výhľad na celú Nachodku, údolie rieky Partizanka a Japonské more. Sklon svahov kužeľovitého vrchu je nerovnomerný. Najväčší sklon, okolo 50°, majú južné a západné svahy obmývané morom a riekou Partizanka.
Najmiernejšie svahy sú obrátené smerom k pevnine na severovýchod a dosahujú sklon len 25°. Práve po tejto časti vystupujeme hore. Dalo by sa očakávať, že na takýto lákajúci kopec v tesnej blízkosti mestskej aglomerácie bude vyšľapaných veľa chodníkov, ale sme sklamaní. Opäť nás čaká otravné predieranie sa cez porast. Nezaregistrovali sme tu žiadny významnejší krasový jav, len drobné jarčekové škrapy na odkrytých vápencoch. Skalných stien a brál je vo svahu, po ktorom kráčame, málo. Nie je tu ani náznak po existencii podzemného priestoru. Podľa starej povesti tu však údajne existuje jaskyňa, v ktorej Džürčenovia v 13. storočí pred mongolskými bojovníkmi ukryli poklad. Prípadný prieskum južných a západných svahov , ktoré sú neprístupne strmé a skalnaté, by si vyžiadal použitie lanovej techniky. Práve v týchto miestach nemožno vylúčiť existenciu nepreskúmanej jaskyne.
Pri zostupe zo Sestry nás prekvapí lejak a do Zálivu ostriežov prichádzame večer poriadne mokrí. Stan si staviame v tesnej blízkosti Japonského mora, s otvorom priamo na východ.

JAPONSKÉ MORE

Japonské more, čo sa týka fauny a flóry, patrí k najbohatším vodám, ktoré obmývajú Ruskú federáciu. Na členitom pobreží hniezdia kàdle vtákov a možno tu stretnúť uškatca alebo tuleňa. Nezaostáva ani podvodný svet rastlín a živočíchov. Medzi zaujímavosti patrí losos, ktorý vo veľkých húfoch tiahne každý rok proti prúdu riek na neresiská. Z času na čas sa pri brehoch objaví veľryba. V morských trávach sa preháňajú morské ihly a koníky. Po dne sa prechádzajú raky pustovníky a vyskytujú sa rozmanité druhy lastúr. Vo väčších håbkach tu žijú známe kamčatské kraby. Pre zachovanie tohto pozoruhodného a jedinečného podmorského sveta bol v Zálive Petra Veľkého v blízkosti hraníc so Severnou Kóreou založený Ïalekovýchodný morský národný park. Dlhé roky bolo pobrežie Japonského mora pohraničnou oblasťou, preto bežní ľudia naň nemali prístup. Až po zmenách súvisiacich s rozpadom Sovietskeho zväzu sa desiatky kilometrov neporušenej oblasti odkryli pre milovníkov prírody. Fantasticky čisté pláže s množstvom rýb sú lákadlom pre návštevníkov. Títo sa však musia zaobísť bez hotelov a iných zariadení, bežných pri iných pobrežiach. Dovolenku pri mori, kde sa spí priamo na pláži v stane, varí na otvorenom ohni, pitná voda je z čistých potôčikov a kde sa voľné chvíle spestrujú rybačkou a fantastickým hubárčením, by mnoho našincov vymenilo za okukané hotely a slnenie sa pri Jadranskom mori. Teplota vody síce následkom studeného prúdu z Ochotského mora pripomína skôr Balt, ale pri 35-stupňových horúčavách poskytuje príjemné osvieženie.
Celý deň 29. augusta sa kúpeme. Večer nás priatelia z Nachodky nahovoria na rybačku. Lov do sietí nie je síce športový, ale pre všetkých sa zabezpečí výdatná večera. S miestnym jaskyniarom Jurijom N. Ušakovom dlho hovoríme o jaskyniach Ïalekého východu. Reč príde aj na mariuan, ktorý sa údajne nachádza v blízkosti zálivu a zajtra sa chystá veľká akcia za pomoci detí na jeho zber. Táto informácia nás poriadne vystraší a rozmýšľame, ako zo situácie vycúvať, pretože s drogami nechceme mať nič spoločné. Avšak už po chvíli sa všetko vyjasňuje. Mariuan1 je čierny minerál, ktorý sa pomerne často vyskytuje v okolí Zálivu ostriežov. Jurij, ktorý pracuje v detskom domove, ho po dažďoch chodí hľadať v odkryvoch vzniknutých pri budovaní ciest. Keď kamarátom vysvetľujeme naše obavy, veselosti niet konca-kraja.
Východne od našej piesočnej pláže je skalný útes budovaný granitom, dlhý asi 300 metrov. Morský príboj tu vyhladil zaujímavé tvary pripomínajúce škrapy na krasových horninách. Okrem mnohých skalných okien sme tu našli viac podzemných priestorov spåňajúcich kritéria jaskýň. Najvýznamnejšia z nich je 74 metrov dlhá Príbojová jaskyňa, ktorú sme zaregistrovali už pri prvej návšteve Zálivu ostriežov. Pre silné vlnobitie ju však nebolo vtedy možné preskúmať. Narážajúce vlny mali takú silu, že v jaskyni sa nedalo udržať na nohách. Jej podrobný prieskum a zameranie sme uskutočnili až 30. augusta. Najpohodlnejšie prístupný vchod sa nachádza v severnej časti skalného útesu. Podzemný priestor v tejto jaskyni vznikol abráziou mora a gravitačnými pohybmi granitových blokov. Pri vchode do jaskyne sa vytvorilo zvláštne trojité okno v hornine hrubej len niekoľko centimetrov. Dno jaskyne je pokryté morským pieskom a až v zadných, rútivých častiach sú skalné bloky.
Dnešný večer je náš program spestrený svadobnou hostinou. Mladomanželia sa rozhodli usporiadať ju pod holým nebom pre priateľov turistov. Všetko je tu ako na svadbe, akurát chýba strecha nad hlavou. Našťastie neprší, a tak to nikomu neprekáža. V noci prichádza na rad aj nočné kúpanie. Vo svite mesiaca a hviezd sa planktón trbliece, je to zaujímavý pocit plávať medzi miliónmi svietiacich hviezdičiek. Noc bohatú na zážitky spestrí aj mračno veľkých cikád, ktoré prihnal vietor na pevninu z Japonských ostrovov.
Na pobrežie zavítali posledné augustové ráno rybári, ktorí plánujú lov morských ježkov pre Japoncov. Začalo však pršať, preto odchádzajú. Zostáva tu len ichtyológ Sergej, pochádzajúci z Bratska. Je to mesto v Irkutskej oblasti známe vďaka hydroelektrárni na rieke Angare, ktorá patrí medzi najväčšie na svete. Od neho sa dozvedáme rôzne zaujímavosti. Napríklad to, že donedávna robil na americkej rybárskej lodi. Za neuveriteľnú drinu tu síce údajne zarábal až 5 000 dolárov, ale po niekoľkých mesiacoch odtiaľ musel pre prepracovanosť zutekať. V poslednom období pracoval ako stavbyvedúci s partiou robotníkov zo Severnej Kórey. Z domoviny ich vysielajú na práce do Ruska, kde pracujú len za skromnú stravu a ošatenie. Komunistická vláda KĽDR totiž nedokáže zabezpečiť potraviny pre všetkých obyvateľov v krajine a aspoň takto sa pokúša riešiť katastrofálnu hospodársku situáciu.
Zaujme nás tragikomický Sergejov príbeh. Po niekoľkých týždňoch ťažkej práce sa rozhodol, že prideleným Kórejčanom trochu prilepší stravu a z vlastných rubľov im urobil hostinu. No na druhý deň ráno sa dočkal prekvapenia. Parťák mu oznámil, že ak každý deň nebude klobása, dostatok cigariet a vodka, tak nebudú pracovať. Sergejmu vzápätí kontruje, že ďakuje za prácu a končí s nimi. Vidina návratu domov im však naháňa hrôzu, preto ho prosia, aby mohli pracovať aj za horších podmienok ako doteraz.
Po obede 1. septembra sa u mňa a Sveta objavujú črevné problémy. Nevieme si vysvetliť, z čoho a prečo. Mňa našťastie rýchlo opúšťajú, ale Sveta to drží dlhšie. Zdá sa, že z pochodu po pobreží nič nebude. Zostáva však ešte voľný čas, a tak sa podľa rád jaskyniara J. N. Ušakova vyberám sám 2. septembra ráno na prehliadku Jekaterinovského jaskynného komplexu.

JEKATERINOVSKÝ JASKYNNÝ KOMPLEX

V okolí dediny Jekaterinovka, vzdialenej 4 km severovýchodne od Nachodky, sa nachádzajú dve menšie jaskyne. V minulosti boli sprístupnené pre verejnosť a známe pod názvom Jekaterinovský jaskynný komplex. Sú vytvorené v menších krasových ostrovoch budovaných svetlým prvohorným vápencom. Vchody majú situované v tesnej blízkosti železničnej trate vedúcej z Nachodky do Vladivostoku, pri železničnej zastávke Podstancia, medzi stanicami Kuznecovo a Jekaterinovka.
Prvú, Prževalského jaskyňu tvoria dve kratšie chodby s celkovou dåžkou 64 metrov. Vo výklenkoch je z betónu zhotovená v životnej veľkosti maketa tigra, rodina medveďov a v minulosti bola aj sova. Južná časť jaskyne sa končí menšou sienkou. Ïalšie pokračovanie je zatarasené zrútenou konštrukciou z dreva a betónu. Táto jaskyňa bola známa pre svet od chvíle, keď ju zaregistroval na svojej ceste po Ïalekom východe N. M. Prževalskij2.
S výskumom jaskyne sa začalo až po roku 1961, keď učiteľ E. G. Lešok so žiakmi objavil neďalekú ležiacu Jaskyňu Geografičeskogo obščestva (Geografickej spoločnosti). To bol impulz na vedecké skúmanie oboch lokalít. V Prževalského jaskyni sa našli pamiatky neskorej ľadovej doby, napríklad kosti jaskynnej hyeny, tigra, medveďa, divého koňa, nosorožca a veľa kostí vtákov. Druhá jaskyňa, ktorú orientačne zameriavam sa nachádza 250 metrov juhozápadne od predchádzajúcej v päte brala vysokého 60 metrov. Predstavuje jedinú senilnú chodbu, ktorá je pre návštevníkov prístupná v dåžke 40 metrov po upravenom chodníku. Ïalej pokračuje len 9 metrov dlhou, tesnou a zablatenou plazivkou. Pred touto zúženinou v menšej sieni, trónia dve betónové torzá praobyvateľov jaskyne v životnej veľkosti. Pri podrobnom výskume tu objavili veľa kostí z bizóna, jeleňa, losa, nosorožca, divého koňa a mamuta. Významné sú aj archeologické nálezy, ktoré svedčia o 4 osídleniach od paleolitu až po historické obdobie. Na ich základe vedec N. D. Ovodov tvrdí, že Južné prímorie bolo oblasťou, z ktorej sa rozšírili paleolitické kmene do Ochotského kraja, na Čukotku, Aljašku, Sachalin a Japonské ostrovy.
Po vykopávkach v oboch jaskyniach sa začal budovať takzvaný Jekaterinovský jaskynný komplex. Vybudovali sa chodníky v jaskyniach, ako aj prístupové cestičky a zaviedla sa elektroinštalácia. Potom nainštalovali sochy zvierat a prehistorických ľudí. V tesnej blízkosti oboch jaskýň umiestnili múzeum s nálezmi z podzemia, ako aj z hradiska Džürdčenov, ktorého zvyšky sa nachádzajú nad Prževalského jaskyňou. Jekaterinovský jaskynný komplex bol spolu s múzeom otvorený pre verejnosť do obdobia perestrojky. Potom sa stratil záujem o ich prevádzkovanie. V súčasnosti sú vchody do jaskýň otvorené a podzemie je úplne zdevastované. Podzemné priestory bývalej turisticky atraktívnej oblasti síce neoplývajú mohutnosťou alebo sintrovou výzdobou, ale sú významnou kultúrno-historickou pamiatkou, akých nie je v tejto oblasti veľa.
Poslednú noc v Nachodke z 2. na 3. septembra trávime v Pašovom byte. Ráno sa s ním a jeho rodinou lúčime. Potom sa presúvame do klubu turistov. Tu po posledných prechádzkach po meste definitívne balíme batohy a odchádzame na stanicu, odkiaľ má o 19.35 odchod rýchlik do Chabarovska. Pred odchodom vlaku nám prichádza zakývať aj Svetlana. Po prvých klepnutiach kolies vagóna o spoje koľajníc najmä Sveto zosmutnel…

CHABAROVSK

Ráno 4. 9. sa budíme vo vlaku na zimu. Prvý pohľad z okna nasvedčuje, že sme postúpili poriadne na sever. Železničná trať kopíruje rieku Ussuri, ktorej okolie je starostlivo oplotené a strážené vojskom. Krajina je tu veľmi zaujímavá. Ide o polostep s občasným výskytom briez, jelší a redšie aj červených smrekov. Na stanicu v Chabarovsku prichádzame krátko po obede. Stojíme v metropole jedného z najväčších administratívnych celkov Ruska. Veď jeho plocha 787 000 km² zaberá plochu 5 % celej Ruskej federácie. Mesto rozprestierajúce sa na pravom brehu sibírskeho veľtoku Amur stojí na mieste, kde v roku 1858 vojaci 13. východosibírskeho bataliónu pod vedením kapitána J. V. Djačenka postavili vojenskú pevnosť. Až v roku 1880 táto osada získala status mesta a názov Chabarovsk podľa známeho kozáka J. P. Chabara, ktorý v roku 1649 dosiahol breh rieky Amur. V roku 1897, čiže práve pred storočím, tu vyrástla železničná stanica na budujúcej sa Transsibírskej magistrále.
Naše prvé kroky samozrejme smerujú k Amuru. Rieka tu pôsobí veľkolepým dojmom, čo zvýrazňujú aj plávajúce lode naplnené uhlím a drevom. Podľa nášho odhadu tu má Amur asi trojnásobne väčší prietok ako Dunaj v Bratislave. Voda prúdi napodiv veľmi rýchlo a betónové nábrežie lemujú desiatky rybárov. Atmosféra v meste je pokojná a vôbec sa nepodobá na uponáhľanú Moskvu. V okolí letiska je dostatok voľných plôch pre náš stan. S ďalekovýchodným teritóriom Ruskej federácie sa lúčime nasledujúci deň na obed 5. 9. 1997 pohľadom z lietadla na veľkolepý Amur. Ïalšie výhľady nám zakryli husté oblaky. Do skorého videnia, tajomná Ázia.

Literatúra

ARSENEV, V. K., 1953: Ussurijským krajem. Praha. BAKLANOV, P. J., 1997: Geografia Primorskogo kraja. Izdateľstvo Ussuri, Vladivostok. BELLA, P., 1994: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, 32, Žilina, 3–22. BLUNDEROVÁ, C. – ELVIN, M., 1997: Svět Číny. Knižní klub, Praha. BOWMAN, J. S., 1993: Kronika dějin 20. Století. Columbus, Praha. BERSENEV, J. N., 1989: Karst Daľnego Bostoka. Izdateľstvo Nauka, Moskva. HOLÚBEK, P., 1997: Po stopách Ussurijského tigra.