Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Gleb Travin: Bez zľavy čas ( preklad )
Ing. Peter Holúbek 
[17.05.2006, 10035]

Povrazolezec pracuje pod kupolou cirkusového šapita so zabezpečením. Každý večer môže predvádzať svoje nebezpečné číslo a ostane žiť, aj keď sa pomýli.





Takmer neuveriteľné rozprávanie o putovaní G. Travina okolo Sovietskeho zväzu na bicykli na prelome 20. a 30. rokov minuláho stročia. Ja som však žiadnu poistku nemal, hoci veľa z toho čo som zažil na ceste, by som druhý raz už nemohol zopakovať. Sú veci, na ktoré si človek nespomína s radosťou. A keby som niekomu rozprával ako som neďaleko od Novej Zeme primrzol k ľadu ako žaba, určite by sa mu sprotivilo moje rozprávanie.
Stalo sa to v skorú jeseň roku 1930. Vracal som sa po ľade pozdåž západného pobrežia Novej Zeme na juh, k ostrovu Vajgač. Celý deň fúkal uragán východného smeru. Jeho poryvy ma zrazili z bicykla na zem a vliekli ma po ľade na západ. Vytiahol som nôž. Vrazil som ho do ľadu a držal som sa jeho rukoväte, pokiaľ vietor aspoň trochu neutíchol. Chystal som sa prenocovať na otvorenom mori ďaleko od brehu. Ako vždy som z firnu sekerou vyrúbal niekoľko tehál a urobil si z nich závetrie. Bicykel som postavil predným kolesom na juh, aby som ráno nestrácal čas s orientáciou. Nahrabal som na seba kopu snehového páperia namiesto obliečky a zaspal som. Spal som na chrbte s rukami skríženými na prsiach, aby mi bolo teplejšie. Keď som sa zobudil, tak som nemohol pohnúť rukami a ani sa obrátiť. V noci sa pri mne vytvorila puklina z ktorej vystúpila voda a sneh ktorý ma ukrýval premenila na ľad. Ocitol som sa v ľadovej pasci, presnejšie v ľadovom skafandri. Nôž som mal zastrčený za pásom. S veľkou námahou som si vyslobodil jednu ruku, vytiahol nôž a začal som sekať ľad okolo seba. Bola to ubíjajúca práca, pretože z ľadu odbúdali len malé kúsočky a ja som sa unavil skôr, ako som sa vysekal z bokov. Obiť si ľad z chrbta sa mi nepodarilo a preto som trhal celým telom dopredu. Pocítil som, že som sa vyslobodil, ale aj s ľadovým hrobom. Ani topánky sa mi nepodarilo celé vyslobodiť. Zvrchu som ich očistil a keď som chcel vykročiť, tak podošvy ostali vmrznuté v ľade. Vlasy mi zmrzli a stáli kolmo na hlave a nohy boli takmer oholené. Zmrznuté šaty mi bránili vysadnúť na bicykel a tak mi neostávalo nič iné, len s námahou kráčať po snehovej ploche.
Mal som však šťastie, pretože som uvidel sobiu stopu. Niekto tadiaľto nedávno prešiel na saniach. Stopa ešte bola čerstvá, nezapadnutá snehom. Dlho som išiel za ňou a práve to mi zachránilo život. Vyšiel som na ostrovček a na vyvýšenine som zbadal dym. Od radosti som zrazu stratil silu v nohách. S pomocou rúk som sa doplazil k čumu. Keď ma Nenci, jeho obyvatelia zbadali, začali utekať. Pohľad na mňa bol ako na tvora z inej planéty. Na chrbte ľadový hrob, dlhé vlasy bez čiapky a ešte bicykel, ktorý oni ešte nikdy nevideli. S ťažkosťami som sa postavil na nohy. Od prestrašených Nencov vykročil ku mne starec, avšak zastavil sa. Urobil som ku nemu krok a on ustúpil. Začal som mu vysvetľovať, že mi omrzli nohy. Zdalo sa mi, že rozumie po rusky, ale on stále cúval. Vysilený som spadol na zem.
Starec sa však nakoniec priblížil, pomohol mi vstať a pozval ma do čumu. S jeho pomocou som sa vyzliekol, vlastne odrezával veci po kusoch. Chumáče pulóvra mi zamrzli na tele a koža pod nimi bola biela, omrznutá. Vyskočil som z čumu a začal sa trieť snehom. V tom čase tu chystali obed. Starec ma pozval. Vypil som hrnček horúceho čaju, zjedol kúsok zo soba, keď som zrazu pocítil silnú bolesť v nohách. Večer mi palce opuchli a zmenili sa na modré gule. Obával som sa gangrény a preto som pristúpil k operácii. V čume sa nebolo možné skryť pred zvedavými očami a tak som amputáciu vykonal pred zrakmi všetkých jej obyvateľov.
Obrezal som nožom napuchnutú hmotu, stiahol som ju dolu spolu s nechtom ako punčochu a ranu oblial glycerínom. Ten som používal do duší bicykla, aby na silnom mraze nespľasli. Potom som starca požiadal o obväz.
Ženy zrazu s krikom „Keli! Keli!“ utiekli z čumu.
Ranu som si obviazal vreckovkou, ktorú som rozrezal na polovice a pribral som sa zopakovať to isté s druhým palcom. Keď som operáciu dokončil a ženy sa vrátili, tak som sa spýtal, čo je to Keli. Starec mi objasnil, že je to čert-ľudožrút. Ty si rezal sám seba bez plaču a to môže iba čert. Za čerta ma už považovali v Strednej Ázii.

V máji roku 1929 som v Dušanbe zašiel do redakcie miestnych novín s prosbou, aby mi preložili nápis „Gleb Travin, cestovateľ na bicykli“, ktorý som mal na páske na rukáve. Redaktor bol v rozpakoch, pretože nevedel preložiť slovo bicykel. V tých krajoch vtedy bicykel ešte nepoznali a tomuto slovu nik nerozumel. Nakoniec ho preložili ako šajtan-arba, čiže čertov voz. V Samarkande mi vytlačili druhú pásku v uzbeckom jazyku. A preklad šajtan-arba ostal. Priliehavejšie slovo pre bicykel sa nenašiel ani v turkménskom jazyku. Z Ašchabadu som sa na piesky Karakumu dostal na čertovom voze. Zo spojenia s temnými silami ma upodozrievali aj v Karélii. Sú tam samé jazerá a ja som ich prešiel po prvom novembrovom ľade, pretože som s tým mal skúsenosti. Na Bajkale mi totiž správca majáku poradil, že v zime je na Sibíri najlepšie jazdiť po ľade. u. Podľa jeho rady som prešiel po zamrznutom Bajkale a ďalej sa predieral tajgou cez zamrznuté korytá riek, takže jazerá v Karélii neboli žiadnou prekážkou. Problémom však bol chýr, že cez jazerá na divom zvierati prechádza divý človek so železnou obručou na hlave. Za obruč považovali lakovaný remienok s ktorým som mal zviazané dlhé vlasy aby mi nepadali do očí. Na začiatku cesty som si totiž dal záväzok, že sa neostrihám, kým neskončím svoje putovanie.
Do Murmanska prišiel chýr o Divom človeku skôr ako ja. Keď som vošiel na okraj mesta tak ma zastavil akísi človek vo válenkách. Vysvitlo, že je to doktor a volá sa Andrusenko. Tento starousadlík na severe na žiadnych čertov neveril, ale to, čo o mne počul považoval za nadprirodzené. Potom ohmatal moju kožušinovú bundu, topánky a požiadal ma o povolenie vyšetriť ma. Nahmatal mi pulz, popočúval pľúca, poklepkal po chrbte i hrudi a s uspokojením mi povedal. Ty máš bratku zdravia na dva životy. Z tohto stretnutia sa zachovala aj fotografia. Z času na čas sa do nej zahľadím a zamyslím, ako ani doktor-ateista nemohol hneď uveriť, že som jednoducho dobre trénovaný človek hnaný neobyčajnou túžbou. Mal veru pravdu Albert Einstein, keď povedal, že ťažšie je rozštiepiť predsudky ako atóm.
Mám troch obľúbených hrdinov. Faust si ma podmanil svojou nenásytnou túžbou po poznaní, Odyseus dobre znášal údery osudu a Don Quijot povýšil ideu nezištnej službe kráse a spravodlivosti. Všetci traja stelesňujú výzvu všeobecne prijatým normám a predstavám a všetci traja mi v ťažkých chvíľach dodávali silu, pretože aj ja som si dal netradičný cieľ, prejsť Arktídu na bicykli.
Nezvyčajné ťahá nielen človeka, ale aj zviera. Keď som sa predieral cez ussurijskú tajgu, tak sa môjho bicykla zľakol tiger. Dlho ma prenasledoval skrývajúc sa v kríkoch až prašťali haluze, ale neodvážil sa napadnúť ma, pretože ešte nikdy nevidel také čudné zviera na kolesách. Vtedy som ani nemal žiadnu zbraň. Aj neskoršie som sa neraz utvrdil v tom, že všetky zvieratá či už v tajge, púšti alebo tundre sa vyhýbali útoku na mňa práve kvôli bicyklu. Odstrašujúca pre ne bola jasná červená farba, lesklé poniklované špice, olejová lampa a zastývka trepotajúca sa vo vetre. Bol mojim spoľahlivým ochrancom. Strach pred neobvyklým je inštinktívny a nejeden raz som to na svojej ceste zažil na vlastnej koži. Mimoriadne ťažký bol pre mňa deň, keď som po amputácii prstov odišiel z čumu. S obrovskými ťažkosťami som prekladal nohy plné bolesti a bol som taký slabý, že sa aj hladná polárna líška osmelila napadnúť ma. Bolo to prešibané, zlé zvieratko, ktoré sa obyčajne vyhýba útoku na človeka, ale teraz ma začala chytať za torbas, ktorý mi podaroval nenecký starec. Spadol som do snehu a líška ma napadla od chrbta. Zhodil so ju zo seba, a hodil po nej nôž, ale bola vrtká a ťažko ju bolo zasiahnuť. Keď som stratený nôž hľadal v záveji, tak ma uhryzla do ruky. Ale prekabátil som ju. Znovu som sa natiahol za nožom ľavou rukou, líška sa po nej hodila a ja som ju pravou rukou chytil priamo pod krk. Jej koža potom putovala so mnou ako šál až na Čukotku. No spomienky na útok líšky ma ešte dlho prenasledovali ako zlý sen, pretože mohla byť besná, veď keď je sama nikdy nenapáda človeka. Možno že som bol taký slabý, že ma líška považovala za svoju korisť. Ako však bojovať s ľadovým živlom? Na cestovanie som sa pripravil tak, aby som sa mohol spoľahnúť iba na svoje sily. Cudzia pomoc mi iba prekážala. Veľmi som to pocítil na palube ľadoborca Lenin, ktorý uviazol pri Novej Zemi v Karskom mori. Situácia s ľadom bola v júli roku 1930 veľmi zlá. Cesta k ústiu Jeniseja, kde ľadoborec viedol karavánu sovietskych a zahraničných lodí bola uzavretá ľadmi. Vediac o tom, požičal som si vo faktórii ostrova Vajgač starý čln, opravil ho, namontoval plachtu a vypravil sa s doktorom a ešte dvoma spolucestujúcimi k miestu uviaznutia ľadoborca. Po príchode k ľadovej mase sme vystúpili z loďky a vybrali sme ku nemu pešo. Časť cesty sa podarilo prejsť na bicykli. Potom počas tlačovej konferencie, ktorú kapitán ľadoborca zorganizoval v kajute, som sa dozvedel, že Gleb Travin nie je prvý cyklista v polárnych krajoch. Bicykel bol vo výzbroji poslednej expedícii Roberta Scotta k južnému pólu v rokoch 1910-1912. Používali ho na prechádzky po hlavnej báze expedície v Antarktíde. Ja som rozprával, že putovanie na bicykli pozdåž hraníc Sovietskeho zväzu som začal v septembri 1928 na Kamčatke. Potom som pokračoval na Ïaleký Východ, Sibír, Strednú Áziu, Krym, strednú oblasť, Karéliu. Teraz sa chystám dôjsť na Čukotku. Rozprával som aj o príprave k tejto ceste. Začala sa 24. mája roku 1923, keď do Pskova dorazil holandský cyklista Adolf de Gruta, obchádzajúci takmer celú Európu. Vtedy som si povedal, že Holanďan môže a ja vari nie? Z tejto otázky sa zrodil môj záujem k diaľkovým cestám. Na prípravu som venoval päť a pol roka. Počas tohto obdobia som najazdil tisíce kilometrov na bicykli v okolí Pskova za každého počasia a po rôznych cestách. Môj otec, lesník ma ešte v detstve naučil hľadať v lese i na poli nocľah a jedlo a kàmiť sa surovým mäsom. Tieto návyky som ešte ďalej rozvinul. Počas služby v armáde, ktorú som vykonal na štábe Leningradského vojenského okruhu som usilovne študoval geografiu, geodéziu, zoológiu, botaniku, fotografovanie a zámočníctvo (pre opravu bicykla), teda všetko čo by sa mi mohlo hodiť pri ďalekej ceste. A samozrejme že som sa zdokonaľoval vo fyzickej príprave. Zúčastňoval som sa súťaží v plávaní, šplhaní, bicyklovaní a veslovaní. Demobilizovaný z armády v roku 1927 som dostal špeciálne povolenie od veliteľa Leningradského vojenského okruhu na cestu na Kamčatku. Chcel som sa otestovať v neznámych podmienkach. Na Kamčatke som staval elektráreň, ktorá dala prvý prúd v marci roku 1928, potom som tu pracoval ako elektrikár. Všetok voľný čas som venoval tréningu. Odskúšal som seba aj bicykel na horských chodníkoch, prudkých riekach a nepriechodných lesoch. Na toto som spotreboval celý rok. Len čo som sa presvedčil, že bicykel ma nikde nesklame, vydal som sa z Petropavlovska-Kamčatského do Vladivostoku. Rozprával som o tom všetkým postojačky a odmietol som pozvanie kapitána sadnúť si. Prešľapoval som z nohy na nohu, aby som oslabil neutíchajúcu bolesť a bál som sa, aby si to nik nevšimol, pretože by ma nemuseli pustiť z lode. Napríklad kapitán Morskej Karskej expedície, profesor N. I. Jevgenov, vyhlásil, že on skúmal 10 rokov polostrov Tajmír v ústí Jeniseja a vie o tom, že v zime tam neostanú ani vlci. Silné mrazy a snehové búrky vyženú z týchto krajov všetko živé smerom na juh. Na moju pripomienku, že v zime budem jazdiť po ľade a nie po pobreží oceánu, významný hydrograf zalomil rukami a nazval ma samovrahom. Avšak ja som vedel, že ani akákoľvek surová zima na pobrežných arktických ľadoch tu život celkom nezastaví. Od silných mrazov sa v ľade vytvárajú trhliny. Ich vznik je doprevádzaný silným zvukom. Spolu s vodou sa do tejto trhliny valia ryby. Neskôr som sa ich naučil loviť na špicu z bicykla. Na deň mi stačili dve ryby. Jednu som zjedol čerstvú, druhú zmrznutú. Okrem toho moje menu pozostávalo aj zo surového mäsa. Miestni poľovníci ma naučili stopovať a strieľať severské zvieratá, líšku, tuleňa, mroža, soba a bieleho medveďa. Zvyk stravovať sa len surovou stravou mi potvrdil francúzsky lekár Alain Bombard. Počas plavby na gumenom člne cez Atlantický oceán sa viac ako dva mesiace živil surovými rybami a planktónom. Ja som jedol 2 x denne a to ráno a večer o šiestej. Osem hodín som mal vyčlenených na cestu, osem na spánok a zvyšný čas na hľadanie potravy, prípravu nocľahu a písanie denníka. Jazda po tvrdej snehovej škrupine vyzerá nemožne len na prvý pohľad. Pri brehu sa od prílivov a odlivov hromadia ľadové kryhy a preto som zachádzal ďalej od brehu aj desiatky kilometrov, kde boli súvislé ľadové polia umožňujúce vyvinúť väčšiu rýchlosť... A tak vtedy zo všetkých, čo sa zišli na ľadoborci, nikto nebral vážne moje predsavzatie dostať sa na Čukotku bicyklom. Počúvali ma so záujmom, niektorí boli nadšení, ale všetci sa v myšlienkach zhodli v jednom, že tento môj výmysel sa nedá uskutočniť. Nocľah mi pripravili v lodnej ošetrovni, pretože na ľadoborci už nebola voľná kajuta. Mal som podozrenie, že niekto spozoroval, že nemám v poriadku nohy. Tieto obavy mi nedali celú noc spať. Aby som hneď ráno dokázal, že som zdravý, povozil som sa na bicykli po palube. Potom som poďakoval námorníkom za pohostinnosť a oznámil som, že odchádzam na loď Volodarskij, ktorý uviazol okolo 30 km od ľadoborca Lenin. Iba vďaka tomu ma pustili z ľadoborca, aj keď vypátrať parník medzi ľadmi nebolo ľahké. Odišiel som o šiestej ráno.. Napriek skorej rannej hodine bolo na palube plno ľudí, ako keby ich zvolali na poplach. Cítil som sa divne, keď ma spúšťali na ľad po rebríku spolu s pilotom B. G. Čuchnovským, ktorý ma na rozlúčku odfotografoval. Len trochu som sa vzdialil a lodná siréna 3 x zahúkala. Stálo ma veľa úsilia nepozerať sa tam, kde stál ľadoborec. Snažil som sa rýchlo zájsť za kryhy, aby sa mi stratil z dohľadu. Bál som sa, aby ma to nepritiahlo naspäť. Jasne som si uvedomoval, že sa vzďaľujem od života, tepla, jedla a strechy nad hlavou. K parníku Volodarskij som prišiel načas. Na druhý deň vietor rozohnal ľady okolo neho a tak mohol dôjsť do Diksona. Moja ďalšia cesta smerovala na Tajmír. Tajmír... Koľko krát sa oň rozbili úmysly moreplavcov pokračovať ďalej pozdåž brehov Sibíri na východ! Túto trasu sa podarilo prejsť len v rokoch 1878-1879 rusko-švédskej expedícii v čele ktorej stál E. Nordenšeľd, aj to s prezimovaním. Prvú pravidelnú trasu tu začal iba v roku 1932 vynikajúci Sibirjakov. Dva roky predtým ma Tajmír vystavil surovej skúške. Koncom októbra roku 1930 som prechádzal cez Pjasinu, najväčšiu rieku na polostrove. Šesť rokov potom sa na nej začal stavať Noriľsk. Rieka zamrzla len nedávno a ľad bol tenký a klzký. Keď som bol už bližšie k druhému brehu, spadol som z bicykla a prelomil ľad. Bolo veľmi ťažko dostať sa z prepadliska. Ľad sa pod rukami a váhou tela lámal. Keď som pocítil, že ma drží, tak som roztiahol ruky aj nohy. Nikdy na ten deň nezabudnem. Slnko už týždeň nebolo vidno, namiesto neho na zrkadlovo hladkom ľade sa odrážala červenkastá žiara, ktorá pomaly hasla. Cítil som, že tak hasne aj môj život. Premočený odev zamàzal na ľad. Silou vôle som sa prinútil nehýbať. Opatrne, potláčajúc sa rukami ako tuleň plutvami som sa priplazil po ľade k bicyklu a odtiahol ho od nebezpečného miesta. Po tomto ľadovom kúpeli ma Tajmír predsa len odmenil. Vyškriabal som sa na breh Pjasiny, kde som natrafil na sotva zasnežené hrbolčeky. Ukázalo sa, že ide o z kože zdraté z jelene zanechané na snehu. Neďaleko ležali aj kože. Podľa všetkého sa včera na druhý breh chcelo dostať stádo jeleňov. Nenci tu na nich poľovali a boli úspešní. Časť mäsa tu bola uložená do zásoby. Ja som predovšetkým zobral kože, aby som sa zohrial. Ľad z odevu sa mne teplom roztopil. Po zjedení zmrznutého mäsa som tuho zaspal. Ráno som sa zobudil zdravý a čerstvý, cítil som príliv síl. Zakrátko som stretol psí záprah. Nenec, majiteľ záprahu na zviezol a poradil, ako sa dostanem do Chatangy. Na Tajmíre som videl cintorín mamutov. Obrovské kly trčali zo zeme neďaleko od pobrežia oceánu. S veľkým úsilím sa mi podarilo vykývať a vybrať von zo zeme najmenší kúsok. Na Čukotke som ju podaroval umelcovi, ktorý vyrezával do kostí. On ho rozrezal na plátky a na jednu z nich vyryl veľrybu, mroža, tuleňa a nápis: Cestovateľ na bicykli – Gleb Travin. Táto miniatúra sa teraz nachádza v pskovskom umelecko-historickom múzeu. V čom som nachádzal radosť počas svojho putovania? Predovšetkým v samotnom pohybe a vytýčenom cieli. Každý deň som skladal skúšku. Ak vydržím, ostanem žiť, ak nie, tak zomriem. Keď mi bolo ťažko, tak som sa pripravil na to, že ťažšie ma ešte čaká. Prekonávajúc prekážky som pociťoval veľkú radosť z uvedomovania si vlastných síl. A Arktíde som bol prinútený žiť a konať úplne inak ako v tajge alebo v púšti. Stále som pozoroval okolie a učil sa od ľudí a zvierat. Boli okamihy, keď som ľutoval, že som sa odvážil na toto riskantné podujatie? Nie, nebolo! Boleli ma nohy, mal som strach že nedôjdem do cieľa... No vždy som na to zabudol, keď som pozoroval krásu ľadových foriem. Táto nádhera ma napåňala radosťou a silou. Nie menšiu radosť mi spôsobovalo zoznamovanie sa s ľuďmi severu. Raz sa mi podarilo vypočuť šamana. Priviedol ma k nemu starší Jakut pri ktorom som prenocoval v jarange (jaranga - z čukotského jazyka, prenosné obydlie národov sevoro-východnej Sibíri. Má kruhový pôdorys so sklonenými stenami a kónickou strechou. Kostra z drevených žrdí je pokrytá sobími a mrožími kožami. pozn. prekladateľov) Starec mi pomohol opraviť prasknutý volant na bicykli. Miesto neho mi tam dal hlaveň starej nórskej pušky, predtým ohnutej na ohni. A je treba povedať, že mi dobre slúžila. Doteraz sa nachádza na mojom bicykli vystavenom v pskovskom múzeu. Nevedel som, ako sa odmeniť starcovi za pomoc a navyše on ani nič nechcel. Nakoniec sa priznal, že ho trápia hlísty. Dal som mu liek, ktorý som si pre každý prípad vzal na cestu a ten pomohol. Starec o tom všetkým v osade povedal a chcel mi ešte ulahodiť. Tak ma pozval navštíviť šamana. Jakut zapriahol soby do saní a odvizol ma do hôr. Jaranga šamana bola trochu väčšia ako u iné. Šaman k nám prišiel spoza závesu pri svetle olejovej lampy. Dnu už sedeli v kruhu Jakuti. Šaman triasol hrkálky, rytmicky udieral do bubna, pomaly zrýchľujúc rytmus. Tancoval, clivo pospevoval a zhromaždení v jarange mu odpovedali kývaním. Zahľadel som sa na šamanov tieň na stene. Hypnotizoval poslucháčov svojou hrou a pohybom. Mne sa to podobalo na kobru, ktorá sa kývala predo mnou ako v úžľabine na hraniciach s Afganistanom. Išiel som tam s vetrom v chrbte. Zvečerievalo sa. Zapálil som olejový lampáš s nádejou, že prejdem úžľabinu do príchodu nočnej tmy. Zrazu sa predo mnou mihlo svetlo. Zabrzdil som a stàpol od prekvapenia. Na meter od predného kolesa stála na chvoste kobra. V jej očiach sa odrážal svit olejového kahanca. Pomaly som sa vrátil späť a zrazu som si všimol, že na stenách úžľabiny sa nachádzajú klbká zvinutých hadov. Paralyzovaný strachom som sa pohyboval ako v spomalenom filme nespúšťajúc z kobry oči, ktorá predo mnou stála ako strážca. Urobil som niekoľko krokov späť, ktoré mohli byť pre mňa posledné. Kobra sa však nepohla. Opatrne som si pripravil bicykel, sadol si na neho oblievaný studeným potom. Nohy som dal na pedále a zo všetkých síl sa snažil ujsť. No mne sa zdalo, bicykel prirástol k zemi... Zrazu ma starý Jakut, ktorý ma priviedol k šamanovi potiahol za rukáv k východu. Nechápal som, čo odo mňa chce. V jeho očiach som zbadal nepokoj. Von mi starec povedal, že, že šamanovi sa mne čosi znepáčilo. Pod vplyvom rytmu bubna sa mu ukázalo, že so mnou cestovali ešte dvaja druhovia, ktorých som zabil a zjedol. Jakut neuveril šamanovi a povedal mu, že nie som miestny a prišiel som odkiaľsi z juhu. Zrazu z jarangy vyšiel šaman s kožuchom oblečeným na holom tele. Teraz na svetle som si všimol jeho tvár. Mal ju zarastenú hustou čiernou bradou. „Doktor, previažte môj palec!“ povedal skľúčeným hlasom. Jeho výslovnosť nebola jakutská. Odpovedal som mu: „Ja som taký doktor, ako ty šaman“ a naskočil som k starcovi na sane, ktorý pohnal soby. O niekoľko dní som sa dostal do Ruského ústia na rieke Indigirke. Tu žili asi v desiatich domoch ruskí poľovníci zaoberajúci sa lovom kožušinových zvierat. Po pobreží oceána na dåžke asi 100 kilometrov mali nastavené pasce na zver zhotovené z drevených brvien. V ústiach riek som nachádzal poľovnícke zemlianky, zruby alebo jarangy obložené drnami trávy. V nich bolo vždy možno nájsť trochu dreva a jedla. Začudoval som sa tu mäkkému spevavému dialektu. Od miestnych obyvateľov som sa dozvedel, že ich osídlenie pochádza ešte z čias Ivana Hrozného. Založili ho námorníci, ktorý sem prišli zo západu, z novgorodskej zeme na malých plachetniciach. Sám pochádzam z Pskova a tak to boli vlastne moji rodáci. Privítali ma veľmi srdečne. Bol som hosťom v každom dome, jedol kaviár a sviatočnú stroganinu. Pil som tehlový čaj a rozprával všetko čo som vedel o centrálnom Rusku a jeho polárnom pobreží. Ešte som im rozprával o pskovčanoch, objaviteľoch severných morí, ktorí v týchto krajoch pobývali, Dimitriovi a Charitone Laptevovcoch a o Vrangele. Prežil som v Ruskom ústí niekoľko šťastných dní. V škole nemali učiteľku a tak som miesto nej dával deťom úlohy z geografie. Počúvali ma s veľkým záujmom a niekoľko ráz som im musel rozprávať o teplých krajoch a samozrejme že som ich povozil na bicykli. No tieto šťastné dni boli poznačené tragickými udalosťami. Neďaleko od dediny zabili banditi učiteľku-komsomolku, ktorá sa vracala do školy z oblastného centra. Spolu s obyvateľmi som sa vypravil hľadať zločincov. Nocou sa ich podarilo chytiť. Bol medzi nimi aj môj starý známy šaman. Ako sa neskoršie ukázalo, bol to bývalý bielogvardejský oficier. Od poľovníkov v Ruskom ústí som sa dozvedel o plavbe vynikajúceho nórskeho polárnika Roalda Amundsena v rokoch 1918 – 1920 na lodi Mod v okolí Medvedích ostrovov vo Východo-sibírskom mori. Prebíjajúc sa na východ, R. Amundsen a jeho priatelia si urobili zastávku na ostrove Četyrestolbovom. Rozhodol som sa nájsť túto zastávku. Cestu k ostrovu mi ukázali obyvatelia Ruského ústi, ktorí prichádzajú na Medvedie ostrovy v zime na poľovačku. Prišiel som tam zo severovýchodnej strany. Pri veľkom kameni bola plošinka na ktorej som objavil snehom zaviatunórsku sekeru s dlhou rúčkou, 4 čajové šálky a tmavú fľašu od vína započatenú voskom. Cez sklo bolo možno vidieť podpis: Amundsen. V mojej pamäti bola ešte smutná zvesť o smrti tohto odvážneho človeka, ktorý dosiahol južný pól v roku 1911. R. Amundsen zahynul v roku 1928 v Barentsovom mori. Sovietski rybári náhodne v tejto oblasti vylovili trosky jeho lode a nádrž z lietadla na ktorom hľadal nezvestných zo vzducholode „Italia“ s Nobilom na palube. Podľa svätých zákonov severu som nepohol relikviami Amundsena. Pri nich som zanechal niekoľko nábojov, pár drobných, pokazené súčiastky od bicykla a fľaštičku z glycerínu, kde som vložil opis svojej cesty. Zapečatil som ju kúskom stearínovej sviečky.

Z ostrova som sa znovu vydal na kontinent. Podišiel som ku skalistému, strmému brehu, kde som zbadal biely fľak. Pomyslel som si, že ide o polárnu líšku, avšak zblízka som zistil, že ide o bielu medvedicu. Prvým výstrelom som ju zranil. Našťastie ma nenapadla, ale zobrala do zubov akísi biely chumáč a liezla s ním hore na skalu. Nemohol som hneď nabiť zbraň, pretože sa mi zasekla po dåžke prasknutá nábojnica. Vôbec sa mi nedarilo vybrať ju a medvedica stále stúpla po skale. Nakoniec sa mi to podarilo a opäť som vystrelil. Medvedica ostala visieť na kolmej stene. S ťažkosťami som sa dostal k úlovku. Pri ňom som pochopil, prečo ma medvedica nenapadla. Chránila svoje mláďa. Materinský pud sa ukázal silnejší, ako inštinkt dravca. Spustil som medvedicu za labu na ľad. Kožušina z nej bola veľmi veľká. S malým medvieďaťom som sa skamarátil. Zobral som ho zo sebou a putovali sme spolu mesiac a pol. Nazval som ho Mišutkom. Bolo s ním veselšie a teplejšie pri putovaní. Spali sme spolu túliac sa ku sebe. Medvedí kožuch je chlpatý a dobre hreje. Iba v spánku mi chcel medvedík cmúľať ruku a preto som si nemohol dať v v noci dole rukavice. Stravovali sme a zväčša rybami. Raz počas raňajok ma uhryzol do ruky. Nahneval som sa a rozhodol sa potrestať ho. Zahodil som ho za vysoký závej tak, aby ma nevidel, sadol som na bicykel a ušiel po plochom snežnom náveji. Mišutka začal kričať: „Vakuliku! Vakuliku!“ Znelo to ako odpusť. Dohonil ma, zaliezol pod predné koleso a stále bol so mnou, bál sa, aby neostal sám. Putoval som s medvedíkom do Peveka. Tu sa miestni Čukčovia počudovali priateľstvu medveďa s človekom. Oni totiž majú medveďa za posvätné zviera. V Peveke som sa zastavil pri hospodárskej faktórii. Medvedík, ako vždy počas jedenia prevrhol misku s teplou polievkou, ktorou ho ponúkol hospodár. Za trest som medvedíka vyprevadil do predizby. No hospodár sa za neho veľmi prihováral a poprosil ma, aby som mu dal medvediu kožušinu, pretože v noci bude zima. Ráno sme medvieďa našli màtve. Mal som so sebou niekoľko medvedích kožušín a omylom som mu postlal na kožušine pochádzajúcej z jeho mamy. Teraz som ja chcel Mišutkovi zakričať: „Vakuliku!“ Odvtedy som viac medveďov nezabíjal. Bolo mi ľúto zabiť takého veľkého a vzácneho tvora kvôli pár kilogramom mäsa., ktoré som mohol zobrať na cestu so sebou. Viac sa mi páčili živé. Zvieratá som zabíjal iba z nevyhnutnosti. Mňa príroda tiež mohla zabiť, no zmilovala sa. Zmilovala sa, pretože som sa k nej správal uvážlivo a ctil jej zákony.

Z časopisu Vokrug sveta preložli
P. Holúbek a N. Holúbeková

Bližšie info o G. Travinovi v ruskom jazyku možno nájsť na stránke:

http://64.233.183.104/search?q=cache:xnNpAPE186YJ:spbfp.atlant.ru:8070/velosipedizm/57.htm+gleb+travin&hl=
sk&gl=sk&ct=clnk&cd=2


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.