Jamy boli obsypané drobnými skalkami, ktoré bubnovali na spodok karosérie. Občas sme sa nevyhli aj väčším kúskom. Vtedy sme sa viac nadýchli a snažiac sa odľahčiť spodok auta sme sa mierne nadvihli. Súcitili sme s autom. Saša však zachovával kľud a rozvahu. Asi je zvyknutý na horšie cesty na Sibíri. V tejto časti Buriatskej republiky je ciest málo a tie lepšie sú len na hlavných komunikačných ťahoch. Je pravda, že naša cesta je jedinou spojnicou medzi Tunkinskou dolinou a Okinským rajónom, ale aj tak je z pohľadu nekonečnej Sibíry len vedľajšou cestou.
Naším cieľom sú Východné Sajany, rozložité pohorie na pomedzí Ruska a Mongolska. Už v roku 1994 sme obdivovali jeho štíty z Mongolskej strany od najväčšieho sladkovodného mongolského jazera Chuvs gul nuur. Sajany sú dlhým horským pásmom, ktorý sa ťahá v dåžke 1700 km od Bajkalského jazera až po Altaj. Najvyšším vrcholom celého pohoria je Munku Sardyk, ktorý vystupuje do výšky 3491 metrov nad morom. Od pohraničného mesta Mondy je vidieť jeho zasnežený vrchol, ale pre husté mraky sme len tušili ktorým smerom sa asi nachádza.
Cesta je vybudovaná na pravom brehu rieky Irkut . Ako vchádzame viac a viac do údolia rieky, tým je cesta horšia. Voda v koryte Irkutu sa valí a naplno zúri posilnená dažďom a zakalená sivastým múlom. V perejách a užších miestach sa od dunivej zlosti pení. Nie, toto zúrenie živlov mi nepridáva na kľude. Hlavou sa mi hmýria demoralizujúce otázky. Dá sa v takomto počasí robiť náročný výstup ďaleko od civilizácie? Keď tu dole je taký nečas, ako to vyzerá na vrchole? A vôbec, kvoli čomu som to šiel sem? Nepríjemné otázky preruší až punkt milície. Sú to akési vnútorné hranice medzi republikami a rajónmi Ruska. Neviem, či je to pozostatok ešte z bývalého Sovietskeho zväzu, ale potvrdzuje strach v tejto veľkej krajine. Milicionári, ktorých tu posmešne volajú gajišnikmi, majú prejavy mazákov a neobmedzených vládcov. Saša s nimi jedná bez našej účasti. Máme obavy. Veď sme inostranci a voči tým sa správajú ako k dobre utajeným špiónom. Neviem, akým spôsobom Saša pozitívne naladil gajišnikov, ale výsledok bol, že nás bez problémov pustili ďalej. Vlastne sme ani nešli ďaleko od punktu. Hneď za ním bol obrovský betónový most, ktorý prekleňoval pravostranný prítok Irkutu – Belyj Irkut. Na druhom konci mosta sme zastali a vystúpili do daždivého počasia. Aká pekná sa mi zdala Lada, ako príjemne bolo v nej. Stačilo chvíľku stáť a už sme boli úplne mokrí. Rýchlo sme vybrali ruksaky a príručné tašky a bežali po svahu pod most, ktorý tvoril prirodzenú strechu. Z naplavených konárov sme rozložili malý ohník a tak len po stojačky sme prejedli kúštik sušenej slanej ryby s chlebom a paradajkami. Hlboké dúšky moskovskej vodky pôsobili blahodárne a cítil som, že sa po nich pozerám na svet o kúštik optimistickejšie. Sáša sa rozlúčil a odjachal naspäť do Irkutska. Ostali sme ako siroty uprostred neznámej divokej krajiny v ktorej besneli živly. Hádam sa za dohovorený čas zídeme na tomto mieste zdraví.
Ostať pod mostom bolo síce bezpečné, ale čas bežal neúprostne. Nevedeli sme si ani v najmenšom predstaviť, koľko bude trvať výstup a potom zostup z Munku Sardyku. Informácie sme mali len od jaskyniarov z Irkutska a tí sem chodia len v zime, keď je všetko zamrznuté. Vyložili sme na chrbty ťažké batohy, cez hlavu prehodili peleríny do dažďa a po ľavom brehu Bieleho Irkutu sme vykročili v smere proti prúdu. Hoci bola rieka viditeľne rozvodnená, nedosahovala jej hladina maximálnej úrovne. Medzi tokom a zalesneným brehom ostával široký pás štrkových a pieskových naplavenín. S ťažkými batohmi obutí vo vysokých rybárskych čižmách sme napredovali pomaly. Rieka dostala názov Biely oprávnene, pretože aj skaly aj vodný kal boli biele. V hlavnom koryte Irkutu dominovala sivá farba. Neprešli sme ani kilometer, keď sa breh prudko priblížil k rieke a nakoniec sa zmenil na vysoký skalný útes kolmo padajúci do prudkej spenenej riavy. Ïalej sa ísť nedalo. Peťo Holúbek, ako správny šéf, rozhodol o prebrodení rieky. Z nás štyroch mal jediný väčšie skúsenosti z brodenia dravých riek. Pred rokmi prešiel Polárny Ural a tam sa každý deň brodili niekoľko krát. Mlčky sme mu asistovali a bez reptania plnili jeho príkazy. Do pol pása sa vyzliekol úplne do hola. Vyviazal sa do lana, ktorým sme ho mali istiť a odvážne vkročil do hučiaceho živla. Nielen vzduch bol studený ale aj voda. Chlad sa dal zbadať aj na jeho nezvyčajne scvrknutom mužstve. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď sa pošmykol a kúštik zavrávoral. Hoci bola voda mútna a nepriehľadná, cítili sme valiace sa kamene. Udierali jeden o druhý a vydávali dunivé zvuky. Pomedzi ne kráčal Peter bosý. Živo som si predstavil ako mu kamene udierajú na kostlivé prsty na jeho nohách. Nebola to len predstava, pretože po pár metroch Peter vzdal pokus o prebrodenie rieky. Vrátil sa naspäť a celý sa triasol od zimy. Našťastie hmla trošku ustúpila a my sme si mohli prezrieť druhý breh rieky. Bol podobný ako ľavý, ale o niečo priechodnejší. Rozhodli sme sa vrátiť naspäť na most a pokúsiť sa o výstup po pravom brehu.
Človeka znechucuje, keď musí ustúpiť, ale v záujme zachovania života je to niekedy nevyhnutné urobiť. Idúc po moste sme si uvedomili aká poľahoba je most. Hneď sa nám zdal krajší. Naša radosť netrvala dlho. Na konci mosta bližšie k milicionárom nás zastavili gajišnici. Celkom priateľsky sa opýtali či máme vodku. Naivne som prikývol a ponúkol ich. Gajišnik trochu cúvol a povedal aby som sa napil najskôr ja. Myslel som si, že sa bojí aby sme ho neotrávili. Logol som si a podal som mu plastikovú flašku. Ovoňal a znalecky prikývol. Potom si vypýtal vrchnák, uzavrel ju a s úsmevom nasadol do auta a odjachal preč. Tak sme prišli o polovicu našich zásob dezinfekčných tekutín. Od úžasu som stál ako prikovaný. Do reality ma vrátilo hundranie mojich kolegov. Chápal som ich nespokojnosť. Nahnevaní sme opäť zostúpili k rieke a pokračovali v pochode po pravom brehu. Po krátkom čase sme minuli miesto nášho neúspešného pokusu o prebrodenie. Voľkali sme si v správnosti nášho rozhodnutia. Nie dlho. Situácia sa zopakovala. Obrovský útes nedovoľoval pokračovať ďalej. Na druhej strane bola obdobná situácia. Voda v koryte viditeľne stúpala. Okolité svahy boli strmé a porastené hustým kríkovitým porastom. Mlčky sme uvažovali, čo robiť ďalej. Najviac sa mi pozdávala alternatíva návratu pod most, ale Peter vybral tú najťažšiu: prudký výstup na hrebeň a po ňom sa pokúsiť obísť problematické časti rieky.
Bolo to kruté. Takmer v kolmom svahu sme sa driapali štvornožky s ťažkými batohmi pomedzi kríky. Už nám nevadil ani dážď. Mokrí sme boli nielen od neho, ale aj od potu. Svah nemal konca kraja. Z hustej mladiny sme vystúpili na jej okraj a to bol koniec nášho trápenia. Pod nami holý mierny svah klesal do sedielka. Bolo už neskoro. Tábor sme postavili na kúsku suchého miesta uprostred bažín. Všetko bolo mokré. Kým sa oheň rozhorel, boli sme vyúdení ako udenáči. Noc si nepamätám. Spal som ako zarezaný.
Nasledujúce ráno bolo opakom predchádzajúceho dňa. Všetko okolo iskrilo sviežim slnkom a čistotou vzduchu. Východné Sajany nám ukázali svoju krajšiu tvár. Z tábora sme vyšli za príjemného šteklenia slnečnými lúčmi. Po hrebeni sme sa dostali vysoko nad kaňon Bieleho Irkutu. Nádherný výhľad nám umožňoval prezrieť si pochodovú trasu ďaleko dopredu. Plní čerstvých síl sme sa bočným žľabom spustili späť ku rieke. Z vrchu vyzerala ako skromný potôčik, ale pri pohľade zoči voči v nás vzbudzovala rešpekt. Mierne bola klesnutá, ale zúžené koryto bolo nebezpečné svojou håbkou a dravosťou. Rieka sa kľukatila a uskakoval od jedného brehu k druhému. Strmé svahy sa kolmo spúšťali rovno k jej brehom. Či sme chceli alebo nie, museli sme brodiť. Najhoršie bolo prvý krát. Peter odvážne preskákal a prebrodil sa na druhú stranu aj s lanom. Nám ostatným lano veľmi pomohlo. Pripadal som si ako batoľa, ktoré sa učí kráčať. Na mokrých a klzkých skalách som veľmi opatrne ukladal krok za krokom. Silný prúd mal snahu podraziť mi nohy. Kým som stál na obidvoch, ešte sa to dalo vydržať. Ako náhle som jednu nohu zdvihol, už ma bralo. Kàčovite som zvieral lano a balancujúc vyvažoval ťažký batoh. Pri predstave, že sa mi nohy pošmyknú mi zovieralo nielen hrdlo. Neviem, či som aj nezabudol dýchať, ale keď som bol na druhej strane, tak som mal pocit, že mám akési ľahšie pľúca. Hlavné je, že sme prešli. Ostalo aj viac času pozerať na okolitú krajinu. Doliny sú hlboko zarezané do masívu. Čím sme vyššie, tým je slabší porast stromov aj kríkov. Drží sa hlavne tráva. Na najstrmších svahoch sa neudrží ani tá a víťazí erózia. Miestami je v takom pokročilom štádiu, že kužely svahov vyzerajú ako haldy uholných skladov. Na poludnie sme už hlboko v doline. Počasie nevydržalo. Najskôr mraky a potom hmla. Máme obavy z dažďa, ale ten zatiaľ neprichádza. Viem si predstaviť čo by sa stalo pri prudkom stúpnutí hladiny. Ostali by sme uväznení uprostred kaňonu bez možnosti úniku. Pri prietrži mračien by nás to spláchlo. Hrôza pomyslieť. Radšej ideme. Dolina prudko stúpa. Riečka sa zmenila na prudký potok s malými vodopádikmi. Pestrofarebnosť a rôznosť tvarov skál je pastvou pre oči. Napriek nastupujúcej únave si uvedomujeme divokosť a krásu kraja. Pred večerom vystupujeme na väčší skalný prah, ktorý je aj hranicou lesa. Pri potoku je čistinka, ktorá poslúžila ako tábor aj naším predchodcom. Staviame stany za asistencie zvedavých syslíkov. Na okraji tábora je mohutná skalná moréna zarastená trávou a kríkmi. Je to ideálny príbytok pre kolóniu syslíkov. Pobehujú zo skaly na skalu, občas sa stratia v diere a potom ako skamenelí pozorujú, čo robíme. Občas výstražne zapískajú. Keď sa ukladáme k spánku, počasie je opäť mizerné. Je nám zima a do spacákov si obliekame ďaľšie vrstvy šatstva. Svoje robí aj nadmorská výška. Tábor je vo výške 2040 m.
Vstávame ešte za tmy. Po hmle a mrakoch niet ani stopy. Akurát v jednej bočnej dolinke chumáč hmly pôsobí ako relikt. Odľahčení, s nevyhnutnou výstrojou, vykračujeme do rozhodujúceho dňa výstupu. Chceme vyjsť na Munku Sardyk. Kráča sa nám dobre. Za táborom dolina stratila charakter kaňona. Je široká s trávnatým porastom. Nočný chlad sa podpísal krehkými kryhami na okraji potoka. Zdolávame ďalší kamenný prah. Potok sa stráca medzi obrovskými balvanmi. Dostávame sa do horizontu ustupujúceho trávneho porastu. Tu už vládnu len skaly. Väčšiu prestávku s fotením a občerstvením si robíme pri krásnom morskom oku. Krištálovo čistá voda láka kúpať sa ale chlad by odradil aj najväčšieho odvážlivca. Od morského oka vystupujeme strmo v skalnej suti k prvému ľadovcu. Jeho predzvesťou sú veľké snehové polia. Ľadovec prudko padá z Munku Sardyku do kotliny pod ním. V exponovaných častiach vidno ľadovcové pukliny. Začíname vystupovať po strmom chrbáte ľadovca. Vtedy ma zháči nepríjemná otázka. Je to slušné, aby sme na návštevu k tomuto bohatierovi Východných Saján prichádzali v rybárskych čižmách? Veď je to nielen drzosť, ale neúcta k vrchu a k horolezeckým zásadám. Bez mačiek ísť po strmom ľadovci je hazard. Ospravedlňujem sa tým, že v predchádzajúcich dňoch sme pôsobili v Sibírskych lesoch plných bažín a močiarov. Ani doterajší výstup dolinami s neustálym brodením by bez rybárskych čižiem nebol možný. Hádam to bohatier Munku Sardyk pochopí. Čím sme vyššie a vyššie, tým častejšie oddychujeme. Z nás štyroch som najstarší a viditeľne zaostávam. Necítim únavu ani žiadne problémy. Je to skôr psychický tlak. Uvedomujem si rizikovosť výstupu. Zatiaľ nám pomáhajú bohovia hôr. Na miestach kde sídli Burchan sme priniesli obety v podobe drobností : slovenských korún, niečo z jedla a z výstroje. Počasím sme síce kruto skúšaní, ale v rozhodujúcom momente nám bohovia zabezpečia prijateľné podmienky na výstup. Ľudské racio je neúprostné. Nechcem pokúšať šťastie, tak si určujem bod, kedy sa vzdám výstupu na Munku Sardyk. Tým bodom je pošmyknutie vo vysokých rybárskych čižmách. Vystupujem ešte hodný kúsok po strechovitom ľadovci. Aj moji priatelia zmiernili tempo výstupu a viditeľne víťazí opatrnosť. Neskôr v tábore sa Peťo Holúbek prizná, že ešte nikdy nemal taký strach ako pri prekonávaní strmého ľadovca. Zrazu rup a bol som o kúštik nižšie. Čižma sa neudržala na ľadovci. Do nôh mi vošiel strach v podobe sladkej bolesti. Zastal som a zvažoval ďaší postup. Rozum jednoznačne velil ústup. Budem mať možnosť ešte niekedy sa sem vrátiť? Nie je to predčasný obrat? Koľko krát som už stál pred takýmto rozhodnutím? Niekedy stačí prekonať chvíľkové zaváhanie a pokračovať. Aj na Mont Blancu sme mali krízu a prekonali sme ju. V tom sa niekde z hlbiny pamäte vynorili slová Alojza Lutonského: „Nie je dôležité vystúpiť na kopec, ale vrátiť sa z neho živý.“ Ak skončí tento výstup tragicky, nielenže nebude tento vrch, ale ani žiadny iný. Rozhodol som sa nechať otvorenú možnosť aj pre iné výstupy. V podobnej, ba možno ešte horšej situácii boli moji priatelia. Tí sa dostali až na hlavný hrebeň a na vrchol im chýbalo len pár metrov. Ľadovec tu už nebol, ale skaly boli pokryté ľadovou glazúrou, na ktorej by nepomohli ani mačky. Pokochali sa nádherným výhľadom do mongolského vnútrozemia s trblietajúcou sa hladinou jazera Chövsgöl. Potom nastal ťažký zostup. Mal som pred nimi náskok. Mohol som si dovoliť väčšie zastávky a vychutnať panorámu okolitých kopcov a prírodu. Syslíky žijú neuveriteľne vysoko a sú rovnako zvedavé ako v základnom tábore. Na úslnej strane je príjemne teplo a tak si sadnem a počúvam rôzne zvuky prírody Východných Saján. Spoza kopy skál vyšla horská koza s mláďaťom. Matka ma zbadala a ostala stáť ako prikovaná. Mláďa chvíľu stálo nepohnute, ale potom sa rozšantilo. Stačil nepatrný pohyb a ladnými skokmi sa tieto nádherné zvieratá strácali v skalách protiľahlého svahu.
Do tábora sme prišli takmer naraz. Napriek tomu, že počasie bolo stále nádherné, nálada nebola bohvie aká. Nepodarilo sa naplniť jeden z cieľov našej expedície. Každý sme sa s touto skutočnosťou vyrovnávali po svojom. Niekto sa vyrečnil, niekto dopil naše posledné kvapky alkoholu a niekto viedol dialóg sám so sebou. Vtiahli sme sa do stanov a zaspali. Noc bola opäť studená. Ráno sme zažili prekvapenie. Zobudilo ma šuchotanie po stane. Myslel som si, že sú to drzé syslíky. Sadol som si a nesmierne som sa preľakol. Kupola stanu bola sploštená a slabé svetlo vrhalo tieň tak, akoby na stane ležal medveď. No už len to nám chýbalo. Zobudil som Petra. Buchli sme na jeden bok a medvediemu tieňu odpadla laba. Hneď nám bolo jasné, že nás zasypal sneh. Za noc ho napadalo takmer pol metra. Neuveriteľná zmena. Ťažko sa nám vstávalo do sychravého počasia. Sneh bol ťažký a mokrý. Stačilo, aby prišiel teplý dážď a kaňon sa zmení na obrovské odvodňovacie koryto. My chceme zostúpiť dole do doliny. Váhame. Je to vysoko rizikové rozhodnutie. V kaňone nebudeme mať kde ujsť pred prívalovými vodami a aj zostup bude nepríjemný. Skaly so snehovou pokrývkou nám neposkytujú žiadnu stabilitu. Dlho váhame, ale nakoniec sa rozhodujeme pre riskantný krok. Zostupujeme. Zo začiatku veľmi opatrne a potom už plynule. Čím sme nižšie, tým viac sneh ubúda až, zmizne úplne. Vďaka snehu nepribudlo v korytách potokov vody, ba naopak, hladina mierne poklesla. Brodíme sa v tých istých miestach ako pri výstupe, ale už odvážnejšie a rýchlejšie. Čím sme nižššie, tým nám stúpa nálada. Ale len po miesto, kde sme namáhavo obchádzali úzku časť kaňonu. Nemáme chuť zopakovať výstup na hrebeň v hustom poraste. Krátky prieskum naznačuje, že môžeme zostupovať popri Bielom Irkute. Brodíme častejšie, pretože kaňon je užší a steny strmo spadajú priamo do potoka. Scenéria tejto časti je úchvatná. Rôzne tvary skál, farby horniny, vysoký vodopád a divokosť dna nás napåňa pocitom objavenia úplne neznámej krajiny. Prestáva nám vadiť občasné pokåznutie a načretie vody pri brodení. Záver zostupu je po pravej strane Bieleho Irkutu presne tam, kde sme začínali. Pod mohutným mostom horí ohník a pri ňom je skupinka ľudí. Zastavujeme sa a prijímame ich pozvanie. Ponúknu nás jedlom a vodkou. Aj jedno aj druhé nám chutí. Medzi tým sa opäť spustil lejak a hladina Bieleho Irkutu sa dvíha. V potoku opäť temne hučia valiace sa balvany. Bohovia nás majú radi. Možno sme mali šťastie, lebo sme využili jedinú možnú chvíľu na zostup. Lúčime sa s Munku Sardykom, Bielym Irkutom a popri koryte Irkutu sa vyberáme na ďaľšiu púť do Okinského rajónu.




Ján Vajs: Sibír 2000 - Munku Sardyk