Kúpele Nilova Pustovňa sa nachádzajú v nadmorskej výške 915 nad úrovňou mora v predhorí Východných Saján, 7 kilometrov od dediny Turan v úzkej úžľabine na brehu rieky Iche-Uchguň, 156 km od mestečka Kuľtuk a 254 kilometrov od Irkutska. Do kúpeľov vedie dobrá asfaltová cesta (posledných sedem km od Turana je hlavná cesta) a prísť do kúpeľov Nilova Pustovňa z Irkutska možno za 3,5 – 4 hodiny. Okolo kúpeľov je rozložená malebná horská krajina s hustým zmiešaným prirodzeným lesom v ktorom prevláda borovica. Úžľabina sa v niektorých miestach zužuje tak, že medzi protiľahlými skalami je miesto iba pre burácajúci potok a násyp cesty. Aj keby tu neboli radónové pramene, úžľabina a cesta by boli sami o sebe príťažlivé. Povyše Nilovej Pustatiny sú na brehoch rieky občas vytvorené pieskové pláže, prahy s veľkými valúnami, malebnými veľkými skalami na brehoch husto porastené farebnými lišajníkmi. Z kúpeľov možno navštíviť múzeum buriatskeho mestečka Chojto-Gol, Nilovský dacan (buriatsky lamaistický chrám), alebo začiatok cesty do Šumanských prameňov.
    Liečivé vlastnosti troch prameňov v Nilovej Pustovňi sú známe od roku 1840. Pýchou kúpeľov sú radónové pramene. Tieto minerálne vody, obsahujúce veľa kyseliny kremičitej a flóra sú nevhodné pre vnútorné použitie, no unikátne sú pre liečenie kožných chorôb a kåbového ustrojenstva. V roku 1845, po návšteve prameňa irkutským a nerčinským archiepiskom Nilom Isakovičom Stolbenským, ktorý si tu prial založiť útulok pre mníchov ostalo pomenovanie Nilova Pustovňa.
    Dnes je to moderné komfortné rehabilitačné centrum na území ktorého je 13 penziónov, ktoré pracujú nepretržite 24 hodín denne. V lete je tu okolo 400 – 500 ľudí a za rok kúpele navštívi 8-9 tisíc oddychujúcich.
    Z Nilovej Pustovne sme odišli po turistickom chodníku na Šumak. Údolie s šumanskými prameňmi láka v lete mnoho turistov. Prakticky tu niet deň, aby v prírodných kúpeľoch nebolo ľudí. Je tu zdravá klíma a teplá zem. Pre botanikov je táto oblasť veľmi zaujímavá. Na pôde zohriatej podzemnými vodami sa vyskytujú pre Pribajkalie zaujímavé rastliny, ktoré predstavujú staré relikty. Turistická cesta ide cez borovicový les, pretína suché riečisko s veľkými valúnmi. Má veľa vetvení, treba ísť pozdåž ľavého brehu rieky Chubuty. Ïalej nasleduje výrazný chodník postupne prechádzajúci do doliny rieky Eche-Ger, je dobre značený.
    Rozhodli sme sa zísť z hlavného chodníka a ísť trasou, ktorú iba málo využívajú turisti. Stretnutie s horami začalo studenom, stretli sme turistov, ktorí išli zo sedla Šumak a zvestovali nám, že v horách padal sneh.
    Priesmyky v tejto oblasti Saján sa nachádzajú v goľcoch (oblasti hôr bez lesa), kde niet stromov a v čase dažďov a vetrov sa tu niet kde skryť. Na druhý deň sme dosiahli prvé sedlo Svetlana, výška 2750 metrov, kategória obtiažnosti – 1B.
    V sedlách sa nachádzajú kopy obetných kameňov – obo (ovo). Sú to prastaré svätyne, miesta prebývania duchov-ochrancov, miesta kde sa im treba pokloniť. Sú postavené na svätých miestach, kde sa duchovia zjavovali, alebo kde pôsobia. Od dávnych čias je kult oba rozšírený v územiach Mongolska, Tibetu, Altaja a Sibíri. Stredoázijské národy si do dnešných dní zachovali pôvodné náboženstvo ľudstva – zbožštenie prírody i vieru v duchov prebývajúcich všade a vždy. Pôvodné národy Ázie si vyberali zvlášť také miesta, kde boli zjavenia, miesta uzdravenia, čudá alebo iba prírodný fenomén. V takýchto miestach budovali prírodné oltáre z dreva, kameňov a hliny pre obete a modlitby. V súčasnosti sa uctievanie prírodných objektov začalo aj u nás v Permskej oblasti, určite už všetci videli strom šťastia obvešaný stužkami na ceste Perm – Berezniky.
    S rokmi sa obá zväčšovali s množstvom obetovaných kameňov počas každoročných obradov a od okoloidúcich pútnikov. Obo v tvare pyramídovej kopy skál sa vyskytuje najčastejšie, v sedlách sa stavajú skalní mužíkovia slúžiaci na orientáciu v pustatine. Obo často vzniká v miestach poklony duchom na sedlách, kde prechádzajú karavánové cesty, na vrcholoch svätých hôr, svätých miestach a poblíž budhistických chrámov. Každý mongolský alebo buriatsky rod, každý mongolský somon (oblasť na úrovni nášho slovenského okresu) a každý budhistický chrám mal svoje obo.
    Obo jednoznačne určuje miesto, kde treba vykonať modlitbu a robiť obetné obrady duchom oblasti, aby si pocestný získal ich priazeň pri ceste a pobývaní v danej oblasti. V buriatskom jazyku (jazyk veľmi podobný mongolskému) sakrálne miesto, kde sa vykonávajú obety nazýva barisa, no v posledných rokoch sa toto slovo používa málo, na miesto neho sa používa slovo obo. Podľa starých povier sú duchovia príčina všetkých nešťastí človeka, od nich závisí zdravie ľudí, úspech v zámeroch, hynutie dobytka a všetky prírodné pohromy. Počet duchov je veľký, sú duchovia živlov, hôr, vodní duchovia, pozemskí, duchovia drakov a tak ďalej. Vážiť si duchov, uctievať si ich obetami pomáha vyhýbať sa nešťastiam. Pri päte oba sa podľa zvyku nachádza ploská skala nahradzujúca funkciu oltára na ktorej sa dakedy kládli jedlá z jačmenného zrna a pohár s vodou, dnes sa tu kladú peniaze alebo cukríky. V poslednom čase sa rozširuje zvyk kvapkať alebo fàkať tieto miesta alkoholom.
    Každé obo má svojho pána – ducha oblasti, ktorému sa obetuje jedlo, útržky látky, víno, tabak, cigarety, zápalky, mince, bankovky, gombíky. Podstata obety nie je v materiálnych hodnotách, ale vo viere. Hodnota vecí nemá význam, cení sa samotný fakt obetovať. Obety majú symbolický charakter, považuje sa, že duchovia využijú to čo potrebujú. Na obo možno iba dávať, niečo odtiaľ zobrať sa nedoporučuje. V Mongolsku sa na obo často dávajú rohy horského barana, lebky oviec, koní a tiav, inokedy kosti, automobilové súčiastky, vlasy konského chvosta. Podľa starovekej tradície pred obradom obetovania treba obo tri krát obísť v smere hodinových ručičiek, čím sa symbolicky vzdá poklona všetkým trom svetom, podzemnému, povrchovému a nebeskému. Potom sa obetujúci predstaví duchovi oblasti, rozpráva o cieli putovania a potom prosí o ochranu na ceste, alebo mu objasňuje svoju inú prosbu. Bez obetovania sa obracať s prosbami k najvyšším božstvám stará tradícia nedovoľuje.
    Počas pochodu sme prešli 7 priesmykov, ktoré podľa športových turistov majú klasifikáciu: 3 – 1A, 1 – 1B a 3 neklasifikované.
    V pásme nad lesom v zóne alpínskych lúk sme nachádzali liečivé rastliny a veľa plodov ríbezlí, černíc a čučoriedok ako aj kurilský čaj, rododendrony a iné rastliny. V tomto roku bola aj úroda limbových orieškov, na cestách ku priesmykom sa iba v úrovni ľudského vzrastu dali oberať šušky. Zo zvierat sme videli jeleňa, krásavca soboľa, veľa burundukov - zemných veveričiek, pišťúch, z vtákov veľa orešníc a dravých vysokohorských vtákov hniezdiacich v skalách, pri riekach veľa vodných drozdov, žltých trasochvostov a iných vtákov.
    Okrem pešej časti sme počas našej cesty splavili dve rieky, Kitoj a jej prítoku Ara-Ošej. Kitoj je jedna z veľkých ľavostranných prítokov rieky Angara. Vteká do nej poniže priehradného múru Irkutskej hydrolektrárne. Kitoj vzniká sútokom dvoch tokov Samarin i Žatchos, prameniacich v horskej oblasti Nuchu-Daban, blízko prameňov Irkuta. Dåžka rieky Kitoj je 316 kilometrov, vodozberná oblasť 9 190 km², výškový rozdiel medzi prameňom a ústím 1500 metrov. Hlavná časť koryta rieky sa nachádza vo vysokohorskom teréne, iba jej najnižšia časť v rovinatej oblasti. Do rieky vteká 2 009 tokov s celkovou dåžkou 5 332 kilometrov. Napája sa podzemnými, atmosférickými a ľadovcovými vodami. Najväčší význam z nich majú atmosférické zrážky. Najmenší prietok je na konci zimy a na začiatku jari. Najvyššie úrovne hladiny dosahuje rieka v lete. Počas intenzívnych zrážok dosahuje jej výška až 4 metre. V turistickom chápaní má rieka šiestu, teda najvyššiu kategóriu náročnosti a počas vysokých vodných stavov je nesplavná. My sme prešli iba jej krátky úsek (15 kilometrov) medzi náročnými prahmi, Vrchným a Dolným Motkinými Ščekami. Počas splavu sme prešli 4 kategórie náročnosti: 3 vodopády na rieke Ara-Ošej a Gorlykgoľskú kaskádu vodopádov, celkovo sme na riekach prekonali 28 prekážok.
    Počas cesty sme navštívili ešte jedno zaujímavé miesto, pramene Šumakskej doliny. V liečebných prameňoch tejto doliny sú skoncentrované všetky najlepšie vlastnosti minerálnych vôd Kislovodska a Pjatigorska, Cchaltubo a Naftusy. Takáto kombinácia veľmi vzácnych vlastností minerálnych vôd na teritóriu Východnej Sibíri je jedinečná.
4    V údolí rieky Šumak (nadmorská výška 1558 metrov) je známych viac ako 100 výverov minerálnych vôd obsahujúcich oxid uhličitý s rôznymi vlastnosťami a preto ju nazývajú aj dolinou 100 prameňov. Ich vývery predstavujú neveľké vyhåbeniny v pôde naplnené vodami rôznej teploty a chemického zloženia. Jej teplota kolíše od 10 do 35 ºC. Obsah oxidu uhličitého je 0,2 – 0,5 g/liter, maximálne 0.63. Typy vôd ktoré sa tu vyskytujú: termálna, obsahujúca oxid uhličitý, hydrouhličitanová, horečnato-draselná, všetky majú zvýšenú rádioaktivitu do 350 eman.
    Pramene sa derú spod zeme v úpätí hôr na obidvoch brehoch rieky. Voda je silno mineralizovaná. Pri jej ochladzovaní sa soľ vyzrážava a v riečisku prameňa vytvára stupienkové terasy a balkóny z bieleho pórivitého tufu. V čistej vode je možné uvidieť skamenené lístie stromov. Nachádza sa tu málo preskúmané bahno s liečiacimi účinkami. Pramene sú preslávené divotvornými liečebnými účinkami na ľudský organizmus, čo lákalo oddávna miestnych poľovníkov a obyvateľov. Občas sa pri prameňoch nájdu drevené tabuľky a skaly s nápismi v staromongolskom jazyku, kde sa poukazuje na liečebné vlastnosti toho, alebo iného prameňa.
    Termálne vody Šumaka obsahujúce oxid uhličitý vychádzajú na povrch v troch skupinách. Prvá, obsahujúca 42 prameňov, je roztiahnutá na dåžke 70 metrov. Vývery majú teplotu od 10 do 35 ºC a obsah oxidu uhličitého od 264 do 989 mg/liter. Sumárna výdatnosť všetkých prameňov tejto skupiny dosahuje 5,3 l/sekundu. Koncentrácia radónu vo vodách neprevyšuje 20 eman. Druhá skupina prameňov je roztiahnutá na dåžke 175 metrov a má 50 výverov. Voda pri rovnakej teplote obsahuje do 35 eman radóna a do 300 mg/liter voľného oxidu uhličitého. Termálne pramene tretej skupiny na pravom brehu rieky Šumaka sa ťahajú v dåžke 120 metrov. Tieto majú 16 výtokov s teplotou od 28 do 34 ºC. Obsah radónu kolísa od 288 do 550 eman a obsah voľného oxidu uhličitého dosahuje 380 mg/liter.
    Teplé vody prameňov druhej skupiny porovnávajú s vodami kúpeľov Cchaltubo, ktoré sa od šumanských odlišujú vyšším obsahom sulfitov. Vody tretej skupiny sa s obsahom biologicky aktívnych komponentov, obsahom radónu a chemického zloženia porovnávajú s vodami Piatigorska, vývermi Belokurichi na Altaji a Jamkuna v Čitskej oblasti.
    Šumanské vody efektívne liečia močové cesty, diabetikov, srdciarov, ďalej ochorenia nervového systému, chronické choroby dýchacích ciest, žalúdočno-tráviaci trakt, choroby pečene a žlčových ciest.
    Odporúča sa piť vodu z prameňov 30-60 minút pred jedením alebo taký istý čas po jedle. Miestne obyvateľstvo si myslí, že voda sa najefektívnejšie využije vtedy, keď sa pije priamo z prameňa. Voda naberajúca sa do fliaš stráca celý rad svojich liečebných faktorov. V bahenných kúpeľoch sa nedoporučuje tráviť dlhší čas ako 20 minút. Radónovú vaňu sa doporučuje používať iba raz za deň a to tak, že sa neponorí oblasť srdca a to 10 minút dospelým, 5-7 minút deťom. Po kúre vo vani sa neodporúča opaľovanie, treba sa teplo obliecť a okolo hodinu oddychovať.
    Dolina rieky Šumaka s minerálnymi prameňmi je známa taktiež legendou o zlatej rudnej žile, ktorá sa do týchto dní nenašla. V minulosti rieku Šumak volali Dmitrievkou, po mene bieleho trestanca Dmitrija Demina, ktorý kdesi našiel v týchto končinách bohatú 400 metrovú zlatú rudnú žilu, zlato v skale pri vodopáde. Po stopách Demina tu prišiel irkutský priemyselník na ťažbu zlata Kuznecov, ktorý čoskoro zahynul pri záhadných okolnostiach. Zlatá žila bola po tretí raz nájdená expedíciou Novikova v strmom uzavretom ľadovcovom kotli, nazvanom čaša Novikova, kde sa treba spúšťať na lane a kde sa pod vodopádom nachádza miesto výskytu zlata. Po vyťažení viac ako dvoch pudov zlata Novikov a jeho dvaja pomocníci boli na dolnom toku rieky Šumaka zastrelení bratmi Leonovými, tiež účastníkmi tejto expedície. Posledné viacročné hľadanie deminského zlata nedalo sľubné výsledky a dodnes sa jeho ložisko nenašlo. V súlade s návodom Demina zlatú žilu ďalej nadšenci hľadajú v údolí rieky Šumaka, v pravom prítoku Kitoj. No nakoľko sú tieto informácie pravdivé? Niet žiadnej logiky so získaným zlatom zísť do ústia rieky Šumaka a potom znovu sa dostať hore po tej istej doline k Šumanskému priesmyku dostať sa do Tunkinskej doliny. Poriadnych vodopádov v údolí rieky Šumaka jednoducho niet, všetky vodopády sa nachádzajú oproti ústiu Šumaka nižšie a vyššie po toku rieky Kitoj, nie na pravom, ale na ľavom brehu rieky. Niektorí hľadači nachádzajú v ťažko dostupných skalách pozostatky po starom koryte rieky Kitoj a do týchto čias tu hľadajú stratené zlato. Blízko od ústia Šumaka, oproti prúdu rieky Kitoj, na ľavom brehu sa nachádza mohutný niekoľkometrový vodopád padajúci zo skalného ústia, pripomínajúci obrázok z románu A. C. Doyla Stratený svet, a nižšie po toku rieky Kitoj, vysoko v horách padajú ešte tri ďalšie efektné vodopády. A nakoniec Demin mohol jednoducho vedome hľadať pripojenie miesta výskytu zlatej žily.
    Pri prameňoch na divoko vznikli desiatky stavieb: zemľanky, zimovijky (tajgové príbytky s pieckou). Pri každom prameni sa nachádza miesto pre prinesené dary duchom. Na znak vďaky za úžasnú silu prameňov tu ľudia zanechávajú rôzne darčeky, vyrezávajú drevené sošky a plastiky, priväzujú k vetvičkám stromov stužky a zdrapy látky. My sme tiež obsadili na krátky čas prázdnu chatku pri volejbalovej plošine. Zašli sme k prameňom, napili sa vody a keďže nikoho z nás nič nebolelo, tak sme sa rozhodli nezdržovať na území básnicky krásnej krajiny, keďže prichádzal čas ukončenia nášho putovania. Preto sme rýchlo prešli cez priesmyk Šumak a zišli do Nilovej Pustovne a vrátili sa do Irkutska.
    Po návšteve liminologického múzea jazera Bajkal v Listvianke sme prešli po ekologickom chodníku do mestečka Boľšie Koty, odtiaľ ku skale Skriper a navštívili biologickú stanicu Irkutskej univerzity. Nádheru jazera a neobyčajné pocity na jeho brehoch sa dostali do poetickej formy prostredníctvom mnohých spisovateľov. Málokoho z príchodzích k jazeru sibírske jazero nenadchne. Rôznorodá príroda jeho brehov, nedotknutá tajga, vzduch nasýtený arómou tajgy a neuveriteľne priezračná voda pôsobí blahodarne na človeka. Divotvorný, mystický obraz Bajkalu má vplyv na ľudskú dušu, nemerateľne ich obdarováva svojou kladnou energiou a pomáha obnovovať silu a duševný pokoj. Preto oddýchnutí (objedený omuľom (ryba, bajkalský endemit) počas dvoch dní pobytu na Bajkale) a svieži sme sa vrátili domov započať nový pracovný rok.

    Oľga Ivanovna Kadebskaja (preklad P. Holúbek za pomoci N. Jermakova, N. Holúbekovej a P. Magdolena)