obr. 1: Gydroelektrostancia a suchy dok
    obr. 2: Polnoc na Soloveckych ostrovoch
    obr. 3: Solovecky monastyr basta
    obr. 4: Solovecky monastyr cerkev
    obr. 5: Solovecky monastyr vnutorna strana opevnenia


   A tak v polovici júna 2000 vystupujeme s Dalom z murmanského rýchlika v meste Kem. Počasie je nevľúdne, sychravé a po chvíli začína mrholiť. Našťastie sa rýchlo zorientujeme a nachádzame trolejbus do Rjabočeostrovska. Po dlhej ceste nás trolejbus ako posledných pasažierov vysádza v cieli našej cesty.
   Na móle je pusto, nikde ani človiečika, či svetielka, z hmly, ktorá sa mieša s dažďom, sa vynára pár bárok bez známky života. More sa prevaľuje veľkými vlnami a pohojdáva bárkami a naráža na breh. Prepadá nás beznádej, začíname dumať, kde sa uchýlime na noc, keď tu si v jednej bárke všimneme záblesk sviečky v okne. Zaklopeme, či nás reku nezoberú na Solovky. V malej kajute sedia štyria chlapi, v rukách stakany, vidno, že takto už sedia pár hodín. Zoberú nás, ale more sa vraj musí utíšiť. Dáme sa do reči, po chvíli sa skladajú na ďalšiu fľašu, nuž prispejeme 20 rublíkmi. Za chvíľu sa chlap vracia, nechápem, kde v tej pustatine zohnal vodku. Námorníci sa rozvravia, hovoria o ťažkom živote, nadávajú na Ameriku, na druhej strane všetko preratúvajú na baxy (ekvivalent dolára). Téma strieda tému, typické opilecké ruské filozofovanie, hodiny utekajú, chlapi robia zbierku na ďalšie fľaše, Dalo (ako abstinent) začína byt poriadne naštvaný, reku títo už nikam dneska nepoplávu. Vyhovárajú sa, raz čakajú kapitána, raz proviant.
   Našťastie sa objavuje záchrana, prichádza ďalší aktér, už napohľad pravý morsky vlk, vynadá opilcom a hovorí, že náš hneď berie na ostrovy. V loďke ma už dvoch pasažierov, dojednáme sa na cene, 150 rublíkov sa nám zdá primerane a tak vyrážame do hmly. Bárka lieta po vlnách, malú palubu za kajutou zalieva voda a ja ďakujem pánu bohu, že nikto z prítomných, zdá sa, netrpí na morskú chorobu. V kajute je zima ako v psinci, kapitán musí mat otvorene predne okno, aby aspoň dačo videl. Ideme podľa kompasu, ale kapitán vyzerá, že by asi potrafil aj bez neho. Skoro po štyroch hodinách sa v hmle objaví Solovecký Kremeľ a my s uľahčením vstupujeme na pevnú zem.
   U nás by o tomto čase bola hlboká tma, tu sme neďaleko polárneho kruhu a môžeme využiť výhody bielej noci. Staviame stan kúsok za dedinou v lesíku pri vode a chystáme sa na spánok. Znenazdajky sa zjavia dvaja 8 -10 roční chlapci, reku, ujo, nevideli ste Seriožu? O jednej po polnoci dosť divná otázka pre cudzincov od malých deti. Potom si uvedomíme, že po dvoch týždňoch v karélskej divočine vyzeráme ako ozajstní domáci "dikie turysty" a že sme zapadli do prostredia :)
   Ráno sa zobúdzame do plechovej oblohy, hoci v noci niekoľkokrát pršalo (zobudil som sa na búchanie kvapiek o stan). Po raňajkách obchádzame Kremeľ a rozmýšľame, ako sa dostať dnu. Jediný otvorený vchod a drevené schody nás privádzajú na povalu Kremľa, pomaly prechádzame strechou - nikto si náš nevšíma. Obdivujeme výhľady z bášt a tiež obrázky, ktoré maľujú študenti umeleckej priemyslovky. Sú tu na praxi a zakopávame o nich na najnečakanejších miestach. Keď sa nasýtime pohľadov zhora, zídeme priamo do centra pevnosti. Zisťujeme, že sme sa vyhli vstupnému, tak navštevujeme ešte múzeum Gulagu a pred náhlym dažďom sa skrývame v cerkvi. Je to tu dosť „vybielené“ a mníchov, ktorých tu pár pobehuje, čaká ešte veľa roboty, aby to tu dali do stavu, ako to bývalo za cárskeho Ruska. Vtedy boli ostrovy vychyteným pútnickým miestom, počet obyvateľov rástol, hotely boli plné hostí, mnísi pestovali chýrnu zeleninu, poprepájali prieplavmi jazerá, mali jednu z prvých elektrární v Rusku a v suchom doku zo začiatku 19. storočia opravovali lode. Tuto idylu kruto zrušil komunizmus, z hotelov zostali ruiny (vlastne nezostal ani jeden), kláštor slúžil ako tábor pre väzňov, ktorí tu trpeli a zomierali v neľudských podmienkach.
   Opäť prestáva pršať, trochu sa túlame po ostrove, ktorý sa zaplnil prekvapivým množstvom turistov, je sobota, prišli na víkendový výlet. Všade vidno známky voľakedajšieho rozkvetu Soloviek, ktoré nezmazal ani osemdesiatročný sovietsky ničiteľský režim. Teraz žije na ostrovoch asi osemsto obyvateľov, pred I. svetovou vojnou ich bolo niekoľko tisíc. Bolo tu hneď niekoľko hotelov, zrúcanina jedného z nich, priamo v prístave, má na priečelí vyše sedemdesiat okien (dve poschodia) a ďalšie hotely sú naokolo. Vedľa Kremľa je ďalšia technická pamiatka - zrúcanina „gydroelektrostancii“, jedna z prvých v Rusku (1910). Voda z nej tečie do suchého doku, na ktorom sú stále zachované obrovské vráta a pylóny na pamiatku Krymskej vojny.
   Podvečer náš berie väčšia výletná loď. Okrem nás je na palube akýsi pioniersky tábor a vďaka poriadnemu vetru ja more ako inak, zasa rozbúrené, detičky vracajú a na lodi to za chvíľu vyzerá ako v lazarete. Kremeľ sa pomaly vzďaľuje, lúčime sa posledným pohľadom so Solovkami. Po troch hodinách pristávame na pevnine, pred nami ďalšie ciele - matička Rus je obrovská.

   Solovecké ostrovy 16.6.2000


    obr. 6: Solovecky monastyr vnutorny mur
    obr. 7: Solovecky monastyr vonkajsi mur
    obr. 8: V roku 1912 to bol najvacsi hotel na ostrove
    obr. 9: Zbohom Solovky