Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Z cesty do Murmanska IV.
Ing. Peter Holúbek 
[13.03.2008, 40052]

    Ponuke docenta geografie Z. Hochmutha z UPJŠ v Košiciach, zúčastniť sa výpravy študentov do Murmanska, sa nedala odolať, najmä preto, že miesto bolo voľné aj pre nezletilého 14 ročného syna Andreja. Po podobnej výprave na Krym v roku 2003 sa totiž ukázal ako vnímavý cestovateľ a jeho nadšenie pre dlhšie putovanie som chcel uspokojiť.
    Ceste predchádzala príprava so získaním víz, stanovením trasy, výberom dopravného prostriedku a podobne. Tieto úlohy zabezpečil doc. Z. Hochmuth. Vízum sa získalo na základe pozvanie Petrohradskej štátnej univerzity aj za pomoci A. Jermakova, ktorému za to patrí vďaka. Ku cti pracovníkov Veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave slúži fakt, že po liste so žiadosťou o odpustenie poplatkov študentom, sa neplatil tisíckorunový poplatok za udelenie víza. Šoférom autobusu bol pán Oto Kunc, majiteľ firmy OTObus s kolegom, ktorý spoľahlivo viedol autobus aj v zložitých situáciách.
    Cesta sa mala začať dňa 14. 6. 2007 o 20.00 pred nemenovaným obchodným domov v Prešove. Avšak kvôli meškaniu auta z Bratislavy s čerstvými vízami vyrážame o dve hodiny neskôr. Autobus je do posledného miesta plný. Okrem troch pedagógov, dvoch šoférov a študentov, tu je aj niekoľko záujemcov o cestovanie, ktorí vyťažujú prázdne miesta.





DEŇ NA SOLOVECKÝCH OSTROVOCH

    V depresívnej nálade sa dostávame ráno 20. 6. 2007 do mesta Kem na pobreží Bieleho mora. Oproti Petrohradu je neuveriteľný rozdiel. Zbúrané a neopravené domy a budovy, odpadky, hrdzavé ploty, divné oceľové konštrukcie, rozbité cesty. Úplne iný svet. Na otázku "Prečo je to tak?" by viacerí radi poznali odpoveď. Určite to však súvisí s trendom odchodu ľudí zo severu do teplejších oblastí. V období socializmu sa totiž na severe dobre zarábalo a boli vytvorené dobré podmienky pre život. Spoločenské procesy tu však spôsobili radikálne zmeny a životná úroveň začala neúnosne klesať. Zastaneme v prístave, odkiaľ odchádzajú lode na Solovecké ostrovy. Ešte sú iba 4 hodiny ráno, v prístave je kľud. Iba pri kostolíku postáva niekoľko zbožných žien. Postupne sa dozvedáme informácie o ceste na Solovecké ostrovy. Lístok pre cudzincov loďou Vasilij Kosjakov tam stojí 900,- a naspäť taktiež 900,- rubľov, čo je značná čiastka pri kurze rubeľ – slovenská koruna 1:1. Pre veľa študentov je cesta drahá. Začína vyjednávanie. Veď 45 lístkov tam a späť je veľká kopa peňazí o ktoré nechcú prevádzkoovatelia lode prísť. Spočiatku nechcú nič počuť o zľave, ale keď ich presvedčíme, že buď nám vyjdú v ústrety, alebo nebudú mať z nás ani kopejku, začína všetko vyzerať nádejnejšie. Nakoniec ideme ako ruskí študenti za 900,- rubľov tam a späť. Šťastím bolo aj naše vízom v pase, kde je uvedená Petrohradská štátna univerzita a tento argument mal tiež svoju váhu.
    Loďou sa plavíme viac ako 2 hodiny ku 40 kilometrov vzdialenému ostrovu. Z. Hochmuth využíva čas a recenzuje prácu o Liskovskej jaskyni do zborníka Slovenský kras. Stále prší a SMS informácie od priateľa J. Sýkoru z domova nenaznačuje zlepšenie situácie. Ïalší šok dostávame v infocentre. Vstupné do objektov na ostrove stojí 600,- rubľov. No opäť zaberú naše víza s Petrohradskou univerzitou a znalosť ruštiny. Do kláštora sa dostaneme cez starú masívnu bránu na ruské študentské lístky za 25,- rubľov. Po prehliadke múzea, ktoré je na veľmi slušnej úrovni a prezentuje celú históriu ostrovov si prezeráme chrám. Stále husto prší a do odchodu lode ostávajú celé hodiny. Zo študentov sa vytvoria hlúčky pod strechou kláštora. Jedni si prezerajú fotografie po stenách, druhí konzumujú prinesené jedlo, ďalší voľne debatujú. Ja s Andrejom čakám na utíšenie dažďa, aby sme sa dostali k odborným pracovníkom múzea. Pristúpi ku nám starý mních. Do ruky nám bez slov vtisne veľký balík sviečok a naznačí nám, aby sme ho nasledovali. S napätím čakáme kde nás zavedie. Skončíme v sparťansky vybavenej miestnosti, kde sa modlí viac mníchov. Akosi sa prenesieme do stredoveku a predstavíme si ťažký život mníchov v minulosti. Našťastie prestáva pršať a my sa vyberáme hľadať niekoho, kto je zodpovedný odbornú činnosť v múzeu. Dostaneme sa k pani O. Bočkarevovej. Na otázku či pozná V. Krivoša (1865-1942), jazykového génia, rodáka z Liptovského Mikuláša dostávame okamžite odpoveď, že kto by nepoznal tohto známeho človeka. Nevie však vysvetliť, prečo sme o ňom nenašli žiadnu zmienku v expozícii, veď vo väzení tu strávil niekoľko rokov. Pozoruhodné sú jeho životné osudy:
    Po štúdiách orientálnych jazykov sa usadil v Petrohrade, kde pôsobil ako profesor stenografie a cudzích jazykov. Bol aj vedúci stenografickej kancelárie Dumy, riaditeľ cárskej knižnice a aj tajný radca cára Mikuláša II. Počas I. svetovej vojny pôsobil ako tlmočník v štábe generála A. A. Brusilova. Ovládal totiž 40 jazykov, z toho 26 aktívne. V roku 1915 bol zatknutý pre podozrenie zo špionáže pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Vo vyhnanstve na Sibíri pomáhal zakladať v rokoch 1916-7 univerzitu v Irkutsku. Po revolúcii v Rusku v roku 1917 mu V. I. Lenin osobne zveril vypracovanie diplomatickej nóty bojujúcim veľmociam na skončenie I. svetovej vojny. Pracoval aj v Štátnej komisii pre elektrifikáciu Ruska známu ako GOELRO (Gossudarstvennaja komisija po elektrifikacii Rossii). V rokoch 1924-8 bol po nespravodlivom odsúdení vo väzení práve na Soloveckých ostrovoch. Podarilo sa mu tu založiť komisiu pre prírodovedný výskum z ktorej sa neskoršie stalo Múzeum severu v Archangeľsku. V rokoch 1928-36 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí v Moskve. Zomrel vo veku 77 rokov v uralskom meste Ufa v evakuácii pred postupujúcou nemeckou armádou.
    Jeho životopis spracoval v knihe v Palácoch a vo vyhnanstvách R. Tibenský a vyšla v nakladateľstve Mladé Letá v roku 1991. Opisuje sa tu aj život väzňa na Soloveckých ostrovoch pod krutými väzniteľmi ako boli A. Nogtev, F. Eichmans a P. Suchov. Všetky materiály, ktoré sa v múzeu o ňom nachádzajú už skopírovali pred rokmi historikovi z Čiech. Na meno si nespomína a bohužiaľ pre krátkosť času ani my nebudeme mať možnosť pozrieť si dnes tie materiály. Predpokladáme že išlo o Š. Kolafu, ktorý tiež údajne napísal o Krivošovi životopisnú knihu, ale bohužiaľ nebola vydaná. No pani Bočkarevová nás odporúča na pána Brodského, známeho soloveckého historika, ktorý napísal viac prác o období GULAG-ov. Hľadáme ho v neďalekom hoteli. Bohužiaľ je chorý a spojím sa s ním iba telefonicky. Najväčšou prekážkou je nedostatok času, lebo dnes je nemožné stretnúť sa.
    Pred odplávaním z ostrova sa ešte zastavíme v informačnom centre, kde sa pokúšame získať zaujímavosti o Soloveckých ostrovoch. Nachádzajú sa v Bielom mori v ústí Onežského zálivu na severozápade Ruskej federácie, približne 160 kilometrov južne od severného polárneho kruhu. Sú budované najmä kryštalickými horninami. Najväčší z nich, Veľký Solovecký má plochu 246,9 km², druhý najväčší, Anzer má 47 km², nasleduje Veľká Muksalma – 17 km2, potom Veľký zajačí ostrov, Malý zajačí ostrov a Malá Muksalma s plochou 0,57 km2. Ïalej nasleduje niekoľko stoviek drobných ostrovov, z ktorých sú mnohé počas prílivu zaplavované. Najvyššia kóta, hora Verbokoľskaja, sa nachádza na ostrove Anzer a dosahuje nadmorskú výšku 86 metrov.
    Priemerná ročná teplota na ostrovoch dosahuje + 1,1ºC, hoci na pevnine v takýchto zemepisných šírkach dosahuje iba + 0,5ºC. Osobitú klímu spôsobuje Biele more a vetry. Je tu dlhá, ale teplá zima, chladná jar, oneskorené leto ale teplá jeseň. Najchladnejšie obdobie tu štatisticky pripadá od polovice februára do polovice marca.
    Približne 60 % územia ostrovov zaberajú lesy, ktoré sú z 95 % tvorené borovicou a smrekom. Bažiny a močiare zaberajú osminu ostrovov, známych je 600 jazier, z ktorých najväčšie sa nazýva Červené. Pôvodne sa pre priezračnú vodu nazývalo Biele, ale v období sovietskej vlády sa v duchu doby premenovalo. Jeho håbka je 35 metrov a dno zasahuje pod hladinu mora. Fauna a flóra Bieleho mora v okolí ostrovov je omnoho bohatšia ako v Čiernom mori. Najbežnejším tvorom sú tu komáre. V soloveckých jazerách žije 10 druhov rýb. Žije tu aj bieluha, cicavec príbuzný delfínom ktorý dosahujú dåžku 6 metrov. V letnom období sa na ostrovoch vyskytuje viac ako 200 druhov sťahovavých vtákov. Doteraz nie je vyjasnené z čoho je odvodený názov Solovecké ostrovy. V novgorodskom dialekte solovky značia barančeky, v reči severských národov znamená solo ostrov. Sú úvahy, že názov ostrovov je zviazaný so slovom soľ.
    Solovecké ostrovy sú známe najmä ako sídlo trestaneckých táborov GULAG, čo živo opísal napríklad známy ruský spisovateľ A. I. Solženicin vo svojom diele Súostrovie Gulag. Ich história je však podstatne bohatšia. Podľa archeológov boli osídlené už pred 8000 rokmi. Zachovalo sa tu 30 unikátnych pravekých kamenných labyrintov, najväčší má priemer 25 metrov. Na začiatku 15. storočia tu bol vybudovaný opevnený kláštor, od 16. storočia ide o významné hospodárske a obchodné stredisko oblasti. Solovecké ostrovy poznačilo povstanie proti reformám patriarchu Nikona z roku 1654. V roku 1694 navštívil Solovecké ostrovy cár Peter I. Jeho loď sa pri tom dostala do búrky a skoro sa potopila. Okrem toho navštívil ostrovy aj cár Alexander II. a súčasný prezident Ruskej federácie Vladimír Putin. Od roku 1718 slúžila pevnosť na Soloveckých ostrovoch ako väzenie. Napríklad Peter Ivanovič Kaľniševskij, posledný koševoj, teda ataman Záporožskej seči bol za poburovanie ruských poddaných v roku 1776 vyhnaný na Solovecké ostrovy. V roku 1801 bol omilostený s právom vybrať si miesto ďalšieho života. Rozhodol sa ostať v kláštore, kde umrel v roku 1803 vo veku 112 rokov. Na začiatku 20. storočia tu väzenie na čas zaniklo. V roku 1912 bola na Soloveckých ostrovoch postavená prvá hydroelektráreň. Po revolúcii v roku 1917 bol kláštor zoštátnený. Najskôr tu vznikol sovchoz, kde sa dorábali základné potraviny a v roku 1923 Solovecký tábor zvláštneho určenia, takzvaný SLON (Soloveckoj lager osobogo naznačenija), ktorý bol súčasťou takzvaného súostrovia GULAG. O tom, že išlo o dobre strážené objekty svedčí fakt že počas celej histórie táborov sa podarilo ujsť iba jednej skupine námorných dôstojníkov do Nórska.
    Väzenie bolo na Soloveckých ostrovoch zrušené v roku 1939, keď sa začala vojna s neďalekým Fínskom. Počas II. svetovej vojny nej tu bola námornícka škola, ktorú ukončilo 4111 absolventov. Štyrom z nich bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. V roku 1967 tu bolo založené múzeum. V roku 1992 boli ostrovy zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Ide o ukážka životaschopnosti pravoslávnych veriacich v drsných podmienkach severu. Dnes ide o turistickú oblasť s mnohými návštevníkmi z celého sveta.
    Podvečer opúšťame loďou ostrov. V meste Kem sa majetnejší študenti ubytujú v hoteli, ktorý je obsadený najmä fínskymi turistami. Tí sa cítia v Rusku dobre, majú tu možnosti skvelej rybačky, lacného ubytovania, potravín, benzínu ale aj bezproblémový prístup k vodke. Pre ostatných s náčelníkom zájazdu nachádzame starší polorozpadnutý opustený dom, kde sa po krátkom upratovaní vojde zvyšok asi 12 študentov. My s Andrejom nocujeme v drevenej rozostavanej budove, kde nás ráno 21. 6. 2007 zobudí robotník. Našťastie mu naša prítomnosť neprekáža. Keďže je do konca povinnej prestávky vodičov ešte čas, tak sa prechádzame po opustených barakoch. Ešte stále tu cítiť dych starých, určite nie príjemných časov GULAG-ov. Prekvapili nás tu políčka s hlinou, ktoré boli na žulách obrúsených ľadovcom a existovali iba vďaka doskám, ktoré držali všetko pokope. Prístav opúšťame pred obedom. V meste sa zastavujeme na milícii kde chceme získať informácie o prekročení hraníc. Údajne sa nemusíme registrovať a hranice môžeme prekročiť aj inde, ako tam kde sme vchádzali do Ruskej federácie. Odporučia nám však urobiť fotokópie pasu aj s vízami. Na pošte nachádzame kopírku. Ochotná pracovníčka sa nám venuje a za 4,- ruble prefotí stranu. Keď chceme dať dva pasy na stránku formátu A4 aby to bolo urobené rýchlejšie tak to nechce dovoliť, vraj cena je iba za jeden dokument. Moc tomu síce nerozumieme, ale nehádame sa. Počasie je stále zlé, definitívne padá možnosť doraziť až do Murmanska, mesta na pobreží Barentsovho mora. Je to škoda, pretože som sa tešil na prehliadku tohto najväčšieho mesta za severným polárnym kruhom. Založené bolo iba v roku 1915 v súvislosti s výstavbou železnice spájajúcej Barentsovo more s priemyselnými centami Ruska. Zohralo významnú úlohu v II. svetovej vojne. Cez jeho nezamàzajúci prístav prúdila do ťažko skúšanej krajiny materiálna pomoc Spojencov. Názov mesta je odvodený od slova Murman, čo predstavuje v starej ruštine Norman. V období najväčšieho rozmachu malo mesto do 500 000 obyvateľov, dnes je ich počet podstatne nižší.
    Na vhodnom mieste zabočíme na západ. Na hraničný prechod s Fínskom pri meste Kostomuška prichádzame tesne pred zatváracou hodinou. Ruskí colníci si splnia povinnosti iba formálne. Ich fínski kolegovia, bdelí strážcovia hranice cítiac zodpovednosť za celú Európsku úniu nakážu všetkým pasažierom s celou batožinou vystúpiť. Po dôkladnej kontrole a niekoľko hodinovom zdržaní smerujeme na Helsinki. Pri meste Kajaani spíme v autokempingu. Po prvý raz od začiatku cesty neprší, dokonca ráno 22. 6. sa ukáže aj slnko. V Helsinkách mámme do odchodu trajektu iba pár hodín. Navštevujeme s Andrejom centrum mesta. Akurát sú tu oslavy letného slnovratu. Mesto je plné opilcov a na naše prekvapenie aj exotických cudzincov. Trajekt Rosella spoločnosti Viking line odchádza o 20.30. V Talline pristávame zavčasu ráno 23. 6. Prezrieme si mesto, všetky reštaurácie už zatvárajú, centrum mesta sa ukladá k odpočinku. Hneď ako je to možné, teda po povinnej prestávke šoférov, ideme najkratšou cestou domov. Na lotyšsko-litovských hraniciach stretávame historický automobil s nápisom Peking-Paríž. Ak toto auto ide takú diaľku, tak to teda klobúk dolu pred šoférom, starším šedivým pánom a jeho spolucestujúcim. Na litovsko-poľských hraniciach pekne dlho čakáme, vôbec tu necítiť blížiaci sa Šengenský priestor. Na benzínovej pumpe nachádzame plagát, ktorý ozrejmuje, prečo sme stretli veterána. V tomto roku je totiž 100 rokov od známej cesty Taliana Luigiho Barziniho na ktorej prešiel za 60 dní automobilom Itala z Pekingu, cez Mongolsko a Rusko do Paríža. Zaujímavé je hodnotenie tejto cesty, ktoré je napísané v úvode inak veľmi pútavej knihy: naše cesta vynesla najevo jen jedinou věc, že totiž není možná jeti automobilem z Pekingu do Paříže. Inak bolo by zaujímavé porozprávať sa s účastníkmi a organizátormi tohto nevšedného podujatia naživo. Na internete sa objavila informácia o tom, že je už vydaná o tejto ceste aj kniha. 24. 6. 2006 ráno vstávame zavčasu. V noci bola búrka, takže počas celej cesty iba jednu noc a to vo Fínsku nepršalo. Na záver by som sa chcel poďakovať dr. Z. Hochmuthovi za pozvánku na túto cestu, ktorú som mohol absolvovať aj s nezletilým synom, ktorý mohol na vlastnej koži okrem iného pocítiť strasti a slasti cestovania po tak nevšednej krajine akou je Ruská federácia.

Zdroje informácií:

www.amazon.com/Peking-Paris-2007-Ultimate-Adventure/dp/1845841204
BARZINI, L., b. r. v.,: Světem automobilem. Z Pekingu do Paříže v 60 dnech. Praha, nakladatelství Jos. R. Vilímek.
www.hrono.info/biograf/frenkel.html
Kol. 1977: Malá encyklopédia ZSSR. Obzor, Bratislava.
www.ru-sever.narod.ru/solovky.htm
http://saint-petersburg.ru/
www.solovky.com
www.solovki.info
www.solovki-wa.ru
http://unmuseum.mus.pa.us/autorace.htm
wikipedia
http://www.amazon.com/Peking-Paris-2007-Ultimate-Adventure/dp/1845841204


pre internetovú stránku www.sibir.sk napísal 18. 2. 2008 Peter Holúbek


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 1x

Autor komentára / Author comment: hovno , 20.04.2009,19:12 , #314

kurwa nemate tu to o chcem



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.