obr. 1: Hotel
    obr. 2: Nápoje
    obr. 3: Veliki verch
    obr. 4: Na hrebeni
    obr. 5: Lesný skialp


    22.3., štvrtok

    V štvrtok doobeda som ešte predsedal krajskému kolu Geografickej olympiády, keď po mňa o 14,30 prišli Ľubo Krupa s kamarátom Jankom Baťkom z B. Bystrice, ktorí po ceste v Gemerskej Polome vyzdvihli Ľuba Očkajika. Ľubov Citroen Xsara kombi mal na streche box, kde sme mali skialpinistickú výstroj. Za výborného počasia (jasno, +20◦ C) sa presúvame cez Michalovce. Tu sme chceli doplniť ešte plyn (auto je na plynový pohon ) ale málo výkonný stroj na pumpe nám dodal iba 16 litrov, kým sme stratili trpezlivosť. Chceli sme za vidna dôjsť čím najďalej. Obdivuhodne ani nie za trištvrte hodiny nás vo Vyšnom Nemeckom odbavili, pohraničníci boli z našich lyží v šoku, lebo na Ukrajinu ide každý pre cigarety, pálenku a benzín.

    Do zotmenia sme v Mukačeve, ktoré obchádzame a začíname stúpať do Karpát po dobrej ceste na Ľvov. Medzitým sa úplne zotmelo. Okolo 20,00 prechádzame cez okresné „mesto“ Volovec, kde vládne čulý večerný ruch, míňame kostolíky a vysvietené sochy p. Márie. Po akomsi sedle sme sa prehúpili do okresu (rajón) Mežgirie, kde po napokon dochádzame do roztratenej osady Pilipec. Je to severne od hlavného hrebeňa Karpát, ale ešte súčasť Zakarpatskej oblasti. Na konci (cesta už zodpovedá našej poľnej ceste) nás ohúril vysvietený hotel typu Carlton, to však nebolo ono, náš hotel bol trocha menší a nazýval sa Šepot Karpát. Pošepky sme tam o 21 h zaklopali s obavami či nás nevyhodia.

    Napodiv na nás čakali, boli sme jediní hostia, lebo už bolo po sezóne. Hneď sme si dali vodku Chortisia (mali iba Premium, hoci Platinium sa považuje za lepšiu). Ešte nám aj uvarili a po pár pivách Oboloň sa ukladáme k spánku v trocha orientálne vyzerajúcich izbách kde však bol priadok, všetko nové a čisté. Raňajky o 09, ako už býva v týchto krajinách kde sú časté nočné pohuľanky, zvykom.



    23.3., piatok Vstávame trocha skôr a ideme sa poobzerať. Je krásne ráno, v noci primrzlo. Dookola to vyzerá trocha ako stavenisko, ale uvedomujeme si že aj u nás to po roztopení snehu v strediskách lyžiarstva vyzerá podobne. Ideme tam, kde tušíme údolnú stanicu vleku či lanovky. Z komína sa dymí, stožiare sú staršie, ale vyzerá to že objekt je funkčný. Majiteľ sa prebral a oznamuje nám, že to spustia o pol jedenástej. Lanovka vedie nie na vrchol ale asi do 2/3 svahu Poloniny Boržavy, dlhého hrebeňa podobného Veľkej Fatre. Takže sa vraciame na raňajky do Šepotu Karpát. Chutí nám jaečnica (praženica) a poslinení sa vystrojujeme a ideme k lanovke. Ide o jednoduchú dvojsedačku vedúcu viac – menej po akomsi grúniku do výšky 1200m (Pilipec je v 700). Núkajú nám aj sprievodcu, (záchranár, „spasiteľ“) ale cítili sme sa, že to nepotrebujeme. Urobili sme jednu jazdu na zamrznutom pomerne tvrdom ujazdenom snehu. Po opätovnom vyvezení hore sme si založili pásy a poberáme sa po chrbátiku, už nad hranicou lesa, hore k hlavnému hrebeňu.

    Chrbát sa zdal krátky, ale napokon sme vystúpili asi 300m výškových, kým sme došli na hlavný hrebeň. Vidno aj na druhú stranu, vidíme akési neznáme stredisko. Je jasné počasie, bezvetrie ale je trocha opar a veľa iných hôr nevidno, snáď na východe Svidovec a možno aj Hoverlu. Najvyššie vrcholy ale ležali na západe Poloniny, boli to Stij alebo Stoj (vraj to znamená stoh, c1681 m) a severnejšie Veliki verch (cca 1598) ako by na dvoch ramenách kríža. V priamom smere chrbát s vysielačom nad Volovcom, hora Pla (meteorol. stanica), kde už Janko Baťka kedysi bol peši.

    Na hrebeni sme si trocha oddýchli, nasleduje krátky zjazd do sedla a stúpame na kolmý hrebeň so Stijom. Hore sme až okolo 15 h a tak sme usúdili, že dnes Stij nezdoláme a teda pokračujeme pohodlne po hrebeni na Veliki Verch. Vpravo krásne kotly, ale sú tu obavy z lavín, lebo jednu spustenú zo Stija sme už videli. Ľubo s Jankom používajú sondírky, pípsy a lopatou kopú jamu, aby sa presvedčili o možnosti pádu lavíny. Napokon sme sa rozhodli kotol nechať tak (hoci sme videli, že včera alebo ráno ho ktosi zjazdil). Po grúniku ideme spočiatku dobre (tvrdší sneh) nadol. Ale asi už od 1200m vchádzame do lesa. Sú tu spočiatku lúčky, ale lyžovanie nie je bohvieaká zábava. Kôrovitý sneh sa mení na kašu, nevládzem točiť. Postupne lúčky miznú a nastáva „lesný skialpinizmus“ kre hrozí zrážka so stromom alebo dotrhania v kroví či vypichnutie oka. Je to čím ďalej horšie. Postupne sa les mení na vývratisko a to v čo sme dúfali, totiž že v doline bude cesta, nie je, iba ešte väčšie polomy. Napokon dávame dole aj lyže, zabárame sa, a až tesne pred zotmením (19h) dosahujeme civilizáciu, totiž vodopád, vraj najvyšší vodopád na Zakarpatí, odkiaľ už ide vyšliapaný chodník a fotíme neuveriteľné maľby zveriny na drevených pútačoch.

    Potme sme sa dotrmácali do hotela, po ceste sme ešte stretli “Spasiteľa“ ktorý skritizoval náš slabý výkon. Na druhý deň mali prísť Milan a Aleš, záchranári z ČR a SR, ale asi z toho nič nebolo. Dali sme si výdatnú večeru aj s príslušnými pivami, ale boli sme zničení a šli sme spať.



    24.3., sobota. Ráno po tradičnej jaečnici sme sa rozhodli preskúmať aj iné strediská. Lákal nás Podobovec, ktorý mal byť vlastne po ceste ktorú sme prešli večer v štvrtok. Takže sa vraciame do „centra“ Pilipca. Urobili sme menší nákup v miestnej Jednote (Magazín) a potom sme našli toto centrum, ktoré vlastne je v kontakte s Pilipcom. Dá sa tam ísť aj priamou spojnicou, ovšem nie ne našom aute. Ani do Podobovca sme nedošli, iba pešo. Videli sme vlek, ktoré už ale neťahal, trasa vedie grúňom severne od V. vrchu, a tadeto by aj bol optimálny zostup z hrebeňa a nie lesom, čo sme okúsili my. Debatovali sme s chudožnikom z Užhorodu.

    Keďže tu sa nič nedialo, vrátili sme sa do centra Pilipca a šli sme preskúmať stredisko Izki, kde podľa vyjadrenia spasiteľa mali mať aj „pušky“ t.j. snežné delá.     Zaujímavá krajina a osídlenie, odhadujeme časový posun aspoň 50 rokov. Domy aj vraky áut na predaj.

    Ale stredisko vyzerá lepšie, aj keď tu je tiež màtvo. Snežné delá už boli zaparkované dole, vleky nejazdili, odfotili sme panely s cenami a trasami. Možno toto by bola alternatívna trase na hrebeňovku niekedy na budúce, Dávame zbohom Izki, vraciame sa do Pilipca po veci, vysťahovali sme sa a vydávame sa na dobrodružnú akciu orientačne do strediska Slavske, ktoré leží pri trati Mukačevo – Ľvov. Je už trocha neskoro, vraciame so do Volovca a potom hľadáme podľa mapy najkratšiu cestu do Slavska. Avšak domáci nás uisťujú, že neprejdeme, je to vraj aj pre nákladné auto problém. Takže musíme ísť až na hlavnú cestu Mukačevo – Ľvov, do osady Nižne vorota a odtiaľ potom na Slavsko dolinou rieky Stryj a potom ešte proti prúdu. Teda iste aspoň 80 km. Pekná krajina, čiastočne odlesnená, rozhodli sme sa ísť nejakou skratkou, tu bol ešte väčší zapadákov, cesta zlá, dosahujeme priemernú rýchlosť sotva 20 km/h. Nemáme už plyn a ani benzín, horko ťažko prichádzame do Slavska, kde konečne je pumpa, tankujeme.

    Potom hľadáme sľúbené lyžovačky. Tu už snehu niet, po kopcoch vidíme vleky ale nefunkčné. Ale zdá sa ale že je to obľúbená lyžiarska destinácia. Vypytujeme sa, ale odpovede nie sú jednoznačné, spomínajú nejaký Trostjan, kde sa ide od železničnej stanice. Stratili sme aspoň hodinu kým sme pochopili kde máme ísť, avšak nebola to cesta pre Citroen. Na stanici z čias Monarchie nám poradili taxi –UAZ Hunter za 5 Euro. Chlapík, ktorý vyzeral ako z nejakej CBS nás naložil a po otrasnej ceste sme asi o 16 h sme došli k dolnej stanici vleku. Vlek išiel iba do 17 h takže sme chceli urobiť aspoň 1 jazdu. Vyviezli sme sa na kotve hore na Trosťjan (1232,3), tu bola plošina a stánky s vodkou šašlikmi, kávou a čajom.

    Pekná krajina naokolo, vidíme ďalšie Poloniny, ale Trosťjan predstavuje izolovaný vrchol. Zrejme vedie hore z rôznych strán viacero sedačiek i vlekov a je tu sieť celkom dobrých zjazdoviek. Zjazdovka nie je ratrakovaná, a už je silne roztopená. Teda stihli sme iba jednu jazdu a chlapík s UAZom „Hunter“ nás počkal a zviezol dole.     Rýchlo sme sa pobalili a chceli sme do večera dôjsť do doliny Uhu, kde malo byť ďalšie stredisko – Krasija.

    Našli sme na mape cestu, ktorá by mala prechádzať z doliny Latorice do doliny Uhu. Ideme už potme. Už asi po 5-6 km sme blúdili, tabule ukazujú na Zdenijevo a akýsi hotel Reichkert, tam sme nechceli ísť ale to bolo práve to. Vraciame sa, čas beží, ideme ďalej ale cesta sa stále zhoršuje. Chlapci v osade Roztoka nás uisťujú že do Lugu sa nedostaneme. Objavuje sa sneh a napokon možno iba pár km pred vodoleným chrbtom sa už nedá ísť ďalej. Teda aspoň 100km zachádzka, vraciame sa a hľadáme nocľah.

    Za spomínaným hotelom Reichkert, ktorého názov sa nám nepozdával, vidíme nejaký hotel Extrém, svieti sa tu. Nie sú tu hostia, ale personál áno, dohodli sme sa na 10 eurách za noc, máme dokonca večeru s nevyhnutnou vodkou a pivom.. Vynikajúci záver výpravy, relaxujeme o polnoci v saune.



    25. 3., nedeľa. Vodka bola kvalitná, hlavy nebolia. Mierne sa vraciame tam kde sme večer blúdili a ideme južnejším priechodom. Po ceste pekné výhľady na Poloninu M......, prechádzame popri bunkroch Arpádovej línie. Napokon dosahujeme Uh v Perečíne. Vo Veľkom Bereznom sme boli na raňajkách v zariadení, ktoré by bolo moderné za Monarchie. Ale majú jaečnicu i pivo. Po občerstvení ideme hore Uhom až na odbočku k centru Krasija. Ideme cez obce, ktoré už poznám z mapovacieho kurzu niekedy v r. 2008, napokon dochádzame k stredisku. Je tu dlhá drvená búda na dojazde zjazdovky, na kamenných múrikoch. Pri parkovaní chaos, blato, istá pani je nám je ochotná auto postrážiť, aby nám auto nik nepoškodil.

    Sedačka funguje, kopec je dlhý. Podarilo sa mi kúpiť za nejaké drobné zvyškovú kartu, 2 sme kúpili poldenné a ja sebe iba 1 jazdu. Ukázalo sa ale že to vedie asi 300 výškových metrov, zaujímavé sú chatky, ponad ktoré vedie sedačka. Potom je tu ďalší vlek a tiež 4- sedačka Dopelmayr, ktorú iste doviezli z Rakúska. Hoci som už na ňu nemal lístok, prepašovali ma hore a tak sme spoločne dosiahli vrchol. Sú tu nejaké telekomunikačné zariadenia (vysielač) ale najmä krásny výhľad na Poloniny a poľské Biesčady, vidno aj Kremenec. Samozrejme tiež stánky s občerstvením, ktoré sú aj na medzistanici. Tiež tu je sieť vlekov a sedačka z druhej strany kopca, teraz už nefunkčná.

    Urobil som iba jednu jazdu, ostatní 2 a potom sme posedel v reštaurácii, ale už sa tu končilo so sezónou a boli aj problémy s platením eurami. Samozrejme žiadnych cudzincov sme nikde nevideli. Okolo 16 h sme to zabalili a vraciame sa domov.

    Vo Veľkom Bereznom berieme doplna lacný benzín aj plyn a ideme na prechod Ubľa s obavami že to bude trvať niekoľko hodín. Ale colníci sú sympatickí, tiež nechápu, prečo nenesieme cigarety a vodku. Takže za vidna sme už na Slovensku a okolo 19 h v Košiciach pred fakultou, kde sa lúčime, ja nasadám na svoje auto, ktoré tu vrátnici postrážili as o 20h som doma. Bystričania až okolo polnoci.

    Akcia zaujímavá. Ľudia sú pohostinní, ceny sa síce blížia našim, ale nie je to ďaleko a možnosť zažiť blízku a lacnú exotiku odporúčame všetkým.


    obr. 6 : Horná stanica
    obr. 7: Nápoj