Macedónsko je bývalá zväzová republika SFRJ, má dejiny nemenej pohnuté a zložité ako súčasnosť. Súčasní obyvatelia Macedónska sú len vzdialene príbuzní s Macedónčanmi z čias Alexandra Veľkého, pokiaľ tu vôbec nejaká príbuznosť bola. Napriek tomu macedónska nacionálna identita stále vyvoláva kontroverzné a rigidné reakcie najmä Grécka, ktoré neuznáva ústavný názov Macedónska. Preto túto krajinu podmienečne a dočasne uvádzali v OSN ako FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), nezávisle od toho, že približne 105 svetových krajín ju uznalo pod jej ústavným názvom. Napätie vyvoláva aj početná albánska menšina, ktorá žiada politickú a školskú autonómiu a v roku 2001 dokonca začala vojenský konflikt v severozápadnom Macedónsku.
Macedónsko (súčasnú samostatnú republiku, bývalú najjužnejšiu zo zväzových republík bývalej Juhoslávie) treba odlíšiť od Macedónie ( Makedonía - súčasť Grécka, bývalý najväčší grécky región, rozdelený na Západnú, Strednú a Východnú Macedóniu, na severe hraničiaci s „juhoslovanským“ Macedónskom).
Prvky helenizácie sa do života pravdepodobne tráckych protomacedončanov dostávali v čase ich prechodu od kočovania k usadlému spôsobu života v pevných sídlach. Bolo to najmä počas vlády Archelausa, kedy sa výrazne zintenzívnil mestský život a hospodársky rozvoj. Do tesnejšieho styku s oblasťami osídlenými Grékmi sa Macedónia dostala až v 6. stor. p.n.l. Macedónski kmeňoví králi uznali na začiatku 5. stor. p.n.l. suverenitu perzského kráľa a pokúšali z tohto zväzku ťažiť v boji s inými tráckymi kmeňmi. Tým, že Macedónia uzatvárala s niektorými gréckymi mestským štátmi spojenectvo, dostávala sa stále viac do gréckej kultúrnej sféry až do takej miery, že macedónska vládnuca vrstva sa úplne pogréčtila.
V staroveku bola Macedónia okrajovým územím Grécka; bola nárazníkovým štátom, o ktorý sa rozbíjali útoky tráckych a ilýrskych kmeňov a tým chránili samotné Grécko. Macedónski králi - ktorí neboli absolútnymi vládcami a podliehali kontrole predstaviteľov vojensko-rodovej aristokracie - od Grécka spätne preberali vzory organizačných foriem spoločnosti.
Príhodné podmienky na mocenský vzostup Macedónie a jej priame zasahovanie do gréckych pomerov nastali v čase veľkých konfliktov klasického Grécka – počas perzských vojen a peloponézskej vojny, tj. v období rokoch cca 490 – 400 p.n.l. V 4. storočí p.n.l. po vnútornom zjednotení sa dostala na čelo gréckych regiónov a stala východiskovým bodom na vytvorenie svetovej ríše Alexandera III. Velikého. Vzostup Macedónie nastal po páde hegemónie Théb za panovania kráľa Filliposa II. Ten žil v Thébach ako rukojemník a svoje poznatky uplatnil najmä pri reorganizácii macedónskej armády a taktiky. K rozmachu krajiny tiež pomohol tým, že roku 356 p.n.l. Aténam odobral zlaté bane v Pangajskom pohorí.
Po skončení „svätej vojny“ proti Fókom sa macedónsky kráľ stal členom amfiktyonie delfskej - spolku 12 miest pri Apolónovom chráme v Delfách. Fillipos II. v spolku nahradil vylúčených Fókov a Sparťanov a získal tak právo zasahovať do vnútorných gréckych záležitostí.
Keď potom roku 338 p.n.l. Macedónia porazila spojené aténske a thébske vojsko v bitke pri Chairóneie bol na popud Fillipa II. vytvorený tzv. korintský spolok, ktorý zjednocoval takmer celé Grécko (členom spolku nebola len Sparta). Na čelo tohto spolu bol macedónsky kráľ. Keď bol roku 336 Fillipos II. zavraždený, korintský spolok uznal Alexandra III. Veľkého ako vrchného veliteľa.
Po veľkolepých výbojoch Alexandra Veľkého bola k Macedónii pripojená celá Perzská ríša, avšak krátko po Alexanderovej smrti sa rozpadla podobne ako korintský spolok. Samotná Macedónia v rýchlom slede vystriedala niekoľko panovníkov a roku 279 p.n.l. ju postihol vpád keltských Galatov. Avšak za vlády Antigona Gonata sa spoločnosť konsolidovala a dokázala si udržať suverenitu nad Gréckom. V boji o nadvládu v Grécku sa proti hlavnému nepriateľovi – aitólskemu spolku vytvorila macedónsko-achájsky spolok, ktorý nielen že porazil Spartu ale prostredníctvom Fillipa V. bol aj dočasným spojencom kartáginského Hanibala v tzv. prvej macedónskej vojne.
V druhej macedónskej vojne s Rimanmi (200 – 197 p.n.l.) však bola Macedónia v bitke pri Kynoskefalai porazená a posledný macedónsky kráľ Perseus ( (179 – 168 p.n.l.) sa už len márne pokúsil v tretej macedónskej vojne (171 – 168 p.n.l.) obnoviť moc Macedónie. Rím krajinu rozdelil na štyri oblasti a neskôr, roku 148 p.n.l. sa Macedónia stala rímskou provinciou. Po Rimanoch región neskôr ovládli Gótovia, Huni, Slovania a križiaci. V polovici 9. storočia sa Macedónia stala súčasťou Bulharska, 1018 Byzantskej ríše, 1230 opäť Bulharska. V polovici 14. storočia sa na krátko stalo súčasťou Srbska, avšak od roku 1371 až do balkánskych vojen v rokoch 1912 a 1913 bolo Macedónsko v držaní Turkov. Časť Macedónie zodpovedajúca dnešnému Macedónsku bola v rokoch 1913-1918 súčasťou Srbska.
Po bitke na Kosovom poli sa Macedónsko stalo súčasťou Tureckej ríše a bolo rozdelené na tri vilajéty – Solún, Monastir a Kosovo. Je to územie s veľkým strategickým významom a komplikovaným etnickým zložením (Gréci, Srbi, Bulhari a ď.). Od 18. storočia tu najsilnejší kultúrny vplyv mali Gréci prostredníctvom pravoslávnej cirkvi v Konštantínopoľu (patriarchát). Bulharské záujmy sa začali presadzovať roku 1870 zriadením samostatného exarchátu. Roku 1873 Bulhari vytvorili tajnú Macedónsku vnútornú revolučnú organizáciu (VMRO), ktorá si kládla za cieľ pripraviť protiturecké povstanie a dosiahnuť autonómiu v rámci juhoslovanskej federácie. Srbským nástrojom bola Spoločnosť svätej Sávy, ktorá pôsobila najmä v Kosove. V auguste 1903 začala VMRO povstanie a zmocnila sa takmer celého monastirského vilájetu. Turci odpovedali krvavými represáliami – 200 dedín bolo vypálených. Pod ruským a habsburským tlakom bola Porta donútená ustúpiť, avšak Macedónsko zostalo i naďalej ohniskom balkánskych konfliktov. Medzinárodne politické aktivity Rakúska, Ruska a Veľkej Británie vyvolali v rokoch 1908 – 1909 mladotureckú revolúciu. Mladoturecké represálie v Macedónsku roku 1910 podnietili (spolu s celkovou krízou tureckého panstva) vznik Balkánskeho bloku a vypuknutie balkánskych vojen 1912 – 1913. Po nich bolo Macedónsko rozdelené: najväčší diel získalo Srbsko a Grécko, Bulharom pripadol len malý zvyšok, Bulhari hľadali odplatu v 1. svetovej vojne po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska a obsadili celé Macedónsko.
Po prvej svetovej vojne bolo územie Macedónska (ako súčasť Srbska) zapojené do procesu zjednocovania juhoslovanských národov a formovania spoločného juhoslovanského štátu. 1. decembra 1918 bolo v Belehrade vyhlásené vytvorenie Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS). Hranice tohto nového štátu boli určené na parížskej mierovej konferencii trianonským, saintgermainským a neuillským mierom. Po napadnutiu Juhoslávie Nemeckom 6. apríla 1941 pri nasledovnom deleniu krajiny pripadlo Macedónsko Bulharsku, ktoré tu nastolilo okupačný režim a súčasne rozvinulo silnú probulharskú propagandistickú kampaň. Obyvateľstvo spočiatku príchod Bulharov podporovalo v domnení, že sa vytvorili podmienky na ich národné sebaurčenie, za vlády kráľovskej Juhoslávie tvrdo obmedzované. To zo začiatku limitovalo hnutie odporu. Partizánske hnutie nebolo podporované a nevzniklo tu ani masovejšie povstanie tak ako v ostatných častiach okupovanej Juhoslávie. Zo strany okupantov preto ani neboli nutné razantnejšie vojenské akcie a prípadné represie. Naviac došlo k roztržke miestneho a ústredného vedenia komunistickej strany – prijali protirečivé hodnotenia situácie a protikladné rozhodnutia o jej riešení - do ktorej naviac zasahovala Bulharská komunistická strana. Až septembrové ustanovenie nového krajinského vedenia viedlo k obratu. Bol zriadený vojenský štáb pre Macedónsko, ktorý začal organizovať ozbrojený boj proti bulharskej okupácii. Boli vytvorené tri partizánske oddiely, avšak povstanie z 11. októbra 1941 bolo rýchlo potlačené a partizáni sa stiahli do lesov.
Väčšina Macedóncov už v priebehu roku 1942 vytriezvela zo sklamaných nádejí pretože bulharské orgány okamžite po anexii začali s násilnou bulharizáciou. Bulharčina bola úradným jazykom, macedónske strany a spolky boli zakázané, do krajiny prišli bulharskí úradníci, učitelia, kňazi...Protipartizánsky postoj obyvateľstva sa zmenil. V lete 1942 bolo v Macedónsku sformovaných prvých päť partizánskych oddielov, avšak do konca roku tri z nich boli zlikvidované.
Na prelome rokov 1942 a 1943 vedenie juhoslovanských komunistov a najvyšší štáb prijali opatrenia na rozšírenie oslobodzovacieho boja; v rámci týchto opatrení bolo územie Macedónska rozdelené päť operačných pásiem štáby ktorých mali dbať na vytváranie pevných, aktívnych a vzájomne prepojených partizánskych oddielov. Proti rastúcej aktivite partizánov, ktorí od augusta 1943 zakladali už partizánske prápory a brigády, nasadila bulharská vláda 5. armádu o troch divíziách.
Najväčší rozmach nadobudlo partizánske hnutie v západnej časti Macedónska. V závere roku 1943 vznikli prvé dve partizánske brigády a do boja proti nim boli nasadené už aj nemecké frontové divízie a kolaborantské sily. Od jari 1944 začala partizánska vojna v Juhoslávii naberať na intenzite. Hlavným operačným priestorom Národnooslobodzovacej armády Juhoslávie bolo Chorvátsko a Bosna, kým situácia v Macedónsku bola – spolu so Srbskom a Čiernej Hore – najťažšia.
V závislosti od vývoja na frontoch Druhej svetovej vojny partizánske hnutie v celej Juhoslávii neustále rástlo a dosahovalo významných úspechov. Odrazilo všetkých sedem nemeckých ofenzív, preformovalo sa na regulárnu armádu a početne zmohutnelo. Tiež v Macedónsku pokračovala výstavba ďalších brigád (spolu 20), ktoré sa sformovali do siedmych divízií a tieto sa začlenili do troch zborov. Tieto sily - po dohode velenia NOAJ s bulharským veliteľstvom Vlasteneckého frontu o účasti bulharských jednotiek v boji proti nemeckým vojskám – sa podieľali na dvojmesačných bojoch za konečné oslobodenie Macedónska, ktoré bolo spolu s Kosovom oslobodené do konca novembra 1944.
Po vojne zostalo Macedónsko autonómnou súčasťou Juhoslovanskej ľudovej republiky, vyhlásenej 29. novembra 1945. V rámci Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia (1963) získalo štatút zväzovej republiky. Nezávislosť vyhlásilo 20. novembra 1991.