Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia

Putovanie za Šamanskou jaskyňou do severného Mongolska, časť 2.

Ing. Peter Holúbek, 31.05.2006 [10038]

ULAN-UDE - NAUŠKI - MONGOLSKO - ULÁNBÁTAR - CESTA K JASKYNI - ÛR GOL, HĽADANIE JASKYNE




MONGOLSKO

Vo vlaku pozorujeme, že azda len my jediní sme tu turisti. Ostatní pasažieri, výlučne Mongoli, sú obchodní cestujúci, ktorí sa živia obchodovaním s tovarom medzi  Ruskom, Čínou a Mongolskom. Ide o obchody na hranici legálnosti. Zaujímavé sú výjavy vo vagóne, keď jeden z cestujúcich si oblieka za hlasného povzbudzovania okolia pod šuštiaky 10 teplákov a vážený absolvent budapeštianskej univerzity si spod košele vyberá niekoľko fliaš vodky. Spočiatku odmeraná atmosféra vo vlaku sa premení po chvíli na živú a priateľskú diskusiu. Stalo sa tak po zistení, že pochádzame z bývalého Československa. Tento pojem, ako sme zistili aj neskoršie, má v celom Mongolsku veľmi dobrý zvuk. Zaslúžili sa o to špecialisti, ktorý pomáhali Mongolsku v rámci bývalého socialistického spoločenstva s mnohými rozvojovými programami. Dobrú povesť našej krajiny šíria aj naše výrobky a absolventi českých a slovenských škôl. Podľa oficiálnych štatistík až 30–tisíc obyvateľov Mongolska ovláda češtinu alebo slovenčinu, čo je viac ako percento národa.
Po kontrole dokladov mongolskými pohraničnými úradníkmi vybiehame v Süchbátare z vlaku kúpiť lístky do Ulánbátaru. Na stanici vládne oproti ruským Nauškám úplne inakšia atmosféra, aj keď sú tieto miesta vzdialené vzdušnou čiarou len niekoľko kilometrov. Veľa Mongolov je oblečených v tradičných odevoch – déloch, na nohách majú obuté jazdecké čižmy. Tlačenica okolo pokladne nevyzerá lákavo. Našťastie ide okolo spolucestujúci z vlaku, ktorý sa doslova vrhá do radu a po chvíli prináša cestovné lístky do Ulánbátaru pre 9 osôb po 3 doláre. Vo vlaku z nás padá napätie z posledných dní a uvoľnene diskutujeme o Mongolsku a ďalšom postupe. S akousi posvätnou úctou sledujeme za oknami vlaku mihajúcu sa krajinu, na ktorú si sadá súmrak. V myšlienkach sa prenášame do začiatku 13. storočia. Znie to neuveriteľne a neskutočne, ale vtedy azda ani nie miliónový mongolský národ pod vedením vojvodcu Džingischána položil základy najväčšej ríše v dejinách celého ľudstva. Vplyv tohoto bojovníka a stratéga na Mongolov opísal starý perzský letopisec Džuvejní takto: „Pred Džingischánom nemali Mongoli žiadneho vládcu. Jednotlivé kmene boli od seba odtrhnuté a žili v ustavičných rozbrojoch a nesvároch. Lúpež, násilie a iné neprávosti považovali za mužskú cnosť a niečo chválitebné. Obliekali sa do psích koží, jedli myšie mäso a zdochliny a pili zvieracie mlieko. Až Džingischán ich vyviedol z tesnosti do šíreho sveta, zo žalára biedy, z púšte chudoby a z mučenia pekelného do radosti rajskej, k noseniu hodvábu, požívaniu sladkého ovocia a lahodných nápojov.“
Obrovské mongolské impérium, vybudované len za niekoľko desaťročí krutými výbojmi, sa rozprestieralo na území siahajúcom od Tichého oceánu až po strednú Európu. Mongoli prenikli do Iránu, spustošili Bagdad, vypálili dnešnú Budapešť ba plánovali dobytie Japonska, ktoré sa však neuskutočnilo. Ich loďstvo totiž pri druhom pochode v roku 1281 zničila víchrica, ktorú v krajine vychádzajúceho slnka nazvali kamikadze, čo v preklade znamená božský vietor. Podľa dejepiscov tej doby boli Mongoli národ divoký, lúpežný, ukrutný a bezbožný. Pôsobenie Mongolov na území Európy v rokoch 1240 –1242 je známe pod pojmom Tatársky vpád. Na západ sa vtedy vypravilo 150 000 bojovníkov, ktorým sa otvorila cesta do Európy po ľahkej porážke ruských kniežat. O metódach tejto armády sa dá urobiť mienka podľa dochovanej informácie, že ako dôkaz víťazstva nad sliezskymi kniežatami v bitke pri Legnici Mongoli naplnili deväť vriec pravými uchami nepriateľov a poslali ich Batuchánovi. Neuveriteľnej expanzie bola schopná len dokonale organizovaná armáda vynikajúcich jazdcov, schopných presúvať sa na malých húževnatých koníkoch na značné vzdialenosti. Mongolskí jazdci vyzbrojení lukmi vytvorili účinnú bojovú taktiku, zaoženú na rýchlosti a prekvapení. Z ničoho nič sa objavili pred nepriateľom, zaútočili a potom sa pustili na predstieraný bezhlavý útek. Nepriateľ, v mylnej predstave, že zvíťazil, sa pustil do ich prenasledovania. Vo výhodnom postavení však už naňho čakali v zálohe ďalší jazdci a spoločnými silami rozmetali jeho roztiahnuté formácie. Rozsiahla Mongolská ríša však nemala dlhú trvácnosť. Po smrti Kublajchána v roku 1294 sa ich moc začala oslabovať. Najvýznamnejším útvarom sa stala Zlatá horda rozprestierajúca sa južne od Ruskej ríše. Povstanie v roku 1368 ukončilo definitívne obdobie vlády Mongolov v Číne.
V 17. storočí si Mandžuovia podmanili najskôr južné a neskoršie aj severné časti Mongolska a vytvorili Vnútorné a Vonkajšie Mongolsko. (Toto rozdelenie v podstate pretrvalo dodnes. Severné, čiže Vonkajšie Mongolsko predstavuje dnešný mongolský štát a južné, čiže Vnútorné Mongolsko je dnes súčasťou Číny ako autonómna oblasť s rovnakým názvom.) V roku 1911Mandžuov z krajiny vyhnali. Neskoršie tu bola vyhlásená nezávislá autonómna budhistická monarchia, ktorá však nemala dlhú trvácnosť. Už v roku 1919 Mongolsko začali okupovať Číňania. V roku 1920 sa zo Zabajkalska do Mongolska stiahli oddiely bielogvardejcov pod vedením ruského generálporučíka, baróna Romana Fjodoroviča Ungerna von Šternberg. V roku 1921 národ povstal pod vedením D. Süchbátara a za pomoci ruskej Červenej armády získalo samostatnosť Vonkajšie Mongolsko. Po smrti hlavy lamaistickej cirkvi bogdgegéna sa v roku 1924 zišiel Veľký štátny chural, ktorý vyhlásil vznik Mongolskej ľudovej republiky. Podľa sovietskeho vzoru tu bol 65 rokov budovaný socializmus, krajina bola súčasťou socialistického spoločenstva a začlenená do štruktúr Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Po politických zmenách v krajinách socialistického tábora koncom 80. rokov sa krajina odklonila od plánovaného hospodárstva a vedúcej úlohy komunistickej strany. Pre toto obdobie je charakteristické otváranie sa svetu a obnovenie vzťahov s Čínou, ktoré sa úplne prerušili po roztržkách v 70. rokoch. Z krajín bývalej RVHP bol mongolský parlament prvý, ktorý prijal novú ústavu.
Z dnešného pohľadu predstavuje Mongolsko krajinu s rozlohou 1 566 500 km², kde podľa sčítania obyvateľov v roku 1992 žilo 2 570 200 občanov (pre porovnanie Slovensko je 32 x menšie, ale obyvateľov má 2 x viac). Z toho počtu je 84,8 % Mongolov, zvyšok tvoria Kazaši, Číňania, Rusi, Evenkovia a iné národnosti.
Mongoli patria k k mongolskej skupine altajskej jazykovej rodiny a okrem vlastnej krajiny žijú aj v iných štátoch. Podľa údajov z roku 1990 sa v susednej Číne hlásilo k mongolskej národnosti 4,8 milióna obyvateľov, ktorí žijú najmä v autonómnych oblastiach Sin-ťiang a Vnútorné Mongolsko. Číňania dnes oficiálne uznávajú päť mongolských národností: Mongoli, Tchuovia, Paoanovia, Tungsiangovia a Dagúri. V Ruskej federácii žije 417 000 Buriatov a pri Kaspickom mori v Kalmyckej republike 137 000 Kalmykov, patriacich do západo–mongolskej jazykovej skupiny. Príbuzní Mongolov sú aj Tuvinci žijúci v autonómnej republike južne od stredosibírskeho Krasnojarska. V Afganistane žije mongolská národnostná menšina Mogholov. Jednotlivé skupiny Mongolov žijú dokonca i v Indii, Tibete a ďalších krajinách, kde sa usadzovali už od stredoveku. V Českej a Slovenskej republike žilo už pred prvou svetovou vojnou niekoľko sto Kalmykov, ktorí v Øevniciach pri Prahe mali aj svoju tlačiareň so staromongolským zajapanditovským písmom. Novšie migračné vlny zasiahli Európu i Ameriku. Dnes tu žije niekoľko stoviek západomongolských Kalmykov a niekoľko desiatok Mongolov pochádzajúcich najmä z Číny. Už pri bežnom pohľade na tieto čísla je zrejmý paradox vyplývajúci z búrlivej histórie Mongolov. V dnešnom Mongolsku žije totiž podstatne menej Mongolov ako v susedných štátoch.
S týmito myšlienkami zaspávame na lôžkach vo vlaku napredujúcom stepou priamo na juh.

ULÁNBÁTAR

Prebúdzame sa až nadránom 14. júla tesne pred Ulánbátarom, hlavným mestom Mongolska. Leží v nadmorskej výške 1309 metrov v kotline rieky Túl, obkolesené pohorím Chentej. Má prívlastok najchladnejšie hlavné mesto na svete, priemerná ročná teplota je len -2,4 °C, hoci sa nachádza v rovnakej zemepisnej šírke ako napríklad Viedeň. Toto neobyčajne drsné podnebie je spôsobené značnou nadmorskou výškou a polohou uprostred Ázie s kontinentálnou klímou. V  lete teplota síce vystupuje až na 39 °C, ale v zimnom období klesá aj pod – 40 °C.
Pomaly sa balíme a pripravujeme na vystupovanie. Po zastavení vlaku sme svedkami hroznej tlačenice pri dverách vagóna. O šiestej ráno miestneho času vystupujeme ako poslední z vlaku za rezkých zvukov melódie M. Jacksona, plynúcich zo staničného rozhlasu. Hneď sa na nás vrhnú draví taxikári. Aj tu, ako azda na každej väčšej železničnej stanici, prebieha boj o zákazníka. Našťastie máme náčrt, ako sa dostaneme pešo do bytu Encha Enchtajvana. Túto trasu zvládame bez väčších orientačných problémov za asistencie neodbytného spoločníka, ktorý, hoci nám nerozumie ani slovo, nás sprevádza celú cestu od stanice k cieľu, klasickému panelákovému sídlisku.
Prvý pocit z atmosféry v meste je jedinečný. Po hlavnej ulici sa premávajú aj vznešení jazdci na koňoch, odetí v tradičných odevoch. Na svetelnej križovatke čakajú disciplinovane na zelenú nielen autá, ale aj kone. Je jeden deň po Nádame, najvýznamnejšom mongolskom sviatku. V meste sa vtedy na niekoľko dní zastaví život. Na veľkom priestranstve sa zhromaždili tisíce obyvateľov, aby sledovali zápolenia v tradičných mongolských disciplínach, zápasení, lukostreľbe, alebo v jazde na koni. Práve preteky v jazde na koni sú najsledovanejšie, televízia z nich vysiela priamy prenos a víťaz, spravidla malý chlapec, sa stáva do najbližšieho Nádamu národným hrdinom.
Po zvítaní a predstavení sa s Enchom Enchtajvanom, jeho manželkou Alenou Bežiakovou, pochádzajúcou z Turčianskych Teplíc, a ich dcérou, 9–ročnou bystrou Dašmou sa presúvame do jedálne v meste, kde nás pohostia tradičnými, veľmi chutnými mongolskými špecialitami z baranieho mäsa. Tu začíname rozoberať našu cestu za jaskyňou. Ench je podobne ako všetci československí geologickí znalci Mongolska, s ktorými sme mali možnosť o Šamanskej jaskyni diskutovať, veľmi skeptický. Nikdy o žiadnej jaskyni v celej krajine nepočul a nedáva veľkú nádej na jej existenciu. Podľa jeho názoru pôjde o menšiu bezvýznamnú dieru, vzniknutú mrazovým zvetrávaním horniny. Tieto úvahy nám veru veľkú nádej nedávajú. Dnes sa ešte pokúšajú Dan s Davidom získať ruské a ukrajinské vízum pre cestu naspäť. Je to poistka proti komplikáciám, ktoré by mohli nastať pri návrate naspäť, podobne ako tomu bolo pri odchode zo Slovenska.
Celý deň 15. júla venujeme prehliadke Ulánbátaru. Hneď ráno opúšťame nevzhľadné sídlisko, kde sme nocovali a presúvame sa autobusom do centra. Nad námestím Süchbátara krúži niekoľko orlov. Pohľad na tieto vtáky nad veľkomestom symbolizuje spätosť Mongolov s prírodou. Najskôr navštevujeme Národné prírodovedné múzeum so svetoznámym paleontologickým oddelením. Zaujímavým a cenným zbierkam dominuje 6 metrov vysoká kostra dravého tyranosaura z gobijskej kriedy. Systematický paleontologický výskum v púšti Gobi začali americkí geológovia už v roku 1922. Na výsledky ich práce úspešne nadviazali sovietski a poľskí vedci a až v roku 1991 sa sem opäť vrátili americkí odborníci, ktorí odvtedy pravidelne každý rok strávia v teréne niekoľko mesiacov. Ich úsilie bolo už niekoľkokrát korunované unikátnymi objavmi pre vedu nových druhov. Bohatstvo mongolskej fauny tu reprezentujú exponáty, ako los, sob, antilopa, bobor, vlk, medveď, ale aj kriticky ohrozené druhy. Napríklad kôň Przevalského alebo divá dvojhrbá ťava. Bohatosť a rozmanitosť vystavovaných zbierok v mineralogickom oddelení upútala najmä geologičku Moniku.
Rovnako zaujímavá je aj prehliadka starobylého Gandanu, lamaistického kláštorného komplexu vynímajúceho sa na pahorku nad Ulánbátarom. Ako jedna z mála historických pamiatok v krajine odolal reformám vyhláseným socialistickou vládou proti triednym nepriateľom v 30. rokoch. V krajine, kde tretinu obyvateľov tvorili lámovia, žijúci vo viac ako 800 kláštoroch, to bola malá občianska vojna. Viac ako 10000 lámov bolo popravených a ďalšie tisíce odvliekli na prevýchovu. Dnes, po páde vlády jednej strany náboženské hnutie ožíva. Prevláda budhizmus v jeho špecifickej tibetsko-mongolskej forme nazývanej lamaizmus. Len v Ulánbátare je 19 budhistických objektov, v ktorých pôsobí viac ako 800 lámov. Okrem toho v Mongolsku pôsobí v menšej miere protestantská, katolícka a pravoslávna cirkev. Pozoruhodný je obnovený šamanský kláštor a kláštor národnej ľudovej medicíny a astrológie.
Šamanizmus, špecifická forma náboženstva, je rozšírený najmä na severe krajiny. Samo slovo šaman pochádza z tunguzštiny, jazyka sibírskeho národa obývajúceho rozsiahle severské oblasti východnej časti Ruskej federácie. Pri tomto náboženstve sa uctieva jediný najvyšší boh, ale dôležitú úlohu tu zohráva šaman. Ten sa pomocou tanca, omamných látok a šamanského bubienka privádza do tranzu a jeho duša sa pritom vzďaľuje od tela, aby hľadala odpoveď na rozličné otázky. Najčastejšie však ide o liečenie chorôb. Šamanizmus sa vyskytuje nielen na severe Ázie, ale aj v severnej Európe, medzi pôvodnými obyvateľmi Afriky, Austrálie a obidvoch Amerík. Sú síce rozdiely medzi jednotlivými formami šamanizmu, ale jeho základné znaky sú si až nápadne podobné, hoci národy, medzi ktorými sa šamanizmus udržuje, sú navzájom izolované. Ľudia rôznych kultúr počas mnohých stáročí empirickým prístupom prišli k rovnakým poznatkom a metódam šamanskej praxe.
Prehliadku Ulánbátaru zakončujeme po návšteve pamätníka sovietskym vojakom, ktorí pomáhali v roku 1939 odraziť japonskú agresiu na rieke Chalchyn gol (V máji 1939 vtrhla japonská armáda na územie Mongolska v oblasti Chalchyn golu. Sovietska vláda v rámci sovietsko-mongolskej zmluvy o vzájomnej pomoci poskytla Mongolsku pomoc. Červená armáda spolu s Mongolskou ľudovou armádou obkľúčila japonské vojská a do konca augusta ich zlikvidovala. O rozsahu bojov svedčí skutočnosť, že straty japonskej armády dosiahli 60 000 màtvych, ranených a zajatých, čo bolo omnoho viac ako za dva a pol roka vojny v Číne.). Po kúpaní v rieke Túl sa presunieme do paneláka.

CESTA K JASKYNI

Konečne 16. júla nastáva dlhoočakávaná chvíľa. Ráno o šiestej máme vyraziť terénnym vozidlom do hôr za Šamanskou jaskyňou. Napriek povestnému mongolskému zvyku príliš nerešpektovať dohodnuté termíny, odchádzame z Ulánbátaru vo „fantastickom“ čase, len s hodinovým meškaním. Pred opustením zóny mesta absolvujeme ešte kontrolu, ktorá je zameraná na dodržiavanie predpisov o využívaní motorových vozidiel. Pretože naša prítomnosť v aute by mohla vzbudiť pozornosť policajtov, Ench so šoférom nás pred kontrolou maskujú a poučujú, že v nijakom prípade nesmieme dať najavo našu prítomnosť v aute. Cudzinci prichádzajúci do Mongolska majú totiž voľný pobyt a pohyb len v oblasti hlavného mesta. Pri ceste na vidiek sa vyžaduje zvláštne povolenie, ktorého vybavenie údajne stojí mnoho úsilia a úplatkov. V praxi sa tento starší predpis už nedodržiava, ale môže spôsobiť zbytočné komplikácie.
Po hladko prebehnutej kontrole auto uháňa vpred. Naša radosť z rýchleho postupu sa končí asi po 30 kilometroch. Odbočujeme totiž z asfaltovej cesty na prašnú stepnú komunikáciu. To má za následok nielen dramatické zníženie rýchlosti, ale aj začiatok nepohodlného cestovania, spojeného s nekonečným nadhadzovaním a trmácaním.
Spoza malých okienok auta vyzerá okolitá krajina fantasticky. Nekonečnú step oživujú pahorky zvláštnych, pre nás nezvyčajných tvarov. Obdivujeme šoféra, ktorý sa vyzná v tunajších cestách. Na križovatkách niet ani najmenšieho náznaku po smerových tabuliach, úplne chýbajú aj informácie o vzdialenostiach medzi sídlami a osadami. Step oživujú nespočetné stáda oviec, koní a kráv. Občas sa mihnú aj jaky a dvojhrbé ťavy. Dobytok signalizuje prítomnosť bielučkých júrt vynímajúcich sa na zelenej tráve. Tieto tradičné obydlia kočovných obyvateľov Ázie predstavujú symbol harmonického súžitia človeka s prírodou, ktoré sa, bohužiaľ, s rozvojom civilizácie nenávratne vytráca. Jurta je dokonalé obydlie pre kočovanie, ktorá má minimálne 3000 ročnú históriu. Je ľahká, stabilná, rýchlo rozoberateľná a postaviteľná. Jej vnútorný priemer sa pohybuje okolo 5 – 6 metrov. Dokonale je vymyslené prirodzené vetranie medzi vrchným otvorom a spodnými okrajmi. Dokonca podľa dopadu slnečných lúčov do jurty cez strešné otvory sa určuje čas. Týmito prírodnými hodinami sa riadi dojenie, pasenie, zaháňanie dobytka a ďalšie práce. Pred vetrom, dažďom a slnkom sa jurta pokrýva prešívanou plsťou, v zime dokonca viacerými vrstvami. Keď sa spasie tráva, kočovníci jednoducho jurtu zbalia a premiestnia sa na nové miesto. Okrem spasenej stepi neostane v krajine po nich ani pamiatka. Keď sa po čase oblasť zazelenie, pastieri sa môžu vrátiť.
Po dohode s Enchom robí šofér len minimálne zastávky. Nedá sa totiž odhadnúť koľko času môžeme stráviť hľadaním jaskyne a auto máme rezervované len na obmedzený čas. Avšak aj krátke zastávky sú zaujímavé. Neskoro popoludní sme zastali v nevýraznom sedle, kde pri ceste stála výrazná kopa skál a na prvý pohľad sa zdalo, že aj odpadkov. Od nášho sprievodcu sme však sa dozvedeli, že sme pri obetnom mieste, nazývanom ovó (obo). Tieto staromongolské rituálne miesta dokazujú, že aj napriek lamaizmu pretrvala tradícia prastarých magických obradov majúcich ochraňovať pocestných. Obetiská sa nachádzajú na výrazných a pozoruhodných miestach v blízkosti ciest. Rituál spočíva v magickom obídení ova trikrát zľava a v obetovaní predmetu na uzmierenie duchov potulujúcich sa medzi horami. Veľkosť obety nie je stanovená a každý k nej pristupuje podľa vlastného uváženia. Ale ak sa obetuje príliš málo, tak sa podľa Encha duchovia môžu uraziť za skúposť. Ani prehnaná obeta sa však necení. Vtedy sa totiž môže dar posudzovať ako podplácanie vyšších mocností. Každý teda podľa zaužívaného postupu absolvuje rituál obety pre zdarný priebeh cesty. K tugrikom (mongolskej mene), hlavám koní, rohom jakov, konským chvostom, súčiastkam pochádzajúcim z áut, fľaškám od mongolskej vodky archi a farebným stužkám pribúdajú drobné slovenské mince a obyčajná ceruzka.
Prvý večer v stepi trávime na brehu malého potôčika, kde rozkladáme stany a dlho do noci sa rozprávame pri ohníku. K výprave sa pridala v Ulánbátare aj pražská mongolistka A. Oberfalcerová, a tak debatu nie a nie skončiť. Osádku auta okrem členov výpravy tvorí ešte šofér, Ench s manželkou Alenou a dcérou Dašmou. Ráno 17. júla sa budíme do studeného a zaroseného rána. Dvojica obetavcov vstáva zavčasu, aby navarila čaj a pripravila raňajky. Toto šetrí čas, lebo tak môžeme už okolo ôsmej hodiny ráno z miesta nocovania vyraziť najedení a s obschnutými stanmi. Opäť sa začína nekonečné natriasanie, auto málokedy prekročí rýchlosť 30 km/h. Za oknami sa stále mihá nekonečná step. Napriek tomu krajina nie je monotónna, dá sa celé hodiny pozerať na okolie. Z času na čas sa okolo auta mihnú kamenné obelisky so starými nápismi. Sú to pamätníky na predmongolské osídlenie krajiny. Stromy sa tu vyskytujú len v tenkých pruhoch na hrebeňoch hôr, čo sa nám zdá nezvyčajné. Avšak vysvetlenie je jednoduché. Práve v týchto pásoch je vplyvom vetrov najviac vlhkosti, a tak aj napriek zničujúcemu vplyvu víchrov tu rastú jediné stromy v oblasti.
Prechádzame cez most ponad rieku Selengu. Opäť je kalná, tajomná a plná vírov, podobne ako pod železničným mostom pred Ulan-Ude. Aj podľa miestnych obyvateľov je tento rok extrémne daždivý a hladina riek je na ročné obdobie nezvyčajne vysoká. Podstatne klesne až v jeseni, keď zrážky prakticky prestanú a prejaví sa aj účinok mrazov. Zima býva suchá a takmer bez snehu. Selenga zamàza už v novembri a rozmàza až v apríli. Ešte v máji mrzne skoro každé ráno. Z času na čas zastavujeme a Ench sa spytuje pocestných jazdiacich na koňoch na cestu k jaskyni. V krajine sa začína objavovať viac stromov, k večeru míňame aj drobné hájiky statných červených smrekov. Utáborujeme sa opäť pri potôčiku, ktorý síce nemá veľký prietok, ale vytvára meandre s početnými hlbočinami. Je to ideálne miesto pre výskyt pstruhov a naozaj, po chvíli ich opekáme pri ohníku. Sme prekvapení bohatstvom flóry. V kruhu s priemerom 5 metrov identifikujeme viac ako 20 druhov kvetov. Tráva je nezvyčajne vysoká. Hneď po súmraku padá rosa a aj kratší pohyb po lúke, napríklad na toaletu, znamená isté premočenie topánok a spodku nohavíc. Nad blízkym rašeliniskom sa objavuje nízky opar a teplota rýchlo klesá, hoci sme uprostred leta. Niet sa čomu čudovať. Mongolsko predstavuje náhornú planinu a my sa nachádzame v nadmorskej výške nad 1400 metrov a prítomnosť Sibíri je ozaj cítiť.
Ráno 18. júla vyrážame ďalej. Auto, GAZ 066 pochádzajúci ešte zo sovietskej éry, aj napriek zlým stavom ciest, blatu a častým brodom riek slúži ako hodinky. Medzi Mongolmi sú tieto autá veľmi obľúbené. Ide o jednoduché konštrukcie, kde na opravu stačí minimum nástrojov a šikovnosť, čo sa nedá povedať o japonských autách, prepchatých zložitou elektronikou, ktoré potrebujú náročný servis. Priam neuveriteľný je pohľad na motor rozobratý do poslednej skrutky a rozložený v stepi okolo nákladného auta. Autá sa totiž bežne opravujú na mieste, kde sa pokazili. V tom sú Mongoli ozaj majstri improvizácie.
Po krátkom čase prichádzame do dediny Erdenebulgan, ktorá sa nachádza už v Chövsgölskom ajmaku na brehu rieky Egin gol. Ide o posledné miesto, kde si môžeme kúpiť benzín. Pri kľuke ručného čerpadla sa vystriedame takmer všetci, kým sú naše nádrže opäť plné cennej tekutiny. Stretávame znalca miestnych pomerov, ktorý sa po obdarovaní prospektom Správy slovenských jaskýň rozhovorí aj o Šamanskej jaskyni. Je to prvá dôveryhodná správa o existencii jaskyne a utvrdzuje nás v tom, že ideme správne. Stav ciest sa rapídne zhoršuje, už cítiť, že sme sa autom vzdialili od hlavných ťahov, kde sme napredovali rýchlosťou 20–30 km za hodinu. Tu v nekonečných močarinách napredujeme často len rýchlosťou kroku. Nakoniec auto definitívne zastane pred neprekonateľnou prekážkou – rozvodnenou riekou Ûr gol.

ÛR GOL, HĽADANIE JASKYNE

Ûr gol predstavuje veľkú rieku odvodňujúcu hradbu Východných Saján. Po sútoku s Egin golom ide o najväčší ľavostranný prítok Selengy, najväčšej rieky v Mongolsku. Teraz však tento tok predstavuje pre nás neprekonateľnú prekážku, ktorá nás delí od cieľa výpravy. Dlhší čas stojíme na brehu rieky a bez slov hľadíme do jej kalných vôd. S jej prúdom akoby odchádzala aj nádej na prieskum jaskyne... Vzápätí sa však vracia v podobe plte, na ktorej sa Mongol z blízkej osady Dzerleg prepravil k nám. Po kratšom rozhovore sa sen o tajomnej jaskyni opäť začína približovať.
Šamanská jaskyňa Dajan dérchín aguj sa údajne nachádza deň presunu na koňoch od nášho stanovišťa. Pokiaľ by sme mali záujem ju navštíviť, nie je problém zabezpečiť pre nás sprievod. Bez problémov dohodujeme podrobnosti a po dvoch hodinách prebaľovania a príprav môžeme vyraziť na cestu. Cez rieku sa prepravujeme na viac ráz na plti, ktorú Enebiš, náš spasiteľ a sprievodca, elegantne obsluhuje s pomocou dlhého dreveného bidla. Otužilý plavec Richard cez Ûr gol pláva, údajne ide o príjemný zážitok po dlhom natriasaní sa v aute. Za riekou sa začína pochod v rozprávkovom prostredí. Na piesočných dunách tu rastie koberec šťavnatej trávy plnej kvetov. Krajinu spestrujú majestátne červené smreky, ktoré dosahujú úctyhodné rozmery. Kráčame po nevýraznej konskej cestičke. O tom, že sa blížime k cieľu, svedčia drobné ostrovčeky mramorov, v ktorých sa vyskytujú menšie, mrazovým zvetrávaním vzniknuté jaskyne.
Zrazu sa z pekného slnečného popoludnia stáva počas niekoľkých minút temná ponurá krajina zatiahnutá do olovených mrakov. Nečakane prichádza prudký lejak sprevádzaný dunivým hromobitím. Neprší však ani štvrťhodinu a o niekoľko minút je obloha opäť jasná. Na lúke s trávou, ktorú by určite obdivoval aj anglický kráľovský záhradník, staviame stany. O chvíľu už blkoce ohník a varí sa večera. Enebiš nás po dohode opúšťa – stretneme sa zajtra ráno. Nasadne na koňa a cvalom odchádza domov. Zanedlho dostávame návštevu. Mladší Mongol uviaže koňa pri našich stanoch. Mlčky si sadne k ohňu a zvedavo pozoruje našu činnosť. Po chvíli ho ponúkneme cigaretou. Neodmietne ju, ale po jej vyfajčení bez slova sadá na koňa a odchádza. Návšteva to bola zaujímavá, ale nevieme si vysvetliť to mlčanie. Čoskoro prichádzajú ďalší Mongoli, ktorí sú zhovorčivejší. Teraz naplno uplatňuje svoje kvality mongolistka Alena, ktorá s prehľadom prekladá početné otázky a odpovede. Naši návštevníci sú pastieri z blízkych osád, ktorí sa dozvedeli o pohybe cudzincov pri osade Dzerleg a vrodená zvedavosť ich priviedla k nám. Rozhovor sa vedie o tých najbežnejších životných radostiach a starostiach. O jaskyni ani o horách sa však toho veľa nedozvieme.
Ráno vstávame už o šiestej s nádejou na skorý odchod. Enebiš prichádza s hodinovým meškaním, čo si vzhľadom na mongolské chápanie času nesmierne ceníme. Opäť nás čaká pochod, pri ktorom na každom kroku plesá srdce. Obdivujem nádhernú ľaliu, za dunou sa zrazu otvorí úchvatný výhľad na údolie rieky. Azda ešte žiadne iné putovanie pre mňa nebolo také nádherné, zaujímavé a na každom kroku plné očakávania.
Tesne pred obedom prichádzame k ruinám kláštora Dajandérchín chüré. Ide v podstate už len o zelené fľaky bujnej vegetácie v lúčnatom poraste, ktoré poukazujú na miesta, kde v minulosti stál kláštor. Ten bol v 30. rokoch nášho storočia pri násilnej, neľútostnej a z dnešného pohľadu nepochopiteľnej barbarskej ateizácii vypálený a zrovnaný so zemou. Na kratší čas sa tu zastavujeme. Ide o krajinársky veľmi zaujímavé miesto. Nachádzame sa na ľavom, východnom brehu meandrujúcej rieky Ûr gol, na mieste, kde ľavostranný prítok, potôčik Dérch, vytvára väčšiu plošinu. V oblasti sa pravdepodobne dlhšie obdobie dobytok nepásol, pretože tráva začína siahať povyše kolien. Je samozrejmosťou, že pri vyschnutom strome premenenom na ovo vykonávame rituál obety za zdar expedície.
Nachádzame tu aj menšie jaskyne. V jednej nás čaká hneď za plazivkovitým vchodom zaklinený balvan, na odstránenie ktorého by sme potrebovali ťažké kladivo. Od prieskumu ďalšej lokality nás odrádza zápach a kosti roztrúsené v okolí jej vchodu. Ide určite o brloh šelmy, ktorú sa rozhodneme radšej nerušiť. Zaujímavý nález sa podaril Richardovi, ktorý na hrebeni lokalizoval z kameňov postavený menší obetný oltár, okolo ktorého je v magickom kruhu rozmiestnených sedem kamenných mužíkov. Toto rituálne miesto je už zjavne niekoľko rokov opustené. Popohnaní miernym popàchaním vyrážame proti prúdu potôčika Dérch do doliny, kde sa nachádza Šamanská jaskyňa. Vegetácia úplne ožila. Boríme sa trávou siahajúcou po pás. Po krátkom pochode sme teda úplne mokrí a na početných brodoch potôčika sa ani nesnažíme vyzúvať si topánky. Kopírujeme náznak chodníčka, ktorý striedavo prechádza lúkami a lesom. Stále popàcha a nálada je aj vinou premočenia mizerná. Všetci žijeme v očakávaní, kedy už uvidíme jaskyňu, kvôli ktorej cestujeme tisíce kilometrov už 15 dní. Po ceste nás predbiehajú štyria jazdci, ktorí elegantne klusajú okolo nás na malých mongolských koníkoch.
Konečne po štyroch hodinách pochodu sa ocitáme pred vchodom do jaskyne. Pod jej otvorom, majestátne sa čnejúcim vysoko v strmom svahu, sú spútané pasúce sa kone. Z podzemia vystupuje dym, nehybne stojaci Mongol pri jej vchode pozoruje okolie. Pripomína nám to scénu z románov K. Maya. Neodvážime sa rušiť návštevníkov jaskyne pri ich obrade, a tak čakáme na lúke pod jaskyňou. Napriek radosti z dosiahnutia cieľa nás atmosféra tohto okamžiku núti k akejsi nedefinovateľnej, azda až zbožnej pokore. Po chvíli návštevníci jaskyne schádzajú dole a dávame sa s nimi do kratšej diskusie. Ide o rodičov s dvoma mladšími synmi, ktorí nás prednedávnom predbiehali. Pochádzajú z oblasti, ktorá je odtiaľto vzdialená takmer dva dni cesty koňmo, a podnikli menší výlet k jaskyni, aby potomkov zasvätili do tajov náboženských obradov. Po ceremóniách v jaskyni sa najedli (preto ten dym) a teraz smerujú domov.





Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.