Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia

Mongolsko 2009

Mgr. Martin Kučera, 12.01.2010 [10097]

    Bolo to pekné osemnásťdňové dobrodružstvo, ktoré sa skončilo nadmieru pozitívne. Naša výprava sa začala po mnohých debatách a plánoch, ale až počas septembra 2009 sme ju uskutočnili. Samotná cesta viedla cez Moskvu do centra buriatskej oblasti v Ruskej federácii mesta Ulan-Ude, ktoré sa nachádza asi 100 km juhovýchodne od Bajkalu.




    obr. 1: mrazový rozpad tvrdaša (odolnejšej horniny) pri ceste k jazeru Hovsgol
    obr. 2: breh jazera Hovsgol
    obr. 3: štrková pláž jazera Hovsgol
    obr. 4: priatelia Jano a Marcel na brehu EgiinGol
    obr. 5: skalný prah nad riečkou EgiinGol

    Toto mesto s 350 tis. obyvateľmi bolo založené na sútoku riek Uda a Selenga a v preklade znamená červená Uda. Na námestí v centre mesta je zaujímavé mineralogické múzeum a najmä najväčšia busta V. I. Lenina na svete a keď sa niekto spýta „hlava“, každý to pozná a je to výborný orientačný bod. Z Ulan-Ude sme sa prepravili do Kjachty, čo je hraničné mestečko na hraniciach s Mongolskom. Táto hranica nie je pre peších a dá sa prejsť, len v aute. Na tieto účely už čakajú miestny, ktorí s výdatnými nákupmi prevezú za pár Rub. Na naše prekvapenie nám neuveriteľne rýchlo prešla hraničná kontrola, samozrejme so zmenením peňazí miestnym chlapíkom a už sme sa aj viezli do Suchbátáru, čo je mestečko odkiaľ ide vlak do Ulan-Bátaru. Na naše šťastie nám vlak šiel za dve hodiny a ten čas sme strávili samozrejme na mongolských špecialitách a rozprávajúc s česky hovoriacim Mongolom. Vlak bol na spanie, 450 km, 12 hod, asi 6,5 €, no pre zápach nôh sme museli kúpiť hygienické posteľné prádlo a do Ulan-Bátaru sme prišli o 7:00 ráno. Nasledovala prehliadka mesta, parlamentné námestie – odporúčam, pred vstupom dominuje obrovská socha Džingischána. Pôsobiví kontrast moderných budov – štvrtí s jurtoviskom a korunované budhistickým kláštorom. Počas návštevy mesta ešte vybavujeme víza do Ruskej federácie na cestu späť a presúvame sa na autobusovú stanicu. Bežným štandardom naplnené vozidlo spolu 14 ľudí + šofér a dvoj ročný chlapček vyrážame toho dňa na asi 900 km cestu, zjednaná cena na asi 15 €. Časovo sme to zvládli za 18 hod s dvomi prestávkami na jedlo a toalety. V noci nás dobehlo konkurenčné auto a súťaživí šoféri sa začali pretekať, skutočne spôsobom – čo to dá, ale inak to bolo fajn, šofér zaspal iba raz a bdejúci starší pán v najhoršom zreval a šofér sa z úsmevom vrátil na cestu. Nakoniec sa 2 km pred cieľovým mestečkom Mörön pokazilo auto a prišiel druhí šofér po ľudí. To už bol známi nášho čestného, cteného priateľa Jana. Známi šofér Bascha nás vzal k sebe domou a dohodli sme ďalšiu cestu, absolvovali verejné sprchy, nákup na cestu, večeru a nocľah u Baschu. Po noci v lietadle, druhej vo vlaku a tretej v natriasajúcom aute to bol raj.
    Na druhý deň ideme na jazero Hovsgol, cestou fotíme jak šalený, krajina sa nám veľmi páči a prekonáva naše očakávania. Pri obrovskom jazere, ktoré vyniká priezračnou čistou vodou, obrovskou diverzitou kvetín, vtákov a chránených druhov všetkého možného je vybudované pre masnejšie zmýšľajúcich turistov kemp, kde môžu spať v jurtách a jazdiť na koňoch. Okúpať sa v jazere je skutočný zážitok, aj tým, že sa človek dokonale prekrví. Po peknom dni sa vraciame opäť do Mörön-u, aby sme mohli vyraziť na cieľ našej cesty – pochod popri rieke EgiinGol. Pochod začína ranným cestovaním k rieke, kde prechádzame popri liečivých prameňoch a ukážkovo vybudovaných ovách (ovo – kopček skál a všeličoho, poomotávané modrými šatkami slúžiace šamanským obradom oslavy duchov) až prichádzame k rieke. Tu sa lúčime a vyrážame v trojici na cestu posilnený jogurtom a smotanou z jaka. Pochod popri rieke bol väčšinou bez cesty, len tak, cez lúky, krovy a les. Krajina menila ráz z dokonalej roviny nivy po strmé skalné zrázy. Okolitá príroda svojou dynamicky meniacou sa morfológiou vylučovala stereotypné bezmyšlienkovité šlapanie. Vegetácia sa striedala od stepnej, predstavujúca porast tráv a plesnivcov, cez rôzne variety sfarbenými brezami rastúcimi popri rieke až po lesy výlučne porastené smrekovcom sibírskym. Farebnosť kvietkov zahàňala celú paletu farieb a často krát na štrkových brehoch, alebo v slamovo-zelenej farbe tráv priam kričali svojou intenzitou sfarbenia. Do týchto kontrastov prírody sa ako jasne modrá stuha vinula riečka EgiinGol. Ako deti šťasteny sme mali krásne a slnečné počasie v ktorom modrá obloha a snehovo-biele mraky pôsobili priam rozprávkovo, tým však nechcem povedať, že sme nevideli v búrke a vetre lietať dažďové kvapky horizontálnym smerom. Obraz krajiny dotvárajú jurty, rozsypané po krajine s náležitým rozostupom. Všade vôkol sa pásli kone, ťavy a hospodárske zvieratá ako: jaky, kraby pardon kravy, býky psy, somáre, kozy a určite som ešte na niečo zabudol... pre mňa bol tiež zážitok vidieť veľkých orlov a iných dravcov na pár metrov od seba. Asi by sa minulo účinku opisovať jednotlivé dni pochodu, lebo by sa to zrejme zlievalo do jedného.
    Počas cesty sme sa živili rybami a ryžou. V priezračnej vode sa na našu návštevu tešili pstruhy, lipne a najmä hlavátka – tajmen. Kráľovná riek, ryba pôsobiaca ako obrovská silná papuľa potom šulec mäsa a na konci plutva, telo je hnedo sfarbené s čiernymi bodkami a medenou farbou po bokoch tela. Potravinové zásoby ešte obsahovali pollitrovku po okraj naplnenú korením, fľaša oleja a samozrejme káva 3v1. Počas cesty sme stretali jurtičky a radi sme sa išli porozprávať s domácimi. Z našej slovnej zásoby sme stmolili vzájomnou kombináciou pár viet, ale ich vrúcnosť a priateľská pohostinnosť bola očarujúca. Marcelovi Zuzka nabalila asi milión plyšákov a malé mongolčiatka más odmeňovali takými úsmevíkmi s vyštípanými líčkami a rozžiarenými očkami – je až neuveriteľné ako sa dá zo žiletky spraviť veľké oko, že sme boli dojatý. Rybárske háčiky mali takisto veľký úspech. Pri „debatách“ nám ponúkli čaj s mliekom a samozrejme slaný, na čo sme si hneď zvykli. A keď sa dalo, jedli sme cujvan, teda iné sme ani nejedli, zaujímavé, že vždy bol iný. Je to výborná baraninka so slížami s rôznou kombináciou zeleniny a cesnaku. Najkrajšie na tom bolo, že tí ľudia sa stále usmievali, boli milí, dôverovali nám, ak sme prišli do väčšej dediny, ponúkli nám nocľah a večeru. Celkovo sme prešli asi 250 km pozdåž rieky, všetky obrazy v nás zanechali očarujúci zážitok. Dorazili sme do mestečka Erdenebulgan a tu náš pochod končí. Miestna učiteľka, ktorá nám poskytla nocľah nás na druhý deň pozvala do školy. Musím napísať, že mongolčiatka mali riadnu atrakciu. Na spiatočnej ceste sme zastavili jeep s dvomi miestnymi, ktorí nás hodili do mestečka Tarialan, kde sme mohli pokračovať za väčšími cieľmi na spiatočnej ceste. Tu sme však zistili, že sa nedajú zmeniť € na Tugrug v bankách, ale pomocnú ruku nám podáva pani bankárka a už sme aj u nich a súkromne nám zamieňa peniaze na ďalšiu cestu. Ponúknu sa, že nám zistia spojenie, ale vraj sa nedá a už nás aj tlačia do bytovky s hotelovo vyzerajúcim vzhľadom. Myslíme si všetko možné, ale, nakoniec od nás nechcú žiadne peniaze a ponúkajú čaj. Ráno dohodnuté auto prichádza s minimálnym meškaním, ale je to v pohodke, lebo sme ten čas strávili lúčením sa s rodinkou, kde nám mimochodom prezradia, že ich syn je v Čechách, ale teraz sa presťahoval do dedinky Bratislava.
    Dohodnutá trasa sa zmenila a nakoniec sme išli cez mesto Erdenet, čo je obrovské moderné mesto, ktoré vyrástlo na ťažbe medi a tu nám zabezpečia kúpu lístkov (boli sme bez pasov a pre cudzincov je ich treba predložiť pri kúpe lístku). Vlakom sme boli za 12 hod v Ulan-Bátare ráno 7:30, čo ešte využívame na návštevu miestneho trhoviska a bežíme na ambasádu, tu nám vydávajú pasy s ruskými vízami a spokojne odchádzame pozrieť budhistický kláštor a na vlak. V spacom vagóne nám 24 hod cesta prejde ako voda a pozorujúc krajinu a čítaním knižky sme v Ulan-Ude. Prichádzame o 23:00, na stanici prespávame v tzv. komnata oddychu – prekvapivo pekné ubytko za 350 Rub. Ráno sa maršutkou prepravíme na letisko a odlietame do Moskvy a späť cez Schwechat, kde nás už čakajú priatelia a končíme v Bratislave. Bolo to pekné osemnásťdňové dobrodružstvo, ktoré sa skončilo nadmieru pozitívne.

    Martin Kučera

    Účastníci: Janko Mock, Marcel Adam a Martin Kučera

    obr. 6 : brezový pás pozdåž riečky, na svahoch smrekovce
    obr. 7: údolie lemované skalnými hrebeňmi
    obr. 8 : tábor, a EgiinGol plná tajmenov (hlavátka)


CESTA PRIATEĽOV PO MONGOLSKEJ PRÍRODE, Mongolsko 2009, účastníci: Janko Mock, Marcel Adam a Martin Kučera




Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.