Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia

Rudolf Gajda a jaskyne na Slovensku

Ing. Marcel Lalkovič, CSc., 02.04.2007 [40041]

   V súvislosti s formovaním nášho jaskyniarstva po roku 1918 sa na Slovensku presadila celá škála osôb. Výsledkami svojej práce sa nepričinili len o objavy nových jaskýň, ale svojou činnosťou aj významne rozšírili ich dovtedajšiu škálu a charakter celkového poznania. Nie každá z nich sa však natrvalo zapísala do jaskyniarskeho povedomia. Na mnohých sa vplyvom rôznych okolností úplne zabudlo, resp. v kontexte výsledkov, k akým sa dopracovali, ich celkom prirodzene zatienili iní. Niektorí sa zase stali na čas nežiaducimi, prípadne sa nesmeli spomínať vôbec.




    obr. 1: Jasovská jaskyňa, zľava R. Gajda, Z. Novák, riaditeľ múzea Pollák, policajný riaditeľ
               Klíma s dcérou, 1923, foto kpt. Mrázek
    obr. 2: Generál Gajda v Jasovskej jaskyni 2, 1923, foto kpt. Mrázek
    obr. 3: Generál Gajda v Jasovskej jaskyni 1, 1923, foto kpt. Mrázek


   Do tejto kategórie patril aj Rudolf Gajda, ktorý v prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia mal tiež určitý podiel na formovaní jaskyniarstva v oblasti východného Slovenska. Pod vplyvom niektorých okolnosti sa však jeho meno stalo nežiaducim už v časoch prvej republiky, ale ani po roku 1945 nejestvoval reálne priestor na prípadné zverejňovanie jeho prínosu, čo i len v jaskyniarskych kontextoch. Kto teda bol Rudolf Gajda, a v akých súvislostiach možno hodnotiť jeho úlohu pri formovaní jaskyniarstva na Slovensku po roku 1918?
   Životopisné údaje o ňom sa miestami rozchádzajú, čo azda možno vysvetliť okolnosťami doby a tiež charakterom štátneho útvaru, aký predstavovalo vtedajšie Rakúsko-Uhorsko. V časoch košického pôsobenia, a teda i v súvislosti s jeho angažovanosťou okolo jaskýň na východnom Slovensku, sa spomínal pod menom Rudolf Gajda, čo možno doložiť viacerými dobovými dokumentmi. V. Fic (1996) v slove historika, k 3.vydaniu jeho pamätí z roku 1920, konštatoval, že jeho vlastné meno je Rudolf Geidel. J. Fidler (2003) ho v malom encyklopedickom slovníku Zborov 1917 uvádza pod menom Radola Gajda a M. Moulis (2000) dokonca konštatuje, že jeho pôvodné meno je Rudolf Geidl.
   Narodil sa v Kotore 14. fabruára 1892 v rodine šikovateľa (najvyšší stupeň poddôstojníka v rakúsko-uhorskej armáde), ktorý po odchode do civilu pôsobil na okresnom hajtmanstve v moravskom Kijove. Tu Gajda navštevoval nižšie gymnázium. Neskôr ho otec nechal vyučiť drogistom v Kotore, kde tiež navštevoval vyššie triedy chorvátskeho gymnázia. V roku 1910 nastúpil vojenskú prezenčnú službu u tunajšieho 5. delostreleckého pluku ako dobrovoľník. Potom pôsobil v armáde ako dôstojník. Krátko pred prvou svetovou vojnou odišiel do Albánska. Pôsobil ako drogista v Skadare a pred vypuknutím vojny tu uzatvoril manželstvo s dcérou miestneho lekárnika. Koncom júla 1914 ho mobilizovali do rakúsko-uhorskej armády, kde mal dosiahnuť hodnosť nadporučíka. V roku 1915 prebehol k srbskej armáde a slúžil ako zdravotnícky dôstojník. V januári 1916 sa stal súčasťou ruskej zdravotníckej misie. Jej prostredníctvom sa za nie celkom jasných okolností dostal do ruskej Odessy. Formovala sa tu srbská dobrovoľnícka divízia, v ktorej pôsobil Gajda ako lekár. Koncom roku 1916 ho odtiaľ na vlastnú žiadosť prepustili a v januári 1917 prijali do československej brigády s hodnosťou štábneho kapitána.
   Vojenská hodnosť a Gajdove povahové vlastnosti spôsobili, že zo začiatku nezapadol do ducha tvoriacich sa légií. Pre väčšinu jednoduchých vojakov sa však už čoskoro stal idolom, za ktorým boli ochotní ísť do akejkoľvek vojnovej vravy. Od marca 1917 velil 12. rote. V júni 1917 ho menovali veliteľom 1. práporu pluku, ktorý sa vyznamenal v bitke pri Zborove 2. júla 1917. Od marca 1918 velil 7. československému streleckému pluku. Po napadnutí československých transportov na magistrále sa stal jedným z hlavných vodcov vojenského odporu. V máji až septembri 1918 ovládol celú magistrálu od Uralu až po Bajkal, za čo mu udelili generálsku hodnosť. Na jeseň 1918 velil československým a ruským jednotkám na uralskom fronte, kde k jeho úspechom patrilo dobytie Permu. Od januára 1919 pôsobil ako veliteľ jednej ruskej armády na Urale. V júli 1919 ho pre spory s nadriadenými odvolali. Odišiel do Vladivostoku a zapojil sa do protikolčakovského povstania. Po jeho potlačení musel opustiť ruské územie. Do vlasti sa vrátil 11. februára 1920, kde ho prijali do armády s hodnosťou generála.
   Pridelili ho k pražskému zemskému veliteľstvu a koncom roku 1920 vyslali do Paríža študovať Vojenskú vysokú školu. Ešte pred nástupom stihol zmaturovať na súkromnej škole v švajčiarskom Laussane a počas pobytu v Paríži získal titul poľnohospodárskeho inžiniera. V prvej polovici októbra 1922 sa vrátil z Paríža a po určitom váhaní ho pridelili do Košíc za veliteľa 11. divízie. Od decembra 1924 zastával funkciu prvého zástupcu náčelníka Hlavného štábu a od marca 1926 pôsobil ako náčelník štábu. V lete 1926 ho obvinili z pokusu o puč, odvolali z funkcie a škandalizovali. Na celej záležitosti sa podieľali najvyšší štátni predstavitelia. Aj keď vyšetrovacia komisia Ministerstva národnej obrany dospela k názoru, že obvinenia vznesené voči Gajdovi sa nedokázali, zbavili ho vojenskej hodnosti. Na zásah prezidenta v januári 1928 mu dokonca definitívne potvrdili stratu vojenskej hodnosti. Neskôr sa stal významným činiteľom českého fašistického hnutia. Od októbra 1929 pôsobil ako poslanec. V jeseni 1938 patril medzi politických zástancov vojenského odporu. Na protest proti Mníchovskej dohode vrátil svoje francúzske a britské vyznamenania. Ešte pred okupáciou v marci 1939 mu vrátili generálsku hodnosť, ale musel sa vzdať verejnej činnosti. V máji 1945 ho zatkli a obžalovali z kolaborácie. Po dvoch rokoch vyšetrovacej väzby ho Národný súd odsúdil na dva roky a týždeň po vynesení rozsudku ho s podlomeným zdravím prepustili z väzenia. Zomrel vo februári 1948.

JASKYNIARSKA ČINNOSŤ RUDOLFA GAJDU

   Záujem generála R. Gajdu o jaskyne východného Slovenska súvisí s jeho pobytom v Košiciach, čiže s obdobím, kedy tu od októbra 1922 až do konca novembra 1924 pôsobil ako veliteľ tunajšej 11. divízie. Z poznatkov, ktoré sú dnes k dispozícii môžeme charakter jeho záujmu o jaskyne identifikovať v dvoch rozdielnych dimenziách, aj keď ich deliaca čiara nie je z celkom objektívnych dôvodov úplne presná. Prvou dimenziou je jeho sympatizovanie s osobami, ktoré sa u neho ako veliteľa divízie dovolávali podpory a konkrétnej pomoci v prípade prieskumu neznámeho jaskynného podzemia. V rozsahu svojej právomoci sa usiloval vyhovieť takto vznášaným prosbám a požiadavkám, čoho príkladom je jeho postoj v prípade prieskumu a sprístupňovania Jasovskej jaskyne. Druhú dimenziu predstavuje Gajdov záujem o artefakty a iné predmety, ktoré sa našli v niektorých jaskyniach, pričom v ich prípade sa o náležitosti takéhoto charakteru angažoval aj osobne.
   Motívy tohto jeho konania nie sú úplne známe. Možno predpokladať, že to akosi vyplývalo z jeho dobrodružnej povahy. Celkom určite svoju úlohu zohralo aj prostredie, do ktorého prišiel po menovaní za veliteľa divízie, kde ho veľmi srdečne privítali najmä tunajší dôstojníci – legionári. Súvisela s tým azda aj skutočnosť, že v Košiciach na mnohých miestach verejného života pôsobili občania českej národnosti, pričom táto kategória sa angažovala aj v prípade záujmu o poznávanie okolitých jaskýň.
   Prvotný impulz na prebudenie Gajdovho záujmu o jaskyne poskytla podľa všetkého Jasovská jaskyňa. Niekedy v druhej polovici mája 1923 ho v tejto súvislosti navštívil Anton Štangler, kníhkupec a predseda odboru KČST v Košiciach. Išlo o intervenciu v prospech čatára Václava Blumu, z moldavskej posádky, ktorý sa od marca 1923 venoval prieskumu niektorých jaskýň v okolí Turne, Moldavy a Jasova. Štangler na základe svojich skúseností dospel k názoru, že sa treba sústrediť na prieskum Jasovskej jaskyne, ale V. Bluma sa tejto činnosti ako vojak moldavskej posádky mohol venovať iba v čase osobného voľna. Tak sa zrodila myšlienka intervencie u generála R. Gajdu, veliteľa divízie v Košiciach za účelom prípadného poskytnutia dovolenky na ďalšie prieskumné práce v jaskyni.
   Gajda akosi intuitívne vycítil, že Blumova činnosť môže mať aj širší spoločenský zmysel. Navyše, prípadná existencia zaujímavých nálezov mohla vytvárať priestor pre rozvíjanie ďalšej dimenzie jeho rodiaceho sa jaskyniarskeho záujmu. Prejavil teda pochopenie, čo v praxi znamenalo, že veliteľstvo 32. práporu v Moldave obdržalo rozkaz generála Gajdu, nariaďujúceho preskúmať priestory Jasovskej jaskyne a spätne informovať o výsledku. Čo nasledovalo, je dnes všeobecne známe. Denným rozkazom práporu v Moldave z 27. júna 1923 čatára V. Blumu a ďalších vojakov prevelili na práce v jaskyni. Ich činnosť tu už čoskoro viedla k objavu Tigrej jaskyne a ďalších priestorov. Keď 4. augusta 1923 prenikli do pomerne priestranného dómu, pomenovali ho na počesť veliteľa 11. divízie Gajdovým dómom (dnešný Veľký dóm).
   Štangler asi nebol jediný, čo intervenoval u Gajdu v prípade Jasovskej jaskyne. V čase, keď sa o jaskyňu začala zaujímať Blumova skupina, Gajda si v sprievode Jozefa Poláka (1886-1944), riaditeľa Štátneho východoslovenského múzea v Košiciach prehliadol jej staré priestory. Dôvody prehliadky jaskyne vyplynuli zo sľubných výsledkov výskumu Tivadara Kormosa (1881-1946) z roku 1916, a preto sa tu s J. Polákom zamýšľal nad možnosťou pokračovania v archeologickom a paleontologickom výskume jej priestorov. Z tohto aspektu je asi prirodzené, že potom, keď sa rozbehli práce v jaskyni, zaujímal ho i naďalej ich priebeh. Nesvedčí o tom len návšteva jaskyne z konca júna 1923, kedy sa prišiel po prvýkrát pozrieť na priebeh tunajších prác. V jaskyni sa i neskôr objavoval pravidelne. Po dobu svojho pôsobenia v Jasove mu pravdepodobne aj V. Bluma predkladal príslušné hlásenia, keďže takáto povinnosť vyplývala z pôvodného Gajdovho rozkazu. Nepriamo na to poukazuje aj Blumova zmienka o pláne dovtedy známych priestorov jaskyne. Začiatkom júla 1923 si ho vyhotovil pre orientáciu a koordináciu prieskumnej činnosti a v auguste 1923 ho mal odovzdať na veliteľstve 11. divízie.
   V súvislosti s Jasovskou jaskyňou vyhľadal generála R. Gajdu aj Július Zikmund (1881-1934), vrchný technický radca Riaditeľstva štátnych železníc v Košiciach. Jaskyňu prvýkrát navštívil 23. júna 1923. Po obhliadke jej priestorov rozhodol sa Zikmund pre ich zameranie a veliteľa 11. divízie informoval o svojom zámere a krokoch, ktoré podnikal k tomu, aby sa práce v jaskyni robili koordinovane. Treba povedať, že Gajda aj tu prejavil plné pochopenie. Vysvetľuje to charakter ich ďalších vzájomných kontaktov či Gajdova účasť na komisionálnej obhliadke Jasovskej jaskyne 24. septembra 1923. Za účelom ochrany archeologických a prírodných pamiatok jaskyne uskutočnila sa z podnetu Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku. Z týchto pozícií treba vnímať aj poskytnutie vojakov 32. práporu, ktorí začiatkom roku 1924 po dobu šiestich týždňov upravovali chodníky, budovali schodištia a rozširovali úzke časti v snahe, čo najskôr sprístupniť jaskyňu verejnosti.
   Gajdovo pochopenie pre bádateľskú činnosť v Jasovskej jaskyni a iných jaskyniach možno azda vysvetliť aj tým, že ho z bližšie neznámych dôvodov zaujalo zbieranie rôznych starožitností. Pravdepodobne aj pod vplyvom J. Poláka si uvedomoval, že prostredie jaskýň vytvára k tomu veľmi vhodné podmienky. Nemožno sa teda diviť, ak všetky význačnejšie nálezy získané činnosťou vojakov v okruhu 11. divízie končili zväčša na stole jej veliteľa. Azda na to v roku 1969 poukazoval Vladimír Holeček (1886-1971), vtedajší člen Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň, keď sa zmieňoval o nálezoch zvieracích kostí z Jasovskej jaskyne potom, ako sa pristúpilo k rozširovaniu a sprístupňovaniu úzkych chodieb. K najpozoruhodnejším malo patriť niekoľko lebiek jaskynného medveďa a jedna záhadná lebka mačkovitej šelmy, ktorá sa stala na čas ozdobou Gajdovej zbierky. Neskôr lebku postúpili Jozefovi Baborovi (1872-1951), v tom čase referentovi odbornej skupiny pre paleontológiu, mineralogicko-paleontologickej sekcie Spoločnosti vlastivedného múzea v Bratislave a od tej doby je nezvestná.
   Ako človek so zmyslom pre zber starožitností sa Gajda v rozsahu svojich možností aktívne zúčastňoval aj na výskume niektorých jaskýň Slovenského krasu. Tiež je o ňom známe, že sa podieľal na archeologickom výskume niektorých lokalít v oblasti východného Slovenska. Máme tým na mysli informáciu Jaroslava Eisnera (1926), podľa ktorej sa zásluhou R. Gajdu na dvore barakového tábora v Tornali získali pamiatky zo žiarových hrobov a v Nižnej Myšli zase nálezy keramiky zo strednej doby bronzovej.
   Gajda v prípade jaskýň oprávnene predpokladal, že ich výskumom sa dajú získať zaujímavé archeologické a iné nálezy, ktoré dokumentujú tunajšiu prítomnosť človeka v dávnych časoch. V roku 1924 sa spolu so štábnym kapitánom J. Kuklom podujal na zisťovací archeologický výskum jaskyne Leontina, nachodiacej sa oproti gombaseckej železničnej stanici. Tu získané neolitické nálezy z bukovohorskej kultúry a z neskorej doby bronzovej (kyjatická kultúra) mali vzbudiť v odborných kruhoch značný rozruch. Jan Eisner o tunajšom Gajdovom archeologizovaní v roku 1927 konštatoval, že bukovohorská keramika bola zo slovenského územia známa už skôr, ale novodobo ju našiel R. Gajda spolu so škpt. J. Kuklom v jaskyni pri Gombaseku (Leontína). Podľa Jaroslava Kryla (1946) Gajda tu údajne našiel aj čeľusť pravekého človeka. Výsledky svojho výskumu nepublikoval, a preto nemožno toto Krylovo tvrdenie doložiť inými hodnovernými informáciami. J. Eisner sa zmienil aj o ďalšej lokalite, ktorá sa stala objektom Gajdových pokusných výskumov a kde tiež našiel bukovohorskú keramiku. Išlo o Antonovu jaskyňu pri Ružíne, ale ani v tomto prípade nie je známy rozsah ním vykonaných prác.
   Ïalšie archeologické vykopávky uskutočnil v tom istom roku R. Gajda v Silickej ľadnici, ale o charaktere ním získaných nálezov tiež nie sú k dispozícii bližšie informácie. Podľa niektorých prameňov mal tiež preskúmať priestory Silickej kvapľovej jaskyne. Ani v tomto prípade však nie sú k dispozícii bližšie údaje o charaktere a rozsahu ním realizovaného výskumu. Pri tejto príležitosti údajne usiloval aj o preskúmanie niektorých ďalších lokalít v okolí Silickej kvapľovej jaskyne, ale jeho výprava na prieskum komínov (či skôr priepastí) nebola technicky dostatočne vyzbrojená.
   V lete roku 1924 štátny konzervátor archeologických pamiatok na Slovensku J. Eisner obnovil odborný archeologický výskum Jasovskej jaskyne. Jeho výskumu sa neskôr zúčastnil i Ján Volko-Starohorský a občas aj J. Babor a J. Zimund. V rozsahu svojich služobných možností sa však Eisnerovho výskumu zúčastňoval tiež R. Gajda spolu s J. Kuklom. Tu charakter Gajdovej angažovanosti pokiaľ ide o slovenské jaskyne končí. Dá sa to o. i. vysvetliť tým, že 20. júla 1924 došlo k slávnostnému otvoreniu Jasovskej jaskyne pre verejnosť, v dôsledku čoho činnosť vojakov 11. divízie tu už stratila svoje opodstatnenie. Koncom roku 1924 Gajdu preložili do Prahy, čím sa problematika jaskýň stala pre neho neaktuálnou. V tomto smere niečo objasňujú aj spomienky J. Eisnera z roku 1966. Podľa neho mal Gajda v prípade jaskýň zájem hlavně o diluviální macrofaunu. Z pozície štátneho konzervátora ho však neskôr J. Eisner žiadal, aby upustil od hledání zbytkù diluviální fauny ve slovenských jeskyních a nedal tak podnět jiným neodborníkùm k pustošení jeskynních vrstev, čo Gajda akceptoval.
   V súvislosti s R. Gajdom sa ešte v povojnovom období objavili úvahy, že nápis z roku 1452 v Jasovskej jaskyni je falzifikátom, ktorý sa na stenu jaskyne dostal Gajdovým pričinením, resp. zásluhou jeho legionárov. Opodstatnenosť takýchto úvah o. i. celkom jednoznačne vyvracia aj názor J. Eisnera, ktorý v inkriminovanom čase prichádzal častejšie s Gajdom do styku, a preto k predmetnej veci zaujal toto stanovisko: Jsem přesvědčen, že Gajda byl příliš poctivý, než aby se snížil k podvodu, ktorého ke zvýšení své popularity za svého pobytu v Košicích nepotřeboval, a že byl příliš moudrý, aby nevědel, že na každý podvod se jednou přijde.

ZÁVER

   Začiatkom decembra 1924 Gajda odišiel z Košíc. Začal pôsobiť v Prahe na vtedajšom Hlavnom štábe, čím jeho dovtedajší život nadobudol úplne iné rozmery. Nech sa však jeho osud v nasledujúcich rokoch vyvíjal akokoľvek, v prvej polovici 20. rokov R. Gajda predstavoval fenomén, ktorý výrazne zasiahol do osudov takmer zabudnutej Jasovskej jaskyne, a potom čiastočne i do jaskyniarskeho diania charakteristického pre Slovensko po roku 1918. Jeho meno po čase upadlo do zabudnutia a tento pojem sa celkom prirodzene vytratil aj z jaskyniarskeho povedomia. Dnes si ho pripomína iba málo známa jaskyňa Gajdova štôlňa, ktorá sa nachádza na severnom okraji Jasovskej planiny. Lokalita v údolí potoka Teplica západne od Jasova, do ktorej sa údajne mali prekopať vojaci generála R. Gajdu v čase, keď ich tu naplno zamestnávala Jasovská jaskyňa.

LITERATÚRA:

EISNER, J.: Nové nálezy na Slovensku a v Podkarpatské Rusi (r.1925), In: Obzor praehistorický V., Praha 1927, s. 60 - 68
FIDLER, J. : ZBOROV 1917, malý encyklopedický slovník, Brno 2003, 282 s., ISBN 80-7217-209-3
GAJDA, R. : Moje paměti, Brno 1996, 352 s., ISBN 80-85914-36-0
LALKOVIČ, M. : Príspevok k histórii Jasovskej jaskyne, In: Slovenský kras 26, Liptovský Mikuláš 19888, s. 47 - 72
LALKOVIČ, M. : Začiatky poznávania jaskýň a priepastí Slovenského krasu po vzniku Československej republiky, In: Slovenský kras 40, Liptovský Mikuláš 2002, s. 117-136, ISBN 80-88924-19-7
LEŠINSKÝ, G. : Výsledky speleologickej inventarizácie na Jasovskej planine v Slovenskom krase, In: Slovenský kras 40, Liptovský Mikuláš 2002, s. 137 – 173, ISBN 80-88924-19-7
MOULIS, M. : Vzestup a pád generála Gajdy, Třebíč 2000, 153 s., ISBN 80-7268-062-5





Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.