Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia

Jaskyniarska výprava Ural, máj 2014

Ing. Peter Holúbek, 22.01.2015 [40095]

Шульган-Tаш, Kунгурская ледяная пещера) V roku 2014 uplynulo 100 rokov od turistickej prevádzky Kungurskej ľadovej jaskyne v Ruskej federácii na Urale a zároveň aj 100 rokov od narodenie významného ruského karsológa V. S. Lukina (1914-1997). Pri tejto príležitosti Banícky inštitút uralského oddelenia Ruskej akadémie vied a Permská univerzita zorganizovali medzinárodnú konferenciu, ktorej cieľom bola diskusia o problémoch vedeckého výskumu podzemných priestorov, ich využívaniu, spravovaniu a turistickému využitiu. Tejto konferencie sa aktívne zúčastnil za slovenskú stranu Peter Holúbek, ktorý tu sa prezentoval s prednáškou: Сравнение проблем открытия пещер для общественного посещения на примере пещеры Свободы, 1924 год, и Станишовской пещеры, 2010 год (Словакия, Западные Карпаты, Низкие Татры) Porovnanie problémov sprístupnenia jaskýň pre verejnosť na príklade Jaskyne slobody, rok 1924 a Stanišovskej jaskyne, rok 2010.




Obr. 1 Mapa jaskyne Šuľgan-Taš, červenou farbou sú označené miesta, kde sa vyskytujú paleolitické kresby, z publikácie J. S. Ljachnického a kol. z roku 2013 Obr. 2 Vchod do jaskyne Šuľgan-Taš Obr. 3 Bokorys jaskyne Šuľgan-Taš Obr. 4 Hľadanie kresieb pod sintrovými nátekmi osekávaním. Táto metóda sa už dnes nevykonáva, pretože po odkrytí obrazcov dochádza k ich rýchlej deštrukcie vplyvom súčasných podmienok v podzemí Obr. 5 Zdevastované kresby na ľahko dostupných miestach v jaskyni

Šuľgan-Taš

Pred samotnou konferenciou sme navštívili v Baškirskej republike Južný Ural, kde sa nachádza svetovo významná archeologická lokalita s nástennými kresbami, jaskyňa Šuľgan-Taš (iný názov Kapova jaskyňa), ktorú už v lete roku 1990 navštívili slovenskí jaskyniari pod vedením Štefana Labudu. Pri jaskyni pracuje výskumná stanica Ruskej akadémie vied, kde je stálou zamestnankyňou Oľga Jakovlevna Červjacova, ktorá nám umožnila jaskyňu a jej okolie navštíviť za čo jej patrí úprimná vďaka. Vďaka jej patrí aj za publikácie (Червяцова О. Я., Ляхницкий Ю. С., Житенёв В. С., Гайнутдинов И. А. Пещера Шульган-Таш (Капова): путеводитель. – Уфа: Информреклама, 2013. – 76 с., a Ляхницкий Ю. С. СОКРОВИЩЕ ПАЛЕОЛИТА Рисунки и знаки пещеры Шульганташ (Каповой). – Уфа: Китап, 2008. – 188 с.: ил.) ktoré nám darovala a z ktorých sme čerpali pri zostavení tohto príspevku.

Základná charakteristika
Krasová oblasť prvohorných karbónskych vápencov kde je jaskyňa Šuľgan-Taš vytvorená sa nachádza v pahorkatine s nadmorskou výškou od 270 do 500 metrov s plošnou rozlohou 45 km2. Je to vyvinutý kras s ponormi, vyvieračkami, kaňonmi, závrtmi, škrapami, skalnými útvarmi a krasovými jazerami. Jedno z nich s miestnym názvom Ygyšma s plochou vodnej hladiny 1665 m2 a hĺbkou 11 metrov podľa miestnych pamätníkov v roku 1975 vytieklo do podzemia cez neprielezný otvor, dnes je opäť plné vody. Zameraná dĺžka jaskyne Šuľgan-Taš, dosahuje 3328 metrov. Z toho je zameraných 782 metrov pod vodnou hladinou. Vertikálne rozpätie jaskyne je 165 metrov. V tomto údaji je započítaná aj hĺbka sifónu 81 metrov, ktorú v rokoch 2001-2003 dosiahli potápači z Moskvy, Čeliabinska a Anglicka. Jej podzemné priestory vytvorila riečka Šuľgan, ktorá sa v súčasnosti ponára v jaskyni Ožiganovskaja, situovanej na dne poloslepej doliny. Keď sú extrémne zrážky, tak sa podzemie a celé ponorové údolie celé zaplní vodou a tá začne pretekať dolinou a kaňonom ústiacim pri jaskyni Šuľgan-Taš do rieky Belaja. Vzdušná čiare medzi ponorom a výverom, ktorý sa nachádza vo vchode do jaskyne je 3,1 kilometra. Z tejto vzdialenosti Šuľgan-Taš prekonáva 800 metrov, čiže neznáma časť podzemných priestorov z konca jaskyne po ponor je ešte 2,3 kilometra. V blízkosti jaskyne, avšak už v inom hydrologickom systéme potoka Kuľjurt, sa v roku 2011 z iniciatívy Oľgy Červjacovej a Sergeja Tkačova prekopaním prekážky na dne závrtu objavila podobná jaskyňa s návom Akbuzat (Viktória) ktorou preteká vodný tok. Jej dĺžka je 700 metrov pri denivelácii 100 metrov a je ukončená vodnými sifónmi.

História jaskyne
Túto známu lokalitu už v roku 1760 opísal cestovateľ a geograf P. I. Ryčkov (1712-1777) z Petrohradskej akadémie vied v prvom ruskom populárno-vedeckom časopise Mesačné spisy a preklady k prospechu a obveseleniu slúžiace v článku Opísanie jaskyne, nachodiacej sa v Orenburskej gubernii pri rieke Belaja, ktorá je zo všetkých jaskýň v Baškirii nachodiacich sa za slávnu a najväčšiu považovanú. Súčasťou príspevku bol aj schematický rez masívu v ktorom je jaskyňa vytvorená.

Významný vklad do poznania jaskyne priniesol zoológ Baškirského chráneného územia A. V. Rjumin (1914-2006) v roku 1959. Vtedy prebiehal jej komplexný výskum a s pomocou akumulátora vypožičaného zo sovchozného kombajna uvidel pod vrstvou špiny a novodobých nápisov maľby nakreslené červenou farbou. Hneď mu bolo jasné, že sa jedná o významný nález, no archeológovia to spočiatku nebrali vážne, dokonca na podnet recenzentov ani neopublikovali jeho článok v časopise Sovietska archeológia. Neskoršie bol uverejnený v československom časopise (Archeologické rozhledy 1961, ročník 13, sešit 5, str. 712-732 Пещерная живопись позднего палеолита на Южном Урале). Objaviteľ kresieb bol krátko po svojom objave prepustený z práce, dostal sa do rozporu s archeológmi a v roku 1964 ho zosmiešnili v Literárnych novinách vo fejtóne Šabľozubý tiger, alebo domáca mačka? Na dlhú dobu sa objaviteľ kresieb odmlčal a v roku 2000 prišla do národného parku Šuľgan-Taš žiadosť aby mohol pokračovať vo svojich výskumoch. Vtedy mal neuveriteľných 86 rokov, no v praktickej činnosti v jaskyni už nepokračoval. Po tom, ako sa dokázalo, že ide o svetovo významnú jaskyňu, sa začala tu rozbehol rozsiahly výskum. V rokoch 1960-1974 v jaskyni pôsobili pracovníci Archeologického inštitútu ZSSR, ktorých viedol významný odborník na staršiu dobu kamennú, O. N. Bader (1903-1979) s ktorým bol objaviteľ v spore. Zdokumentovalo sa okolo 50 kresieb a ich časť sa zreštaurovala od zubu času a novodobých nápisov. Hlavné výsledky boli publikované v monografii Kapovaja peščera, ktorá vyšla v rusko-francúzskej verzii v roku 1965.

Z iniciatívy geológa J. S. Ljachnického od roku 1978 v jaskyni prebieha rozsiahly výskum a monitoring a on stál aj pri projekte sprístupnenia jaskyne pre širokú verejnosť. Vedie ňou turistický chodník s dĺžkou 373 metrov, ktorý však nejde až ku kresbám, ktoré sú chránené uzamknutými mrežami. Aby však návštevníci mali možnosť vidieť ako praveké umelecké výtvory vyzerajú, tak v roku 2002 umelec z Ermitáže zo Sankt-Peterburga nakreslil kópie významných obrazov na stenu prehliadkovej časti jaskyne.

Archeologické nálezy
Je pozoruhodné, že napriek tomu, že v jaskyni sú prehistorické kresby, tak archeologické nálezy sú tu veľmi chudobné. Z literatúry je známe, že už v roku 1760 tu počas expedície našli výskumníci suchú ľudskú hlavu, v roku 1896 bola nájdená ďalšia lebka z človeka. V medzivojnovom období sa v jaskyni našli drevené dosky s vyrezávanými znakmi a geometrickými figúrkami. V roku 2009 tu archeologická expedícia Moskovskej štátnej univerzity a univerzity v Ufe našla ďalšiu lebku a kosti a v roku 2011 sa tu našli črepy keramických nádob, podľa ktorých sa určil ich vek na obdobie medzi 8. – 7. storočím pred našim letopočtom. Ide o dobu Uhrov, ktorí boli nositeľmi mežovskej kultúry. Pri výskume sa zistilo, že ide o kosti dievčat, ktoré mali stopy opracovania a tak sa natíska otázka či boli špeciálne zabíjané a do jaskyne ich prinášali kvôli obetovaniu.

Kresby
Výsledkom dlhoročného prieskumu jaskyne sú desiatky kresieb. Ich vek sa podľa rádiouhlíkovej metódy určil na interval od 14 do 17 000 rokov. Možno ich rozdeliť na zoomorfné ako mamut, kôň, nosorožec, bizón, zooantropomorfné majúce črty človeka a zvieraťa, antropomorfné, potom lichobežníkové obrazce s uškom pripomínajúce poháre, mreže a kresby geometrických tvarov. Veľký problém týchto kresieb je v tom, že dnešná klíma v jaskyni spôsobuje ich zanikanie. Ide najmä o proces pokrývania stien jaskyne sintrovou vrstvou. Ruskí špecialisti kresby odfotografujú a v počítači upravujú, filtrujú novodobé nápisy, vrstvy špiny zo stien aby zistili ich pôvodný vzhľad. V roku 2013 vyšiel katalóg 195 obrázkov s ich lokalizáciou v jaskyni, opisom, fotografiou ako to vyzerá v jaskyni a počítačovo upravenou verziou. Ide o precízne spracovanú publikáciu ktorej digitálnu verziu (55 MB), ktorú sme dostali darom od jedného z jej autorov a môžeme ju prípadnému záujemcovi poskytnúť. (Ляхницкий Ю. С., Минников О. А., Юшко А. А. Рисунки и знаки пещеры Шульганташ (Каповой). Каталог изображений. – Уфа: Китап, 2013. – 288 с.: ил. ISBN 978-5-295-05847-9)

Kresby sa nachádzajú v spodnom poschodí v Sále znakov a v Sále chaosu. Tieto boli pre pravekých návštevníkov ľahko dostupné, nachádzajú sa iba 300 metrov od výrazného vchodu do jaskyne v mierne stúpajúcej chodbe. Pre ich ľahký prístup sú aj najviac zničené novodobými nápismi. V druhom poschodí sa tiež nachádzajú kresby v miestach zvaných Prvá galéria a Sála kresieb, no treba prekonať 15 metrov vysoký vertikálny komín. Pri prekonávaní tejto prekážky pomocou oceľového rebríka, ktorý tu bol nainštalovaný v roku 1964 nás napadlo, či je možné aby sa naši predkovia pred tisícročiami dostávali do týchto miest rovnakou cestou. Nepriamu odpoveď na to nám dal skúsený irkutský speleológ Alexander Vladimírovič Osincev, ktorý pri prieskume jaskýň v Tibete v roku 2013 vyliezol ťažkú, takmer kolmú stenu za ktorou bolo lamaistické sväté miesto evidentne často navštevované. Zaujímavá je aj informácia z roku 1770, keď vedec Ivan Ivanovič Lepechin vtedy o. i. napísal: Vyrúbali sme strom po ktorom sme bez ďalších prekážok spomenutý výšvih prekonali. Za ním nasledovala ešte väčšia prekážka. Za osem aršín vysokou stenou bola strmina do ďalšieho priechodu s dĺžkou 3 siahy. Celá bola porastená hladkými nátekmi a tým prístup pre nás urobila nemožným. Keby s nami nebol býval bývalý kozák Tabynskij, ktorý sa s výnimočnou odvahou vyškriabal po tejto stene a ukotvil lano, po ktorom už nebolo ťažko vyjsť hore tak by sme túto oblasť nenavštívili. (Približný preklad z pôvodného dobového textu). Azda tu je miesto pre obdiv nad našimi predkami, ktorý pred mnohými tisíckami rokov prekonávali takéto vážne speleologické prekážky iba s otvoreným ohňom bez akejkoľvek speleologickej výstroje.

Porovnanie kresieb
Archeológ O. N. Bader sa vo svojej publikácii z roku 1965 pokúsil porovnať kresby z jaskyne Šuľgan-Taš s kresbami franko-katábrijskej oblasti (archeologický termín zahŕňajúci severné Španielsko a juhovýchodné Francúzsko). Zistil niektoré podobnosti, hoci ide o vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov a aj značný časový odstup. Nás podnietili jaskynné kresby z Uralu k návšteve našej jaskyne Domica, kde sú tiež praveké kresby, ktoré v roku 1968 charakterizoval archeológ Ján Lichardus v monografii vydanej vydavateľstvom Slovenskej akadémii vied Jaskyňa Domica, najvýznačnejšie sídlisko ľudu bukovohorskej kultúry takto: Keď uvážime antropomorfný a bukrálny charakter nástenných kresieb v Domici, niet pochýb, že tu ide o kultové znázornenie plodivej sily. Pri porovnaní vzájomnej súvislosti obrazov, ich umiestnení v zadých veľmi slabo osídlených častiach jaskyne, môžeme sa právom domnievať, že tu ide o určité posvätné miesto, ktoré slúžilo na praveké kultové obrady. V roku 2006 v archeologickom zborníku AVANS publikoval kolektív autorov (Alena Šefčáková - Zdeněk Farkaš - Jiří A. Svoboda - Johannes van der Plicht) ich datovanie, ktoré vyšlo na viac ako 11 000 rokov. Tieto naše kresby sme sa pokúsili amatérsky bez odborných archeologických vedomostí porovnať s tými v jaskyni Šuľgan-Taš. Kresby v Domici (Posvätná chodba a Dóm mystérií) sa nachádzajú nízko nad zemou, iba 50-60 centimetrov na rozdiel od výtvorov na Urale, ktoré sa nachádzajú aj v takej výške, že praveký umelec musel používať podstavec pri ich tvorbe. Kresby v Domici, ktoré označil J. Lichardus ako 3 intenciálne obrazce geometrického charakteru sú v oblasti s výskytom desiatok drobných, chaoticky usporiadaných čiarok, kde sa občas vyskytnú jednoduché geometrické obrazce, väčšinou paralelné čiarky do výšky spravidla nepresahujúcej meter. Pri prvom pohľade na tento výtvor nás napadlo, že sa jedná o akúsi prezenčnú listinu, kde si prichádzajúci do týchto tajomných miest urobil uhľom svoju vizitku a paralelné čiarky rôzneho pripomenuli stopy pazúrov medveďa na stenách jaskyne. Paralelné čiary sa nachádzajú aj v jaskyni Šuľgan-Taš a naša domická korunka tak trochu pripomína lichobežníkové obrazce zo vzdialenej uralskej lokality. Podľa nášho názoru by bolo zaujímavé, keby sa týmto našim výtvorom v Domici, ako aj Ardovskej jaskyni a lokalite Praslen niekto viac venoval, možnože by sa odkryli zaujímavé súvislosti. Pri návšteve jaskyne Okno v Demänovskej doline sme našli viac oterov uhlíka na jej stene. Po mnohých návštevníkoch, ktorí túto lokalitu navštívili nie je možné bez analýzy určiť ich vek. Možnože nejde o moderné, ale ani o stredoveké pozostatky... Kungurská ľadová jaskyňa Toto mesto so známou jaskyňou sme navštívili počas zimnej výpravy na prelome januára a februára v roku 2009. Pôsobili sme tu niekoľko dní a výsledky sme publikovali v Wyprawa słowackich grotołazów Ural 2009. Jaskinie, 54, 1, Krakow, 23-26. Jaskyňa s dĺžkou 5,7 kilometrov je vytvorená sadrovcoch permského veku. Prvé zmienky o Kungurskej jaskyni sa objavujú v legendách. Pri svojej ceste na Sibír sa v 16. storočí údajne Ataman Jermak pomýlil a namiesto po rieke Čusovej išiel po rieke Silve. Keď svoju chybu zistil, tak už bolo neskoro pre návrat kvôli zime. Tak sa uchýlil spolu s kozákmi do Kungurskej jaskyne kde prečkali do jari. V roku 1703 bol na základe nariadení imperátora Petra I. do Kunguru vyslaný geograf S. U. Remezov (okolo 1642 – po roku 1720), ktorý nakreslil mapu jaskyne a jej okolia. V roku 1733 Kungurskú ľadovú jaskyňu skúmali účastníci sibírskej skupiny suchozemskej Druhej veľkej severskej kamčatskej expedície. V rukopise sa zachovala mapa I. G. Gmelina, ktorá bola vytvorená podľa kompasového merania. Práve Gmelin po prvý krát zaznamenal, že miestny obyvatelia jaskyňu nazývajú ľadovou. V podzemí meral aj jej teplotu, čo je prvá takáto známa aktivita vo svete. Od roku 1914 je sprístupnená pre verejnosť vďaka nadšencovi A. T. Chlebnikovovi (1877-1951), ktorý lákal návštevníkov na vstup do jej podzemia na železničnej stanici transsibírskej magistrály s transparentom. Počas slávnostného ceremoniálu jeho dvojník po 100 rokoch v jeho šatách ušitých na mieru, ktoré sa zachovali v múzeu a s originálnym transparentom z tej doby bol súčasťou osláv stého výročia sprístupnenia jaskyne.

Ordinská jaskyňa
Súčasťou konferencie bola aj návšteva Ordinskej jaskyne, ktorá sa nachádza v Permskom kraji na brehu rieky Kungur. Jej dĺžka je okolo 5 kilometrov a podstatná časť je zatopená vodou. Je vytvorená v sadrovcoch a anhydritoch permského veku. Nachádza sa tu sifón s dĺžkou 935 metrov. Je sprístupnená pre verejnosť, návštevník môže po improvizovaných rebríkoch zostúpiť klesajúcou chodbou s dĺžkou asi 80 metrov k vodnému sifónu. Je tu postavená plošina, kde sa potápači prezliekajú a odkladajú potápačskú výstroj, pretože značná časť návštevníkov jaskyne sú práve oni. Počas našej návštevy sme sa takmer do jej podzemia nedostali, pretože vchod zatarasil niekoľko 100 kg ťažký blok horniny, ktorý sa odtrhol zo stropu. Pracovníci jaskyne však natiahli lano a opatrne sa jaskyňa navštívila. Takéto udalosti sú pravdepodobne v prevádzke jaskyne bežné, lebo sa tu priamo v podzemí nachádzali často používané nástroje na kopanie a strop jaskyne mal hrôzostrašný charakter.

Na záver treba vysloviť vrelé poďakovanie Jurajovi Vronkovi z Prahy za zakúpenie leteniek a Oľge Ivanovne Kadebskej, ktorá nám počas celej cesty pomáhala a umožnila nám tak opäť spoznať časť veľkej ruskej zeme...

Резюме
В мае 2014 г. словацкие спелеологи совершили визит на Урал. Во время своей поездки приняли участие в конференции, которая была организована в связи со 100 летним юбилеем туристической и научной деятельности в Кунгурской Ледяной пещере и 100 летием со дня рождения В. С. Лукина. Международная конференция была организована Горным институтом УрО РАН и Пермским государственным национальным исследовательским университетом и проходила в г. Кунгуре (Пермский край, Средний Урал). Целью конференции было обсуждение проблем научного изучения и эксплуатации подземных пространств, управления, туризма и рекреации на закарстованных территориях. В работе секций приняло участие более ста пятидесяти участников из 18 городов России и еще 9 стран, в том числе Англии, Бермудских островов, Италии, Китая, Кореи, Словении, Словакии, Украины и Чехии. От Словакии на конференции выступал Петер Голубек с докладом «Сравнение проблем открытия пещер для общественного посещения на примере пещеры Свободы, 1924 год, и Станишовской пещеры, 2010 год (Словакия, Западные Карпаты, Низкие Татры). В рамках конференции состоялось торжественное открытие памятника первому экскурсоводу А. Т.  Хлебникову перед входом в пещеру и памятной доски в гроте В. С.  Лукина. Спелеологи провели рабочий семинар по решению вопросов охраны пещер и карстовых ландшафтов, итогом которого стало обращение в Министерство природных ресурсов и экологии РФ о развитии и совершенствовании законодательной базы, которая сейчас регулирует порядок лицензирования подземных пространств и ведение экскурсионной деятельности в пещерах, а также обеспечение экологической безопасности. Был поднят вопрос о необходимости создания Российского союза спелеологов и налаживания связей с международной спелеообщественностью. Во время поездки словацкие спелеологи совершили визит во всемирноизвестную пещеру Шульган-Таш в Башкирии (Южный Урал). Эта экскурсия была интересна, в том плане, что дала информацию для сравнения палеолитических рисунков в пещере Шульган-Таш с рисунками в словацких пещерах (пещера Ardovská, Praslen, Domica). Большое спасибо за помощь в организации этой поездки на Урал О. И. Кадебской и О. Я. Червяцовой.

Obr. 6 Kresby prehistorických zvierat na poschodí jaskyne Obr. 7 Vyzdvihnuté betónové stĺpiky - účinky mrazu vo vstupných častiach jaskyne Šuľgan-Taš Obr. 8 Odkrývanie a reštaurácia kresieb je úmorná práca Obr. 9 Rieka Belaja pri jaskyni Šuľgan-Taš Obr.10 Spracované kresby z publikácie J. S. Ljachnického z roku 2008




Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.